Druhé najposvätnejšie mesto v Iráne nepatrí medzi najčastejšie zastávky turistov. V krajine je však preslávene nielen vďaka svojej svätyni, kde je pochovaná Fatima, sestra milovaného šiítskeho imáma Rezu, ale aj pre štúdium Koránu. Študovať islam tu v Qome je totiž stále znakom prestíže. Ako to vyzerá v meste, kde strávil časť svojho života Ajatoláh Chomejní?
Na návšteve u Fatimy
Jedno obyčajné teheránske ráno ma napadlo spraviť si výlet do neďalekého mesta Qom, ktoré leží približne 130 kilometrov južne od hlavného mesta. Premávka v uliciach je už z rána vražedná, plná áut, motoriek a štípajúceho smogu. Nájsť autobus odchádzajúci do Qomu je na autobusovom termináli otázka minúty. Denne ho navštívia tisíce iránskych pútnikov zo všetkých kútov krajiny. Skupinky žien odetých v čiernych čádoroch až po zem každú chvíľu opakujú meno Fatimy za ktorou majú namierené. Spolu s ostatnými ľuďmi nasadnem v Qome do mikrobusu a nechám sa prekvapiť kam nás odvezie. Medzi zástavbou sa začínajú dvíhať štyri vysoké minarety, pričom dva z nich majú na svojom vrchole zlatú „čiapočku“. Za malú chvíľu sa objaví aj zlatá kupola priťahujúca slnečné lúče. Obrázok ako vystrihnutý z rozprávky. Svätyňa Hazrat-e Masumeh je duchovným centrom celého mesta. Obrovský náboženský komplex ešte nie je úplne dostavaný, preto sa sem tam ozýva rachot strojov. Už z diaľky však pôsobí svätyňa monumentálne. Zlatá kupola mešity funguje ako magnet a ľudia sú kúsky železa, ktoré sa k nemu zbiehajú zo všetkých možných smerov. Ani ja nie som výnimkou a ani sa nenazdám stojím na nádvorí mešity. Vo vnútri je hrobka Fatimy, sestry nesmierne obľúbeného imáma Rezu. Jeho hrobka v Mashade priťahuje azda viac pútnikov ako samotná Mekka a v celom Iráne neexistuje posvätnejšie miesto. To vysvetľuje, prečo sa aj jeho sestra teší mimoriadnej obľube. Dnešnú stavbu zahájil perzský šách Shah Abbás, známy predovšetkým pre kultúrne dedičstvo, ktoré po ňom zostalo v meste Esfahán. Panovníci chceli stavbou rozširovať šiítske podvedomie a postavať v Perzii mešitu, aká leží v posvätných irackých mestách Najaf a Karbala. Na nádvorí je obmedzené fotenie a poriadok strážia policajti v uniformách s farbenými prachovkami v rukách. Ak niekto fotí, ozve sa hlasný rev píšťalky a na previnilca „namieri“ prachovku, aby si bol dotyčný istý, že sa jedná o neho. V strede nádvoria je napustený bazén okolo ktorého pobehujú deti. Tie sú všade na svete rovnaké. Malé dievčatá ešte nemusia byť zahalené v čiernom čádore, takže môže neposedne lietať po námestí. Priečelie mešity zdobí plno maličkých zrkadielok a za nimi je vstup do vnútra. Dostať sa až k hrobke môže byť vraj problém, ale vsadil som na to, že sa mi už niekoľko ľudí prihovorilo v peržštine a keď som im vysvetlil, že ja nie som Iránec, ale dokonca prichádzam z Európy, ostali prekvapení. Vyzúvam sa a mäkkým kobercom kráčam s ostatnými k hrobke Fatimy. Sledujem ako sa pútnici dotýkajú mreží, bozkávajú ich, snažia sa dostať čo najbližšie, len aby sa jej mohli dotknúť. Muži sediac na kobercoch odriekajú modlitby smerom k Mekke a nakoniec sa prehnú, aby sa čelom dotkli maličkého modlitebného kamienku. Vyrábajú ich z hliny z najposvätnejších šiítských miest a pri žiadnej modlitbe nesmú chýbať. Je úžasné sledovať ich a byť aspoň nachvíľku súčasťou tejto atmosféry. Spoločne potom cúvame, aby sme sa neotočili hrobke chrbtom, priložíme si čelo na drevené trámy dverí a sme vonku bohatší o výnimočný zážitok.
Bazár plný ľudí
Hazrat-e Masumeh alebo Fatimina svätyňa
Fatimina svätyňa
Vstup do svätyne zdobia tisícky zrkadielok
Námestie ajatoláhov
Námestie pred svätyňou je plné križujúcich sa ľudí. Jedni prichádzajú zľava, iní sprava a tu sa všetci pomiešajú. Človek si nemôže nevšimnúť ako sa pomedzi hlúčiky ľudí neustále prepletajú mullovia či ajatoláhovia s bielymi a čiernymi turbanmi. Ak nosí duchovný na hlave uviazaný čierny turban, hovorí sa, že línia ich rodu siaha až k samotnému Mohamedovi. Za sebou ťahajú dlhé, široké plášte poletujúce vo vetre. Práve tu dobre vidno, prečo sa o Qome hovorí ako o najkonzervatívnejšom meste celej krajiny. Ženy majú na sebe predpísaný čierny čádor, ktorý ich zahaľuje od hlavy po päty a na hlave šatku, tak aby zakrývala vlasy. Žiadne módne padajúce vlasy do tváre, alebo šatky prehodené cez pol hlavy ako stále viac a viac vidno vo väčších mestách. Aj mladé dievčatá sú celé ponorené do čiernej farby. Muži vyzerajú ako vystrihnutí zo šablóny. Nohavice a košeľa s dlhým rukávom akoby bola ich rovnošatou. V meste sídli veľa madrás, náboženských škôl a preto je tu mnoho mladých mužov, ktorí sa venujú štúdiu Koránu. Nepochádzajú len z Iránu, ale prichádzajú sem zo všetkých kútov moslimského sveta. Stále totiž platí, že študovať islam vo Fatiminom meste je znakom prestíže a práve odtiaľto pochádza najviac vplyvných duchovných. Odtiaľto vzišli aj mená neskoršej islamskej revolúcie, ktorá v roku 1979 zmenila tvár Iránu. Niektorí z prechádzajúcich sa ajatoláhov vyzerajú akoby ich vystrihli zo starých čiernobielych kníh. Zamračená tvár zarastená dlhou bradou, starostlivo uviazaný turban, telo oblečené v dlhých snehobielych šatách a na pleciach prehodený čierny plášť. Iní sa zase presúvajú svižným krokom cez celé námestie a s mobilným telefónom pri ústach hlasno gestikulujú. Moderná doba sa zastaviť naozaj nedá.
Iránski duchovní na prechádzke
Ženy či dievčatá sú v Iráne zahalené do čierneho čádoru
Na nádvorí svätyne
V dome Ajatoláha Chomejního
Za korytom vyschnutej rieky Qom sa ulicou rozlieva bazár. Takmer všetky stánky ponúkajú cukrovinky a koláčiky od výmyslu sveta. Našinec ich ochutná a nejde mu do hlavy ako môžu jesť tak sladké, ba až presladené pochúťky. Iránci svoje sladkosti milujú a dokazujú to tým, že si kupujú rovno plné škatule. Nielen pre seba, ale aj vždy keď idú navštíviť svojich príbuzných či priateľov, so sebou prinesú typické sladkosti. Ak sa pri obchodíku zastaví skupinka pútnikov, predavač nestíha dokladať tovar. Zo všetkého dá ochutnať, porozpráva sa a nakoniec po uzavretom obchode sú všetci spokojní. V malej čajovni sedí niekoľko mužov a ponorení vo svojich myšlienkach ticho rozjímajú. Čaj je nepochybne iránskym národným nápojom a prejsť sa mestom bez toho, aby si človek nevychutnal jeden či dva poháriky sa proste nedá. Treba ochutnať čierny čaj, alebo nájsť miesta, kde sa podáva tradičný starý perzský čaj s príchuťou šafránu či škorice. Na stole stojí miska s nahrubo nasekaným cukrom a každý si ich rýchlym pohybom ruky niekoľko vhodí do pohára. Cukor tu na mnohých miestach ešte stále sekajú ručne. V spleti bazárových uličiek posedávajú obchodníci, ktorí malým dlátkom vyrábajú neforemné kocky z veľkej cukrovej „skaly“. V čase obeda sa začnú zapĺňať aj malé zapadnuté podniky z ktorých na ulici dolieha vôňa pripravovaného jedla. Jedálny lístok pouličných podnikov má často na výber len z dvoch či troch jedál, ale ani jedno návštevníka nesklame. Najčastejším jedlom, ktoré sa objavuje na stoloch je „chello kebab“. Za týmto názvom sa skrýva kopec ryže zafarbenej šafránom, mleté grilované mäso s vôňou dreveného uhlia, grilovaná rajčina, cibuľa a nekonečné množstvo tenkých chlebových placiek, ktoré sú ešte horúce. Vždy keď sa na pekárni otvorí okienko, tak sa pred ním utvorí dlhý rad ľudí a každý z nich si po chvíľke odnáša vysokú vežu z chlebov. Ak si chce niekto kúpiť jednu či dve placky, tak ich skôr dostane zadarmo, pretože také drobné mince tu ani nepoužívajú,. Malým prechodom som sa dostal na miesto slúžiace ako kaplnka pre obete nezmyselnej iránsko-irackej vojny. Mená padlých vojakov sú vytesané do mramoru, ktorý pokrýva celú zem. V strede je malá svätyňa a po okrajoch priestoru sú presklenné okná. Z nich mlčky hľadia oči mladých mužov, ktorí sa z vojny nevrátili. Niekoľko ľudí sedí alebo kľačí na zemi. Prstami sa jemne dotýkajú chladného kameňa a pery sa im hýbu v tichej modlitbe. Takýchto smutných miest sa v Iráne počítajú na desiatky. V Qome je ešte jedna zaujímavosť, pre ktorú sem prichádza množstvo, najmä iránskych turistov zo všetkých kútov krajiny. Je ňou dom, v ktorom prežil vodca iránskej revolúcie Ajatoláh Chomejní posledné roky života, predtým než odišiel do exilu. Túlam sa kadejakými uličkami, ale nie a nie nájsť tu správnu cestu. Až okoloidúci ľudia ma nasmerovali na miesto, ktoré sa snažím nájsť. Kto by čakal prepychovú rezidenciu akú mal napríklad v Teheráne posledný šách, ten by ostal prekvapený. Chomejního dom je malý, skromný príbytok s niekoľkými miestnosťami a ešte menšou vodnou nádržou na nádvorí ozdobenom zeleňou.
Šoháda, záhrada mučeníkov z iránsko-irackej vojny
V dome Ajatoláha Chomejního
