Maroko ležiace na severozápade Afriky a západe islamského sveta nie je len modernou krajinou plnou zaujímavostí, ale za svojimi hranicami skrýva tisíce príbehov z blízkej i vzdialenej histórie. Už starovekí Rimania tu po sebe zanechali niekoľko slávnych miest, ktorých duch poletuje nad krajinou dodnes. Medzi tie slávne patrí Volubilis či Lixus, ale stopy starovekej civilizácie nájdeme aj v hlavnom meste Rabat na mieste zvanom Chellah. Tu sa premiešali rímske dejiny s islamskými a vzniklo zaujímavé miesto.
Hlavné mesto Maroka Rabat nemá auru akú ma Fez či Marakéš, no stále stojí za to, aby sa v ňom človek zastavil a strávil v ňom niekoľko dní. Za najstaršími dejinami mesta musíme vyjsť von za stredoveké hradby, ktoré nechala postaviť mocná dynastia Almohadov a pustiť sa do neveľkého údolia riečky Bou Regreg. Tu si Rimania založili svoje staroveké mesto, ktoré nazvali Sala Colonia. Brehy Bou Regreg poznali aj Feničania či Kartáginci a aj oni založili pri rieke svoje mestá, no až Rimanom sa podarilo prebojovať na popredné obchodnícke miesto, ktoré poznali široko ďaleko v celej provincii. Veľa kamenných svedkoch oných čias sa tu nezachovalo, no stále tu stojí niekoľko múrov, základov domov a kameňov, ktoré si pamätajú tváre Rimanov. História nedovolila, aby sa rímska Sala Colonia rozbehla naplno a tak sa stalo to, o čom by vedel rozprávať tisíce iných starovekých miest. Osud sa mestu obrátil chrbtom, koryto rieky sa začalo zanášať a Rimania po sto rokoch nechajú mesto napospas prírode. Stratilo sa z máp aj z mysle ľudí a až neskôr keď už nad Magrebom viala vlajka ozdobená polmesiacom a hviezdou sa ruiny prebrali k životu. Život sa tu rozvinul nanovo a pulzoval až do roku 1154, kedy sa odtiaľto pobrali ľudia preč na druhý breh rieky Bou Regreg a začali osídľovať mesto Salé na brehu Atlantického oceánu. Aj napriek tomu, že Chellah bolo opusteným miestom, panovníci slávnej dynastie Almohadov sa rozhodli, že sa stane nekropolou a tak tu dodnes stojí niekoľko tichých kamenných hrobov. Čo nestihol zničiť človek alebo rozobrať na stavebný kameň, to sa podarilo prírode, ktorá v roku 1755 roztriasla v Lisabone zem a neviditeľná ruka zemetrasenia zrovnala so zemou aj mnohé stavby niekdajšieho mesta.
Za monumentálnou bránou, ktorú nechal postaviť merenidský sultán Abu al-Hassan v 14.storočí sa objaví pahorok posiaty menšími aj väčšími kamennými ruinami. Je to jednoduché. Ak sa človek pozrie pred seba, to čo uvidí na ľavej strane patrilo kedysi Rimanom a ruiny na strane pravej nesú rukopis islamskej architektúry. Priestor niekdajšieho mesta vymedzujú mohutné kamenné hradby tiahnuce sa pahorkom smerom k modernému Rabatu. Na jar je Maroko krásne zelené a z trávy tu vyrastajú rímske základy domov, no objavia sa tu aj také, ktoré kedysi patrili Jupiterovmu chrámu či kúpeľom. Medzi naukladanými kameňmi dokonca vyčnieva aj kanalizácia a väčší priestor predstavoval srdce rímskeho mesta v podobe Fóra. Pôsobivejšie ruiny predstavuje islamská časť Chellahu. Najkrajšou stavbou je bez akýchkoľvek pochýb typický, hranatý minaret, ktorý sa svojou výzdobou podobá na Hasanovu vežu stojacu oproti kráľovskému mauzóleu. Tu neďaleko minaretu leží hrobka panovníka merenidskej dynastie Abu al-Hassana a jeho manželky. Panovník síce zomrel po 17 rokoch vlády v pohorí Vysoký Atlas, ale prial si, aby ho pochovali v Chellah. Na vrchole minaretu sedí bocianie hniezdo a niekoľko bieločiernych vtákov poletuje okolím. Dnes vládu nad Chellahom prevzali bociany, ktoré majú v celom areáli viac než tucet hniezd. Moslimovia ich považujú za posvätné vtáky, pretože keď si bocian kľakne do hniezda, spraví pohyb ako moslim pri modlení a preto ich nikto nevyháňa. Je krásne sedieť uprostred ruín, ponorený do ticha mŕtveho mesta a počuť ako sa odrazu ozve ťažký trepot bocianích krídel.
