Už v starovekej Perzii poznali ľudia tajomné náboženstvo na čele, ktorého stál Ahura Mazda. Reč je o zoroastriánstve, ktoré vznikalo v Iráne dávno predtým než prorok Muhammad urazil cestu z posvätnej Mekky do Mediny. Aj dnes by sme v Iráne našli niekoľko miest, kde ľudia vyznávajú zoroastriánstvo a je im bližšie než samotný islám. Jedným z takýchto miest je čarovná dedinka Abyaneh s nádychom červenej farby obkolesená vysokými kopcami.
Ešte včera sme mysleli, že sa z Kashanu vyberieme priamo do Tehránu. Všetko zmenil plagát s obrázkom nádhernej dediny uloženej v krásnom prostredí vysokých kopcov. Majiteľ hotela nám ozrejmil, že sa jedná o Abyaneh a tak sa dedinka stala ďalším miestom na našej iránskej ceste. S Mišom sa hneď na začiatku delíme a každý si ideme po svojom. Leziem na malý kopec, kde sa ozýva len žblnkot vody z malého potôčika. Chvíľu tu len tak postávam, počúvam ako sa voda prechádza po kopci a obdivujem krásne prostredie. Hory tu nad Abyaneh majú aj 4000 metrov. Riedkym lesíkom schádzam na pole za ktorými rastie krajina do výšky. Sem tam sa objaví babka, ktorá vedie plne naloženého somára do dediny. Chcel som jednu odfotiť, ale hneď si zapýtala „yek Chomejní“, čiže 10 000 riálov. Cez vyschnuté polia plné ostrej trávy kráčam na protiľahlý kopec so starou zrúcaninou karavanseráju. Tuším, že odtiaľto bude na Abyaneh najkrajší pohľad. Predo mnou sa odkryje celá dedina. Malé domčeky ponorené v typicky červenej farbe ležia jeden vedľa druhého a vysoko nad nimi stoja vysoké štíty hôr. Keby som už z Abyaneh nevidel nič viac, celý výlet by stál zato, len kvôli tomuto jednému jedinému pohľadu.
Krajina okolo dedinky Abyaneh
Somár je tu stále bežný dopravný prostriedok
Zbytky starého karavanserája na kopci vedľa Abyaneh
Kvôli takémuto pohľadu sa sem oplatí merať cestu
Červená dedinka sa krčí pod horami
Domy sú miestami doslovo prilepené k skalnatej krajine
Okolo potoka sa lesom vraciam do dediny. Je jedno, ktorým smerom sa človek vyberie, pretože úzke červené uličky ho zlákajú. Stačí sa len nechať unášať atmosférou a vychutnávať si čo sa odohráva pred očami. Z blízka vyzerajú domčeky odlišne. Niektoré sú ozdobené drevenými balkónmi smerujúcimi do ulice, iné sú menšie, ďalšie vynikajú svojimi okenicami. Akoby mali však všetky niečo spoločné a to ukázať, ako sa dá žiť v súlade s prírodou. Navštívil som aj malú svätyňu ležiacu takmer na konci ulice. Po ceste kráča starší muž, zoroastrián s typickými čiernymi voľnými nohavicami. Stretávam trojicu usmievavých babiek. Zdravíme sa spolu a napadlo ma, že by som si ich rád odfotil. Naznačil som im môj úmysel a všetky sa začali upravovať. Mali z toho asi takú radosť ako ja. Prvé čo pri stretnutí so ženami v Abyaneh človeku udrie do očí je kvietkovaný čádor. Žiadne čierne čádory na aké sme zvyknutí z iránskych ulíc, ale veselé pestré farby ozdobené kvetmi. Aj svadobné šaty majú unikátne a miestne ženy ich dedia po svojich matkách. Majú ich u seba celý život až kým ich nedajú dcére. Nepredali by ich za žiadnu cenu, pretože v sebe nesie odkaz dávnych generácii a kus rodinnej histórie.
Uličkami Abyaneh
Celá dedinka má charakteristický červenkastý nádych
Zoroastriánsky muž s voľnými čiernymi nohavicami
Červené uličky Abyaneh
V pešej zóne treba zosadnúť
Veselé babky v typickom kroji, aký nosia ženy v Abyaneh
Žena z Abyaneh
Tou istou ulicou sa vrátim na začiatok dediny a vyberám si ďalšiu z nich. Táto vôbec nie je upravená a celé okolie pôsobí značne zanedbane. Nad domami stojí strmá skala so zvyškami porozbíjanej hradby. Odtiaľto zhora mám nádherný výhľad na miesta, ktorými som nedávno prechádzal. Niektoré strechy sú pokryté sušeným ovocím, ktoré potom ženy predávajú dolu v dedine. V miestnom múzeu sú vystavené fotky a niekoľko tradičných vecí či nástrojov. Stretávame mladého chalana, ktorý nám hovorí že je ako mnoho iných obyvateľov zoroastrián. Celá Abyaneh bola kedysi zoroastriánska dedinka, ale po čase väčšina ľudí konvertovala na islam, hoci si Abyaneh zachováva svojho zoroastriánskeho ducha. Vysvetľuje nám, že dokonca zoroastriáni majú aj svoj vlastný jazyk. Vzal nás naspäť do múzea, aby nám pustil dokument o náboženských slávnostiach. Vtedy sa stretnú muži z dediny a nesú obrovský drevený „oltár“ hore do hôr a následne sa vrátia do svätyne. Myslím, že po tom čo som videl, dám kľudne za pravdu tím čo tvrdia, že Abyaneh je najkrajšou iránskou dedinkou.
Starý karavanseráj za dedinkou
Červené Abyaneh
Typická miestna architektúra
