Alabanda a Alinda. Starovek v Kárii

Staroveká Kária rozkladajúca sa na západe Turecka je plná rozmanitých pokladov. Človek sa len musí odhodlať a vydať sa ich objavovať. Krajina je doslova presýtená miestami, ktoré kedysi zapĺňali staroveké mapy, no dnes ich čas premenil na nemých svedkov. Takými miestami sú aj Alabanda s Alindou…

Atraktívne ruiny antického mesta Alabanda sú situované zhruba 4km západne od rieky Marsyas (Çine çay), ktorá sa vlieva do Maiandrosu. Meno Alabandy je odvodené z dvoch kárijských slov – ala (kôň) a banda (závod). Byzantský historik Stephanus to odvodzuje z legendy, kedy Alabandos, syn kráľa Kárie, vyhral konské závody a tak vznikol názov mesta. Cicero však tvrdí, že meno mesta je odvodené z mena snežného boha Alabandosa. V 3.storočí pr.Kr sa mesto stalo členom kárijskej ligy a medzi rokmi 222-175 pr.Kr mesto dokonca zničil macedónsky kráľ Filip V. Za čias panovania Ríma mala Alabanda s Rímom veľmi dobré vzťahy a tak bolo slobodným mestom po celý čas trvania rímskej doby. Livius opisuje, že obyvatelia darovali Rímu obetné dary pre boha Jupitera. Strabón opisuje obyvateľov Alabandy, že si žili v luxuse a „bolo tu viacero dievčat, ktoré hrávali na harfách“.

Malý archeologický park vôbec nikto nestráži. Akoby už nikto nemal záujem o to, aby svedectvo starovekej Kárie zostalo na tomto svete. Nechali ho tu napospas prírode, ktorá si pomedzi napadané kamene prebíja cestu na vzduch. Na úplnom začiatku stoja ruiny Apolónovho chrámu z 2.storočia pr.Kr – Apollo Tapina??. Je tak biedne zachovalý, žeby človek ani nepovedal že ide o chrám. Podľa Vitruvia ho navrhol architekti Menesthesom, ale či to tak naozaj bolo sa už nikdy nedozvieme. Chrámu chýbali bázy a preto sa uvažuje, že by mohlo ísť o dórsky svätostánok. Na lúke oproti vyrástli v starovekom svete kúpele. Stoja v pomyselnom centre niekdajšieho mesta. Dnes, ak sa chceme dostať k helenistickému divadlu, treba prejsť cez nefalšovaný turecký vidiek. Popri ceste je veľa polorozpadnutých domov, po ceste pobehujú zvieratá a všade sa šíri zaujímavý pach. Na stožiari je obrovské hniezdo, kde každú chvíľu vzlietajú a pristávajú rozmanité vtáky. Ani divadlo nepatrí k najkrajšie zachovalým a zostali z neho akurát niekoľko radov kamenných sedadiel. Ostatné sa premenili na hŕbu kamenia porozhadzovaného po okolí. Niečo je v tom pohľade príťažlivé, pretože sa mi táto scenéria rozpadnutého divadla páči. Z hradieb dnes nezostalo už takmer nič a rovnaký osud stihol aj Bouleterión, budovu mestskej rady. To, že bola Alabanda významným mestom dokazujú aj nálezy mincí, ktoré skrášľoval motív Pegasa. V širokom okolí bolo jedno z mála miest s privilégiom raziť vlastné mince, pričom ich razili dokonca aj zlaté. V 4.storočí sa stala Alabanda súčasťou Byzantskej ríše a jej rozklad už nebolo možné zastaviť.

Ruiny Apolónovho chrámu

Dedinka, ktorá vyrástla nad starovekou Alabandou

Ruiny starovekého divadla

Divadlo v Alabande

Prísť k starovekej Alinde znamená prísť do dnešnej dedinky Karpuzlu a ocitnúť sa v tieni vysokej skaly. Až na nej sa rozkladajú ruiny niekdajšieho mesta. Alinda bola významnejším mestom už v 2.tis pr.Kr kedy je spomínaná v starých chetitských textoch od názvom Ialanti. Mesto prosperovalo, čo dokazuje aj fakt podobne ako Alabanda aj tu razili svoje vlastné mince a to dokonca po dobu šiestich storočí. K vykopávkam sa prechádza cez celú dedinku, kde sa mihnú tiene domácich. Sú milí, zdravia nás anglicky alebo turecky a zaujímajú sa odkiaľ sme sa tu vzali.

Dedinka Karpuzlu leží neďaleko Alindy

Ada, dcéra Hekatomnosa, ktorú vyhnal z Halikarnasu jej vlastný brato Pixodaros, si spravila z Alindy svoje sídlo. Táto udalosť sa stala roku 344 pr.Kr a keď neskôr prišiel Alexander Veľký do Kárie, privítala ho a tak jej garantoval satrapiu v Kárii. Najväčšiu časť vykopávok tvorí Agora rozťahaná na kopci. Zachovala sa z nej dnes už len jedna bočná strana so stĺpmi. Prostredie v ktorom rastú stĺpy je viac než nehostinné. Všade len samá suchá tráva, veľa bodliakov a kameňov. Hlavne tie bodliaky sú na sandále úplne „ideálne“. Rád leziem na takéto kopce, tak skoro bežím, aby som tam už bol. Netrvá to dlho a sedím hore v pozostatkoch gréckeho divadla. Ľudia sa museli narobiť keď sa chceli ísť pozrieť na predstavenie. Dnes sú jedinými hercami staré olivové stromy, ktoré sú pokrútené podľa toho kde si našli medzeru medzi dvetisícročnými kameňmi. Nehybne stoja a len z času na čas pohnú listami. Možno ostali stáť po tom čo uvideli nádherný výhľad z divadla a povedali si, že tu ostanú navždy. Celá okolitá krajina je ako na dlani. Niekde tu v Alinde stál aj významný Apolónov chrám, ktorý vo svojich útrobách ukrýval sochu bohyne Afrodity od Praxitela. Cesta dolu kopcom je o čosi ťažšia. Stále musím brzdiť, aby som nenabral príliš veľkú rýchlosť. Kopec je strmý a ešte k tomu som si vybral zaujímavú cestu, ktorá končí niekoľko metrovým útesom. Našťastie ma napadlo, že ho treba obísť a nie skúšať zliezať. Pretúlam sa ešte pomedzi dve tisíc ročné kamene, posedím si a prečítam si o meste, ktorého ruiny som práve videl. Len ticho, vietor a starovek naokolo.

Agora pri príchode z Karpuzlu