Afyon znamená v turečtine ópium alebo makovica. Kto by však hľadal lúky plné kvitnúcich makov aké sú v centrálnom Afganistane, hľadal by márne. Minulosť mesta je s nimi však prepletená. Mesto Afyon by sme na mape našli pod jeho novým názvom Afyonkarahisar. Odkazuje na veľkú kamennú pevnosť rozťahanú na ostrom skalnatom brale týčiacom sa nad mestom.
„Čiernu pevnosť“ poznali už aj Chetiti a jej smerom hľadel na svojej výprave aj Alexander Veľký, ktorý si podmanil so svojou nebojácnou armádou aj oblasti centrálnej Anatólie. Každý kto prichádza dnes do mesta pozdraví pevnosť svojim pohľadom. Terasovitý park v centre mesta ožíva s každou pribúdajúcou hodinu a už teraz na poludnie sedia muži v čajovni. Ako náhle príde tma, už si nebude kde sadnúť. Jej atmosféru dotvárajú záhony ruží a striekajúca fontána. Nič z toho nesmie v tureckých mestách chýbať. Ruže dávajú krásu a voda život. Uličky starého mesta sa vylievajú zo svojich korýt a splývajú s hlavnými tepnami mesta vedúcimi zo severu na juh. Je však medzi nimi čiara, ktorá ich oddeľuje a hneď ako človek vstúpi do starej časti Afyonu spozná to. Ubudnú autá, pribudne množstvo nízkych, farbených domov, ľudia sa nenaháňajú, ale sedia na svojom priedomí, kamenná dlažba je roztrasená a čas tu nehrá žiadnu rolu. Kroky starým mestom vedú k mešite. Stále sme v meste, ale okolitá atmosféra skôr pripomína rozospatý turecký vidiek. Nad parkom tancuje dookola socha derviša odetého do snehobieleho rubáša. Práve dervišovia a odkaz súfizmu, teda islamskej mystiky sa spájajú s názvom mesta. Ópium a vírivý tanec ich dokázal dostať do tranzu a opustiť v myšlienkach tento svet. Po Konyi je Afyon druhým najvýznamnejším súfijským miestom celého Turecka. Socha sa neustále otáča okolo vlastnej osi a jej siluetu sledujú aj dedkovia z lavičky. Po toľkých rokoch ju možno už ani nevnímajú, no my z nej nevieme odtrhnúť oči. Ulicou preletí ošúchaná lopta a za ňou sa s krikom valí niekoľko detí. Premenili starý Afyon na svoje ihrisko a nikomu naokolo to neprekáža. Storočné domy sú väčšinou dvojposchodové a postavené tak, aby vrchná časť presahovala do ulice. Pri západe slnka pripomínajú starý Damask aj tichom aj atmosférou. Niektoré domy schátrali a nikto sa o ne nestará. Svoj domov tu našli túlavé mačky. Čoskoro prídu chladné dni a tak sa ľudia začínajú pred vchodmi ukladať drevo do úhľadných pyramíd. Vedia, že sa im bude hodiť, pretože zimy tu v centrálnej Anatólii bývajú ostré.
Aj Turci to niekedy s reklamou preháňajú
Derviš v parku sa neustále otáča
Dervišovia a súfizmus k Afyonu patria
Nad starým mestom sa dvíha impozantná pevnosť
Naproti domom, ktoré si pamätajú ešte posledných osmanských sultánov stúpa schodisko na priestranné nádvorie veľkej svätyne Mevlevihane. Práve ona patrí k najvýznamnejším pútnickým miestam pre súfistov, ktorí sa sem prídu ponoriť do tichých modlitieb. Postavili ju v 13.storočí za vlády seldžuckých Turkov, kedy sem do Afyonu prišiel Sultan Veled, syn slávneho Rúmiho či Mevlanu, pod akým menom ho pozná západný svet. Vnútro je naplnené prázdnom, pretože tu niet ani živej duše. Zopár ľudí posedáva vonku v parku, ale dnu stoja len tiché hrobky ozdobené starostlivo previazanými turbanmi. Aj štvrte naokolo sú plné života a ošarpanej krásy. Muži sedia vonku pred mäsiarstvom a posunkami nás volajú bližšie. „Odkiaľ ste?“ pýtajú sa a vzápätí volajú na malého chlapca, aby nám priniesol ochutnať miestny sudžuk. Je to výborná klobása, ktorá má práve v Afyone veľkú tradíciu. „Ochutnali ste už nás sudžuk?“ a ani nečakajú na odpoveď a podávajú nám hrubo nakrájané kusy. Je pikantný, mäsový a veľmi chutný. „Výborný“ vravíme v turečtine, čo ich natoľko potešilo, že dostaneme druhú dávku. „V Turecku nie je nikde lepší sudžuk ako v Afyone“ hrdo vravia. Majú pravdu, pri potulkách mestom sú mäsiarstva či pohostinstvá s touto dobrotou ako sa vraví na každom kroku.
Svätyňa Mevlevihane patrí k najvýznamnejším
Pevnosť nad mestom človek jednoducho neprehliadne
Náhrobok v súfistickej svätyni
Pevnosť krásne dotvára kolorit starého mesta
Staré mesto je plné rozpadávajúcich sa domov
Príjemné stretnutie vyústi do ochutnávky sudžuku
Námestie križujú ľudia s taškami, ktorí nakúpili na miestnom bazáre a kráčajú domov pripraviť pre rodinu večeru. Na konci ulice slnko nádherne osvetľuje starobylú mešitu Imaret z 15.storočia. Tu v jej okolí sa stretávajú ľudia a končia pri nej ulice. Lacné hotely naproti zívajú prázdnotou, no pod nimi v holičstve a v čajovni to bzučí ako úle. Nejde ani tak o čaj či o oholenie brady, ale o to, že sa môžu postretávať a porozprávať. Takéto momenty sa zo západného sveta pomaličky vytrácajú. Minaret mešity Imaret patrí spoločne s pevnosťou k symbolom meste. Pôsobí akoby sa okolo neho obtočil veľký, masívny kamenný had. Jeho architekti hovorili o akomsi prerode medzi niekdajšou seldžuckou a novou osmanskou architektúrou, ktorá neskôr ovládla celé Turecko. K mešite prilieha staručký hamam. Kamenná kupola pripomína byzantský kostolík, ale namiesto oltára by sme dnu našli mužov oviazaných uterákmi, paru a horúcu vodu. Pre Turkov azda neexistuje lepšie miesto pre relax, než ísť si odpočinúť do kúpeľov. Z neďalekých podnikov sa dvíha vôňa grilovaného sudžuku a priamo na ulici vytláčajú z čerstvého ovocia chutné šťavy. Stačí si len sadnúť a hostina je na svete.