Vystupujeme v Káhire. Smog, že človek nevidí na koniec letiska, dusno, škriabanie v hrdle a nástojčivé nutkanie vykašľať sa z podoby, vlhko, všespaľujúce slnko a zdrvujúci teplotný rozdiel (u nás je ľahkých pätnásť stupňov) – nás tento rok už neprekvapuje. Ako starí ostrieľaní vlci excentricky prejavujúc rozvahu a nadhľad, na rozdiel od zvyšku osadenstva lietadla, ktorí ako splašené husi zmätene hľadajú svojich vyslancov cestovných kancelárií, mierime k východu aby sme mohli zavolať nášmu kamarátovi. Spoznali sme sa s ním pred dvoma rokmi, keď sme boli navštíviť ohromné krásy Egypta po prvý krát. Bol z Káhiry, z dobrej rodiny, a po tom ako sme dva krát precestovali túto krajinu durchom durch po všetkých zákutiach, kde už ani ľudia nemohli žiť a predsa žili, sme zhodnotili, že chlapec vďaka svojmu zázemiu a bydlisku v Káhire, kde sa aspoň čiastočne stretá miestny svet so zvyškom sveta, žil vo svojej bubline. Názorovej i duševnej bubline. Napriek tomu bol úžasne milý, ochotný pre nás spraviť všetko, čo bolo v jeho silách. A tak prvý krát, od kedy máme jeho číslo spred dvoch rokov, volám na zmes asi jedenástich čísiel a dúfam, že zdvihne niekto anglicky hovoriaci. Máme šťastie, neokašľal nás s číslom telefónu, a z druhej strany počujem: „za pol hodinu som na letisku“. Continue reading →