Ako do severného Iraku? (Sprievodca)

V poslednej dobe sa na internete objavilo viacero ľudí so záujmom navštíviť menej prebádané miesta akým je napríklad Irak. Nie ten Irak, ktorý zapĺňa každý deň stránky novín krvavými písmenami, ale jeho severnú kurdskú časť známou aj ako „Iný Irák“. Práve Iracký Kurdistan začal lákať cestovateľov, túžiacich po nezvyklých zážitkoch…Ako sa tam dostať? Ako tam je draho? Koľko stojí ubytovanie? Na slovenskom webe sa ešte žiaden podobný článok neobjavil, tak veríme, že pomôže práve Vám ktorí nad cestou do severného Iraku rozmýšľate….

Ako sa tam dostať?
Najjednoduchší spôosob je určite lietadlo na priamej linke Austrian Airlines spájajúcu Viedeň s hlavným mestom irackého Kurdistanu Arbilom, ale takto by sa člověk obral o veľké množstvo zážitkov, ktoré na neho čakajú na ceste samotnej. Z našich končín sa člověk ľahko dostane do tureckého Istanbulu, ktorý sa môže stať začiatočným bodom celej cesty. Z Prahy, ale aj Bratislavy chodia každý deň autobusové linky do bulharskej Sofie, kde stačí presadnúť na autobus priamo do Istanbulu. Z Bratislavy trvá cesta do Sofie okolo 13-14 hodín a prichádza sa ráno, aby člověk stihol najbližší autobus do Istanbulu, kam je to ďalšich 9-10 hodín. Lístok z Prahy do Istanbulu stojí cca. 95 € pričom študenti majú zľavu okolo 10 €. Z Bratislavy vyjde lístok na cca. 85 €. Síce sa lístok kupuje priamo do Istanbulu, v Sofii treba prestúpiť, ale s tým už človeku poradia priamo na mieste.
Ak si človek naplánuje cestu dostatočne dopredu, dajú sa kúpiť pomerne lacné vnútroštátne turecké letenky. Treba si overiť spoločnosti ako sú OnurAir (http://www.onurair.com.tr/) alebo Pegasus (http://www.flypgs.com/en/default.aspx). Ak má človek šťastie nájde tu dokonca do Diyarbakiru na východe krajinu lacnejšiu letenku, ako keby išiel autobusom. Keď som kupoval letenku s mesačným predstihom, podarilo sa mi kúpiť Istanbul – Diyarbakir za 52 TL (cca 26 €), pričom autobus na tejto istej linke ide takmer celý deň a lístok na neho stojí rovných 70 TL (cca 35 €). Ak sa niekto rozhodne pre autobus na otogare (kam príde priamo zo Sofie) nájde spoločnosti, alebo spoločnosti nájdu jeho a čoskoro niečo do Diyarbakiru pôjde.
Povedzme, že sme v Diyarbakire. Odtiaľto je to k irackým hraniciam už len necelých 300 kilometrov. Prvá a logicky najdrahšia možnosť je nastúpiť do taxíka a nechať sa odviezť do pohraničného mestečka Silopi. Omnoho zaujímavejšie je využiť miestne spoje. Dá sa ísť busom alebo dolmuşom (mikrobus) priamo do mesta Cizre a tu prestúpiť na ďalší spoj do Silopi. Oplatí sa však cestou zastaviť v mestečku Hasankeyf na brehu rieky Tigris (z DIY do HAS stáli dolmuşe 11 TL) a pokračovať do mesta Mardin (HAS – MAR – 12 TL) kúsok od sýrskych hraníc. Odtiaľto chodia pravidelne autobusy nielen do Cizre, ale dokonca až do Silopi (15 TL), kde sa človek ocitne pred samotným Irakom. V Silopi na malom otogare sa často zhŕknu taxikári a pýtajú sa či pocestný nemá namierené na „Zakho border“, čo predstavuje práve turecko-irackú hranicu. Tu človek veľa možností nemá, pretože verejná doprava na hranicu neexistuje a jediná možnosť ako sa na hranicu dostať je zdieľaný taxík (treba počkať kým sa naplní) za vopred určenú cenu 20 TL/osoba. Platili tak aj domáci a aj Iračania. Zjednávať nechcel nikto, lebo každý vedel, že nakoniec tých 20 lír aj tak zaplatíme.

Prechod hranice
Taxikár zo Silopi si ešte na otogare vezme vaše pasy, aby išiel dať spraviť kópie. Mal som so sebou aj vlastné kópie, ale tie nechcel a išiel radšej prefotiť pasy. Na hranicu to je pár kilometrov. Turci dajú len výstupné pečiatky a sme v Iraku. Príde sa do modernej čakacej haly so sedačkami a okienkami. Taxikár vybavuje veci s pasmi a my sme zatiaľ sedeli na sedačkách a o chvíľku nám priniesli čaj. Trvá pár minút kým si naťukajú údaje a potom človek začuje vlastné meno, alebo ho príde niekto ohlásiť, aby sa osobne prišiel ukázať. Za víza sa neplatí a a ich platnosť je 10 dní, pričom sa dajú samozrejme predĺžiť. Colník sa ešte pýta niekoľko otázok: „Kam máme namierené?“, „Aké miesta si chcete pozrieť?“ „Kde budete spať?“ a môžeme ísť. Ešte pečiatka a „Vitajte v Kurdistane“ Šofér Vás zavezie na parkovisko, kde už čakajú iracký taxikári. Oni Vás odvezú priamo do prvého mesta za hranicou Zakho. Tu už sa dá zjednávať a jedna cesta môže stáť na osobu okolo 5-8 USD. Do Zakha je to síce kúsok, ale iná doprava ako taxi tu neexistuje.
Pri odchode z krajiny Vás iracký taxikár vyhodí na hranici a tu už zase čakajú taxikári tureckí, ktorý si Vás nájdu. Ukážu kam treba ísť pre výstupné pečiatky a za obligátnych 20 TL do mestečka Silopi.

Vitajte v Irackom Kurdistane

Doprava v severnom Iraku
Najdôležitejšie pravidlo čo sa dopravy v severnom Iraku týka je nechodiť miestnymi autobusmi! Kto si to zapamätá, je v pohode. Bežne autobusové linky síce môžu byť lacné, ale prechádzajú predmestím Mosulu (ktorý je momentálne podľa miestnych nebezpečnejší ako samotný Baghdad) alebo predmestím Kirkuku, pričom v nich môžu zastaviť. Cestovateľ v tomto regióne sa nevyhne „shared“ taxíkom, čiže taxíkom, ktoré odchádzajú keď sa zaplnia pasažiermi, alebo ak si ho človek zaplatí sám pre seba. Na zaplnenie taxíka som nikdy nečakal viac ako hodinu, čiže odchádzajú dosť frekventovane. Platí pravidlo, že ak je človek v meste Zakho a chce ísť do Dohuku, treba hľadať miesto, ktoré všetci poznajú ako „Dohuk garage“, z Dohuku do Arbilu treba hľadať „Arbil garage“ a takto to funguje všade. Taxíky behajúce po meste sú väčšinou lacné, čiže stačí na niektorý kývnuť priamo na ulici, povedať cieľ a o pár chvíľ ste tam. Taxíky jazdiace v severnom Iraku sú pomerne nové a moderné Toyoty, ktoré by tu človek pravdupovediac ani veľmi nečakal. Pri cestovaní medzi mestami si niekedy taxikári môžu myslieť, že chcete taxík len pre seba, preto treba vysvetliť, že kľudne počkáte aj na ostatných cestujúcich. Medzi mestami Dohuk a Arbil existujú dve cesty, pričom jedna z nich prechádza arabským Mosulom (kadiaľ chodia autobusy) a druhá je stále vo vnútri kurdského regiónu. Je lepšie sa spýtať či povedať taxikárovi, že cez žiaden Mosul nechcete ísť aj keď ani samotní Kurdi tam nejazdia. Pri názve Mosul si často prejdú prstom po krku. Pre tú pohodu je lepšie si to zistiť dopredu. To iste platí ak sa cestuje medzi Arbilom a Suleymaniou na juhu regiónu. Tu existujú tiež dve cesty. Jedna škrtne predmestia Kirkúku a všeobecne sa neodporúča chodiť touto cestou, no keď sa človek baví s miestnymi tak s Kirkúkom na rozdiel od Mosúlu nemajú žiadny problém a chodia tadiaľ aj oni. Ďalší hovoria, že je lepšie sa mu vyhnúť. Druhá cesta vedie cez mestečko Koya, kde treba prestúpiť. Cesta z Arbilu potom vyzerá tak, že v Arbile treba nájsť „Koya garage“ a taxík Vás vyhodí na malej stanici v mestečku Koya, kde už stoja pristavené autá do Suleymanie. Celá cesta trvá aj s prestupom zhruba 3-4 hodiny. Na prestup v Koyi som čakal maximálne hodinu, čo bolo najdlhšie z celej irackej cesty. K tejto ceste treba podotknúť, že patrí k najkrajším prírodným scenériám celého severného Iraku! Cesta sa kľukatí nádhernou krajinou, prechádza sa okolo jazera Dukan, na horizonte sa rozbiehajú hory a miestami dokonca pripomínajú tufové kamene tureckú Kapadokiu. Naopak cesta smer Kirkúk vedie cez púšť či polopúšť. Cenovo je to to isté, len ako hovorím, cesta cez Koyu je niekoľko násobne príjemnejšia. Pri odchode zo Suleymanie opäť treba hľadať „Koya garage“. Odtiaľto chodia taxíky aj do Arbilu, Koye či do Arbile cez Kirkúk. Tie sa zaplnili skôr, ale ja som čakal asi len 30 minút kým sa nazbierali ďalší traja ľudia.
Kto by chcel navštíviť hrady Khanzad či Salahaddin, treba si vziať v Arbile hocikde na ulici taxík a zjednať cenu priamo s taxikárom. Miestna doprava k nim takmer nechodí. Nám sa podarilo zjednať taxík pre 3 osoby na cca 5-6000 ID/osoba, pričom sme sa dohodli, že nás šofér vyhodí v Ain Kawa, čo je kresťanská štvrť v Arbile.

Ceny dopravy na osobu:
Zakho – Dohuk  – 7000 ID (zjednali sme z pôvodných 8500 ID)
taxi Dohuk – Lalish (čakanie 2hod) – Dohuk – celé auto so šoférom vyšlo 50 USD
Dohuk – Arbil – 13 000 ID (zjednané z 15 000 ID)
taxi Arbil – „Koya garage“ – 3000 ID (taxi pre seba)
taxi po meste v Dohuku či Arbile – 1000 – 3000 ID
Arbil – Koya – 5 000 ID
Koya – Suleymanieh – 10 000 ID
Arbil – Dohuk (traja sme zjednali na 40 000 ID/auto)
Arbil – hrad Khanzad, Salahaddin – Arbil – 6000 ID (traja sme zjednali auto)
Dohuk – hranica Ibrahim Khalil – 8000 ID


Minaret Park? Áno! Baghdad či Kirkúk? Nateraz zabudnúť!

Ubytovanie
V severnom Iraku nieje problém nájsť lacné ubytovanie. To, že je lacné ešte neznamená, že to musí byť zákonite nejaká zapadnutá diera. Hľadali sme tie najlacnejšie hotelíky a vždy sme mali na izbe dokonca aj sprchu či záchod, televízor a dokonca aj chladničku, čo je luxus s ktorým sme ani nepočítali. Do mesta Zakho sme prišli neskoro a na hlavnej ulici Bederkhan St. sme našli Hotel Zozek (asi 200-300 metrov od veľkej kurdskej vlajky). Izba bola veľká, priestranná priamo nad ulicou, no večer sa celé město vyľudnilo, čiže sa dalo úplne bez problémov či hluku vyspať. V blízkosti sa dalo aj najesť a kúsok od hotela stojí internetová kaviareň. Ráno sme si chceli na recepcii odložiť batohy, ale prvý krát sa stalo, že nám ich odmietli kvôli bezpečnosti (v Arbile či Dohuku s tým už nebol žiaden problém). Na recepcii hovorili anglicky a dalo sa platiť aj v dolároch. Pri hľadaní ubytovania je dobré prísť na hlavnú ulicu a tu stojí hneď niekoľko hotelov. Medzi tie lacnejšie patrí ešte hotel Jamal, takmer až na konci samotnej ulice.
V meste Dohuk je asi najlepším z lacných hotelov Hotel Parleman. Ružová budova s nápisom v angličtine stojí na hlavnej ulici Kawa Rd. Taxikár spočiatku nevedel kde ho hľadať, ale navigovali sme ho při Panorama Center, čo je niečo ako obchodný dom a odtiaľ to je k hotelu už kúsok. Ak by taxikár nevedel, stačí prísť sem a miestni ľudia poradia čo a ako. Izba bola menšia ako v Zozeku, ale tiež mala chladničku, televízor, klimatizáciu a sprchu s toaletou. Najmä ta klimatizácia je niekedy nezbytnou súčasťou a je dobré sa na ňu vopred spýtať. Iracké letá bývajú neúprosné. Poloha hotela je tiež veľmi výhodná. Priamo při ňom vedie ulica na nekonečný bazár, oproti cez ulicu Kawa je čajovňa, vedľa vchodu do hotela je malé občerstvenie a asi 50m na západ je podnik, kde podávali výborné jedlá. Na recepcii sa dalo dohovoriť anglicky, ale sem tam sme si pomáhali frázami z farsí.
Arbil ako hlavné mesto celej oblasti má samozrejme najväčší výber ubytovania. Všeobecne platí, že lacné hotely nájde člověk v okolí bazára. Táto informácia sa môže však na mieste zdať obtiažna, pretože arbilský bazár je obrovský. Ak sa člověk otočí chrbtom k Citadele a od vchodu sa vyberie do pravej strany po hlavnej ulici všimne si v bočných uličkách menšie, lacné hotely. Medzi také patrí hotel Kandil na križovatke Qalaa St. a Salahaddin St. alebo hotel Bekhal, kúsok od neho priamo v bazáre. My sme strávili čas v Arbile v malom, ale neoznačenom hoteli priamo pod Citadelou. Je to dom priamo pod vstupom kde stojí monumentálna socha M.A.Sharafaddina. Na rohu domu predávajú množstvo kobercov a okolo sú schody priamo na Citadelu. Koberce predávajú aj v strede budovy aj na jej konci, čiže ju človek nemôže prehliadnúť. Žiaden iný dom k Citadele proste neexistuje. Malé schodisko vedie hore na terasu, kde je niekoľko izieb, dormitory alebo sa dá dohodnúť aj spanie priamo na streche. Chalan, ktorý to tu spravoval vedel dobre anglicky a rád pokecá či poradí jako to v Arbile chodí. Izbu sme tu mali naozaj obrovskú, televízor, chladnička, kúpeľna s toaletou, oknom do hlavnej ulice a klimatizácia. Cez ulicu sa začínal bazár, kde nieje problém nájsť podnik s jedlom či čajovňu, kde sa dá posedieť.
Priamo v Suleymanii som nespal, ale pri kráčaní mestom som si všimol pár hotelíkov, ktoré spomína aj iracká časť Lonely Planet. Hotel Chrakan stojí na hlavnej ulici Salim asi tri bloky od začiatku bazáru a asi 400 metrov od luxusného Hotelu Palace. V tesnej blízkosti Chrakanu stojí aj hotel Ashti, ktorý je však asi 3x drahší jako Chrakan a je zbytočne predražený. Druhý lacnejší hotel Malawi leží priamo v bazáre. Při hoteli Palace je brána, ktorá vedie do starého města a třeba pokračovať ulicou Malawi a o necelý kilometer je križovatka, kde sa Malawi križuje s hlavnou cestou. Na križovatke odbočiť do ľavej strany na ulicu Piramerd a po pár metroch leží hotel Malawi.Vo všetkých hoteloch sa dá zjednávať, takže treba skúsiť a možno sa podarí zraziť cenu aspoň o pár dolárov. Zjednávali sme cenu všade a ak človek ostáva viac nocí, tak je to dobrý argument a často na hoteliérov zabral.

Príklad cien ubytovania na osobu:
Zakho – Hotel Zozek – 11USD/os
Dohuk – Hotel Parleman – 10 000 ID/os
Arbil – hotel pod Citadelou – 11 000 ID/os

Jedlo
Jedlo v Iraku sa môže zdať na prvý pohľad jednotvárne, ale nieje to úplne pravda. Častokrát ho človek nemusí ani hľadať pretože ono si nájde jeho. Väčšina života sa odohráva na ulici a preto najmä v okolí bazárov existuje množstvo podnikov, ktoré pripravujú niečo pod zub. Existujú aj drahšie reštaurácie, ale tých už v meste nieje toľko ako obyčajných malých reštaurácii. Často sa podáva v placke kebab alebo faláfel, no natrafiť môže člověk aj na „lahmacun“, resp. irackú verziu tejto tureckej pochúťky. Tu v Iraku sme mali lahmacun len v Zakhu a bola to placka jemne potretá omáčkou s pár kúskami miniatúrneho mäsa. V Dohuku, pár metrov od spomínaného hotela Parleman sme zase mali naše najlepšie jedlo. Objednali sme si grilované kura za 6000 ID a k tomu dostávame všetko čo majú. Okrem kuraťa na stole pristáli všemožné misky. Dva druhy ryže, pričom jedna z nich je ochutená sušenými hrozienkami. Grilované baklažány, varené zemiaky so šťavou, miska cícerovej polievky, fazuľová omáčka a nesmie chýbať nekonečný rad čerstvého chleba. Za 5 € človek ochutná veľa domácich jedál a ani to nebude vládať zjesť. Ceny obyčajného kebabu či faláfelu sú podstatne nižšie a za taký zaplatíte na ulici cca 500 – 1000 ID (čiže 0,50 – 0,90 €). Niekde majú viacero typov kebabov a napríklad kuracie kúsky napichané na špajdli chutili veľmi dobre. Veľa krát si stačí objednať kebab alebo niečo iné a šalát, omáčky a chleba je už v cene a donesú ich na stôl. Kto sa nechá zlákať sladkým, tiež neoľutuje. Mnohé cukrárne sú ukryté priamo v bazáre, alebo len tak na ulici. My sme našli jednu niekde v uličkách Dohuku a ochutnali sme super sladkú baklavu aj chalvu (1000 ID). Tradičný nápoj, ktorý je úplne všade je čaj, no treba podotknúť, že extrémne presladený čaj. Podávajú ho v malých tulipánových pohárikov v akých sa servíruje aj v Turecku a na spodku ešte často vidno 2-3 centimetrovú vrstvu cukru. Čajovní je v každom meste veľa, či už na uliciach, v bazáre alebo niekde v parku. Sem tam aj pouliční predavači chodia a ponúkajú čaj, ale to sa nevyrovná tomu, keď si člověk sadne do čajovne plnej starších Kurdov oblečených v typickom odeve. Na bazáre sa dajú celkom dobre nakúpiť oriešky, pistácie, hrozienka, sladkosti, cukríky alebo čaj či napríklad aj miestnu špecialitu syr. Je zapletený ako nám známe syrové korbáčiky, ale je mohutnejší a niekoľko krát slanší. Kto nechce kupovať veci len tak niekde z malých obchodíkov na ulici, napr. v Dohuku nájde supermarket (kúsok od známeho lunaparku Dream City), kde sa dajú zohnať tiež zaujímavé veci.

Ceny jedla:
čaj – 250 ID
lahmacun (resp. iracká napodobnenina) – 1000 ID
cola, fanta (1,5l) – 1000 ID
voda (0,5l) – 250 ID
faláfel ši kebab v placke na ulici – 500 – 1000 ID
obed v reštaurácii – 5000 – 7000 ID
sladkosti – 1000 ID

Typické poháriky s presladeným čajom

Jazyk
V severnom Iraku sa hovorí kurdštinou, ktorá má dva základne dialekty: sorani a kurmanji. Sem tam človek narazí na niekoho kto hovorí anglicky, ale nebýva to pravidlom, preto je veľmi dobré sa aspoň trochu pripraviť a naučiť pár kurdských fráz. Sem tam sa mi darilo aj s turečtinou, ktorú dokonca ovládalo viac ľudí ako angličtinu. Najväčšiou devízou je však peržština. Kurdské dialekty k nej majú veľmi blízko a dosť nám pomáhali perzské číslovky, slovíčka či pozdravy,  keď sme niečo chceli jednoducho vybaviť. Kurdi radi cudzinca naučia nejaké to slovíčko, tak tu je aspoň niekoľko, ktoré sa nám podarilo cestou zachytiť a zapísať. Číslovky sú takmer rovnaké ako v peržštine a keď už nič iné, tak tie veľmi pomôžu při dohadovaní sa o cene napr. s taxikárom.

(Slovíčka sú zapísané tak ako sa vyslovovali)
Ahoj – Džoni baši
Ďakujem – supaš
Ďakujem pekne – zor supaš dakam
Žena – choška
Pán – kaka
Pekné – zoan
Dovidenia – choda hafez
Raňajky – nani beani
Obed – nani nuoro
Večera – nani euara
Nebezpečenstvo – trsnak
Stop – raosta
Futbal – top ipej
Dobré – choša
Jedlo – choardin
Drink – šoarnana
Dnes – amra
Som zo Slovenska – Amin chalčí Slovakija
Koľko to stojí? – Au batsanda
zima – sarma
teplo – garma
žiaden problém – miškilania
viac – madžule
postaviť sa – daviša

Číslovky:
1 – yek,  2 – do,  3 – se,  4  – čahár,  5  – pandž
6 – šiš , 7  – haft ,  8  – hašt,  9  – noh,  10  – dah
11 – yazdah, 12 – dahvazdah, 13 – sizdah, 14 – čahárdah, 15 – punzdah
16 – šunzdah, 17 – hifdah, 18 – hidždah, 19 – nohdah, 20 – bist
100 – sad, 1000 – yek hazar, 10 000 – dah hazar, 25 000 – bis do pandž

Čo vidieť?
Dalo by sa povedať, že severný Irak nieje nabitý pamiatkami či pamätihodnosťami za ktorými by sem prichádzali húfy turistov a to je dobre, pretože aspoň ešte zostáva autentickejší a člověk si ho vychutná vďaka ľuďom, bazárom, čajovniam, no v každom meste nájde aj čo-to z histórie na čo sa oplatí ísť pozrieť.

ZAKHO
Prvé mesto kam sa človek dostane ak prichádza z tureckej hranice. Jeho centrom je obrovský kruhový objazd lemovaný obchodíkmi a v jeho strede veje obrovská zeleno-bielo-červená vlajka so zlatým slnkom uprostred, ktorá predstavuje vlajku samotného Kurdistanu. Kúsok od vlajky sa nachádza menší bazár, ale môže pôsobiť nanajvýš exoticky pretože môže byť Vašim prvým irackým bazárom. Asi 1,5 kilometra južne od vlajky preteká známa rieka Chabúr cez ktorú stojí starobylý most Delal. On je asi jedinou akou takou pamiatkou celého mesta, ktorá sa naozaj oplatí vidieť.

DOHUK
Dohuk má silnú atmosféru. Jeho centrum je celé pohltené bazárom, ktorý sa rozlieva všetkými uličkami a stále sa v nich niečo deje. Mozaika ľudí kráča sem a tam a je úžasné ich len tak sledovať. Bazár je miestom, kde sa návštevník môže túlať aj hodiny a vždy objaví niečo iné. Tu maličkú zapadnutú čajovňu, tam zase chutné oriešky a nakoniec sa pobaví s ľuďmi ktorí ho pozvú na čaj. V bazáre je roztrúsených aj niekoľko podnikov, kde sa dá najesť. Medzi uličkami stojí aj Piatková mešita, ktorej farebný minaret jemne vytŕča nad strechy domov, no určite ju budete počuť keď sa muezzínov hlas bude odrážať od budov. Ani Dohuk nieje o pamiatkach, ale dalo by sa povedať, že o ľuďoch. Plánovali sme tu byť kratšie, no nakoniec sa nám tak páčilo, že sme si čas v Dohuku predĺžili o ďalší deň. Zaujímavé je vyjsť si za mesto a mať pred sebou panoramatický pohľad. Dohuk leží neďaleko kopcov a na skalách je veľká kurdská vlajka. Kto by si chcel užiť trochu zábavy, tak asi kilometer a pol od centra leží zábavný park „Dream City“ (vstup: 1500 ID), kde sa večer schádzajú skupinky mladých chalanov či dievčat. Cestou k DC stojí po pravej strane zaujímavý kostol St.Ith Llaha. Na opačnú stranu z centra sa zase človek dostane k menšiemu vodopádu.

LALISH
Kto sa ocitne v Dohuku, nemal by si nechať ujsť návštevu Lalishu. Je najposvätnejším miestom Jazídov, ktorí stále žijú tu v severnom Iraku. V Dohuku sa dá nájsť taxík, zjednať cenu (nám sa podarilo za 50 USD s 2h čakaním a cestou späť) a môže sa vyraziť. Viacero taxi kancelárii stojí neďaleko bazáru. Ak človek vyrazí po hlavnej Kawa Rd. smerom k Dream City po ľavej strane uvidí uličku kde sú reklamy na taxíky. Na rohu väčšinou posedávajú chlapci, ktorí čistia topánky a na druhej strane je internetová kaviareň. Tu sa dá nájsť taxi do Lalishu a keďže ich tu je hneď niekoľko spoločností, je tu priestor aj pre zjednávanie. Cesta do Lalishu trvá asi hodinu. V dedine taxikár čakal v aute a my sme sa išli pozrieť ako to tu vyzerá. Hneď sa nás ujala skupinka milých domácich, pričom dvaja z nich hovorili aj anglicky. Povodili nás svojou dedinkou a ukázali zaujímavé veci, vyliezli sme nad Lalish odkiaľ je úžasný panoramatický pohľad na dedinu aj s pyramídovými svätyňami. A nakoniec nesmiete vynechať najposvätnejšie miesto ktorým je hrobka Šejka Adi Ibn Mustafu, reformátora Jazídskeho náboženstvá. Na námestí rastie starý strom o ktorom domáci hovorili, že má tisíc rokov. Pred vstupom sa treba vyzuť a nesmiete stúpiť na vysoký prach dverí! Ten pred vstupom Jazídi pobozkajú. Vo vnútri je hrobka a okolo pilierov sú pestrofarebné šatky, na ktorých sa robia uzle a vďaka tomu sa splní nejaké želanie. Prečo to neskúsiť?

ARBIL
Najväčším mestom severného Iraku a tiež jeho hlavným centrom. Oplatí sa tu stráviť viac času, pretože má čo ponúknuť. Centrom sa tiež tiahne nekonečný bazár plný uličiek, ľudí a obchodíkov, ale predáva sa aj všade na uliciach, niektoré plochy ľudia ráno premenia na bazár a človek začne mať pocit, že samotný Arbil je jeden obrovský bazár. Obrovským lákadlom je však staroveké Citadela hrdo stojaca nad mestom Hovorí sa o nej ako o najstaršie obývaným miestom na svete a jej prvopočiatky siahajú niekam do roku 8000 pr.Kr. Aj dnes tu ešte žije jedna rodina, aby sa táto kontinuita neprerušila. Z vonku na kopci vyzerá Citadela neodolateľne ako symbol celého Arbilu. Má dva vchody, no za ten hlavný sa považuje vchod pri ktorom sedí biela socha historika M.A.Sharafaddina. Vstup stráži ozbrojený vojak, ale dovnútra sa neplatí žiadne vstupné. Za múrmi sa oplatí aspoň nahliadnuť do múzea kurdských kobercov. Inak hore na Citadele nič nieje, stojí tu mešita s pekným minaretom, ale momentálne bolo viacero domov v rekonštrukcii (marec 2010) a všade sa pomaly pracovalo. Hore stoja len polorozpadnuté domy, obrovská vlajka, spomínaná mešita a to je pomaly všetko. Výhľad na mesto je však krásny, čiže sa oplatí vyliezť hore aj kvôli nemu. Ďalšou zaujímavosťou meste je minaret Sheikh Chooli z 12-13.storočia. Špička minaretu je odlomená, ale aj pohľad na ňu má čosi do seba. Minaret stojí na začiatku obrovského parku, ktorý sa dlho tiahne pred ním. Hotová oáza oddychu s lavičkami, trávnikom, jazierkom, fontánami, kde sa dá posedieť, vypiť čaj… Zaujímavou je aj mešita Jalil Khayat, ktorá je najväčšou mešitou celého mesta, hoci je stará len niekoľko rokov, oplatí sa k nej prísť a ak má človek šťastie, že je práve otvorená môže nahliadnuť dovnútra. Súčasťou Arbilu je aj kresťanská štvrť Ain Kawa, ležiaca cca 5-6 km od centra. Je to akoby iný svet. Odrazu sú všade obchodíky s alkoholom, samé reštaurácie (aj keď často predražené) a namiesto mešít tu stojí niekoľko kostolov. Takmer každý kostol mal svoju ozbrojenú ochranku (netuším či ich má každý deň, ale keď sme tu boli v piatok akurát bola omša a po nádvorí pobehovali niekoľko chlapíkov so samopalmi). Najpôsobivejší je kostol sv.Jozefa patriaci starej chaldejskej cirkvi.

KHANZAD a SALAHADDIN
Arbil je veľmi dobrým východzím bodom k návšteve pevností Khanzad a Salahaddin. Zastavili sme taxík a zjednali cenu priamo na ulici. Ak prvý zjednávať nechce, počkajte na ďalší, čoskoro sa objaví. Malá pevnosť Khanzad leží asi 15km od Arbilu a už z diaľky si ju človek všimne na pravej strane ako sa k nej prichádza. Je to maličká pevnosť s rozlohou niekoľkých metrov štvorcových, ale pekne umiestnená na vŕšku. Jej brána bola zamknutá, tak sme si pobehali len dookola hradieb. Nájsť pevnosť Salahaddin je ťažší oriešok. Mala by ležať niekde za mestom s rovnakým názvom. Taxikár nás doviezol do meste Salahaddin a ukázal na fontánu s kameňom, že to bude určite ono. Pýtame sa domácich, no všetci sa tvária že o pevnosti nikdy nepočuli. Blúdili sme, pýtali sa policajtov až sme si povedali, že sa otočíme lebo to nemalo zmysel. Predtým ho poznali aj ako pevnosť Deween, tak skúste operovať s týmto názvom. Posledná časť cesty k hradu by mala byť označená značkami, že sú niekde míny. NEODPORÚČA SA POTULOVAŤ V OKOLÍ PEVNOSTI, len v jej blízkosti!!!

SULEYMANIA
Ako sa dostať do Suleymanie je napísane v časti o doprave. Ja som išiel taxíkom cez Koyu, Dukan a nesmierne sa mi cesta páčila. Taxík v SUL nezachádza do centra, ale zastaví na hlavnej ceste, kde si všetci vystúpia a tu treba presadnúť do ďalšieho auta, ktorému už človek povie kam vlastne chce ísť. Oplatí sa začať s tzv. Červenou pevnosťou, v kurdštine AMNA SURAKA. Pod týmto názvom by aj taxikár mal vedieť o čo sa jedná. Je to bývalé väzenie, kde prišlo o život príliš veľa Kurdov. Vstupné dnu sa neplatí a mohol som sa sám voľne prechádzať celým areálom. Navštívte zrkadlovú sieň plnú črepov, ktoré symbolizujú kurdské obete. Sú tu miestnosti kde mučili väzňov, na voľnom priestranstve sú vystavené zbrane, tanky a v podzemí pri silnom červenom svetle je vystavených niekoľko otrasných záberov v mesta Halabja, ktoré vstúpilo do dejín po tom ako ho nechal Saddám vyvraždiť. Z Amny Suraky sa dá prejsť do centra peši, aj keď sú to odhadom asi 3 kilometre. Človek kráča po hlavnej ceste, tu je múzeum v čase mojej návštevy zatvorené (marec 2010) a ulica končí pri parku, kde začína brána do starého mesta. Práve na tejto hlavnej ulici je viacero hotelov, podnikov čiže je šanca, že práve tu človek bude bývať. Za bránou sa začína bazár. Stretol som tu kopec milých ľudí, ktorí mi nedovolili ani zaplatiť čaj, ktorý som si kupoval na domov, pretože som u nich predsa hosť. Pekná je aj Piatková mešita kúsok od bazára, ale práve Bazár je to kvôli čomu sa sem oplatí prísť. Stovky uličiek Vás doslova pohltia a ťažko sa bude odchádzať. Neviem čím to je, ale práve tu som stretol tých najpriateľskejších ľudí z celého severného Iraku. Ešte keď som sa išiel do jednej kancelárie pýtať na cestu do Arbilu ma chlapík chcel pohostiť svojim obedom, ktorý mal práve rozložený. Zo Suleymanie sa dá dostať aj do spomínaného mesta Halabja, ale až tam som sa už nedostal.