V Káhire nám ostáva už len jeden, dva dni a potom sa opäť vyberieme na cesty. Spolu sme tu strávili približne desať dní, videli sme pyramídy, staré islamské mesto, citadelu, park, Tahrir a po včerajšku aj egyptské múzeum.
Načerpali sme energiu a čaká nás druhá polovica našej cesty. Libyjske hranice, oáza siwa,, kláštor sv. Kataríny na sinaji, prechod do izraela, jeruzalem, západný breh jordánu a späť do Tel avivu.
Z metra sme vystúpili v centre na tahrire. Konečne sme si srdce revolúcie mohli pozrieť aj za denného svetla. Teraz je to už pokojné miesto. V relatívnom zmysle. Tisíce ľudí nahradili autá, ktoré po kruhači krúžia dookola v niekoľkých prúdoch a bránia prechodu. Chalan, ktorého sme v meste stretli, nám povedal, že musíme prechádzať cez cestu ako egypťania. Zavrieť očí, pomodliť sa a vkročiť na vozovku. Tak nejak to praktikujen už od Sýrie, len s tým rozdielom, že nezatváram oči.
Egyptské múzeum nemôžete minúť. Ako stojíte na Tahriri, rozhliadnete sa naokolo. Všade popri námestí stoja vysoké budovy ministerstiev a opodiaľ uvidíte, podlhovastú červenú budovu múzea s výraznou kupolou. Od ostatných budov sa líši svojim odlišným slohom. Od centrálnej časti s kupolou, veľkou drevenou bránou a pompéznym portálom sa tiahnu na dve strany krídla budovy. Fasádu predelujú metre vysoké oblúkovité obloky. Spolu s parkom pred budovou, plným zahraničných turistov, prejdením z ulice ako by ste opustili súčasnú Kahiru. V múzeu nie je možné fotiť a musíte odovzdávať pri vchode foťáky. Preto nemáme z vnútra žiadne snímky. Vstupné je 60 a 30 ep.
Na prízemí múzea sa nachádzajú zväčša veľké kamenné exponáty ako sochy, dosky s nápismi a sarkofagy. Prvé poschodie je zaujímavejšie. Asi najvzácnejšia časť a zároveň najpútavejšia pre návštevníkov je zbierka pokladov z tutanchámonovej hrobky. Súčasti posmrtnej výbavy, šperky a zlatá maska sú nádherne prepracované. Inak ale múzeum pôsobí viac ako depozit, než ako múzeum. Bol som v ňom trocha neoddýchnutý a možno aj to spravilo svoje, ale mal som z neho pocit, že menej je niekedy viac. Namiesto tritisíc kúskov drobnej keramiky by som dal do miestnosti desať a doplnil ich o dajaké popisky a prípadne nákresy rekonštrukcii ich praktického využitia. Takto človek vidí stovky predmetov, ktorých využitie si môže akurát tak domyslieť. Ešte je možnosť prenajať si sprievodcu, ale je otázne, aký výklad vám poskytne.
Zaujimavo pôsobí pohľad na budovu ministerstva stojaceho hneď vedľa múzea. Výšková budova do tla vypálená počas revolúcie. Prázdne obloky, ohorená fasáda a teplom poničené zariadenia klimatizácie visiace spopod okien vyvolávajú postapokalypticky dojem.
Po dvoch hodinách v múzeu som pospával na schodisku medzi sochami egyptských kráľov. Bol čas už ísť inam. Ďalšou úlohou bola výmena sto dolárovej bankovky, ktorú nik nechcel. V zmenárni v Aqabe sme dostali roztrhnutú a znova zlepenú sto dolárovku. Bola tak dobre opravená, že sme si ju medzi ostatnými nevšimli. V banke si ju ale všimli a nechceli nám ju zameniť. Sto dolárov nie je zrovna málo peňazí, tak sme si dali tu námahu, aby sme ju niekde vymenili. Chodili sme od zmenárne ku zmenárni, od banky ku banke, ale všade ju odmietali. Stretli sme sa s mladým chalanom, beduinom z Gizy, ktorý tu študuje na univerzite. Egypťania sú naozaj zhovorčiví a priateľskí, len po všetkých tých prípadoch, kedy sa vám snažia niečo predať, strácate už chuť, s niekým sa dávať do reči. Chalan nás povodil po bankách a zmenárňach. Nikde sme nemali úspech. Potom dostal nápad. Zamenili sme ju v automate. Problém vyriešený. Posunuli sme horúci zemiak do cudzích rúk.
Pozval nás na čaj. Nechceli sme to odmietnuť, keď nám pomohol s peniazmi. Čajový dýchanek sa ale konal v obchode. Viete si predstaviť ako to skončilo. Ukazoval nám vonné oleje, rozprával o nich a nakoniec nám povedal, že si máme niečo kúpiť. Biznis cez Ramadán, aby obe strany mali šťastie. Pomôžeme vraj jeden druhému a za peniaze, ktoré zaplatíme, kúpia jedlo na iftar. Tak sme nakupovali. ale nič prehnané. Len pre informáciu, každý čaj v obchode, vedie nakoniec k obchodu. Sú to prefíkané líšky, ktoré v tom vedia chodiť už od mala. Skoro sme toho dňa nakúpili ešte aj hašiš. Omylom samozrejme.
Večer sme zakončili pivovým dejchánkom. Na byte sa stretlo ešte niekoľko Ewinych kamošiek. Na holku z brazílie som pozeral s otvorenou pusou. Nie kvôli zovňajšku alebo kvôli niečomu inému, ale bola ako horčík hodený do vody. Rozprávala kadenciou ruského samopalu, s viacerými ľuďmi naraz, rozhadzovala rukami, pobehovala po byte. Nestíhal som ani registrovať, kedy sa pýta čosi mňa a kedy sa rozpráva s niekým iným. Všetko okolo seba mala dokonale pod kontrolou.
Zabavna bola aj cesta s pivami na byt. Rozhýbali sme sa len pol hodinu pred iftarom. Taxík, obchod, dvadsať pív, taxík domov. Vodič mal pustené v rádiu modlitby, iftar mal byť za nejakých pätnásť minút a o tom, že sa postil svedčila rýchlosť, akou sa nás snažil dopraviť domov. Klučkoval medzi autami, trúbil a občas som mal pocit, že na ceste umrieme. Ako chalani naskakovali do taxíka, zahrkali fľaše. Trápna situácia, s taxikárom sme si vymenili pohľady, ale prešli to taktným mlčaním. Na schodoch v baráku sme sa zrazili so susedom. Otočil som sa na chalanov a po slovensky som im povedal, aby nehrkali. Nesieme mrazenú zeleninu predsa. Ako zlodeji sme nakračovali, sused za nami. Tomáš niesol tú igelitku opatrne ako bombu, alebo lepšie povedané ako výkaly. Stalo to za to. Po dvoch pivách som zaspal na gauči ako bábo.
Teplo. Chcem vidieť po uliciach tučniaky, ktoré sa tlačia do vnútra, lebo im je vonku zima.
„Prečo ľudia cestujú? Čo ak to má podobny dôvod ako ten, prečo píšu. Až keď zaplníš papier myšlienkami, zistíš, čo si vlastne chcel povedať. Poznanie. Spoznávať seba, ľudí ktorí majú tú česť bývať na miestach čo navštiviš, ľudí ktorých stretneš po ceste. Klik-klik – skladačky do seba zapadajú. Blázni cestujú s bláznami a stretávajú ďalších bláznov. Od narodenia absorbujeme spôsob života a kultúru svojich rodičov a ľudí około nás. Formovaní a deformovaní. A predsa nás niečo spája. Niečo, čo prestupuje každú myslitelnú bariéru. Nemusíme sa chápať, rozumieť, alebo spolu súhlasiť… Stačí len chcieť.”
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
