Bosra, ruiny plné príbehov

Ruiny starovekej Bosry sú od hlavného mesta Sýrskej republiky vzdialené okolo 130 kilometrov. Do Jordánska je to odtiaľto len pár kilometrov. Z damašskej stanice Somarie trvá asi hodinu a pol kým sa autobus dostane na námestie v Bosre. Toto spočiatku nenápadné mesto bolo kedysi hlavným centrom celej rímskej provincie Arábia. Obývali ho Nabatejci, ľudia, ktorým patria hrobky v jordánskej Petre. Poloha medzi Damaškom a Ammánom ho predurčila na významné postavenie. V meste sa dokonca zastavil aj Mohammed, keď ako desaťročný chlapec putoval s karavánou do Sýrie. Kňaz menom Bahíra, pozval karavánu na hostinu. Malého Mohammeda nechali strážiť ťavy, ale kňaz naliehal aby každý člen sprievodu išiel k nemu. Podľa jednej verzie si Bahíra všimol stigmy na chlapcových rukách, podľa iných sa začali zvláštne hýbať oblaky či vetva, ktorá ho chránila pred slnkom. Kňaz odhalil chlapcovu budúcnosť a naliehal na Abú Taliba, aby ho chránil, pretože z chlapca sa stane prorok. Bahírov dom sa rázom stal uctievaným a navštevovaným pútnickým miestom pre moslimov pri každoročnej púti do Mekky. V roku 634 sa stala Bosra prvý byzantským mestom v Sýrii, ktoré podľahlo mocnej armáde Chalída ibn-Walida. Prezývalo sa mu „Meč boží“ a týmto mečom šíril islam do nových miest. Ľudí nenútili prijať nové náboženstvo, ale kto tak učinil získal množstvo výhod. Tento pozoruhodný muž sa narodil v saudskoarabskej Mekke a na islam konvertoval v roku 628 na popud samotného proroka Mohammeda, ktorý sa o ňom raz vyjadril: „Muž ako Chalíd, sa dlho nedokáže udržať od islamu“. Ešte pred tým ako tiahol so svojimi bojovníkmi do Bosry, velil obranu Mediny po prorokovej smrti, kedy sa vzbúrili arabské kmene. V Bosre porazil byzantskú armádu pod velením cisára Heraklia, ktorá stratila okolo 8000 mužov, zatiaľ čo padlí arabskí bojovníci sa rátali len na desiatky. Chalíd pokračoval ďalej a o rok neskôr dokonca dobil aj slávny Damašek. V roku 636 po bitke pri rieke Jarmúk definitívne porazil byzantskú armádu a kalifát sa rozrástol o Sýriu a Palestínu. V priebehu storočí sa tu so svojimi armádami dva krát vybúrili Frankovia v období križiackych výprav a v neposlednom rade aj Mongoli. Kvôli nestabilite oblasti sa cesty karaván presunuli niekoľko desiatok kilometrov západne cez mesto Dera. Odliv obchodu a s ním plynúcich financií znamenal pád na samotné dno. Bosra si svoje postavenie nedokázala udržať a pomaly, ale isto sa jej meno zanášalo prachom.

Chodbami starobylej Citadely

Dve tváre divadla. Divadlo zaplnené školskými výletmi…

…a divadlo kde je človek sám len s vetrom preháňajúcim sa pomedzi stĺpy

Mohutné hradby citadely prezrádzajú, že za nimi sa skrýva čarokrásne rímske divadlo. Práve ono je akýmsi pomyselným ťahákom celej Bosry. V tejto jednej stavbe sa stretáva geniálne staviteľstvo Rimanov ruka v ruke s jedným z najkrajších príkladov arabskej vojnovej architektúry. Tmavou chodbou, ktorá je osvetlená len niekoľkými zväzkami slnečných lúčov sa predierame stále ďalej. O chvíľku sa nám otvorí úžasný pohľad na celú stavbu. Nepreháňam ak poviem, že som ešte krajšie a zachovalejšie divadlo doteraz nevidel. Zaujímavým je fakt, že celé divadlo je vytesané z miestneho čierneho bazaltu. Dodáva celej stavbe akýsi honosnejší výraz. V tieni posedávame na čiernych kamenných schodoch, zatiaľ čo mi oči skáču zo stĺpov na scénu a nevedia sa zastaviť. Kedysi sa do neho zmestilo 15 000 ľudí, ale dnes zíva prázdnotou, pretože stále nepatrí k turisticky vyhľadávaným miestam. Človek je tu sám so svojimi myšlienkami a nerušia ho skupinky ľudí lietajúcich kade tade. Divadlo stojí na svojom mieste už od prvej polovice 2.storočia. Dodnes sa takmer nezmenilo. Jeho 37 kamenných radov ostro klesá až na scénu, kde sa odohrávali tie najslávnejšie antické tragédie. Kľudne si vezmite do ruky kameň a vyskúšajte tú neuveriteľnú akustiku. Akonáhle sa zvuk padajúceho kameňa odrazí od zeme, preženie sa všetkými sedadlami, odrazí sa od stĺpov a pomaličky zmizne. Biele korintské stĺpy na scéne krásne kontrastujú s bazaltovým pozadím. Pri svojich potulkách Blízkym Východom sa v Bosre zastavil aj cestovateľ Burckhardt, len netušil, že za kamennou hradbou arabskej citadely sa skrýva takýto poklad. Ak by sem mal človek merať cestu, len kvôli pár minútam, ktoré môže stráviť v objatí rímskeho divadla, oplatí sa to. Aká by však bola Bosra, keby nemala v rukáve ešte ďalšie ťaháky?

Divadlo sa skrýva za múrmi mohutnej Citadely

Čierny bazalt je typický pre oblasť Bosry

Scéna, kde herci pútali pozornosť divákov

Dievča z divadla

Okrem divadla sú v Bosre aj vykopávky starovekého mesta. Prekvapilo ma svojou rozlohou, pretože takmer vždy, keď som pri čítaní narazil na Bosru, všade bolo spomínané len a len divadlo. Hlavná ulica Decumanus je vydláždená hladkými kameňmi a nad nami sa vypínajú čierne stĺpy ozdobené iónskymi hlavicami. Sem tam sú po stĺpoch len prázdne miesta, pretože ich domáci radi používali ako stavebný materiál pre svoje domy. Na pamiatku vojenských légii chrániacich mesto stojí dodnes monumentálny oblúk. Za ním sa ozýva vŕzgajúci zvuk píly a hlúčik domácich pobehuje okolo ako včely vracajúce sa do úľu. Pília drevo, ďalšie páry rúk ho berú a dávajú na kopu. Tu, v ruinách rímskeho mesta stále žijú ľudia. Staré kamenné domy ozdobili dverami a spravili si v nich svoje príbytky. Pri túlaní sa areálom sa dá napočítať niekoľko desiatok domov, obchodík alebo dokonca aj reštauráciu s menom Al-Basha. Žena oblečená v splývajúcich čiernych šatách po členky a bielou šatkou sa práve vracia z nákupu. V rukách drží niekoľko tašiek a kričí do diaľky na malého syna, ktorý víri prach na svojom bicykli. Človeka ani nenapadne, žeby sem takýto obrázok nepatril. Ľudia sa s Bosrou tak zžili, že sú jej neodmysliteľnou súčasťou. Západná brána na konci hlavnej ulice označuje, kde končí zaprášený svet starovekých príbehov a začína život malého sýrskeho mestečka. Na hlavnej ulici je typický ruch. S úžasom sledujeme ako sa na jednu motorku dokáže naskladať muž, žena, ich dve deti a veľký starobylo vyzerajúci kufor. Po chvíli vidíme, že takýto spôsob prepravy je úplne bežný. Ruiny nám ešte stále neodokryli všetky svoje tajomstvá, tak sa vraciame naspäť. Zaujal ma bielo-modrý domček uprostred bazaltového mora. Kovové dvere má ozdobené červenými ornamentami, okná sú vybité a každodenné slnečné lúče zabíjajú jeho farbu. Pred domom stojí starý bicykel s ošúchaným koženým sedadlom. Táto scénka mi príde akoby vystrihnutá z nejakého starého filmu. Hlavice stĺpov ľudia využili po svojom. Stali sa z nich výborné podstavce pre kvetináče. Schádzame z hlavnej ulice až k starej Ummarovej mešite. Jej čierny hranatý minaret splýva s okolím. Fakt, že ju postavili začiatkom ôsmeho storočia ju zaraďuje medzi najstaršie stavby svojho druhu na svete. Čo je ešte zaujímavejšie, tak je len jednou z troch mešít, ktoré si zachovali pôvodný pôdorys najvčasnejších islamských svätostánkov. Táto forma sa odvodzovala na základe domu, v ktorom žil v Medine prorok Mohammed. Stojí na mieste pohanského chrámu a to je jedným z dôvodov prečo sa v stenách budovy našlo niekoľko desiatok latinských či gréckych nápisov. Opačný koniec mesta ohraničuje Nabatejský oblúk. Nešlo o typický oblúk, pretože pred necelými dvomi tisíckami rokov slúžil ako vstup do paláca patriacemu miestnemu guvernérovi. Za ním sa rozkladala obrovská cisterna hlboká až 8 metrov. V tieni dnešného oblúka posedávajú dvaja malí chlapci snažiaci sa predať suveníry. Na umelých stolíkoch majú rozložené mince, náramky, imitácie starovekých nálezov, zdobené dýky a kopec ďalších vecí s nádychom Orientu. Okolo baziliky, ku ktorej sa viaže príbeh o mladom Mohammedovi vedie cesta k Mabrakovej mešite. Je ďalším nenápadným, no o to zaujímavejším miestom. Treba sa vrátiť do doby, kedy do Sýrie putovala karavána na ťavách. Niesli so sebou do tejto oblasti prvý Korán a na mieste dnešnej mešity si ťava nesúca svätú knihu kľakla, aby si odpočinula. Vo vnútri vraj dokonca stále prechovávajú odtlačok zvieraťa ako spomienku na túto udalosť. Pomaličky, ale isto Bosru opúšťame. Posledným miestom, ktoré má čo povedať sú ruiny starej Katedrály zo 6.storočia. Zohráva dôležitú úlohu v kresťanskej architektúre, pretože je jednou z prvých stavieb, kde sa použila kruhová klenba nad štvorcovým nádvorím. Tento architektonický prvok sa používal už dávno predtým, ale práve v južnej Sýrii sa primiešal do kresťanského staviteľstva. Byzantský cisár Justinián si zvolil katedrálu za vzor pri výstavbe nových kostolov v Konštantínipole a talianskej Ravenne.

Jedna z hlavných rímskych ulíc križujúcich mesto