Vytesané do skál IV. – duchovné svätostánky Malej Ázie – Východné Turecko
Izolovaný raj, ostrov na jazere, arménsky kostol, bohatý palác, legenda o láske, utopený milenec, centrum Arménskej cirkvi, arménska genocída, mohutné proti arménske demonštrácie. Všetky tieto heslá sa spájajú s jediným miestom na svete – ostrovom Akdamar.
Na kraji jazera Van, najväčšieho jazera v Turecku, takého veľkého, že na jeho hladine badať zakrivenie Zeme, ktoré nielenže je slané, ale sa aj svojimi spenenými vlnami a pravidelným prílivom moru podobá, a ktoré také modré, že takú modrú ste ešte nikdy nevideli, pretože nie je modro zelené ako horské plesá, aj keď sa nachádza vo výške 1700 m n.m., a nie je ani tmavo modré alebo zelené ako more, a nie je ani blankytne modré, hoci jeho dno je z bieleho piesku, ale je modré ako najkrajšia a najsýtejšia modrá, akú si človek vie predstaviť, tak vo vodách tohto jazera sa nachádza jeden maličký ostrov. Volá sa ostrov Akdamar a na ňom sa skvie nádherný takmer nedotknutý Arménsky kostol z roku 921 n.l., skvost medzi všetkými kostolmi vo východnom Turecku, posiaty majstrovskými prácami arménskeho umenia.
Na brehu tohto ohromného jazera sa nachádza aj hlavné mesto provincie – Van. A hoci dnes je to moderné kurdské mesto, prvé zmienky o obyvateľoch tohto miesta siahajú až do doby 5000 r. pred Kristom. Najstaršie zachované pamiatky sú z obdobia, keď Van bolo hlavné mesto Urartského kráľovstva v 9. storočí p.Kr.. Urartu v babylónčine, sa v staroperzštine povie Armenia. Medzi oné Urartské stavby, z hliny a nepálených tehál, ktoré dokázali pretrvať veky a ešte dnes stoja v majestátnej nehybnosti, aby potešili oko cudzincove, patrí napríklad ohromná pevnosť nad mestom – hrad Van, alebo neďaleký hrad Hoşap . Čo je však dnes vidieť z Hoşapu, čo znamená v preklade Krásna Voda, je z oveľa neskoršej doby, postavané Süleymanským veliteľom v roku 1643. Hrad Van je výsledkom opäť jednej fundovanej rekonštrukcie na turecký štýl. Novučičké biele múry v gýčovom technokratickom štýle žiaria, ako päsť na oko, v prašných rozvalinách pozostatkov múrov z hliny. Na vrchole strmého stúpania po prašných šmykľavých chodníčkoch návštevníkov víta mešita a o kus ďalej obrovská oceľová Atatürkova hlava na oceľových trubkách s Tureckou vlajkou. Národná identita zvíťazila nad Duchom miesta. Pevnosť je prázdna, Duchovia ju už dávno opustili. A len vlhký vietor, ktorý sa vznáša nad jazerom, rozsieva ich prach ako popol do mora.
Začiatkom 2.storočia p.Kr. sa mesto stalo súčasťou ohromného Arménskeho kráľovstva. Od 9. storočia pred Kr. až do roku 1021 n.l, kedy posledný kráľ Arménskeho kráľovstva Ján-Senekerim Artsruni odstúpil celé kráľovstvo pod ochrannú ruku Byzancie pred začínajúcimi dobyvateľskými vpádmi seldžuckých Turkov, bola táto oblasť obývaná výlučne Arménmi. Až do roku 1071, kedy po víťaznej bitke u Manzikertu oblasť padla do rúk seldžuckým Turkom. V roku 1240 bolo územie dobité Mongolmi, aby neskôr v 14. Storočí padlo do rúk karakojunluským a neskôr timurským Turkom. V prvej polovici 15.stor. n.l. sa región Van stal známou problémovou oblasťou, keď sa stala súčasťou Osmanskej ríše a nato, v roku 1502 zas ríše Safavidovskej. V roku 1515 ju uchvátili Osmani a v roku 1520 opäť dobili Safavidovci. Nakoniec definitívnu kontrolu nad mestom získali v roku 1548 osmanské vojská, a v regióne zavládol relatívny kľud, až kým oblasť koncom 19.stor. opäť nezískala významnú úlohu vďaka svojej polohe pri problematických hraniciach. Prevažujúca arménska populácia však mala byť vyhladená, ako jeden z prejavov budúcej národnej identity Turkov. Prvé fázy Arménskej genocídy začali uskutočňovať osmanské vojská začiatkom prvej svetovej vojny. Vtedajší správca regiónu Jevdet Bey povedal: „Vyčistili sme Arménov a Sýrskych kresťanov z Azerbajdžanu, a urobíme to isté aj vo Vane“. A svoje slová hneď aj zrealizoval, keď obratom ruky popravil štyroch popredných vodcov Arménov vo Vane. Tí sa v očakávaní masakry uzavreli vo svojich štvrtiach a pokúšali sa brániť. V máji 1915 Arménov vyslobodili ruské vojská. V auguste dobili mesto opäť Osmani a v septembri ho získali Rusi naspäť. Po Októbrovej revolúcii v roku 1917 sa však ruské vojska z mesta začali sťahovať, a keď v apríli roku 1918 vošla do mesta osmanská armáda, popravila všetkých Arménov v meste. V auguste 1920, na konci prvej svetovej vojny, však bola podpísaná mierová dohoda v S?vres medzi Osmanskou ríšou a Spojencami, ktorá postúpila mesto Van Arménskej demokratickej republike. Tureckí revolucionári, vedení Atatürkom, však odmietli túto zmluvu a vyhlásili Tureckú vojnu o nezávislosť. Van padol opäť pod tureckú kontrolu a zostávajúci Arménski obyvatelia boli vyhladení v poslednom kole etnickej čistky.
Plavba jazerom je úžasná ale trochu krátka. Brázdili sme to neuveriteľne modré more, prerezávali pokojné hladiny nič netušiaceho spiaceho obra, lenivo hompáľajúceho sa a prevaľujúceho záhyby svojho blankytného plášťa, aby po nás ostávala slizká mločia stopa snehobielej peny. Ako sme sa približovali k ostrovu, z jeho vrcholku sa nám začal odhaľovať skrytý kostolík a neodmysliteľná vlajka. Pieskovo béžový s typickou sakrálnou konštrukciou, s podmanivými rôzne lomenými strechami a kónickou strieškou navrchu, vôkol obkolesený drobnými olivovníkmi a náhrobnými kameňmi. V roku 910 n.l. si arménsky kráľ Galik I. zvolil ostrov za svoje sídlo. Vybudoval tu veľký štvorcový palác bohato vyzdobený freskami, postavil ulice vrúbené sadmi a záhradami, a vybudoval prístav. Názov ostrova sa spája s legendou opradenou okolo týchto ružových skál. Podľa povesti na ostrove žila arménska princezná Tamara a bola zaľúbená do neurodzeného študenta. Ten k nej každý večer plával cez jazero. Aby videl na cestu, Tamara mu zakaždým svietila na cestu lampášom. Tamarin otec sa však o ich schôdzkach zakrátko dozvedel a jedného večera Tamare rozbil svetlo. Študent ostal v temnej noci v jazere, nevedel kade má plávať a utopil sa. Jeho posledné výkriky „Akh, Tamar!!” (Ó, Tamara!) sú že vraj počuť dodnes. V rokoch 915 až 921 tu mních – architekt Manuel postavil katedrálu Svätého Kríža a kláštor. Katedrála je jediná z celého ostrova, ktorá ostala stáť. V rokoch 1116 až 1895 bol Aght’amar centrom Arménskej Apoštolskej Cirkvi. V 1915 počas Arménskej genocídy boli mnísi z Aght’amaru zmasakrovaní, chrám vyrabovaný a kláštor zbúraný. Rekonštrukciu chrámu v rokoch 2005 až 2006 sprevádzali mohutné demonštrácie. Jeden z transparentov vravel: „Turecký ľud je šľachetný. Ten by nikdy nespáchal genocídu.“ Vztýčenie posledného kusu pred dokončením rekonštrukcie – veľkého kríža navrch kónickej strechy katedrály, sprevádzali ešte mohutnejšie vlny odporu. Posledné zvyšky predstaviteľov Arménskej cirkvi žiadali kríž a povolenie jeden krát ročne slúžiť dnu omšu. Opäť sa zdvihli ohromné demonštrácie so sloganmi: „Vy ste Arméni, my sme všetci Turci a moslimovia“. Turecká vláda nepovolila na ostrove Aght’amar vztýčenie kríža ani slúženie omší. Zato tu v auguste roku 2010 otvorili solárnu elektráreň.
Kostol Svätého Kríža, Aght’amar, je okúzľujúci predovšetkým vďaka reliéfom zdobiacich jeho fasády. Na jeho západnej strane je vyobrazený kráľ Galik I. ako prezentuje model kostola Ježišovi, medzi nimi sú dvaja anjeli, ktorí nesú kríž, po stranách sú zobrazení serafíni, a nad nimi tri kríže, ktoré majú evokovať meno kostola – Svätý Kríž. Ďalej sú tu svätý Matúš, Galikova matka Sopi a žena Mlke. Na juhozápadnej strane sú zobrazené dva biblické Príbehy Viery a Spásy – Jonáša a Abraháma s Izákom. Mojžiš zdvíha svoje ruky držiac kamenné dosky, anjel ukazuje na Ježiša na tróne, a vedľa stojí Mária držiac Ježiša, obklopená archanjelmi Gabrielom a Michalom. Na juhovýchodnej strane je reliéf Artzrunskej princeznej, obklopenej mýtickými zvieratami, a reliéfy Kráľa Saula, Samuela, Dávida a Goliáša. V štíte strechy je zobrazený svätý Lukáš. Na východnej fasáde je zobrazený Adam, pod ním je freska Tadeáša, Jakuba z Nisibu a Bartolomeja. Ján Krstiteľ ukazuje na Gregora Ilumináta na jednej strane, na druhej sú Tomáš, Eliáš a vdova sareptská. V štíte je svätý Ján. Na severovýchodnej strane sú Adam a Eva, a Eva s hadom. Ďalší reliéf zobrazuje Samsona bijúceho Filištíncov, proroka Ezechiela a Izaiáša. V štíte je tentoraz svätý Marek. A na záver na severozápadnej strane dominujú statoční mladí bojovníci bojujúci po boku Boha. Po ich boku cválajú svätí martýri na koňoch – Teodor, Sergius a Juraj. Scénu uzatvára Kráľ Dávid pokľaknutý pred krotkými levmi a Daniel v jame levovej.
Naši Iránski spolucestujúci si na japonský spôsob spravili zopár kvalitných fotografií interiéru, a keďže už nebolo čo, išli von ku stánku so suvenírmi a čajom. My sme krúžili okolo kostola, zvyškov cintorína s náhrobkami s vytesanými krížmi, skúmali sme každučký kus fasád, preliezali sme všetky chodby a chodbičky vnútri kostola, prechodili všetky schody dolu i hore, vyzreli zo všetkých okien a nazreli do všetkých výklenkov, ako hladní supy okolo mrciny. Klovali sme do tohto monumentu kde sa len dalo, aby sme ju pozorovateľsky priam chirurgicky rozobrali na všetky dojmy, vnemy, zážitky, pohľady a pocity, aké sa dali za tak kratučký čas získať. Pracovali sme zohrane a jednoznačne. Okolo unudených Iráncov sme prešli minimálne päť krát. Mysleli si, že sme niečo stratili a chceli nám pomôcť. Mali sme len hodinu na celý tento ostrov, pretože potom nám odchádzal trajekt naspäť na pevninu, po ďalšiu várku pamiatkových nadšencov. Vyčerpaní nadšením sme sa nakoniec aj my na pár sekúnd pristavili pri Iráncoch a stánku so suvenírmi. Z plejády turecky vkusnej bižutérie som si kúpila maličkú plastovú sošku panenky Márie. Páčila sa mi na nej tá imitácia zašlej patiny. Cesta naspäť bola ako odchod z domu. Ešte zamávať mamke, a s kyslým úsmevom sa pozeráme na pevninu. Nechce sa nám. Najradšej by sme sa zamotali kdesi dozadu ostrova a oddychovali v slnečných lúčoch, možno pod slabým tieňom nejakého zatúlaného olivovníka, alebo skôr v chladných vlnách priezračnej sýto modrej hladiny. Tu je svet úplne iný. Nenadarmo si to vyberali za svoje sídla mnohí, a mnohí ho si ho chceli podmaniť. Podobrotky alebo pozlotky.
Viac o „našich“ Iráncoch a ostrove Aght’amar , i o Vane, Dogubeyazite a iných juhovýchodných mestách východného Turecka sa dozviete v našej veselej cestopisnej knižke Východné Turecko – Operácia Maximus. Navštívte našu stránku http://www.vychodne-turecko.blogspot.com/ , kde nájdete všetko, čo by Vás zaujímalo. Zaujímavé články, slideshow všetkých fotografií, linky k ukážkam z knižky, opisy účastníkov a autorov knižky a tiež feedbacky od našich čitateľov, a informácie ako sa môže knižočka dostať k Vám.
