Prví ľudia sa na území dnešného Tuniska usadili pravdepodobne už pred ôsmimi tisícročiami. Medzi nimi s najväčšou pravdepodobnosťou aj predchodcovia dnešných Berberov. Dnes sa dá povedať o viac ako polovici Tunisanov, že majú berberské korene.
Z historického hľadiska začína byť táto oblasť zaujímavá v púnskej ére. Niekedy dvanásť storočí pred Kristom sa dostáva oblasť pod dlhú nadvládu semitskej civilizácie Feničanov. Títo tu založili aj mestský štát Kartágo. Pôvodná kultúra Berberov sa musela stiahnuť do úzadia. Púnska kultúra tu začala na fenickom základe prosperovať a rozvíjať sa. Mestský štát začal expandovať v oblasti Stredomoria a stal sa pravdepodobne najbohatším mestským štátom antického sveta.
To zapríčinilo vojny s Rímom, kedy obe mocnosti bojovali o hegemóniu v Stredozemnom mori. Tri púnske vojny sa skončili porážkou Kartága. Definitívne bolo zničené Rimanmi roku 146 pred Kr. Vrámci bojov o obchodné pozície medzi Rimanmi a Kartágincami môžeme spomenúť napríklad Druhú púnsku vojnu, kde sa preslávil veliteľ Kartága Hannibal Barca. Počas jeho odvážneho ťaženia do Itálie sa Rím ocitol najbližšie skaze. Ako prvý sa úspešne a prekvapivo dostal do Itálie cez Alpy. Jeho príklad nasledoval o mnoho storočí neskôr aj Napoleon. Práve s Hannibalom sa spája výrok : „Buď si cestu nájdem, alebo si ju vytvorím.“
Už počas Druhej púnskej vojny sa spojencami Rimanov stali práve berberské kráľovstvá v Afrike. Po definitívnej porážke v Tretej púnskej vojne sa celá oblasť začlenila do rímskej provincie Afrika a ostala pod nadvládou Ríma na ďalšie storočia.
Keď sa ku sklonku svojej existencie Rímska ríša potýkala s vážnymi problémami, ovládli územie Kartága germánski Vandali a vytvorili si tu vlastné kráľovstvo. Berberi obsadili okolité územia.
Byzantská ríša znovu obnovila svoju vládu na tomto území roku 534, no zakrátko na to toto územie dobyli moslimské vojská. Definitívne sa tak ukončila existencia antického Kartága roku 705.
S príchodom Arabov sem prišiel aj nový jazyk, viera a napríklad aj kalendár. Celá oblasť severnej Afriky sa stala súčasťou Umajjovského Chalifátu. Pôvodné berberské obyvateľstvo konvertovalo na novú vieru. Berberi a Arabi mali viaceré spoločné. Obe etniká viedli nomádsky život, mali podobnú kultúru a jazyk.
Aj keď Berberi prijali islam, zároveň sa bránili nadvláde Arabov. To viedlo k vytvoreniu Rustamidského kráľovstva.
Neskôr tu Fátimovci vytvorili svoj Chalifát.
S obdobím stredoveku sa začína obdobie, kedy sa Tunisko a celý Magrib (severná arabská Afrika)dostáva pod berberskú nadvládu. Podnet k tomu dali Fátimoci, ktorí sa presunuli po dobytí Egyptu práve tam. Správou oblasti poverili dynastiu Zirid.
Berberské dynastie by tu vládli pravdepodobne po stáročia, keby neprišli do západného Stredomoria Osmani.
Podmaňovanie Magribu Osmanmi sa začalo dobytím Alžírska roku 1516. Postupne ovládli celý Magrib vrátane dnešného Tuniska. Tunisko sa stalo autonómnou provinciou.
Útoky na európske lode v Stredomorí potom smerovali z Alžíru, Tunisu a Tripolisu.
Pod osmanskou nadvládou ostalo Tunisko až do konca 19. storočia, kedy sa aj napriek snahám o reformy nepodarilo krajinu provinciu vytiahnuť z úpadku. Roku 1881 tu Francúzi vytvorili protektorát.
Francúzska nadvláda v Tunisku prišla až päť desaťročí po ich prítomnosti v Alžírsku. Tunisko bolo na ceste reforiem a modernizácie, no obrovská zadĺženosť krajiny tomu zabránila. Francúzi preto ovládli priemysel, dobravu, finančníctvo a iné hospodárske odvetvia v krajine.
Francúzske podniky a francúzski obyvatelia boli zvýhodňovaní, čo sa stretlo s nesúhlasom domáce obyvateľstva. Opozícia v krajine vznikla už pred Prvou svetovou vojnou, no k osamostatneniu krajiny došlo až v roku 1956. Od tohto roku je Tunisko suverénnou krajinou. Od vzniku štátu sa udialo množstvo ekonomický a sociálnych reforiem, ktoré pomohli modernizovať krajinu.
