Neďaleko Serjilly, len pár kilometrov odtiaľ leží druhé pozoruhodné miesto. Väčšinou ak sa hovorí o mŕtvych mestách v mysli sa vynárajú tri najpôsobivejšie. Prvým je Serjilla, druhým Al-Bara a posledným Qalaat Semaan známy aj pod názvom kláštor sv.Šimona severne od Aleppa. Al-Bara, ktorú miestni poznajú aj pod názvom Kafr je v mnohom podobná susednej Serjille, no má niečo čo by sme tam darmo hľadali.
Jej dejiny sa začali písať až v 4.storočí a vďaka tomu, že ležala na obchodnej ceste medzi Antiocheou a Apameou začala veľmi rýchlo prosperovať. Zdalo sa akoby olivového oleja a vína nebolo nikdy dosť a preto sa stala jedným z najbohatších miest na okolí. Dokonca na prelome 6. a 7.storočia, kedy sa mnohé miesta na okolí premenili na mestá duchov, Al-Bara stále obchodovala a žila. Al-Baru nepostihol rovnaký scenár ako ostatné mŕtve mestá. Kým oni sa stávali ľudoprázdne, tu sa jeho obyvatelia rozhodli, že svoje mesto neopustia. V moslimskom svete sa tu uchyľovali kresťania a dokonca vytvorili biskupstvo spadajúce pod Anitocheiu. V roku 1098 sa mesta zmocnili Križiaci pod vedením Raymonda de Saint Gillesa a Bohemunda z Tarentu. Trpeli nedostatkom jedla, ba až hladomorom a vybrali sa odtiaľto na krvavé jatky do neďalekého mesta Ma´arat al-Numan, kde pozabíjali 20 000 ľudí. Jeden z veliteľov neskôr v liste pápežovi Urbanovi II. opisuje ako sa ich zmocňoval hladomor a tak sa uchýlili ku kanibalizmu zabitých obetí. O storočie neskôr sa možno samotný Boh chcel pomstiť mestu a séria niekoľkých zemetrasení ho takmer vymazala zo zemského povrchu. Po tom ako strávil človek nejaký čas túlaním sa pomedzi ruiny starej Serjilly mu príde Al-Bara veľmi podobná. Aj tu kedysi stálo množstvo domov, no dnes sa dá rozoznať niekoľko luxusnejších víl, päť menších kostolov a dokonca tri rozpadnuté kláštory. Al-Bara ani tak nepriťahuje svojimi kamennými ruinami roztrúsenými v olivovom háji, ale dvojicou pozoruhodných pyramídových hrobiek. Neveľké ihlanovité stavby sú plné nepatrných detailov od jemnej výzdoby až po hrubo opracované kamenné bloky. Zo všetkých strán ich obklopujú dozrievajúce olivovníky plné maličkých zelených plodov. Sýto oranžová až červená hlina z ktorej vyrastajú ich staré kmene nádherne ladí s prenikavo modrou oblohou. Pozerám na tie žiarivé farby okolo seba a pripadá mi, akoby som sa ocitol uprostred plátna pomaľovaného štetcom histórie. Väčšia z dvojice hrobiek je zachovaná celá a druhej chýba špička pyramídy. Nikto ich nestráži, nikto sa o ne nestará a len tu tak osamotene stoja v krajine. Nahliadneme dovnútra a pohľad sa prejde po niekoľkých kamenných sarkofágoch. Tieto hrobky samozrejme nepatrili len tak hocikomu, pretože obyčajný človek by si nebol schopný dovoliť takýto príbytok večnosti. Preto ich je veľmi málo, no o to sú vzácnejšie.
