O jedenástej večer sa taxíkom za 2 Eurá odveziem z okrajovej časti Tabrizu do jeho centra. Tabriz je 1,5 mil. centrum provincie Azerbajdžan hovoriacej dialektom turečtiny-azari. Azaris tvoria asi 25% populácie Iránu a vyznávajú tiež šiitský islam ako zvyšok Iránu. V škole sa deti vyučujú všetko v jazyku farsí {perzštine}. Hotel nájdem veľmi ľahko a unavený okamžite zaspím. Bývam úplne v centre pri bazáre.
Ako prvé idem do banky, kde zamieňam 200 Euro a dostanem veľkú kopu peňazí, ktorá sa nevojde do peňaženky. V Iráne sú bankomaty podobne ako u nás na každom rohu, ale bohužiaľ ich môžu používať len domáci , je to súčasť sankcií voči Iránu. V banke ma opäť zavolá zriadenec dopredu a začínam si zvykať na najmilších ľudí, akých som doteraz stretol. Peržania sa stále usmievajú, zastavujú ma, stále sa opýtajú ako sa volám , odkiaľ som a ako sa mi páči v Iráne. Nikdy nezabudnú dodať: Welcome to Iran. Rýchlo a rád si na to zvykám ako aj na časté pozvania na čaj alebo drink, samozrejme nealkoholický, keďže v Iráne sa alkohol nepredáva vôbec.
Rozhodnem sa ostať v tomto príjemnom, relaxačnom meste niekoľko dní. Tabrizký bazár je vraj najkrajší v Iráne čo môžem potvrdiť, je dosť veľký a dá sa v ňom pohodlne prechádzať bez tlačenice, aká býva v iných mestách. Mojou najobľúbenejšou sekciou na bazároch je časť s orieškami, ovocím a zeleninou.. Pistácií je stále niekoľko druhov, čomu sa veľmi teším, chutia znamenite, chrumkajú….. Irán je ich najväčším producentom na svete. O svetoznámych Iránskych kobercoch ani nebudem hovoriť….sú na ne všetci veľmi hrdí! Predavači na bazáre nie sú dotieraví, nevnucuje tovar a “neznásilňujú” ako sa to občas stáva na bazároch v severnej Afrike alebo na Blízkom východe.
V Tabrizi je veľmi zaujímavé Azerbajdžanské múzeum, Modrá mešita a niekoľko pekných parkov, o ktoré sa vzorne starajú.. Parky sú veľkou súčasťou života Peržanov a sú majstrami sveta v piknikovaní. Celé rodiny sedávajú v parkoch na dekách , varia čaj, deti sa hrajú, relaxujú. Piknikujúcich ľudí môžete vidieť na parkovisku, pri ceste.. proste všade.
Večer na ulici niekto za mnou kričí a keď sa otočím, pribehne chlapec a privíta ma v Iráne, za ním príde starší pán Mehraz, ktorý mi chce ukázať mesto, ideme sa prejsť a potom navrhne, že ide na večeru k dcére svojej sestry a mám ísť s ním. Takéto pozvanie sa neodmieta. Dcéra býva v novostavbe a má malého syna oblečeného v maske batmana. Samozrejme sa servíruje čaj a ovocie, čakáme na jej manžela, ktorý príde z práce, pracuje ako manažér vo fabrike vyrábajúcej traktory. Šokuje ma jeho dokonalá znalosť českých Zetorov, vie o nich úplne všetko! a potom sa rozhovorí o Dubčekovi…. Malý batman stále prepína telku, kde každý večer reční Ahmadinedžád, reč sa zvrtne aj na politiku, Iránci nemajú problém verejne kritizovať vládu a často sa stave aj na ulici, v čajovni, že sa sťažujú a neboja sa! Živo sa zaujímajú o Slovensko a život u nás…dostanem niekoľko darov, napr. nožík a v noci idem naspäť. Objednajú mi taxi a dokonca zaplatia šoférovi vopred, čo som si ani nevšimol. Tesne pred tým, ako som vystúpil z auta ešte volajú taxikárovi, či som došiel dobre do hotela a som OK. Na druhý deň sme dohodnutí, že dôjdem za Mehrazom do jeho predajne na bazár. Bazár je obrovský, neviem to nájsť… som na úplne opačnom konci , jeden pán ma tam potom zvezie autom. Strávim veľmi zaujímavý, príjemný deň v bazáre… večer dôjde mladá rodinka zo včerajška a ideme spolu na večeru na chutnú jahňacinku.
V Tabrize zažijem aj jedno smutné stretnutie. Niekto za mnou dobehol a pozval na večeru , bol to univerzitný profesor, ktorý hovoril perfektnou angličtinou, vrátil sa po rokoch z emigrácie z Kodane domov, keďže ma nádor na mozgu….
Ráno vstávam o 6.00 na bus do Teheránu, cesta trvá 9 hodín, busy sú podobne ako v Turecku, pohodlné s plným servisom, krajina pri ceste je vyprahnutá. Lístok stál 3,50 E.
Idem rovno do hotela, kde býva Catt a Indy, kamaráti z Londýna, pôvodne sme mali stráviť spolu viac času, no kvôli môjmu čakaniu na víza strávime v Iráne spolu len 5 dní v Teheráne. Oni pokračujú cez Turkmensko, Čínu až do Indonézie a na Východný Timor.
Ráno ideme do komplexu Golden Palace, kde je niekoľko palácov, múzeí, krásny park, z reproduktorov znejú básne recitovane vo farsí, z fontán žblnká voda, krásna relaxačná atmosféra.. Múzeum kobercov je tiež veľmi zaujímavé.. Lístok na metro stoji asi 7 SK, na bus 3Sk, do busov ženy nastupujú zadnými dverami a oddelene aj sedia, v metre je mix, ale dobrovoľne majú ženy vyčlenený jeden vagón vždy vpredu. Doprava v Teheráne je šialená , najväčšia brutalita, akú som zatiaľ videl. Jazdí tu veľmi veľa áut značky Pajkan a benzín stojí v prepočte 3 Sk za liter. Darmo, Irán má druhé najväčšie zásoby ropy na svete. Veľkým problémom tohto 15 miliónového mesta je smog.
Je zaujímavé sledovať, ako ženy nosia pripevnené šatky na hlave, veľmi často to vyzerá, ako keby šatka padala… to sa ale nepáči najsilnejšiemu mužovi Iránu ajatolláhovi Chamenei, ktorý chcel nedávno vyškoliť niekoľko desaťtisíc žien, ktoré by napravovali ženám šatky na uliciach. Prezident Ahmadinedžád sa zastal žien. Ženy aj pod šatkami sú stále pekne upravené a namaľované, sú krásne. V Teheráne a aj v celom Iráne sú INN plastické operácie nosa, ročne ich urobia 90 000 ako pre ženy, tak aj pre mužov.
Veľa ľudí pozná českého spisovateľa Milana Kunderu. Horúčava je neskutočná, dávame si aspoň nealkoholické melónové pivo :-}
Trosku je občas problém s orientáciou, keďže nie všetky názvy ulíc sú aj v latinke..
Ideme sa kuknúť aj k bývalej americkej ambasáde, na plotoch sú stále maľované grafity s protiizraelskou a protiamerickou tematikou, všade sú kamery a nemajú moc radi keď to niekto fotí….
