Hasankeyf ležiaci na východe Turecka je miestom, kam sa upierajú zraky mnohých ľudí. Dýcha starobylosťou, leží na vysokom kopci nad romantickým Tigrisom, no aj tak sa strachuje o svoju budúcnosť, pretože plánovaná priehrada by ho mala zatopiť. Dnes tu žije len pár tisícok ľudí, ktorí čakajú či sa historický klenot premení na mesto duchov alebo bude lákať turistov z celého sveta.
K symbolu východu
Hasankeyf patrí medzi symboly východného Turecka a jeho obrázky nesmú chýbať v žiadnej brožúre. Aj napriek tejto výhode sem neprichádzajú autobusy plné turistov či výletníkov, no skôr sa stane, že tu budete sami. Malé mestečko nad riekou Tigris leží v oblasti zvanej Kurdistan a mnohí si pod ním predstavia nebezpečenstvo. Kto však príde, vidí na vlastné oči, že sa tu niet čoho báť. Jedine miestnej pohostinnosti, ktorá predstavuje pozvania na čaj a príjemné rozhovory pri jedle. Hasankeyf leží v zvlnenej krajine, kde sa občas objaví ropný vrt a inokedy zase malé, nenápadné dedinky pozliepané z domov, zvierat a ľudí. Krajinu pretína mohutný Tigris a už stáročia dáva ľuďom vodu na ich políčka vďaka ktorým môžu prežiť. To, že je Hasankeyf na dosah dáva tušiť mohutná skala vyrastajúca prakticky z vodnej hladiny z ktorej sa dvíha niekoľko polorozpadnutých vežičiek. Je živým miestom aj napriek tomu, že nad jeho osudom visí Damoklov meč v podobe nenávidenej priehrady. Centrum mesta prakticky neexistuje, ale miestni hovoria, že je tam, kde zastavujú mikrobusy z mesta Batman pokračujúce do neďalekého Midiyatu plného kresťanských kostolíkov. Chlapi sedia od rána v čajovni, pár mužov zametá ulice a ženy nakupujú zeleninu z dodávky pristavenej na krajnici. Typické ráno v Hasankeyfe.
Čajovňa na brehu rieky
Mesto tvorí niekoľko kamenných ulíc, ktoré sa prepletajú priamo na brehu rieky, no niekoľko štvrtí sa skrýva ďalej za skalami. Tie obývajú prevažne pastieri so svojimi stádami odkiaľ majú ľahší prístup k pastvinám. Aj napriek tomu, že v Hasankeyfe žije len okolo 8000 obyvateľov tu panuje ráno ruch. Ten kulminuje okolo obeda a po ňom sa postupne stráca a mestečko oddychuje. Hlavná ulica je plná obchodíkov a keďže miestni vytušili príťažlivosť svojej domoviny, objavuje sa tu niekoľko stánkov aj so suvenírmi. Tie však okrem magnetiek či pohľadníc predávajú aj tradičné výrobky od bábik cez hudobné nástroje až po šatky a oblečenie. „Turistov zo zahraničia je málo, no chodí sem aspoň veľa domácich turistov“ hovorí obchodník Demir. Koniec ulice oznamuje vysokánsky, štíhly minaret pieskovej farby, ktorý má na svojom vrchole „čiapku“ v podobe bocianieho hniezda. „Bociany sú v islame posvätné, pretože keď sa skladajú do hniezda, ich pohyby napodobňujú modlenie“ vysvetľuje Demir. Hniezdo tak môže ostať na svojom mieste a domáci to považujú za požehnanie. Staré ruiny Hasankeyfu sa už hrdo vypínajú nad dnešným mestečkom a zo skaly vytŕčajú prvé rozpadnuté monumenty. Cestička k nim sa točí vysekaná do skaly a niekoľko bodiek predstavujúcich ľudí už kráča hore. Priamo na brehu rieky Tigris stojí čajovňa. Domáci milujú takéto miesta a kým v našich končinách sa chlapi stretávajú v krčme, tu ju nahradí miestnosť alebo priestor prevoňaný čajom. Pije sa silný, čierny naliaty do malého pohárika v ktorom nemôžu chýbať dve alebo tri kocky cukru. Čajovňu vedie Mustafa, päťdesiatnik, ktorý celý život prežil tu na brehu rieky pod Citadelou. „Simit? Simit?“ ozve sa z ničoho nič a spoza skaly sa vynorí mladý chlapec so sezamovými praclíkmi vzorne naukladanými na hlave. Simity k čaju jednoducho patria a jedia sa všade od Istanbulu až po Do?ubeyazit na východnej hranici s Iránom. Čajovňa leží miestami dokonca priamo v Tigrise, kde spočíva na drevných koloch. Máloktorá čajovňa na svete sa jej atmosférou vyrovná.
Kus histórie nad Tigrisom
Hasankeyf nepotrebuje presviedčať, že jeho korene siahajú dávno do minulosti. Jednoducho to dá návštevníkovi pocítiť. Stará kamenná cestička sa zahryzuje do skaly a za oblúkom sa odrazu objaví prechod, ktorým každého dovedie až hore na niekdajšiu Citadelu. Príroda sa tu veľmi pôsobivo vyhrala, pretože celé mesto leží na rovine ohraničenej strmými, kolmými stenami padajúcimi rovno do vĺn hnedastého Tigrisu. Ani druhá strana nezaostáva a je posiata skalami tak obrovskými akoby s nimi hrali Giganti nejakú starovekú hru a niekto ich vyrušil, tak všetko nechali tak a zmizli. Na vrchole veje ako mantra vo vetre červeno-biela turecká vlajka. Tá jednoducho nesmie chýbať. Odrazu sa celý starý, zabudnutý Hasankeyf rozprestrie pred očami. Niektoré správy hovoria o tom, že ho ľudia poznali už pred 3800 rokmi a každý národ, ktorý si podmanil oblasti východného Turecka sa tu zastavil. Svoju pevnosť tu postavili aj Rimania a neskôr si ju prispôsobili Byzantínci, no ani tí neodolali v 7.storočí tlaku nového náboženstva a nad Tigrisom rýchlo zaviali zástavy popísané arabským písmom. Z domov zostali dnes len trosky a nič nehovoriace základy. Koniec Citadely sa nesie v nádhernom panoramatickom výhľade na celý Hasankeyf a Tigris vedľa neho. „Tie ruiny, to je starý most, ktorý postavil sultán Fahrettín“ vraví samozvaný sprievodca Metin a ukazuje na rieku. Stoja v nej tri kamenné monumenty vytŕčajúce z chladnej vody a vedľa neho spája oba brehy moderný most. Sultán Fahrettín patril do dynastie Artukidov, ktorá v 12.storočí prišla z turkménskych stepí a vtedajší Hasankeyf si zvolili za svoje sídelné miesto. Pohľady na mesto z Citadely patria k tomu najkrajšiemu čo môže návštevník na mieste zažiť. Mestečko sa zvažuje k rieke, klesá až na jej úroveň a naokolo sa vlní úrodná krajina pod kopcami. Aj druhý breh rieky ponúka pamiatky v podobe významných hrobiek. „Tam leží rodina proroka Mohammeda“ vysvetľuje Metin. Pod staručkou kupolou našiel miesto svojho posledného odpočinku imám Abdalláh, vnuk Kafer-i-Tajjára, ktorý bol Mohammedovým strýkom. „Kvôli tej hrobke sem prichádza množstvo pútnikov. Je dobré, že prídu, pretože potom minú peniaze aj v meste a naši ľudia majú čo jesť“ uzatvorí.
Mešita s palácom a hŕba kamenia
Hasankeyf by svojou polohou, významom a príťažlivosťou kľudne mohol patriť na zoznam UNESCO, no chýba v ňom. Citadela mesta prekvapí svojou rozlohou. Do mäkkých tufových skál ľudia vyhĺbili jaskynné príbytky a do 20.storočia v nich bez problémov bývali. Dokonca aj dnes v neďalekých skalách nad mestom nájdeme niekoľko bizarných skalnatých domov. Vonku pred nimi sedia ľudia pri ohni, v kanvici si varia čaj a na noc sa nasťahujú dnu a prespia. Ich obydlia sú tak zaujímavé, že ak by sa dnu nasťahoval nábytok, mohli by ich ponúkať ako štýlové hotelové izby. Kamenné múry opevnenia, ktoré tu postavili Ajjúbovci pohltila zem a rastliny sa dnes tiahnu po ich zvyškoch. Človek jednoducho nedokáže poraziť prírodu. „Zničili ich Mongoli“ dozvieme sa a je fascinujúce kam sa až zo svojej domoviny dostali rozsievať skazu a smrť. Niektoré domy hore na skale stoja a nielen to, ale dokonca majú aj zdobený interiér dokonalými detailmi. Niekde vynikne len reliéf, inde zase kúsok farebnej maľby. Je to ako kráčanie v čase. Vojsť dnu do opusteného domu a ostať stáť pri pohľade na krásu, ktorú tu v mŕtvom meste nikto nečakal. Medzi najpôsobivejšie časti Hasankeyfu patrí námestie s mešitou a palácom. Obe vznikli v 12-13.storočí, no dnes sa palácom premáva najčastejšie vietor. Stojí z neho niekoľko miestností, ale nikoho by nenapadlo, že mohlo ísť o panovnícke sídlo. Jeho ruiny sa dostali až na okraj skaly. Možno palác pokračoval ďalej a útes sa zosunul aj s ním, pretože je akosi netypicky odkrojený. Minaret mešity zmizol pravdepodobne v domoch neskorších obyvateľoch a tak tu dnes v jej tesnej blízkosti stoja len opustené náhrobky obrastené trávou. Starý cintorín s menami jeho dávnych obyvateľov aj napriek tomu sem tam zdobia ruže. „Na Nový rok sem prichádzame a posedíme si tu“ povie Metin. Kurdi na svoj Nový rok, ktorý oslavujú 21.marca ako sviatok Now Ruz vždy vezmú jedlo, čaj a vyberú sa do prírody piknikovať v kruhu celej rodiny. Ide o symbiózu s prírodou a jej prepojenie na človeka, preto je Hasankeyf ozdobený skalami a riekou tým pravým miestom, kde sa rodiny stretnú. Oči behajú po krajine a hľadia na mesto s okolitými pahorkami. Prežije Hasankeyf alebo ho čaká skaza?
Quo vadis Hasankeyf?
Ak sa povie v Turecku Hasankeyf takmer pravidelne sa vzápätí objaví názov priehrady Ilisu. Tá by podľa plánov mala pohltiť historické mesto, zmazať ho z mapy na ktorej svietilo dlhé stáročia a jeho kotlinu naplniť vodou, ktorou by sa malo zachraňovať poľnohospodárstvo celého východného Turecka. Projekt s pracovným názvom GAP sa týka deviatich tureckých provincií a pracuje sa na ňom už od roku 2005. Na východe krajiny tak má vzniknúť 22 nových vodných priehrad, pričom medzi najkontroverznejšie patrí práve priehrada Ilisu neďaleko Hasankeyfu. „Stavajú pre nás nový Hasankeyf s modernými ulicami a domami, ale prečo by sme mali odísť?“ pýta sa Metin na otázku o zániku mesta. Je nahnevaný ako mnoho iných ľudí, ktorých tradície a predkovia vzišli odtiaľto. Oficiálne plány na dokončenie priehrady hovorili o roku 2013, ale neskôr ich presunuli na rok 2015. Dnes je veľmi ťažké predpovedať ako sa celá vec vyvinie. Fanúšikom projektu je totiž aj turecký premiér Erdo?an, ktorý vidí v priehrade obrovskú príležitosť, vytvorenie tisícok pracovných miest a rozvoj turizmu. Sľubuje tiež, že všetky cenné historické artefakty sa zachránia. Optimisti veria, že sa nejakým zázrakom podarí ochrániť vzácne mesto, ktorým prúdili karavany napájajúce sa na legendárnu Hodvábnu cestu, ale je to ťažký boj. Nie všetci mladí stoja za svojim mestom a niektorí to nevidia až tak tragicky. „Aj tak tu nie je žiadna robota a keď chcem robiť musím ísť do Diyarbakiru, alebo na západ“ opisuje ťažkú situáciu Koray, ktorý sa tu narodil. Niektorí sa o tom čo čaká Hasankeyf odmietnu baviť hneď v zárodku a je vidno, že je to citlivá téma, no Aslan, majiteľ podniku s fantastickou kuchyňou sa rozohní a nahnevá. „Ak chcú moje mesto zatopiť vodou, nech zatopia aj mňa“ rozčuľuje sa pri pohári čaju a skvelých mäsových guľôčkach köfte, ktoré tu domácim či občasným turistom podáva. Jedno je však isté, Hasankeyf je jedinečným miestom a zásah do krajiny ho môže premeniť na mesto duchov. Ak sa tak stane, budúce generácie to budú po čase ľutovať, pretože sa svet pripraví o krásne miesto.
