Turecko pozná azda každý. Horšie to už je s jeho hlavným mestom. Nejeden človek pri otázke aké je hlavné mesto tejto krajiny ležiacej na dvoch kontinentoch rozmýšľa nad Istanbulom. Je známejší, väčší, navštevovanejší, tak prečo by práve on nemal byť hlavným centrom krajiny? Tento primát však drží vo svojich rukách Ankara, ktorá je síce vždy na druhom mieste, ale milióny Turkov sa sem túži pozrieť. Práve tu v Ankare nájdu mauzóleum svojho milovaného Atatürka a mnoho ďalších zaujímavostí, pre ktoré sa sem oplatí merať cestu.
V autobuse z Antakye sa deň prehupol do tmavej noci. Budíme sa niekde na predmestí Ankary. Svetielka mesta sa rozlievajú v diaľke tak vieme, že sme čoskoro na mieste. Obrovský otogar pripomína skôr letisko ako autobusovú stanicu. Ľudia nás nasmerovali na autobus, ktorý zadarmo premáva medzi otogarom a centrom mesta v štvrti Ulus. Asi po 20 minútach jazdy vystupujeme uprostred noci na námestí Ulus Meydani v srdci Ankary. V túto neskorú nočnú, alebo skorú rannú hodinu sa úspech pri hľadaní jedla rovná malému zázraku. Kebab už nikde na ulici ani v okolí nerobia a jediné čo pre nás ostalo je miska ryžového pudingu sütlaç. Chutí tak výborne, že lepší úvod v hlavnom meste Turecka ani nemôžeme mať.
Na návšteve u Atatürka
Mesto sa už prebudilo a desiatky ľudí sa na uliciach uhýba pred modrými autobusmi a záplavou žltých taxíkov. V malom podniku si dávame na raňajky toast so syrom a sucukom. Prvé čo chceme v Ankare vidieť je známy An?tkabir, miesto posledného odpočinku milovaného Atatürka. Cesta k symbolu mesta pozvoľna stúpa a stráca sa za zelenými stromami. Atatürkove mauzóleum je postavené na kopci nad mestom, aby ho bolo pekne vidieť z viacerích miest. Aj nám postupne rastie pred očami ako sa k nemu blížime. Pred vstupom do upraveného parku musíme odovzdať batoh, pretože sa s ním až hore k mauzóleu ísť nedá. Pre turistov tu už čaká kyvadlová doprava, ktorá ich vyvedie až hore, ale nieje nad to, prejsť sa parkom plným stromov a farbených kvetov. Naozaj ukážková prístupová cesta k takejto pamiatke. Ak sa jedná o Atatürka, všetko musí byť perfektné. Ako prvé sa oproti sebe zrkadlovo objavujú dve menšie budovy. Vstup do nich stráži vojak v slávnostnej uniforme a obe dnes slúžia ako múzea. Zaujímavým spôsobom dokumentujú ako prebiehala stavba areálu v jednotlivých fázach. K rozľahlému námestiu s mauzóleom vedie široká dláždenná cesta. Po oboch stranách rastú biele a červené ruže vo farbách tureckej vlajky. Nehybnými pohľadmi ich strážia kamenné sochy levov, staré chetitské symboly moci.
Konečne sa pred nami začína objavovať An?tkabir, nepochybne jeden zo symbolov Turecka. Veľké múzeum je skryté pod námestím a celou stavbou pieskovej farby. Priamo naproti je stĺpová kolonáda, pred ktorou stojí kamenný sarkofág. Zaujímavejší je však pohľad na samotnú Ankaru. Oditaľto pripomína skôr menšie provinčné mesto, než hlavné mesto Tureckej republiky. Keby som tieto riadky písal pred sto rokmi, mal by som pravdu. Nové hlavné mesto sa zrodilo spoločne s Atatürkovým nezávislým Tureckom. V rokoch 1919-1923 sa na čelo novo sformovanej armády postavil mladý Mustafa Kemal a dokázal vybojovať cenné víťazstvo na konci ktorého stálo samostatné Turecko. Rázom sa z významného generála stal prvý turecký prezident, ktorý svojimi reformami priblížil krajinu Európe. Niet sa čomu čudovať, že ho Turci považujú za otca národa a všetci ho poznajú pod menom Atatürk. Jeho srdce prestalo biť 10.novembra 1938, presne o 9.hodine a 5.minúte. Aj dnes po vyše 70 rokoch sa o tomto čase na chvíľku zastaví život v celej krajine.
Vo vnútri múzea obdivujeme Atatürkove veci osobnej potreby, staré dobové fotografie, fajky, krabičky na tabak, perá, oblečenie, slávnostné uniformy, meče alebo zlaté dýky. Za sklom stojí dokonca aj čierny klobúk pripomínajúci baranicu, známu z viacerých obrázkov. V ďalších miestnostiach prechádzame históriou najvýznamnejších udalostí vedúcich k samostatnosti. Zaujímavým spôsobom sú rekonštruované bitky a zvukový doprovod vybuchujúcich granátov či streľby je tak realistický, až má nejeden návštevník pocit, že to buchlo “blízko” a inštinktívne sa snaží uhnúť. Až teraz na záver je ten pravý čas navštíviť samotného Atatürka. Z námestia vybehneme niekoľko schodov a pomaličky sa blížime do vnútra monumentálnej stavby. Pred vchodom držia čestnú stráž mladí vojaci v tradičných uniformách. Nad ich hlavami je zlatým písmom zvečnený prezidentov prejav pri 10.výročí republiky. Končí sa Atatürkovým známym výrokom “Ne mutlu türküm diyene” (Aké štastie, je byť Turkom). Prázdnemu priestoru dominuje skromný mramorový sarkofág. Kto by čakal okázalú hrobku veľkého človeka, odchádzal by sklamaný. Azda každý Turek túži odfotiť sa práve na tomto mieste. Spolu s nami sa mu prišlo s pokorou pokloniť niekoľko ľudí. Celá miestnosť je naplnená tichom a božským kľudom. Pri odchode máme štastie a priamo pred našimi očami sa odohráva výmena stráži. Po úvodných ceremóniach sa vojaci zoradili a pochodujú smerom k mauzóleu.
Desiatky storočí na Citadele
Poobede máme namierené hore na Citadelu nad mestom. Orientácia v Ankare mi príde na prvý pohľad celkom jednoduchá. Stačí prísť na námestie Ulus a vydať sa smerom do kopca. Celé mesto sa za krátky čas objaví pod nami. Je veľmi príjemné, že Ankara nieje len spleť moderných sklobetónových budov. Mestom sa tiahne niekoľko pahorkov posiatych prenikavo farebnými domčekmi. Tu na úpätí Citadely si našli svoj domov chudobnejší obyvatelia mesta a často niektoré z drevených domčekov držia len silou vôle. Park plný mäkkej trávy sa okolo obeda mení na miesto piknikov a príjemných stretnutí. Rodiny s malými deťmi si rozložili na tráve deky a spoločne si zahryzujú doma pripravené dobroty. Aj my posedávame pod košatými stromami a len si tak vychutnávame atmosféru. Prechádzky uličkami Citadely patria k najzaujímavejšími z celej Ankary. Chránia ich kamenné hradby, ktoré postavil ešte v 9.storočí byzantský cisár Michal II. Tu hore leží aj známe Múzeum Anatolských Civilizácii plné nesmierne zaujímavých historických pokladov. Spoločne s Istanbulským archeologickým múzeom patria k dvom najvýznamnejším múzeám svojho druhu v celej krajine. Múzeum sídli v zrekonštruovanom dvojposchodovom dome z 15.storočia. Pôvodne som si predstavovalo, že je to tu akési väčšie, ale vystavené poklady sú natoľko krásne, že o sklamaní nemôže byť ani reč. Miestnosti sú prehľadne rozdelené a tak sa človek na začiatku ocitne v neolitickom meste Çatalhöyük. Toto sídlisko pri meste Konya sa pýši tým, že patrí k najstarším mestám sveta. Po stenách sú uložené nástenné maľby staré niekoľko tisíc rokov, kultové hlavy býkov či najznámejší nález sediacej ženy kyprých tvarov na tróne obklopenej dvoma levmi. Každým ďalším krokom sa odkrýva kúsok zaujímavej tureckej histórie. Či je to neobyčajná maľovaná keramika, precízne zhotovené zlaté šperky, krásne sošky chetitských jeleňov s dlhými parohmi alebo tajomný slnečný disk. Veľa nálezov je vystavených v grécko-rímskom oddelení a patria sem aj objekty nájdené pri stavebných prácach v rôznych častiach hlavného mesta. Cesta z múzea vedie cez obrovskú miestnosť posiatu chetitskými reliéfmi, ktoré svojho času krášlili významné mesto Karchemiš ležiace v turecko-sýrskom pohraničí. Okrídlené chiméry nasledujú vyzbrojených bojovníkov, tancujúcich hudobníkov a staroveké božstvá. Pri východe musí človek uznať, že ocenenie „Európske múzeum roku 1997“ získala táto zbierka naozaj oprávnene.
Mešita a chrám kam doliehajú zvuky bazáru
Z parku sa naslepo púšťame krivolakými uličkami hľadať zvyšky starovekého chrámu cisára Augusta. Tuším kde asi je, tak to aspoň ideme skúsiť. Dostali sme sa na trh plný zeleniny, ovocia a rýb. Rybár v kockovanej košele predvádza čerstvosť svojich rýb a napokon zapózuje pričom svoj prísny pohľad upiera do diaľky. Drevené stoly doslova praskajú pod ťarchou čerstvého ovocia. Broskyne sú tak zrelé, že sa človek na ne len pozrie a v ústach cíti ich príjemnú sladkastú chuť. Marhuľe pochádzajú z Malatye, orechy z Yalovy a miestami to vyzerá akoby sa celé Turecko stretlo priamo na tomto mieste. Je to radosť sa tu len prechádzať a fotiť. Toľko útokov na zmysly človek len tak ľahko nezažije. Nielen ja mám radosť, ale aj niekoľko domácich mi rado pred objektívom pózuje. Mladý predavač ťahá vozík s fľaškami vody a keď vidí ako fotím pohľad do uličky, máva na mňa, približuje sa a chce, aby som odfotil aj jeho. Spoza stromov sa vynoril vysoký minaret. Patrí k malej mešite Hac? Bayram a hneď vedľa nej stojí stena Augustovho chrámu s Res Gestae Divi Augusti, alebo teda činmi božského Augusta vytesanými do tvrdého kameňa. Je však zatvorený a jeho ruiny môžeme obdivovať len cez mreže. Mešita nesie meno moslimského svätca Hac? Bayrama, ktorý založil začiatkom 14.storočia v Ankare dervišský rád. Vidno, že je obľúbeným pútnickým miestom, pretože stále sa v jej okolí potuluje niekoľko ľudí a takmer každú chvíľku niekto vchádza a vychádza z mešity. Pred vstupom sa zhromaždilo viacero ľudí. Sledujeme čo sa bude diať a keď po chvíli prinesú truhlu s nebožtíkom vidíme, že sme sa ocitli na pohrebe. Smútok na tvárach okolostojacich ľudí je nákazlivý a preto sa pomaličky vzdiaľujeme. Námestie nižšie by sa mohlo kľudne pomenovať “námestie holubov”. Sú ich tu desiatky, či dokonca stovky. Majú vyhradené aj svoje miesto, kam ich môžu ísť návštevníci kŕmiť. Nemáte so sebou nič čo by ste im dali? Nevadí, určite sa tu objaví niekto, kto Vám rád predá balíček na kŕmenie. Smerom dolu k hlavnej ulici stretávame stáť osamotený biely stĺp rímskeho cisára Juliána Apostatu. Postavili mu ho obyvatelia, ked ich prišiel cisár navštíviť a dnes si na jeho vrchole zhotovili svoje hniezdo bociany.
Pod bielymi minaretmi
Hneď ráno si chceme ísť pozrieť jednu z najväčších mešít sveta Kocatepe Camii, ktorá leží v štvrti s názvom Kizilay. Na našej provizórnej minimape ju nemáme, ale tušíme ktorým smerom by sme sa mali vybrať. Dlho kráčame po širokom Atatürkovom bulváre. Pomaly sa zapĺňa ľuďmi idúcimi do práce, cesty sú miestami zapchaté žltými taxíkmi a na každom rohu predávajú čerstvé chrumkavé simity. Prichádzame k námestiu lemovanému parkom s malým jazierkom. Už z diaľky sme si všimli ako na nás hľadí jeden z bronzových jeleňov akých sme včera obdivovali v múzeu. Je to jeden z najkrajších kruhových objazdov, aké som kedy videl. Kedže už ideme pomerne dlho, na námestí si chceme overiť či máme naozaj pokračovať stále rovno. Pri prvom pokuse sme narazili na hluchonemého Turka, tak sa len usmial a odchádza. Starší dedko nám s radosťou pomôže a dokonca chce ísť chvíľu s nami aby sa ubezpečil, že mešitu naozaj nájdeme. Rýchlym krokom nás doviedol až na začiatok ulice, kde namieril prst na biely minaret vybiehajúci spoza kopca. “Tam je Vaša mešita” ukazuje a lúči sa s nami. Nad štyrmi vysokými minaretmi sa rozprestiera sýtomodrá obloha ozdobená hŕstkou bielych obláčikov. Je naozaj obrovská a nikto nezapochybuje, že stojí pod najväčšiou mešitou v hlavnom meste. Schodmi sa dostávame na nádvorie, ktoré sa obtáča okolo celej monumentálnej stavby. Obdivujeme jej detaily, kupole zdobené zlatými polmesiacmi a vrcholky minaretov za ktoré sa skrýva ranné slnko. Zisťujeme, že je Kocatepe Camii zatvorená a ja som sa pritom tak tešil dnu. Chcel som si posedieť na mäkkom koberci a len tak sa vychutnávať tú pokojnú. S nami sa chcela dovnútra dostať aj turecká rodinka s tromi malými deťmi. Mohutné dvere však nepovolili ani pod ich rukami a tak sa pomodlia priamo pred nimi. Otec si berie so sebou malého syna a matka ostáva s dvoma väčšími dcérami. Síce sú oddelení, ale spoločne sa modlia a v naučených pohyboch si kľaknú na zem smerom k Mekke. Po motlidbe sa opäť všetci stretnú a sadnú na lavičku kúsok od nás.
Vôňa jablkového čaju
Na trhu si kupujeme misku veľkých černíc a ideme si sadnúť do parku hore na Citadele, aby sme si ich mohli v kľude zjesť. Objavili sme uličky s trhmi, kde predávajú oblečenie a rôzne domáce potreby. Neďaleko hotelu Santral sme narazili na malú čajovú záhradku priamo pod ním. Ojednávame si voňavý jablkový čaj a v tieni stromov si vychutnávame jeho nezabudnuteľnú chuť. Ludia posedávajú na drevených stoličkách a vôbec nikto sa nikam neponáhľa. Dedko samotár listuje v novinách a partia dôchodcov sediacich pod stromom hrá obľúbenú tureckú hru s menom tavla. Tak veľmi sa mi tu páči, že si objednávame ešte ďalší čaj a zostávame tu dlhšie ako sme pôvodne plánovali. Aj dnes sem viackrát zablúdim v myšlienkach keď si doma vychutnávam turecký čaj z malého tulipánoveho pohára. Výborne sa tu rozmýšľa o Ankare, Turecku, ceste alebo len tak o živote. Do toho všade rozvoniava jemná jablková vôňa, ktorá sa mi asi navždy bude s týmto miestom spájať.
