MEDZI NEBOM A ZEMOU

Uštipnutie škorpiónom, medené henové plamene nakreslené do vlasov, piesok v mobile, suveníry a pohľadnice. Odtlačky Sýrie, ktoré po čase chtiac- nechtiac vyblednú, stratia intenzitu. Čo však navždy ostane, je spomienka na slnko, okrúhle a horúce ako placka arabského chleba práve vytiahnutá z pece, ktoré zapadalo tak blízko od vás, že ste ho mohli chytiť do dlane. Na prebúdzanie sa v bielom náručí moskytiéry s ústami plnými všadeprítomnej hliny a piesku, kdesi na hranici medzi dvomi nekonečnami.

KEĎ SA VZDUCH DÁ HRÝZŤ

V turistických príručkách, časopisoch, a na rozličných cestovateľských portáloch je Orient veľmi populárnou, sľubnou a lákavou témou. Navštívte Bosru, Latákiu, alebo Aleppo, vychutnajte si Damašek, osedlajte si ťavu v Palmyre. Čo však ostáva v pozadí, je vidiek, svet sám o sebe prazvláštny a tajomný, v ktorom žijú ľudia pre mnohých takmer neviditeľní. Zlaté polia, ktoré v okamihu môžu spustošiť požiare, piesočné búrky, ktoré dokážu poriadne znepríjemniť raňajky pod holým nebom, jedovaté hady, pavúky a škorpióny číhajúce v temných zákutiach, vystupujúce pahorky archeologicky zaujímavých tellov, stáda oviec a skupinky beduínov, ktorí si občas rozložia stan hneď vedľa a stanú sa tak neočakávanými susedmi… To všetko je na Prednom východe súčasťou života nielen miestnych vidiečanov, ale aj tých archeológov, ktorí sa tu rozhodnú stráviť niekoľko týždňov v plnom pracovnom nasadení, horúčave, a bez poriadneho kontaktu s „materskou planétou“. Potom neostáva nič iné, iba si na hlavu nasadiť arabskú šatku, a v snahe odhaliť a pochopiť minulosť nezabudnúť na to, že sa musíme naučiť chápať a prijať i realitu, ktorá nás v takomto svete obklopuje tu a teraz, a prekonať kultúrny šok, ktorý je nevyhnutnou súčasťou takéhoto pobytu.

DREVO NAD ZLATO

Jednou z charakteristických čŕt ľudí žijúcich na území severnej Mezopotámie bol už oddávna istý veľmi špecifický typ praktického prístupu k životu a prírodným zdrojom. Obyvatelia sýrskeho vidieku, s ktorým som sa mala tú česť aspoň zbežne zoznámiť, v tomto smere nie sú výnimkou. Tak sa môže stať, že vaša káva bola uvarená na ohníku z oslieho trusu, ktorý vysušený slúži ako vynikajúce palivo, alebo v horšom prípade na horiacich PET fľašiach a plastových sáčkoch. Na prvý pohľad desivé, ale v krajine, kde široko ďaleko nerastie nič vyššie než obilie, je to celkom pochopiteľné. Drevo a kameň sú vzácne, základným stavebným materiálom je tu už od milénií pred našim letopočtom hlina, ktorej tu bol vždy dostatok. Z hliny postavené domy sa po opustení veľmi rýchlo rozpadajú, a o niekoľko rokov, či dekád by v takomto „ghost towne“ mohli začať kopať archeológovia. Materiál sa často rozoberá a používa pre ďalšie stavby.

Domy bývajú zariadené skromne, gauč a kuchynský stôl by ste tu hľadali márne- sedí sa pohodlne na kobercoch a vankúšoch na zemi, kde sa aj servírujú hostiny- stačí rozprestrieť obrus. Na stenách nájdete zarámované verše z Koránu napísané nádhernou kaligrafiou, alebo fotografie členov rodiny, kalendár, či portrét prezidenta. Je samozrejmosťou, že takmer každý má televíziu, ktorá je odznakom luxusu, a na dvoroch nechýbajú obrovské satelity, za ktorých veľkosť by sa nehanbila ani NASA. Miestnosti majú iba malé, alebo žiadne okná, a to pre potrebu veľmi žiadaného chládku . V miestnostiach sa ale ich obyvatelia nezdržujú často, väčšinu času trávia pod holým nebom, v práci, alebo na centrálnom dvore, ktorý dominuje každému sídlu. Tu bývajú aj vyložené veľké postele na meter vysokých nohách, kde sa spáva v ochrane pred škorpiónmi, ktoré po nociach okupujú interiéry.

CUKOR S ČAJOM, CÍCER A BAKLAŽÁN

Strava, ktorú miestna kuchyňa poskytuje, by v podstate potešila chuťové bunky každého vegetariána. Veľa zeleniny a ovocia vrátane obrovských, šťavnatých melónov, rozličné druhy syrov a masla z kozieho a ovčieho mlieka. Mäso zriedka, väčšinou počas špeciálnych príležitostí. Typickými prísadami je cícer (rímsky hrach) používaný napríklad na prípravu známej pasty so zavádzajúcim názvom hummus, korenie kardamóm, ale aj na niekoľko spôsobov pripravované baklažány a plod ibišteka – tobolkovitá bámia (okra) . Základnou potravinou je arabský chlieb, ktorý pre náš archeologický tím každodenne piekla žena z miestnej dediny. Voda sa zo zdravotných a hygienických dôvodov odporúča piť balená, v nápojovom menu však nechýba pivo a extrémne sladká limonáda. Energiu rýchlo dodá káva alebo silný čierny čaj, ktorý sa tu pije veľmi silný a sladký z malých pohárikov, ktoré sú do polovice naplnené cukrom.

OSOL, MOTORKA A POHREBÁK

Doprava bola v Sýrii okrem neporiadku jednou z prvých vecí, ktoré ma dokázali šokovať. Autá jazdiace na princípe organizovaného chaosu a šoféri, ktorí sa predbiehajú v trúbení, aby každý vedel, kto je na ceste pánom. Na dedine je ale situácia pokojnejšia, auto potrebujete kvôli každodennej preprave vybavenia a pracovníkov na lokalitu, preto vám stačí odkrytý nákladiak, na ktorý sa akoby zázrakom zmestia dva fúriky, tri kanistre s pitnou vodou, tucet lopát, totálna stanica, a nebezpečné množstvo lopatiek, štetcov, špachtlí, vedier, a v neposlednom rade aj igelitových vreciek, vriec a vrecísk. Až keď je tento vratký náklad v aute, môže naskakovať ľudská posádka. Cesta je potom úžasnou skúškou zmyslu pre rovnováhu a schopnosti poskladať si nohy tak, aby ste v cieli dokázali vystúpiť.

Do mesta sa prenajíma auto iného typu, takzvaný pohrebák, alias dodávka s chrčiacou klimatizáciou, dekoráciami v štýle obľúbeného futbalového tímu, a cinkajúcimi amuletmi na spätnom zrkadle. Neodmysliteľnou súčasťou každej jazdy je nahlas, ideálne na plné pecky pustená hudba. Trúbenie je samozrejmosťou.

Ďalším nezvyčajným a tradičným spôsobom dopravy je plne naložený oslík, ktorý podľa dedinčanov okrem nemalého nákladu unesie ešte aj niekoľko osôb. Zviera samotné má na to pravdepodobne iný názor. Obľúbené sú aj motorky, ktoré sú niekedy podobne obťažkané ako chudák osol.

FAUX PAS

Žijeme vo svete, ktorý sa mení a otvára. Cestujeme, blúdime, navštevujeme. Takmer každodenne prichádzame do kontaktu s ľuďmi odlišnými než sme my sami, ktorí pochádzajú z úplne iných svetov a ich jazyky, presvedčenia a zvyklosti sú pre nás často niečím novým a neznámym. Iný kraj, iný mrav, vraví sa. O Oriente to platí (minimálne) dvojnásobne. Ako cudzinca vás tu skutočne rýchlo odhalia, v taxíku od vás budú žiadať vyššiu sumu, na ulici vás prekvapia dvihnuté obočia, a budete pôsobiť ako magnet na deti a nosišov, žiadajúcich finančný „bakšiš“ za to, že vám takmer násilím (ak sa dostatočne nebránite) „pomôžu“ s batožinou. Na konzervatívnom vidieku budete tiež veľmi nápadní, napríklad keď pri hostine odmietnete pochutnať si na baranej hlave servírovanej vrátane mozgu a očí, alebo keď ako muž pri návšteve zablúdite do háremu- časti domu vyhradenej výlučne pre ženy (z arabského h-r-m, čo znamená zakázať, zbaviť). Aj pri neznalosti a ignorácii určitých pravidiel sa môžete dostať do skutočne nepríjemných situácií. V islamskom svete by ste napríklad nemali nosiť príliš vyzývavé oblečenie, čo platí nielen pre ženy, konzumovať na verejnosti alkohol, správať sa neprimerane počas ramadánu, alebo (ak ste muž) podať ruku žene. Bezpečná je i určitá opatrnosť pri voľbe niektorých konverzačných tém, ako je náboženstvo alebo politika. Nehovoriac o tom, aký pozor si musíte dávať, ak ste nebodaj ľavák, a veselo narábate rukou, ktorou sa podľa miestnych utiera zadok, a preto je nečistá.

MAFI MUŠKILA

Myslím, že netreba zdôrazňovať, ako veľmi odlišný je život v oblasti, ktorá kedysi bola súčasťou bájnej Mezopotámie, po ktorej dávno- pradávno kráčali bohovia, kde sa písalo klinovým písmom na hlinené tabuľky, a kde sa zrodila civilizácia. Prispôsobiť sa je ťažké, nejde to okamžite, chce to veľkú dávku tolerancie a času. V úsmevom a večným výrokom „Mafi muškila“ (No problem!) sa však vždy dajú preklenúť aj tie najbizarnejšie mosty.

Autorka článku strávila dva mesiace ako členka archeologickej expedície na severe Sýrie.

Autor fotografií : PANE

Od počátku protestů v arabském světě se říkalo, že pokud padne režim v Egyptě, zákonitě musí padnout i režim v Sýrii. Pro západní země je tato země v čele s prezidentem Bašárem Asadem ukázkou diktátorského režimu, který se ke všemu bratříčkuje s Íránem, Severní Koreou a podporuje palestinské hnutí Hamás a libanonský Hizballáh. Až do poloviny března se zdálo, že Sýrie přečká otřesy v regionu bez úhony. Stačila však jediná věta napsaná dětmi na zeď: „Lid si přeje pád systému!“ Tyto slova se nesou arabskými státy více než tři měsíce a není hodiny, aby je nebylo slyšet z televizní obrazovky. Když začaly rodiny těchto dětí protestovat proti jejich zatčení, pořádkové síly k potlačení nepokojů použily vodní děla, slzní plyn a nakonec i střelbu. Tímto nešťastným výběrem řešení problému se revoluční nálady dostaly i sem.

Město Dará, kde se tyto nepokoje objevily jako první, leží u hranic s Jordánskem. Oficiální zdroje tvrdí, že se sem podařilo propašovat zbraně a uměle rozdmýchat protivládní akce. Syrské vojsko proto okolí města neprodyšně uzavřelo. Někteří účastníci protestů byli za to zaplaceni „Proč by někdo začal pálit radnici a obchody, když by mu šlo jen o ty děti?“ tázal se jeden z účastníků páteční provládní demonstrace v Damašku. „Ti lidé možná ani nejsou ze Sýrie,“ dodal. Další z lidí přihlížející tomuto meetingu však poznamenal: „Ti, co protestují v různých městech Sýrie, si přejí hlavně více svobody. Chtějí se volně vyjadřovat a mít pocit, že skutečně existuje politická soutěž a ne jen jedna strana.“ Svá slova pronesl potichu, což vystihuje chování Syřanů, kteří si nedovolí mluvit ve společnosti otevřeně. „Prezident je dobrý člověk. Ale tento systém je prohnilý,“ dořekl svou myšlenku a raději se vzdálil. Syřané velmi dobře vědí, že jejich stát potřebuje reformy. „To, co se tady udělalo za posledních deset let, o to by se nám předtím mohlo jenom zdát. Kdybyste sem přišli v devadesátých letech, viděli byste, kolik se od té doby udělalo práce,“ pověděl Marcel z Damašku.

„Píšou o Sýrii, že je tady revoluce, ale to není pravda. Drtivá většina lidí podporuje prezidenta. Zahraniční média píšou, že jsou tady demonstrace. Ale ty jsou na podporu Bašára!“ tvrdil student vysoké školy Núrredín o připravených provládních akcích po celé Sýrii. Vedle něj stojící Chálid přikyvoval. „Slíbil reformy a taky je dodrží, stejně jak tomu bylo doposud,“ zastával se prezidenta. Mnoho lidí také zastává názor, že tyto akce jsou podporovány zvenčí. Prst ukazují směrem k Izraeli a USA. „Když to nejde přes embargo, tak to zkoušejí tímto způsobem. To se jim ale nepovede. My jim takovou šanci nedáme,“ věří Chálid.

Od minulého pátku se nejvíce prodávajícím produktem v Sýrii staly syrské vlajky a fotky prezidenta. Lidé jimi ozdobili své automobily. „Věříme mu. Lepší člověk by nás vést nemohl!“ těšil se pouliční prodejce zmiňovaných věcí. Národní cítění pomáhá zvedat i televizní a rozhlasové vysílání, kde znějí energické písně plné propagandy. Po nedělním vyučování odcházeli žáci prvního stupně domů s vlastnoručně namalovanými vlajkami. Některým z nich se nechtělo jít domů, a tak před školou napodobňovali své starší sourozence a rodiče. „Pouze Bůh, Sýrie a Bašár!“ znělo z jejich mladých hrdýlek. Vlastenectví se u dětí pěstuje od první třídy. „Když jsem byl malý, vtloukali nám to do hlavy pořád,“ vzpomínal mladý učitel, který si nepřál zveřejnění svého jména. „Teď jsem učitelem já a raději se snaží děti naučit něco opravdu důležitého pro život,“ pokračoval. Syřané doufají, že brzy bude po protestech. Se začátkem pracovního týdne nepokoje opravdu utichly. Aspoň na chvíli.