Mať možnosť cestovať v čase, mojim snom by sa určite stalo precestovanie všetkých starovekých, podmorských, technických, budúcich a moderných divov sveta. Zatiaľ sa však musím uskromniť s tým málom, čo v realite je možné zažiť. Pomaličky si tak môžem odškrtnúť egyptské pyramídy, rímske Koloseum pred pár mesiacmi jordánsku Petru.

Sedem divov starovekého sveta pominulo. To málo, čo sa z nich zachovalo dnes už vôbec nepripomína zašlú slávu týchto monumentov. A turisti? Tí o ruiny záujem nemajú. Ešte, že stále stoja pyramídy – aspoň tak si môže bežný smrteľník spraviť akú-takú predstavu o kolosálnosti objektov, ktoré predstavovali to naj z antického sveta. Čas pominul, storočia vystriedali nové tisícročia a postupom rokov prišiel na svet nový zoznam divov, ktoré by mali právom zaujímať postavenie následníkov starovekých predkov, kultúrne dedičstvo, odkaz novým generáciám: Veľký čínsky múr, socha Krista v Riu, Machu Picchu, Chichen Itza, Koloseum, Taj Mahal a v tomto článku hlavná Petra.

Staroveký názov Petra v sebe nesie grécky názov pre kameň: “?????”, zaberá miesto v údolí medzi Mŕtvym morom a Aqabským zálivom. Práve Aqaba sa stáva vstupnou bránou do Jordánska, využívajúc tak príhodnú polohu Egypta. Prekročenie samotného zálivu nezaberie viac ako hodinku, samozrejme, všetko závisí na rýchlosti miestnych egyptských policajtov, ktorí sa až s prehnanou starostlivosťou starajú o to, aby čo najdetailnejšie skontrolovali turistom ich batôžky, kapsičky… Je preto na dennom poriadku predpokladať, že práve tu, na hraničnom priechode Taba – Aqaba, človek zabije taký istý čas ako samotné cestovanie medzi jednotlivými krajinami. Iný kraj, iným mrav.

Cesta  do samotnej Petry cez Jordánsku krajinu nie je nijak zaujímavá – samý piesok, kamenisté „výrastky“ typické pre Wadí Rum, sem-tam nejaký ten oslík lemujúci hlavnú cestu, ale inak žiadne extrémne vzrušenie. Ako správny turisti, aj moja skupinka bola cestou obšťastňovaná faktami ekonomickými, správnymi, geografickými o tejto úžasnej krajine. Jordánci sú očividne hrdí na svoju krajinu, prezentujú sa pokrokovejší v náboženských myšlienkach a samotnej vlastnej reprezentácii ako napr. ich egyptskí susedia. Táto očividná snaha predstaviť krajinu v čo najlepšom svetle mi osobne niekedy pripadala až prehnaná. Dokonalá krajina, s novými možnosťami pre rozvoj, milujúci kráľ, najpohostinnejší beduíni arabského sveta, výrazná starosť o turistov. Na druhej strane, človek je naučený nedôverovať v tejto dobe nikomu a veriť, že nikto nie je taký dobrý ako o sebe hovorí a tak aj moja nedôvera je voči Jordánsku možným čistým predsudkom nezakladajúci sa v tomto prípade na pravde. Nedá mi však nespomenúť si na film, ktorým nám Jordánec chcel predstaviť svojho milosrdného a šľachetného kráľa a jeho prácu voči svojej krajine. Možno je to pravda, škoda len, že celý film sa neodohrávalo nič iné iba prezentácia kráľa lietajúceho na stíhačke, helikoptére, jazdiaceho na najnovších autách, motorkách. Ale aj tak je to sympatický človíček.

Samotné zoznámenie sa s krajinou Petry sa odohráva na akejsi plošinke nad údolím, odkiaľ je nádherný výhľad na kamenný komplex. V pozadí sa vyníma Jabal Haroun , spojované s Mojžišovým bratom Áronom. Pohľad vskutku jedinečný: skalisté hory, ktoré vôbec neprezrádzajú, že v ich uličkách našla miesto jedna z najvýznamnejších archeologických lokalít.

Objavenie Petry je pripisované Johannovi Ludwigovi Burckhardtovi, ktorý pomocou menšej lesti dokázal prehovoriť miestne arabské kmene, aby mu ukázali miesto, kde je pochovaný Áron –Petru tak znova svet objavil a archeologické expedície sa mohli pustiť do jej objavovania.

Oficiálny vstup do samotného skalnatého mesta začína bránou al-Siq. Skôr ako sa k nej môže návštevník dostať, je potreba prejsť asi necelý kilometer dlhú cestičku, ktorú lemujú prvé hrobky. Už na jej počiatku je možné využiť dopravu miestnych ťava-mini koník taxíkov. Ich cena by sa dala porovnávať s prehnaným cenami pražských taxikárov, avšak reklama, ktorou sa prezentuje jordánska „doprava“, núti predsa len s väčšou ochotou turistov vyberať euro bankovky z vrecka. Ja som tiež mala tú česť využiť miestnu rikšu – na spiatočnej ceste od palácových hrobiek k návštevníckemu cestu a veru, tá necelá polhodinka cesty stála za to. Kombinácia antickej cesty, vytuningovanej rikše a kovovej konštrukcie celkovej pohonnej súpravy malo za následok povytriasanie snáď všetkých buniek tela (to k nahliadnutiu môjho horšieho zdravotného stavu nebola dobrá kombinácia, ale prežila som ako ja, tak aj moja veľmi odvážna mamička).

Odhliadnuc od antického divadla, kolonádnej ulice či chrámov, hrobky v Petre patria medzi najkrajšie a najzaujímavejšie monumenty tejto oblasti. Už len ich množstvo je samo o sebe dokladom stavebnej schopnosti antických obyvateľov. V nádherných farbách kamenných blokov sa tak prezentujú nielen jedným typom – nachádzame ako jednoduché fasádové či obyčajné jamové pre prostejšie obyvateľstvo, tak zložitejšie vežovité až k najmonumentálnejším palácovým.

Práve pred samotným vjazdom do mesta cez bránu al-Siq, sa objavujú prvé z nich. Väčšie množstvo predstavujú jednoduché vytesávané typy, ktoré sú na druhej strane hneď v kontraste s prvými monumentálnejšími prevedeniami. V tomto prípade ide o obeliskové hrobky, fasádovo vytesané do podoby obeliskov, tzv. Hrobka obeliskov. Archeológovia to považujú za vplyv egyptskej kultúry, tak isto, ako vplyv Grécka na hrobkách, ktoré majú v atike vytesané schodisko.

Míňajúc Hrobku obeliskov, niekoľko kamenných blokov (jeden z nich mne osobne pripomína domček Flinstoneovcov), v diaľke vidíme konečne bránu do skalnatého mesta. Al- Siq vo svojej dobe plnila mimo vchodu do mesta taktiež obrannú funkciu. Pre nepriateľské vojsko bolo predsa len ťažšie vniknúť do mesta cez uzučkú cestičku, ktorú tu vytvárajú dva proti sebe stojace kamenné masívy.

Nabatejci, obyvatelia starovekej Petry, boli vynikajúci inžinieri. Keďže vody je na púšti stále nedostatok, vybudovali pozdĺž stien Siq-u systém vytesaných kanálov, ktoré takto privádzali do mesta životodarnú vodu. K nášmu šťastiu sa tento systém dochoval do dnešných čias, aj keď už vodu neprivádza. Zaujímavosťou je, že Nabatejci dodržovali počas celej vstupnej cesty do mesta rovnaký  sklon kanálikov, preto v niekoľkých miestach sa systém nachádza niekoľko desiatok centimetrov nad cestou, inde zasa v najvyšších partiách skalného masívu.

Pri prechádzaní územím al-Siq míňame niekoľko skalných reliéfov, predstavujúcich oltáre, v ktorých boli vytesané sochy miestnych bohov. Tí tak ochraňovali mesto a jeho obyvateľov. Zo sôch božstiev sa toho veľa nezachovalo, reliéfne oltáre sú však stále dobre patrné.

Čo sa skrýva za samotným priechodom skalného masívu, to až nabudúce …