Peržania boli majstri v topení tisícok lodí, v pochovávaní obrovských armád. Čo sa nepodarilo im, podarilo sa rafinovanejšie Alexandrovi Veľkému. Za týždeň prekročil s malou skupinou vojakov púšť a vošiel do Siwy. Nechystal sa zničiť svätyňu, ale získať ju pre seba. Po dohode s miestnym velkňazom sa nechal vyhlásiť za syna Amuna a tým pádom pričlenil oázu k svojej ríši. Siwa je cez deň počas ramadánu opustené mesto. Všetci tu, zdá sa, dodržiavajú pôst, nik po uliciach nefajči, obchody sú zavreté a po meste sa takmer nemihne duša.
Vstali sme o ôsmej, ale na púšť nie je osem hodín ani zďaleka skoro. Vyšli sme na ulicu a slnko už zakrátko pálilo. S menšími ťažkosťami, po pár otočkách okolo centra mesta, sme našli múzeum. Po skúsenosti z predošlých lokalít sme ho naplánovali hneď na ráno. Pri hlinenej budove so záhradou s palmami spali v tieni dvaja páni. Pozdravili sme ich a spýtali sa, či je múzeum otvorené. Veľký visiaci zámok na drevených dverách signalizoval skôr dačo iné, ale tak pre istotu. Vytočil niekoho na mobile a o pár minút prišiel milý pán v bielej galabiji. Múzeum je rekonštrukciou pôvodných domov v oáze. Postavených z blata premieseného s vodou z neďalekých slaných jazier. Po zaschnutí vznikne tvrdá, cementu podobná hmota. Ako stavebné drevo používali siwania jediný dostupný strom, ďatlovú palmu. Polky kmeňov je vidno trčať zo stien aj v miestnostiach, kde podopierajú stropy. Expozícia popisuje históriu oázy, odev, bývanie a spoločenské zvyklosti. Múzeum je malinké, za 5 ep a zaberie maximálne pol hodinu.
Uprostred mesta na kopci stoja zrúcaniny pôvodného mesta. Dnešná moderná Siwa je normálne egyptské mestečko vystavené z betónu. Stará pevnosť Shali, ako sa ruiny nazývajú, je kompletne postavená zo slaného blata. Nanešťastie o opustené hlinené domy sa postarali dažde. Pevnosť nebola pôvodným miestom osídlenia oázy. Dedina vznikla najskôr neďaleko od Amunovho chrámu, no neskôr kvôli neustálej hrozbe beduinskych nájazdov, sa rozhodli siwania presídliť na kopec a vybudovať opevnené mesto.
Prešli sme sa rozsypanými uličkami až na vrchol. Okrem toho, že tam okrem nás neboli žiadni návštevníci, som ocenil aj spôsob akým vybudovali turistický chodník. Žiaden kov a plastové odpadkové koše. Všetko vrátane zábradlia a schodíkov z palmového dreva, ako odpadkove koše použité košíky upletené z palmových listov. Z vrcholu sa nám naskytol nádherný výhľad na oázu. Konečne pocit šťastia a spokojnosť z návštevy Egypta. Treba len odísť z frekventovaných miest do srdca púšte. Všade naokolo nás palmový les.
Vláda chcela pred pár rokmi otvoriť vojenské letisko pre turistov, ale siwania to odmietli. Izolovanosť Siwy je práve to, čo ju robí krásnou a jedinečnou už oddávna. Kto si dá tú námahu, ten sa sem dostane. V Siwe nefungujú taxíky, vďaka bohu. Najlepší spôsob dopravy okolo oázy je buď vrámci safari na džípoch alebo úplne najlepšie, na bicykli. Prvý deň sme si ich chceli požičať a ísť sa pozrieť na západ slnka. Nevydalo, pretože ako som už spomínal, cez Ramadán mesto nežije. Ani vedúceho v hoteli sme skoro nevideli. Nechal dvere do hotela otvorené a niekam šiel prespať dennú horúčavu. K bicyklom sme sa nedostali, preto sme sa rozhodli, že pôjdeme na kratšiu vzdialenosť pešo. Na východ k Amunovmu chrámu, kde sa Alexander Veľký nechal prehlásiť za božieho syna a ku kleopatrinmu prameňu.
Dúfali sme, že nájdeme v palmovom háji tieň, ale cesta bola normálna asfaltka, rozpálená od slnka. Krížom malými cestičkami sme nešli. Jednak by sme asi nenašli správnu cestu a namiesto tieňa by sme asi skôr získali blízke stretnutie s jedovatými obyvateľmi oázy. Palmový háj nie je práve ovocný sad, ale skôr les prerastený vysokou trávou. Ale aj tak úžasný pocit stratiť sa v lese uprostred sahary.
Po istom čase sa pred nami objavila pieskovcová hora a na nej ruiny. Bol som si takmer istý, že to je Amunov chrám, nakoniec čo iné by to mohlo byť, tak pompézne umiestnené na vrchole stolovej hory. Zo svätyne ostala len malá obdĺžniková budova na vyvýšenom mieste, pár múrov a všetko ostatné je prístavba z neskoršieho obdobia. Z chrámu je ďalší fotogenicky pohľad na pieskovcové vrchy a oázu naokolo. Dobré miesto pre významnú egyptsku svätyňu.
Na ceste ku kleopatrinmu prameňu sme už kráčali pomaly, uvarení z horúčavy. Zastavil pri nás pomalovaný starší pick up. Vykukla z neho hlava.
„kam idete chalani?“ spýtal sa nás chlapík.
„ahoj, kleopatrin prameň.“
„chcete odviezť?“
Pozreli sme sa na seba. Prečo nie, v tomto počasí sa odvoz hodí. Tajne sme dúfali, že sa z toho nevyvinie ďalšia služba alebo priateľstvo za baksis. Bolo to ako z videoklipu „i am yours“. Mávol rukou na znak, naskočte. Hodili sme vaky na korbu a vyskočili za nimi. Pod priamym slnkom, opečení, naskakovali sme sediac na korbe pickupu uháňajúceho po prašnej poľnej ceste.
Kleopatrin prameň je obmurované kamenné jazierko, hlboké niekoľko metrov. Cez čistú vodu je vidno až na pieskové dno. Okolo je postavených niekoľko malých kaviarní, z dreva a hliny. Chalan, ktorý nás zobral, Walid, prevádzkuje jednu z nich, s názvom Tanta waa, čo v preklade zo siwanského jazyka znamená niečo ako what da fuck. Pri cestovaní vám tie najzaujímavejšie veci musia sami skočiť do cesty, nevymyslíte si ich, ani si ich nekúpite. Musí sa to proste stať.
Walid je pôvodom z Alexandrie, pred piatimi rokmi kúpil v Siwe pôdu a založil si na nej farmu. Zároveň začal prevádzkovať kaviareň pri prameni. Spolu s ním na farme pracuje ako dobrovoľník Sam, mladý američan, ktorý do Siwy prišiel študovať lokálnu hudbu. Vďaka jeho pozvaniu sme mali večer zážitok na nezaplatenie.
Sam a Walid nás odviezli naspäť do mesta, kde sme si dali večeru a čakali sme spoločne na hudobníkov a ďalších pozvaných cudzincov. Čakanie na niekoľko skupiniek ľudí oddialilo odchod od pol desiatej až skoro na polnoc. Nakoniec sme sa s nimi vybrali na walidovu farmu len ja a Johnny. Viezli nás na korbe pickupu naprieč celou oazou 12 km. Farma ležala ďaleko za vysokým kopcom. Mesiac osvetloval okolie na kilometre ďaleko. Vidno bolo takmer ako cez deň, len s tým rozdielom, že maliar namaľoval tento obraz v tmavých odtieňoch farieb, aby dodal výslednemu dielu magický a tajomný výraz.
Na hrbolatej ceste sme naskakovali, fackovaní palmovými listami z okolostojacich stromov pred nami osvetlovali cestu dva krátke kužele žltého svetla reflektorov. Zvyšok bol v réžii mesiaca. Vzďalovali sme sa a postupne nám už bolo jasné, že ak nás nik nevezme z farmy naspäť, budeme tam musieť ostať. Kopec, ktorý bol ďaleko nadohľad z centra mesta sa nám teraz vzďaloval z dohladu, ale z opačnej strany. Tmavý palmový les skončil, zmizli aj čoraz sporadickejšie rozmiestnené osvetlené obydlia a vbehli sme do púšte.
Ešte pár kilometrov a dosiahli sme farmu. Zastali sme uprostred políčok so zeleninou. V pozadí sa črtali obrysy nízkej budovy. Na príjazdovke už stal džíp a okolo neho traja chlapi v galabijach. Vyšli sme pár metrov mimo záhrad a ocitli sme sa v pieskových dunách. Walid na piesok rozhodil červené deky a na ne sme sa všetci poukladali. Okolo nás piesok, nad hlavou hviezdy a mesiac.
Hudobníci sa rozohrali. Malý bubon, flauta a dvojitá píšťalka, znejúca ako gajdy. Pár úvodných rytmov a rozbalili to. Ostal som sedieť zamrazený. Pol hodinu sme počúvali berbersko beduinske piesne. Hudobníci sa striedali v speve, hrali na nástroje a tlieskali do rytmu. Malý bubon vysielal mohutné vibrácie ďaleko do pustiny za nami. Pozeral som sa na nich a na svet okolo seba. Neopísatelný pocit. Siedmi ľudia sediaci na deke uprostred púšte a nomádske piesne nesúce sa ponad jemný piesok.
Celé som si to nahral na telefón, snáď z toho dačo bude. Skončili a spolu s nimi sme sa natlačili do bielej toyoty land cruiser. Walid a Sam ostali spať na piesku, pod holým nebom. Šofér vytočil silný motor do štyritisíc otáčok a namieril to rovno do púšte. Načo by sa unúval ísť naspäť po rozbitých cestách na takom aute, keď môže ísť skratkou cez púšť. Motor hučal, my sme lietali v aute a auto sa zapichávalo do pieskových dún ako loď do vĺn. Chlapi sa na tom náramne zabávali a my sme si užívali jazdu nočnou púšťou.
Deň druhý. Spal som len štyri hodiny, Johnny nemohol zaspať vôbec, preto zavrel oči len na krátko. O šiestej ráno sme už boli v požičovni bicyklov. Zjednali sme cenu na 20 ep na deň, vzali si mašiny a vybrali sa do oázy. Na bicykli som nesedel roky, presne od momentu, kedy som dostal vodičský. Ráno bolo ešte chladno, nezvyčajný, príjemný pocit, keď si uvedomíte, že ste v najväčšej púšti sveta. Slnko už svietilo, ale nestihlo ešte rozpálit krajinu.
Cesta viedla pomedzi palmy, neskôr pokračovala po hrádzi naprieč solným jazerom. V diaľke sa objavili erodované skaliská, pred nami tajuplný ostrov, ako ho nazývajú cestovatelia. Na tomto ostrove je uprostred lesa ukrytý prameň fatna. Menšia obdoba kleopatrinho prameňa. Skoro ráno sme tam boli jediní. Prezliekli sme sa do plaviek a hodili do vody. Cítili sme sa ako v raji, na ostrove s palmami, v jazierku s vodou čistou, že bolo vidieť na dno. Do úplnej dokonalosti tomu chýbali len dve veci. Drinky a ženy. Mne ženy samozrejme nechýbali, lebo nemôžu.
Na cípe ostrova je malá opustená kaviareň s rákosovými stoličkami a lehátkami. Variče, vodné fajky, poháre, zásoby kávy a čaju. Čakajú len, kedy sa sami obslúžite. Slané jazero rozprestierajéce sa až po horizont vyvoláva dojem mora. Taký malý tichý oceán v saharskej púšti.
Z tajuplneho ostrova sme sa vrátili naspäť ku kleopatrinmu prameňu za Samom a Walidom. Popri ceste nás pozoroval s rešpektom kojot. V tieni kaviarne Tanta waa sme prečkali najväčšiu horúčavu. Popíjali sme čaj, fajčili pašované líbyjské cigarety, počúvali Manu chao a Boba marleyho. Už len tie drinky alebo trocha jamajky a bolo by to dokonalé.
Pri prameni zastal autobus s turistami. Najskôr som premýšľal, ako sa sem cez oázu dostal, potom sme s chalanmi nahlas uvažovali, či tí turisti niekedy čítali lonely planet. V Siwe neuvidite chodiť po uliciach žiadne miestne ženy bez mužského sprievodu. Keď ich zazriete, tak sú celé zahalené. Turistky sa vylodili z autobusu v bikinách, v minisukniach, z ktorých im trčali zadky. Nie že by to bol zlý pohľad, ale na Siwu dosť trúfalé odetie. Niektorí sa hodili do jazierka, väčšina si len zapálila cigaretu a ponáhľala sa naspäť do klimatizovaného autobusu. Úbohí ľudkovia. Čo si vychutnajú z blízkeho východu, keď nemajú nalepený prach na spálenej pokožke?
Walid si z nich robil srandu. S každou skupinou je kameraman, ktorý natáča všetko naokolo, vrátane ich znudených unavených tvári. Doma si budú potom môcť spoločne pozerať DVD z výletu. V pozadí dvaja špinaví slováci hore bez. Pochopil som aj, prečo v nás každý vidí chodiacu peňaženku. Walid nám dal priklad v jednom príbehu. Došla k nemu do kaviarne talianska turistka a spýtala sa na košík zavesený na stene „za koľko?“
„ja nepredávam remeselné výrobky, to je len dekoracia“ odpovedal jej na to.
Sprievodca mu nenápadne naznačil, že nech nechá na neho. Povedal jej, že za tridsať si ho môže kúpiť. Len tak zo srandy, vedel, že prestrelil strašne moc, bol ochotný zraziť cenu na desať egyptských libier. Žena vybrala peňaženku a zaplatila mu tridsať eur. Ostal na ňu pozerať v nemom úžase.
Jedna z prvých vecí o ktorých sme sa s Walidom rozprávali boli doterní predavači suvenírov a ľudia, ktorí si aj za ukázanie správneho smeru vypýtajú baksis. Povedal nám, aby sme nesúdili podľa nich celý Egypt. Vďaka bohatým turistom je ich tu veľa, no podľa neho to nie sú praví egypťania. Tí sú nápomocní a úprimní. Celému stavu nepomáha ani veľká chudoba. Miestni sa naučili, ako prežiť.
Na odchod sme si museli vopred rezervovať lístok na autobus, 70 ep. Nebolo to jednoduché, keďže sme sa s pánom v kancelárii prepravcu nevedeli dohodnúť žiadnym pozemským jazykom. Do odlahlejších miest, kam chodia autobusy raz, dvakrát denne, je nutné kúpiť si lístok vopred.
Siwu sme opustili na noc. S dobrým pocitom, dobrou skúsenosťou. Stretli sme zaujímavých ľudí, ktorí od nás nepýtali peniaze za nič a s nádhernými sceneriami vtlačenými do našich pamätí. Na autobuske sa s nami ako posledný rozlúčil pomätený starček. Ten istý, ktorý nás ako prvý v Siwe privítal. Čakajúc na autobus som mu ešte vypĺňal žiadosť na vydanie občianskeho preukazu, ktorú ale zrejme nikdy žiaden úradník v rukách držať nebude. Zbohom západný Egypt, čaká nás desať hodinová cesta späť do Kahiry.
„Čo robit počas každodenných nekonečných večerov a noci v oáze uprostred najväčšej púšte sveta. Muži zo Siwy (ženy sedia zahalené v kuchyni, nikto si predsa nekupuje ženu aby sa mu túlala po nociach) maju odpoveď. Ako moslimovia nemôžu piť alkohol a vyspevovat ludovky a tak… Vlastne počkať, môžu to robiť, ale bez chlastu. A tak sa už po stáročia vyberajú medzi vlny oceánov piesku, pod oblohu z deravého zamatu, kde škorpióny dávajú dobrú noc a oživujú nesmrtelné piesne svojho ľudu. Hudba je nehmotná a predsa najemotívnejšia súčasť identity každej kultúry.“
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
