KKTC? Čo za krajinu sa môže skrývať pod touto nič nehovoriacou skratkou? Územie ležiace na hranici pravoslávneho a moslimského sveta, ktoré si neprávom prisvojili osmanskí dobyvatelia. Alebo územie, na ktorom sa vlajka s polmesiacom hrdo udržala napriek tlakom kresťanskej väčšiny. Záleží na uhle pohľadu. Kuzey K?br?s Türk Cumhuriyeti, Severocyperská Turecká republika.
Cyprus, prezývaný aj Afroditin ostrov, leží na križovatke námorných trás medzi Európou a Orientom. Je to práve jeho poloha, ktorá mu priniesla v jeho dlhej histórií momenty slávy, ale aj obdobia úpadku. Od dôb starovekých moreplavcov sa tu vystriedalo nespočetne veľa vládcov, utečencov, uchvatiteľov či budovateľov. Feničania, Gréci, Byzantínci, križiaci, Janovania, Benátčania, Turci, Briti, znova Gréci, znova Turci… Po páde britskej koloniálnej správy sa do seba pustili Gréci vedení arcibiskupom Makariom, tvoriaci asi 80% obyvateľov ostrova a Turci, do čela ktorých sa postupne dostal Rauf Denktaş. Na grécke volanie po enosis – spojení s Aténami, odpovedali Turci svojou filozofiou taksim – zblížením sa s Ankarou. Výsledkom takmer desaťročia ťahaníc bolo v roku 1983 vyhlásenie Severocyperskej Tureckej republiky, tým aj faktické vytvorenie gréckej entity na juhu ostrova a demilitarizovanej zóny medzi nimi.
Kým davy turistov, vyhľadávajúcich oddych v pohodlí hotelových rezortov smerujú najmä na južnú, grécku časť ostrova, rozhodne sa oplatí ísť pozrieť aj na sever. Ten navyše nezaostáva ani v službách či kvalite pláží. Stačí sa nezľaknúť nálepky separatistického regiónu (nezávislosť KKTC uznáva dnes len Turecko) a návštevník má dvere otvorené.
Nikózia, Lefkoşa či Lefkosia – jedná sa o jedno a to isté mesto. Je srdcom celého ostrova. No jej stredom, dokonca krížom cez pristávaciu dráhu letiska, prechádza demilitarizovaná zóna. To, čo na mape vyzerá ako čiara je v skutočnosti niekoľko desiatok až stoviek metrov široký pás rozpadávajúcich sa domov, územie nikoho. Juh je grécky, sever turecký. Deliaca čiara prechádza skoro presne stredom starého mesta, obohnaného hradbami s jedenástimi bastiónmi. Turecká polovica je fascinujúcim labyrintom úzkych uličiek, ústiacich na príjemné námestia, kde posedávajú nad šálkou čaju muži hrajúci domino či šach. Päťkrát denne sa tu ozýva volanie muezínov, medzi inými aj s minaretov na mešite Selimiye. Okrem zástavy s polmesiacom sú tie minarety asi jediným znakom toho, že stojíte pred mešitou. Vysoké klenby, lomené oblúky, portále, gotické okná – táto budova by zapadla do ktoréhokoľvek zo stredovekých európskych miest. Jej tvar zrejme učaroval aj Osmanom, keďže dodnes stojí. Noví páni iba nasadili križiackej noblese moslimskú korunku. Za videnie určite stojí aj mestský bazár (Belediye Pazari) či Bűyűk Han, veľký osmanský hostinec z druhej polovice 16.teho storočia. V jeho strede sa možno prejsť po veľkom nádvorí, alebo posedieť v tieni kolonád a nazrieť do obchodíkov miestnych remeselníkov.
V období 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia bola najväčším hitom na cyperskom pobreží Famagusta, dnešná turecká Gazima?uşa. Hoci sem ešte aj dnes občas autobusy privážajú turistov na jednodenné výlety, pôsobí toto opevnené mesto dojmom spiacej princeznej. Organizované zájazdy sa pohybujú po krátkych okruhoch okolo centra, ale mimo tieto trasy si návštevník aj uprostred letnej sezóny užije kľud. Možno sa tu hodiny nikým nerušený štverať po starých benátskych hradbách, diskutovať pri vodnej fajke s miestnymi o rivalite medzi istanbulskými futbalovými veľkoklubmi, či rozjímať v tichu mešity Lala Mustafa Paša – ďalšieho z prerobených gotických kresťanských chrámov. V širšom centre je niekoľko chátrajúcich ruín kostolov, stačí otvoriť bránku či preskočiť plot, vyštverať sa do lomeného gotického okna a užívať si výhľad na more a uličky starého mesta.
Južne od centra sa nachádza štvrť Maraş (grécky Variosa). Pred rozdelením tu žila grécka komunita, boli tu diskotéky, hotely, reštaurácie. Dnes je to mesto duchov, žijú tu len potkany a mačky. Celá štvrť bola v roku 1974 narýchlo opustená, turecká armáda ju uzavrela a používa ako jeden z argumentov pri vyjednávaní o budúcnosti ostrova – gréckeho majetku sa nedotkli. Čas sa tu však podpísal výrazne. Cez barikády a oplotenie je vidno tmavé okná domov, v niektorých stále visia zdrapy záclon, pouličné lampy či kostolné vežičky. Niekoľko málo žurnalistov, ktorým sa podarilo dostať dnu, referovalo o nedojedených raňajkách, ktoré nechali utekajúci Gréci na stoloch, či najnovších modeloch Alfa Romeo z roku ´74 vystavených v predajni uprostred Maraşu. Turistom je vstup do zóny, ako aj fotografovanie zvonka zakázané. Neďaleko odtiaľto sa nachádza vojenská základňa, na ktorej sídlia slovenskí vojaci, slúžiaci na cyperskej misií.
Severné pobrežie oddeľuje od nížiny v centrálnej časti ostrova vysoký skalný masív. Za ním, obklopené čistými plážami, leží mesto Girne, známejšie pod gréckym názvom Kyrénia. Živý prístav, promenády a múry stredovekého hradu vytvárajú atmosféru pravej stredomorskej romantiky. Mesto na oddych ako stvorené. Väčšinu turistov však tvoria Turci.
Turecká časť ostrova je bohatá aj na antické pamiatky. Na severnom pobreží sa nachádzajú ruiny antických miest Vouni a Soloi, ďalšie ešte zaujímavejšie ostatky staroveku možno vidieť v starom Salamis, severne od Famagusty.
Pozorný návštevník tu nájde všetko, čo patrí k idylickej dovolenke v stredozemí. Jediné, čo asi nenájde je odpoveď na otázku, kto má pravdu v cyperskom konflikte. Turci, ktorí s pomocou armády kontinentálneho Turecka zriadili de-facto nezávislý štát? Alebo Gréci, deklarujúci pred EÚ všemožné snahy o urovnanie sporov so separatistickým severom, ktorých pravá tvár sa ukázala pri referende o zjednotení v roku 2004, kde sa 75% obyvateľov juhu vyslovilo proti? Je Severný Cyprus viac turecký, alebo viac cyperský? Pravda je relatívna a môže sa meniť. Rovnako, ako identita, pri hľadní ktorej celý dnešný cyperský problém vlastne začal.
