Uplynulo niekoľko týždňov, kedy školské povinnosti prevážili nad návratom do skalného mesta v Jordánsku. Dnes si však znova sadám k môjmu mini notebooku, aby som konečne ukončila cestu medzi skalnými masívmi, hrobkami a inými pamiatkami, ktoré nový div sveta ponúka.
Moje kroky stále vedú pomedzi skalný masív al-Siq. Uchvacujú ma farebné línie kamenných blokov a pritom sa zastavím pri myšlienke, aká nádhera sa musela na tomto mieste skrývať v čase jeho najväčšej slávy. Nachádzali sa tu potulní predavači talizmanov, kvetín, či stáli na jeho vrchu ozbrojení vojaci dohliadajúc nad pokojom mesta?
Dnes nám slávu Petry symbolizujú mená najvýznamnejších panovníkov. Tie síce nepatria medzi základné vedomosti turistov sem prichádzajúcich, a mnohí sprievodcovia im v tom ani nepomáhajú. Ich prítomnosť však Petru povýšila na jedno z najvýznamnejších miest karavánový obchodu antického sveta. A keďže ako študent historického odboru, zmienku aspoň o jednom z nich nemôžem vynechať.
Najväčší význam znamenal pre Petru Aretás IV. Zaslúžil sa o vzrastajúci záujem Rimanov o luxusné predmety karavánový obchodu čím samozrejme rástli zisky samotných Nabatejcov ako jeho hlavných účastníkov. Vďaka tomu boli v Petre vybudované akvadukty, cisterny a jazerá. Aretov odkaz dnes taktiež nachádzame v najvýznamnejších pamiatkach skalného mesta. A práve pri východe z al-Siq sa objavuje tá najhlavnejšia.
Al-Siq sa stále viac zužuje a náhle zatáča. Vytvára tak na prvý pohľad slepú uličku. Následne sa však otvára malá štrbinka, ktorá sa každým krokom viac otvára a ponúka úžasný pohľad. Zastavujem sa, robím niekoľko fotiek a vnímam túto chvíľu. Hlavou mi prebehne scéna z tretieho dielu Indiana Jonesa a teším sa, ako uvidím miesto uloženia svätého grálu na vlastné oči. Pokračujem v ceste, stačí len niekoľko krokov a predo mnou stojí v celej svojej nádhere hrob Areta IV. – Al-Khaznet.
Al-Khaznet, pôvodne nazývaná Faraónova pokladnica (Chazne al-Firaún), ktorá pravdepodobne predstavuje hrob Areta IV., vznikla v 1.storočí po Kristovi. Jej výška dosahuje úctyhodných 40 metrov, skladajúca sa z dvoch častí. Tá prvá napodobňuje vstup do gréckeho či rímskeho chrámu, horná časť zasa kruhový chrámik, v odbornej terminológii označený ako tholos.
Architektonický dekor je v hornej časti pomníku prenesený do podoby orlov, amazoniek so sekerami, ktoré lemujú centrálne umiestnene bohyne Tyché s rohom hojnosti. Symbolicky tak zvýrazňujú zbožštenie samotného panovníka. Spodná časť pomníka je dekorovaná dvoma mladíkmi vedúcimi koňov, Dioskúrovia.
Vnútro hrobky je však o niečo chudobnejšie. Žiadne architektonické prvky, sochy, mozaiky či maľby. Prítomné sú jedine vrstvy otesaného kameňa, ktoré tak vytvárajú nádherné línie farieb.
Pomaličky sa prechádzam priestranstvom pred hrobkou. Ignorujem výklad sprievodcu a radšej si vychutnávam prítomnosť. Predo mnou lákajú dve sediace ťavičky turistov na prechádzku, oproti nim sa pomaly zapĺňa miestny bar. Prisadnem si k mame a spolu sa kocháme pohľadom na hrobku. Začínam vysvetľovať, čo pamiatka predstavuje a nakoniec sa zabávame pri spomínaní na hľadanie strateného grálu Indiana Jonesom. Dlho nevydržím a znova sa túlam v okolí snažiac sa hrobku čo najlepšie fotograficky zachytiť.
Po menšom odpočinku sa znova vydávam na cestu. Kráčam s otcom a mamou ďalej do údolia. Míňame ďalšie hrobky, zdobené schodíkmi, či len tak jednoducho vytesané otvory do skál. Po pár metroch sa otvára nový priestor, tentoraz už mimo skalného údolia. Ten je ohraničený kamenným masívom s jednoduchými hrobkami, pravdepodobne určenými pre obyčajných obyvateľov mesta. Cesta medzi nimi smeruje k neďalekému divadlu, ktoré svojimi 40 radami sedadiel poňalo takmer 8 tisíc návštevníkov. Podľa niektorých bádateľov však bolo určené skôr pre kultové potreby ako tie zábavné.
Moja cesta končí v blízkosti tohto divadla. Stojím pred skalou s kráľovskými hrobkami a s úžasom hľadím na tzv. urnovú hrobku. Do kameňa vytesaná vysoká fasáda s dvorom stojí na terase zloženej zo systému oblúkových konštrukcií. Škoda, že som tu len ako obyčajný turista, ktorý je nútený dodržovať časové rozvrhy sprievodcu. Môžem sa tak iba dívať na pomaly vystupujúcich ľudí k tejto hrobke, zatiaľ čo sa moja skupinka pomaly odoberá späť na k autobusu. S mamou sa rozhodneme využiť povoz miestnej rikši a tak ešte chvíľku sedíme v tieni miestneho baru. Prichádzajú k nám jordánske mačky, skúmajú najskôr neznámych ľudí, no o chvíľu sa znova stočia do klbka a vychutnávajú si ustupujúce slnko.
Naľavo cesta pokračuje k ďalším kráľovským hrobkám až končí v centre Petry – v meste chrámov, trhov, palácov. Dnes mi však nie je súdené vzhliadnuť všetky monumenty a zostáva mi len nádej, že raz sa sem znova dostanem. Tentoraz však stúpajúc po vlastne ceste, neovplyvnená prítomnosťou sprievodcu, vychutnávajúc si všetky zákutia novodobého divu sveta.
Slnko zapadá, autobus naberá smer Aqaba. Z okna zachytávam posledné pohľady na miesto, kde sa do spánku uberajú skalné momenty.
P.S. Bez rodičov by to nešlo – ďakujem :-).
