V dahabe sme sa rozlúčili s ewou a s personálom hostela. Pokračovali sme na poslednom úseku našej cesty. Do pohraničnej taby sa da dostať dvojakym spôsobom. Autobusom, za 35 ep do mesta, odtiaľ vlastnou dopravou na hranice, alebo minibusom. Na recepcii hotela nám povedali, že idú na hranice ďalší štyria ľudia. Za 60 ep nás tam mozu zaviesť priamo z hostela. Ostávalo nám ešte dosť egyptských libier, preto sme sa rozhodli pre jednoduchšiu a rychlejsiu formu dopravy. Večer sme už chceli byť v jeruzaleme. Najvtipnejsie na tom celom bolo, že tí štyria ľudia boli japonci, ktorých sme stretli na hosteli v ammane a neskôr v petre. Čaro cestovania.
Cesta kopirovala pobrežie mora. V čistej azurovej vode pri brehu bolo vidno tmavé útesy pod hladinou. Na vyprahnutom brehu stáli každých pár kilometrov opustené jednoduché letoviská, postavené z hlinenych a palmovych pristreskov. Kúsok od hraníc na malom úzkom ostrovceku, neďaleko od brehu stál hrad. Ostrov bol dostupný zo suse len vďaka malému prístavu na ňom. Výborná pohranicna pevnosť.
Jedna malebna zatoka za druhou a zrazu sme zastavili. Pred nami budovy s vlajockami. Šofér nás vyložil a ukázal tým smerom. Hranice. Prechod nám zabral chvíľu, kým sme odpovedali na všetky otázky, kým otestovali môj vak na drogy a slečna prekonzultovala po telefóne naše možnosti. Nakoniec povedala niečo ako kaslat na to, dala mi stempel a popriala mi pekný pobyt.
Mal som nastudovane, že z hraníc do eilatu je to par kilometrov. Podla mapy som to odhadol na peknú hodinu slapania, práve cez obednu horúčavu. Autobus. Za hranicami sa nám začali pod nohy hádzať taxikári a jeden po druhom nám vraveli, že sme autobus do mesta premeskali. Odmietli sme ich a rozhodli sa čakať na ďalší. Zastavil pri zastávke ďalší. Ponúkal nám odvoz za 30 shekelov, o 20 menej ako predosli taxikári. Ostali sme na zastávke. Johnny totiž hladajuc mince zistil, že niekde stratil jednu igelitku s nabijackami a s usb kľúčom s väčšinou fotiek.
Kde vás nedostanú traja taxikári, tam vás dostane štvrtý. Zastavil pri nás a ponúkol nám odvoz s taxametrom. Cenu zjednavat nechcel. Povedal, že bus nam príde až za dvadsať minút, potom ešte budeme musieť v meste na stanicu a bus do jeruzalema nestihneme, lebo odchádza za 40 minút. Ďalší ide až o siedmej večer. Chvíľa pre rýchle rozhodnutie. Taxikárov sa už zdrahame a obzvlášť v izraeli. Chceli sme byť v jeruzaleme už večer, preto sme nasadli.
Odviezol nás priamo pred stanicu do 12 km vzdialeného eilatu. stálo to 50 shekelov. Najvacsia radosť z toho, že bus do jeruzalema nám šiel až o dve hodiny a autobus číslo 15 od hraníc stojí na stanici hneď vedľa spoja do jeruzalema. Kým sme odišli, prisli od hraníc ešte dva autobusy. Keby s nami stále niekto nechcel vysulozit, asi by som večer nezaspal. So stratenymi fotkami, po dare taxikárovi, sme sedeli v čakárni a uvažovali nad hodnotou ľudstva.
Autobus priamo do jeruzalema stál 78 is. Šofér sa s tým moc nebabral. Šoféroval dobre, ale občas brzdil až keď mu začali pískať v zákrute gumy. Skoro sme umreli pri mŕtvom mori. To by bolo už dosť klišé. Pred západom slnka sme stále šli okolo neho. Ďalšia krásna sceneria spoza okna. Z izraelskej strany mi prišlo o veľa krajšie. Pozeral som ponad presolenu vodu na druhý breh. Tam niekde sme sa pred pár týždňami kupali.
Bus sa začal plazit smerom do kopcov, prec od mŕtveho mora. Gps ukazovalo výšku 120 m pod hladinou mora. Splhate sa do hôr a stále ste akoby pod morskou hladinou. Zaujímavý pocit.
Jeruzalem sa pred nami objavil ako vianočné svetelné reťaze rozhodene po kopcoch všade naokolo. Hlavne mesto izraela, pupok sveta a miesto, ktoré nikdy nebude pokojné. Každý ho totiž chce.
Od hlavnej autobusovej stanice sme sa dostali autobusom číslo 1 k starému mestu. Nemali sme presne predatavu, kam ide, len sme vedeli, že niekam k starému mestu. Ulice vonku zaplnali muži v čiernych oblekoch, s čiernymi klobúkmi so širokou strieskou na hlavách. Očividne je štýl obliekania v jeruzaleme konzervativnejsi. Nie len vonku, ale aj v autobuse za malý moment bol každý muž odetý rovnako. Len my sme sa odlišovali. Mali chlapci rovnako v čiernych oblekoch, klobukoch, snurky za opaskom a dlhé pajsle trciace spod klobúka. Také bonsajove verzie svojich otcov.
Obchádzali sme hradby mesta. Uvideli sme v múroch bránu. Na najbližšej zastávke sme vyskočili a vošli do nočného mesta. Nie som si istý, či sme dokonca nevosli do mesta herodovou bránou, kade sa prebili kriziaci do jeruzalema r. 1099. Ocitli sme sa na dole vedúcom dlazdenom schodisku, v úzkych uličkách starého mesta. Jeruzalem. Milujem nočné prechádzky a na tejto sme sa prvýkrát dotkli nohou pôdy posvatneho mesta.
Obzeral som sa okolo seba a nasaval atmosféru. Som rád tomu, že to bolo o desiatej v noci a ani sa nebolo treba pokúšať robiť dajake fotky. Mohli sme naplno vychutnávať pocit z dosiahnutia cieľa našej cesty. Stratili sme sa v uličkách a dobrovolne bludili hore dole.
Kamenné budovy okolo odrazali zvyšky tlmeneho svetla pouličných lamp. Budovy vystavane pred storociami sa okolo nás striedali jedna za druhou v rovných a pravidelných uličkách. Občas sme prešli popod klenbovy oblúk domu postaveného ponad ulicu a ocitli sme sa na chvíľu v tme. Bol som v opojení. Ticho, krása mesta, všetky obchody zavreté, občas niekto prešiel okolo nás.
Akosi sme sa nevedomky dostali k policajnej kontrole pri vstupe k múru narekov. Prehliadku mesta sme mali v pláne až na druhý deň na ráno a našim prvotnym cieľom tu noc bolo nájdenie ubytovania. Ale keď sme už boli tam, aspoň sme chceli prejsť okolo. Prešli sme detektorom na kov, naše tašky prešli skenerom. Kráčali sme podzemným tunelom, ktorý nás nakoniec priviedol na priestranne námestie plné vojakov a policajtov postavajucich všade, kam ste sa len pozreli.
Po strane obrovského námestia sa tiahol západný múr salamunovho chrámu, múr narekov. V noci nasvieteny mnohými reflektormi, pred nim natlacene postavičky v čiernych munduroch, rytmicky kmitajuce v modlitbe dopredu do uklonu a späť.
Prvy židovský chrám, bol zničený babyloncanmi päť storočí pred kristom, druhý v prvom storočí po, rimanmi. Nasledujúce generácie židov, ktoré prišli do jeruzalema, si neboli isté, kde ležala pôvodná svätyňa chrámu. Táto bola určená len pre kňazov a ostatným ľuďom bolo zakázané položiť na svätú pôdu nohu. Preto sa zo strachu zo znesvatenia chrámu rozhodli židia modliť pri jeho vonkajšom zachovalom múre. Stal sa nostalgickou spomienkou na zašle casy.
Pocas nášho nočného tulania sa mestom sme prešli snáď jeho polovicu. Prázdne bazare, krivolake uličky, to všetko tak náramne pripomínalo damask. S tým rozdielom, že jeruzalem je väčší,.honosnejsi, geometrickejsi a celý vystavany uhladne zo svetlého kameňa.
Prešli sme naprieč mestom z východu na západ, až sme skončili pri jaffa gate (mestská brána). Pokúsili sme sa nájsť náš hostel. asi by sa nám to nebolo podarilo, keby sme v hosteli, do ktorého sme omylom vošli, nestretli pani, ktorá v našom hosteli pred rokom bývala.
Po ceste nám povedala, že citadel youth hostel pripomína jaskyňu. Neskor sme pochopili prečo. V malej kamennej uličke bol vchod do hostela. Celé prízemie bolo ako vytesane do skaly, všade sme museli prechádzať nahrubo vymurovanymi klenbovymi oblukmi. Vzpriamene kráčať sa dalo len na izbách a v spoločných priestoroch. Aj naša izba pripomínala skôr klastornu celu ako izbu. Jediný problém hotela bola jeho preplnenost. V malom priestore desiatky ľudí, izby napchate poschodovymi ocelovymi postelami. Na obyčajne prespatie ale výborné. Internet zadarmo a všetko upratane, čisté, dezifenkcia vo wecku. S tým sme sa po ceste ešte nestretli. Cena bola 65 is. Spanie na streche je o niečo lacnejšie ale silno neodporúčam. Nie je tam žiaden prístrešok, takže sa zobudite už po piatej ráno na to, že vás smazi blizkovychodne slnko.
Nasledujuce dva dni sme strávili prechadzkami po meste a navstevovanim pamiatok. Ku koncu som mal pocit, ze som mesto prešiel krížom krážom stokrát. A stále sme sa v ňom dokázali stratiť. Jedinou záchranou bol fakt, že všetky brány opevnenia sú orientovane na dáku svetovu stranu. Da sa teda z bludiska bazarov vymotat jednoducho pomocou kompasu.
Jeruzalem je mesto o tom, kto postaví velkolepejsie sväté miesto, kto ovládne ostatné sväté miesta a kto ich kontroluje. Takýto dojem a skúsenosť som nadobudol pri návšteve chrámovej hory. Kým pri západnom múre chrámu sa modlia židia, na vrcholku stojí skalný dóm a mesita al aqsa, dve dôležité posvätné miesta islamu. Ku skalnemu dómu sa dostanete jedine, ak ste vhodne oblečení. U mužov to znamená dlhé nohavice, u žien dlhé rukávy a šatku.
Počas ramadanu je celý objekt otvorený návštevníkom len do obeda. Prvý deň sme sa do areálu dostali aj v krátkych gatiach, ale netrufali sme si, vojsť do mešity. Na druhy deň som sa obliekol ako sa patrí a vybral sa ta znova. Pred skalnym dómom som sa začal vyzuvat. Chlapík sediaci pri vchode ma zastavil.
„pre turistov len z vonka“ upozornil ma.
“ nemôžem ísť dnu?“ pokúšal som sa ho obmäkčiť.
„si moslim?“ spýtal sa ma.
„nie, kresťan.“ odpovedal som.
„do vnútra mozu len moslimovia. Pozriet si ho môžeš len z vonka.“
„nemôžem aspoň nazrieť do vnútra?“
“ nie, len pre moslimov“
Takze som nepochodil s mojím pokusom navštíviť skalný dóm. Sklamaný som len nahlas povedal „ahlan wa sahlan“ čo je arabská fráza pre vitanie hostí a odišiel som. Urobil som aspoň pár fotiek, ktoré sa mi predošlý deň kvôli zlému svetlu nepodarilo. Ostal som zasa sklamaný z celého náboženstva. Nech sa na mňa nik nehnevá, ale je to pokrytecka fraška. Pod skalnym dómom leží kameň, ktorý židia a teda aj kresťania považujú za základný kameň sveta. Z tohto miesta vystúpil podľa legendy muhammad na nebesia. Miesto je preto sväté pre všetky tri náboženstva, ktoré sa oháňajú vierou v toho istého stvoriteľa. Nie si moslim, nemôžeš vojsť. Nesúvisí to podľa mňa s turizmom. Johnny to vyjadril jednou odhulenou vetou, ale trafil kliniec po hlavičke.
Kracali sme po ulici v jeruzaleme, dlazdenej obrovskými kamennými kvadrami. Upozornil som ho na to a on len odpovedal :
„doniesli ich sem giganti, potom ich pokrestancili, židia ich zabili a teraz sú pochovaní v mesite. Na povale.“
Pozrel som naňho a od smiechu ma zlomilo v kolenách. Ako som si ale prebral jeho vetu v hlave, zistil som, že mal „svätú pravdu“. Moje sväté miesto je viac ako tvoje a to čo je moje je iba moje. Čo by malo spájať, rozdeľuje.
Na ulici, kde sme mali hostel, o pár metrov ďalej, bola mala restauracia, s pár plastovymi stolmi rozlozenymi popri múre. Tabuľa hľasala „najlepší falafel @ michael“. Prevadzkovana je jednou kresťanskou rodinou. Aj cez Ramadan sme tam stále našli dve panie pofajcujuce vo vnútri alebo na chodníku pred restikou. Stala sa našim obľúbeným miestom. Lebo bola najbližšie a aj kvôli úsmevom dám. Raz sme od ich brata dostali kávu zadarmo a zľavu z účtu, ktorý sme platili až na druhý deň. Rodinná atmosféra. Takto som tam sedel na káve, johnny dobehol na hostel. Na muriku povedľa sedela parta malých chlapcov. Pokrikovali, blaznili sa. Jeden z nich začal na mňa pohukovat po anglicky, niečo v zmysle, aby som sa pozrel na jeho kamosa. Blbli a dožadovali sa mojej pozornosti. Urobil som pokus. Otočil som sa na neho a odpovedal som mu po česky :
„nemluvim česky“
Zmlkli, ostali na mňa pozerať, v hlavickach si preberali, čo sa deje a potom sa rozpŕchli za inou zábavou, lepšou ako som bol ja.
Moja predstava o jeruzaleme, cieli našej cesty, bola taká, že vystupime na golgotu a odtiaľ sa pozrieme na mesto. Mesto predčilo moje očakávania, len okrem toho, že sme žiadnu golgotu nenašli. Žiadna totiž nie je. V meste sa nachádza krízová cesta, kadiaľ údajne kráčal ježiš na svojej poslednej ceste. Prechádza uličkami starého mesta a na jednotlivých zastávkach stoja kláštory a kostoly. Pútnici zvyknú kráčať po uličkách a niesť drevený kríž. To čo je dnes zastavanou oblasťou, bolo v časoch Krista vrchom mimo hradieb. Miesto golgoty, čo som sa dočítal, je sporné. Konstantinova manželka helena zvolila najpravdepodobnejšie a na tom mieste nechala postaviť chrám božieho hrobu.
Do chrámu božieho hrobu sme sa dostali úplne nakoniec. Chceli sme ísť pôvodne posledný deň do betlehemu, no prehodnotili sme to a nechali sme si ešte jeden deň na jeruzalem. Po mesiaci bolo dosť cestovania. Nebol som si istý, či sa dostaneme k múru, ktorý oddeľuje palestínske a izraelské územie a kvôli fotke jedného kostola sa nám tam nechcelo. Namiesto toho sme navštívili chrám božieho hrobu. Je to pôsobivé miesto.
Kostol je mohutná byzantska stavba. Rímsky odkaz odetý do kresťanského rúcha. Posledné zastávky krízovej cesty nie sú nikde na kopci, ale symbolicky sú znázornené v niekoľkých podlažiacch pochmurneho chrámu plného pútnikov. Na každej zastávke sme videli skrcenych veriacich dotykajucich sa krizov. Pod obrovskou kupolou, podopretou mocnymi rimskymi stlpmi sa nachádzal boží hrob. Ako ateista som bol unesený silou myšlienky a atmosférou toho miesta. Ponurou, medzi mohutnymi múrmi zadrzovanou aurou posvatnosti.
Od citadely sa da prejsť po cimburi hradieb okolo polovice starého mesta. Hradby sú zachovale po celom meste, ale vyhliadka končí pri levej bráne z bezpečnostných dôvodov. Na múry popri chramovom vrchu sa už nedá dostať. Cena za vstup je 16 is na osobu. My sme skúsili prejsť z opačnej strany cez leviu bránu. Narazili sme na mrežu. Z neďalekých domčekov za nami pribehol malý arabský chlapec a ukázal nám, kadiaľ sa dostať na hradby. Vypýtal si za to nejaké peniaze. Zaplatili sme mu 10 za oboch a ešte sme stále ušetrili. Prechádzka po hradbách jeruzalema je pekná, ale mesto je čistejšie a krajšie v úzkych uličkách. Z hradieb je vidieť všade, aj tam, kde to nevyzerá úplne fotogenicky.
Jeruzalem musí zapôsobiť na každého. Aura starého mesta, mix vierovyznaní, ľudí, životných štýlov a kontrastna modernita noveho západného jeruzalema. V noci sme dlho odprevadzali novo spoznanu slečnu na autobusku. Prešli sme celú jaffa street, široký bulvár, plný obchodov, lavičiek s dvoma elektrickovymi drahami, dokonalé vsadenymi do novej dlažby. Živé miesto, plné aktivity a ľudí, rovnako ako palestínska časť pri damaskej bráne na opačnom konci starého mesta. Obe časti pôsobia skoro ako opozitum, obe dopĺňajú jeden celok.
Ked sme sa do jeruzalema chystali, boli to len mená najznamejsich pamiatok a obrovská aglomeracia na mape v mobile. Netušili sme, ako vyzerá mesto v skutocnosti, ako sa v ňom budeme pohybovať. Neistota a očakávania. Finálna zastávka nášho putovania. Zážitok to bol nepochybne. Zobudenie sa na zvony z neďalekého kostola, ráno v jeruzaleme, je spomienka, ktorá ostáva. Rovnako ako bol silný moment, keď sme s johnnym vyliezli v noci na strechy bazarov. Na konci ulice sv. Marka, kde je aj citadel hostel, sú úzke kovové schodiky. Vybehnete po nich a ocitnete sa na ďalšom hornom podlaží. Domy sú polepene jeden na druhý, takže môžete prechádzať po dlhých rovných strechách ako po ulici. Vyššie budovy vám pripadajú ako domy popri ceste, ľudia chodiaci po bazaroch pod vami, vypadaju cez svetliky ako v kanáli pod cestou. Cez deň okolo nás prešiel mladý žid na bicykli. na streche.
V noci sme si sadli vedľa seba a pozerali sa na nočné mesto všade okolo. Zapálili sme si cigu, johnny zapisoval posledné myšlienky a obaja sme v tichosti nasávali atmosféru. Na streche jeruzalema, po mesiaci cestovania. Podarilo sa nám to.
Na posledný deň ráno znova cesta do tel avivu. Tam sme sa hodili na lehatko na pláž a čakali na večerný let do istanbulu. K stanici sme kráčali po tej istej hlavnej ulici, po ktorej sme šli prvý deň. Nemohol som ani uveriť, že ten mesiac je preč. Definitívny čas ísť domov. Zbohom.
Prvy víkend na slovensku som popíjal pivo a pozeral som sa na rozlahle zelené pole na kopci oproti cez dedinu. Slovensko je nádherné a má naozaj všetko. Cesta mení ľudí. Doma je najlepšie, ale deformácia z tulania ostáva. Costa Rica neznie vôbec zle 😉
„Svet je neustále v pohybe. Srdce pumpuje život, deň strieda noc, sťahovane vtáky prilietaju a odlietajú, zemské dosky sa hýbu, galaxie sa rozpinaju, vesmír sa zväčšuje, hruď sa dvíha – vdychujeme bolesť, vydychujeme lásku. Sladký smútok neskoroletneho zlatého popoludnia… Niečo sa končí, niečo začína.“
Posledný príspevok prichádza so značným oneskorením, spôsobeným rusnymi poslednými dňami v izraeli a uvitacimi ceremoniami po príchode domov. Vďaka johnnymu za výbornú spoločnosť na našom tripe a vsetkym, ktorí pomáhali, najviac nášmu adminovi.
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
