Pôvodnými obyvateľmi územia dnešného Maroka boli Berberi, ktorí tu žili dávno pred Feničanmi. Fenickí obchodníci sem prišli prvýkrát niekedy okolo roku 1200 pred Kr. a vytvorili tu svoje obchodné posty ako Lixus, Tangier a Mellilia. Hlavným artiklom, ktorý sem prilákal fenických obchodníkov bola soľ. Za týmto účelom tu vybudovali aj svoje obchodné kolónie.
Kartáginci, taktiež fenickí obchodníci, na severe si zabezpečovali spoluprácu berbeských kmeňov pri ťažbe surovín pravidelnými poplatkami. V 5. storočí pred Kr. Kartágo rozšírilo svoju nadvládu nad severnou Afrikou. Berberské kráľovstvá, ktoré vznikali súbežne, existovali viac menej nezávisle aj počas vlády Feničanov a Rimanov.
Rimania obsadili toto územie v roku 40 po Kr. Vojensky ovládali územia, ktoré boli využiteľné pre obchodné aktivity a zvyšné sa snažili kontrolovať alianciami práve s miestnymi kráľovstvami. Rímska správa nikdy nepresiahla pobrežné oblasti.
V 5. st. územie padlo v rýchlom slede do rúk Vandalom, Vizigótom a Byzantíncom. Veľká časť dnešného Maroka však ostala ovládaná Berbermi.
V oblasti sa od druhého storočia ujalo kresťanstvo a do príchodu islamu tu vzniklo taktiež židovské kráľovstvo.
Arabi prišli do dnešného Maroka v 7. storočí a začlenili ho do svojej ríše. So sebou priniesli novú civilizáciu a náboženstvo. Berberi rýchlo konvertovali na islam, no miestne kmene si dokázali uchovať čiastočnú nezávislosť.
Región sa však zanedlho odtrhol od Abbásovskej dynastie, ktorá mala centrum vo vzdialenom Bagdade. 11. a 12. storočie bolo obdobím formovania berberských dynastií, ktoré vládli severnej Afrike a Andalúzii po viac ako 200 rokov.
Roku 1559 získali nadvládu nad územím opäť Arabi. Moci sa chopila nová dynastia Saadi a o storočie po nej Alavitská dynastia, ktorej následníkom je aj súčasná marocká kráľovská rodina.
Za vlády Ismaila Ibn Sharifa (1672-1727) sa vytvorila organizácia kráľovstva. Pri centralizovaní vlády sa neopieral o jednotlivé berberské kmene, no využil na kontrolu územia vojsko zložené z čiernych otrokov. Žiaľ jednota Maroka nepresiahla jeho smrť . K zjednoteniu došlo znova až v druhej polovici 18. storočia za vlády Muhammada III.
Roku 1777 bolo Maroko vôbec prvým štátom, ktorý uznal nezávislosť novo vzniknutých Spojených Štátov Amerických.
V 19. St. bolo Maroko ovládnuté európskymi mocnosťami. Zapojenie sa do oslobodzovacieho hnutia Alžírska viedlo k porážke Francúzskom roku 1844. Aj keď bola nezávislosť Maroka potvrdená na konferencii v v Madride v roku 1880, začiatkom 20. st. bolo Maroko nútené uznať protektorát Francúzska.
Počas protektorátu Francúzov boli takmer všetky investície do infraštruktúry smerované na atlantické pobrežie, čo viedlo k vytvoreniu jedinej hospodárskej oblasti krajiny.
Roku 1944 vzniklo hnutie za nezávislosť Maroka – „Istiqlál“, podporované sultánom Muhammadom V. Francúzsko bolo nakoniec v roku 1956 nútené uznať nezávislosť Maroka. Od tohto roku vystupuje Maroko opäť ako nezávislý štát.
