Ako sme sa vzdialili od brehu stredozemného mora a zabočili smerom na juhozápad, krajina sa zmenila. Za oknom autobusu sa mihá nekonečná púštna rovina. Každým kilometrom ubúda vegetácie a ostáva len piesok. Pomaly bude päť hodín večer, ale aj tak ešte stále musí byť tam vonku peklo. Kde tu sa v krajine objaví dajaká opustená stavba, ale inak dokazuje ľudskú činnosť len cesta a pri nej každých pár kilometrov vysielač mobilných sietí. Neuveriteľné, slnko si na chvíľu našlo mrak, za ktorý sa schovalo. Obrovskú plochu okolo nás zahalil tieň. Za necelú minútu sme ale tento ostrov tieňa nechali za sebou, kým sme nenašli ďalší. Z Alexandrie sme šli autobusom už doobeda, aby sme boli v Siwe vzdialenej asi 500 km ešte večer. Ráno sme teda len rozlepili ospalé oči, rozlúčili sa s Tomekom a Ewou a šli. Po desiatich dňoch sme opäť pokračovali dvaja.
Najskôr sme kopírovali pobrežie, jazerá, niektoré chemikáliami sfarbené do červena. Takmer celé pobrežie od Alexandrie do mesta Marsa Matruh je zastavané turistickými rezortmi. Tam kde nie je, tam sa práve budujú. Celých 200 km stredomorského pobrežia sme nevideli nič iné, len zástavbu a „poetické“ názvy letovísk. Všetky obohnané vysokými múrmi. Za mestečkami betónových budov sa v diaľke modralo more. Tak nádhernú farbu vody v obedňajšom slnku som videl doposiaľ len na plagátoch cestovných kancelárii. Kúsok od Alexandrie, na západ sa nachádza zníženina Qattara, medzi ktorou a mestom El Alameine na brehu mora spojenci zastavili Rommelov postup v africkej kampani počas druhej svetovej vojny. Na masových cintorínoch niekde neďaleko cesty odpočívajú tisíce vojakov.
Púšť, ktorou sme prechádzali, je pohrebiskom mnohých armád. V Siwe sa nachádzala Amonova svätyňa, jedno z najdôležitejších náboženských miest Egypta. Keď perzský kráľ Cambyses obsadil Egypt a zosadil vládnuceho faraóna, rozhodol sa pokoriť a zničiť svätyňu v oáze. Vyslal tým smerom 50 tisícovú armádu. Tú po tridsať dňovom putovaní púšťou pochovala piesočná búrka a nikdy o nej už nik nepočul. Dobrodruhom a bádateľom sa dodnes nepodarilo lokalizovať, kde skončila ďalšia perzská armáda.
Vďaka svojej odľahlej polohe si Siwa zachovala jedinečnosť a samostatnosť do konca 20 st., kedy sem bola potiahnutá asfaltová cesta. Dodnes tu prevláda berberský jazyk nad arabským.
Po 300 kilometrovej ceste do líbyjskej púšte sme dorazili do oázy so západom slnka. Les paliem sa vynoril spomedzi pieskovcové kopce po dlhých hodinách cesty piesočnou rovinou. Všetko bolo zavreté a mesto ľudoprázdne. Ľudia sa stiahli domov na iftar. Ubytovali sme sa v hosteli jusef pri centrálnom trhovisku za 2,5e na noc. Boli sme takmer jediní na uliciach. Mesto bolo prázdne a prekvapivo aj tí, čo boli vonku, nám nevenovali žiadnu pozornosť. Cestovatelský raj.
Našli sme malú kaviareň, ktorá bola otvorená. Za cigarety a dva čaje sme zaplatili 8 ep, jedno euro. Ani sa mi nechcelo veriť. Výber cigariet bol pomerne ťažký, lebo som nepoznal ani jednu značku. Vybral som „smart“, prišlo mi to ako smart choice. Nie sú zlé.
Po celom dni hladovania sme sa najedli v reštike. Skamošilo sa s nami mača, až do takej miery, že sa nám drzo pokúšalo jesť z tanierov. Nedalo sa odbiť. Keď sme ho zložili na zem, za sekundu bolo znova vyskočené na stole. Johnny našiel riešenie. Jeeej mačička, zlomiť jej nenápadne väzy pod stolom, potom po jedle ju trocha chovať na rukách, akože nič a po ceste na hotel ju zahodiť do smeťáku. Ale stihli sme to zjesť, kým by došlo k incidentu. Poctivo vylízala taniere. Ďalším hosťom prajeme dobrú chuť.
Zo strechy hotela je nádherný výhľad. Sfajčili sme jednu cigu a pobrali sa na izbu. Johnny už odkvecol, ja odpadávam pomaly tiež. Voda netečie a dnes už určite nepotečie. Ostáva nám už len spánok za horúcej letnej noci, čo by kameňom dohodil od Líbye. Za oknom máme minaret, ktorého reproduktor má prasknutú blanu. Každý jeden spev muezína znie ako dajaké desivé immam techno.
„Azazeel – Youssuf Ziedan
I don’t want to hear more from Azazeel but he kept whispering strange ideas in my ear as I slept. He said many things, as that the Jews belittled the idea of the divine, which mankind had long struggled to articulate. The ancient human civilazations elevated God, but in their Thorah the Jews had Him preoccupied with mankind, and than He had to be restored to heaven again. So Christianity came to assert that God existed on earth alongside the mankind in the person of Christ and then, borrowing from ancient Egyptian myths, to raise Him to His original place in heaven, after God sacrified Himself, as they claim, to save mankind from the sin of their ancestor Adam. Were all sins erased after Christ? Would it have been difficult for God to forgive mankind with a simple order, without imaginary suffering, a humiliating crucifixation, an inglorious death and glorious ressurection?“
Zobraziť Stopárov sprievodca po Arábii na väčšej mape
