Stretnete sa s nimi úplne všade. V každom menšom či väčšom iránskom meste sa na Vás budú z plagátov, letákov, kresieb či obrovských mozaík na budovách pozerať tváre mladých mužov, ktorí opustili svoje domovy a vyrazili do samovražedného boja proti svojmu irackému susedovi. Stigma vojny, ktorá stála život viac než pol milióna mladých Iráncov bolí dodnes. Kult mučeníkov padlých v iránsko-irackej vojne žije aj po vyše 20 rokov od kedy sa konflikt oficiálne skončil.
Už pri prvej návšteve Iránu som si všimol akú úctu si v krajine zachovávajú vojaci padlí v hrôzostrašnej susedskej vojne. Domy v Teheráne, Hamadáne, Esfaháne či mnohých iných mestách zdobia portréty mužov s hrubým čiernym obočím a odhodlaným výrazom tváre. Cez čelo majú previazanú zelenú či červenú šatku popísanú odkazmi a niektorí z nich oblečení do svojej uniformy zvierajú v rukách zbrane. Už vtedy ma tieto obrázky zaujali a tak som si povedal, že nabudúce sa na ne pozriem bližšie. V deň keď moje lietadlo pristáva v Teheráne sa na piatkovej modlitbe Ajatolláh Chatámi ostro vyjadril voči protestujúcim. „Proti každému kto bojuje proti islamskému systému alebo vodcom islamskej spoločnosti, musíme bojovať až dokým bude zničený“. Zajtra ubehne týždeň od dňa kedy na ulici počas demonštrácie zavraždili študentku Nedu. Jej video ako zakrvavená padá k zemi obletelo celý svet a rázom sa stala novodobou mučeníčkou povolebných protestov.
Teherán sa ešte zmieta v doznievajúcich nepokojoch, ktoré sa však už obmedzili len na niektoré štvrte a ja kráčam smerom k „Hniezdu špionáže“, teda bývalej americkej ambasáde. Prvé stretnutie s iránskymi mučeníkmi na seba nenechá dlho čakať. Na rohu ambasády stojí malý nenápadný obchod. Vo vnútri miestnosti sa kazetami prehrabujú dve staršie ženy zahalené v tmavo čiernom čádore. Predávajú tu vlajky, bielo-čierne šatky aké nosili vojaci na fronte, veľké plagáty, obrazy či staré fotky priamo z bojov. „To sú kazetové nahrávky prejavov, ktorými vodcovia podporovali našich chlapcov v boji“ ukazuje mi mladý študent krabicu plnú kaziet keď vidí že ma obsah škatule zaujal. Netušil som, že okrem všetkých tých portrétov na uliciach ešte existujú aj špeciálne „martýrske obchody“. Pár stoviek metrov ďalej na tej istej ulici Taleqani stojí Martýrske múzeum, no Iránci ho poznajú pod názvom múzeum Šoháda. Slovíčko „šoháda“ označuje povestný raj, alebo rajskú záhradu kam sa každý martýr dostane a bude žiť naveky. Strážnik vo vojenskej uniforme sa tvári prekvapene keď otvorím dvere a ocitnem sa na chodbe múzea. „Máme zatvorené!“ dozvedám sa skôr ako sa stihnem pozdraviť, ale akonáhle chlapík zdvihol zrak a vidí, že nie som Iránec, zmenil intonáciu a celý sa rozžiari, že má návštevu. Lámanou angličtinou má víta a ukazuje mi kadiaľ mám ísť. Po stenách sú vystavené portréty padlých vojakov, ale do oka mi udrie aj kolekcia fotiek z iránskej revolúcie. Významný velitelia oddielov tu majú vlastnú miestnosť a každý z nich má svoje osobné veci v presklennej vitríne. Ich životopisy sú nielen vo farsí, ale dokonca preložené aj v angličtine. Čítam si ich príbehy a atmosféru v múzeu umocňuje všadeprítomné ticho a tlmené svetlo. Strážnik mi ďakuje za návštevu, otvára dvere a lúči sa so mnou až na ulicu.
Kto chce v Iráne či Teheráne kráčať po stopách mučeníkov skôr či neskôr sa dostane na perifériu mesta, kde sa nachádza najznámejší cintorín celej krajiny Behesht-e Zahra. Iránci často miesta posledného odpočinku svojich blízkych nazývajú záhradami. Veziem sa metrom a vystupujem na konečnej stanici neďaleko známej Chomejního svätyne, kde je vodca iránskej revolúcie pochovaný. Oproti svätyni začína nekonečný rad hrobov. Najviac ma láka časť, ktorú venovali vojakom iránsko-irackej vojny, no neprejsť sa aj ostatnými časťami by bola škoda. Včera tu bola demonštrácia pri hrobe Nedy, ale nedarí sa mi ho nájsť. Pýtam sa hŕstky ľudí, ale tí nevedia, alebo radšej nechcú vedieť, kde leží jej hrob. Cintorín je neskutočne veľký. Asi hodinu sa len tak prechádzam v tieni stromov a oči mi behajú po náhrobkoch. Z pod neveľkého stanu sa ozývajú smutné, melancholické melódie plné bolesti. Aj keď človek zachytí len pár slov, vie si živo predstaviť o čom tie piesne sú. Ľudia si prídu posedieť pri hroby svojich blízkych, aby boli opäť s nimi. Na hrobe si rozložia čajovú súpravu, vypijú niekoľko malých presladených pohárikov, niečo si zahryznú, porozprávajú sa a pri odchode posypú chladný kameň voňavými lupeňmi červených ruží. Zaujalo ma, že väčšina hrobov má vedľa seba strom. „Ten sme zasadili krátko po pohrebe, aby nášmu otcovi nebolo smutno“. Dozvedel som sa od hŕstky ľudí, ktorí ma pozvali za nimi. Iránci majú vo zvyku zavolať pri hrob pocestného, pretože veria že to prináša šťastie. Obdarovávajú ma sladkými ďatľami a ukazujú mi ktorým smerom je vojenský cintorín.
Dlho kráčam kým pri mne zastaví chalan na polorozpadnutom aute a navrhne, že za pár drobných ma tam odvezie. Dobre som spravil, lebo od miesta kde som sa túlal bol vzdialený pár kilometrov. Hamíd po anglicky nevie ani slovo no stále dookola omieľa slovíčko „šoháda“, aby som mal istotou, že ideme správne. Rukami naznačuje strieľanie zo samopalu a vysvetľuje mi, že tam ležia vojaci. O pár minút sme tu. Sklenené boxy s tvárami chlapcov, ktorí sa nevrátili z bojov sa mi zdá byť nekonečný. Aj keby ich tu bolo „len“ desať či sto stále ich je veľa. Každá jedna obeť v nezmyselnej vojne je tragédiou. Hovorí sa, že tu v Behesht-e Zahra je pochovaných 200 000 mužov, chlapcov, manželov či synov. Príliš veľa zničených životov. Ich fotky sú všade kam sa pozriem. Prechádzam uličkami medzi hrobmi a prezerám si miestami zažltnuté fotografie z ktorých hľadia mladí chlapci. Nie vždy sú to portréty, ale niekedy je dokonca za sklom fotografia, ktorú by si našinec na hrobe svojho blízkeho predstaviť nevedel. Fotka mŕtveho syna s rozstrelenou hlavou, o pár hrobov ďalej fotka mladého chalana v košeli a vedľa nej ako ten istý chlapec leží v prachu zeme s niekoľkými krvavými ranami a sýtočerveným „jazierkom“ pod telom. Všade vejú iránske vlajky z ktorých sa nápis „Allah Akbar“ vlní vo vetre ako nekonečná mantra. Z reproduktorov hrá akási hudba doprevádzaná hlasnými prejavmi a ťažkým dupotom vojenského pochodu. Medzi hrobmi pod fotkami sedí niekoľko rodín. Malé deti si nemôžu pamätať na tváre z portrétov, no ich rodičia majú aj po toľkých rokoch naplnené vrásky smútkom. Kľačia na kolenách, natriasajú sa v náreku a prstami sa jemne dotýkajú písmen na kamennej platni. Všade naokolo je smutná atmosféra, ktorá aj mňa vtiahne do deja. Neviem sa ubrániť myšlienkam, že keby som v tom čase žil v Iráne mohla byť jedna z fotiek kľudne moja. K areálu patrí aj rozsiahle múzeum. Vedľa neho stojí odstavený tank s akými Iránci brázdili rozhorúčené hraničné oblasti s Irakom. Múzeum je plné starých fotiek. Zničené mestá západného Iránu, Khoramshar, Abadan plný trosiek a vojakov. Ani tu nechýbajú profily najstatočnejších vojakov a ich uniformy v ktorých si ich našli iracké guľky. Niektoré z nich sú ešte stále postriekané zaschnutou krvou či spálené od výstrelov. Obrázky roztrhaných tiel, končatín či potokov krvi najprv šokujú, no ešte viac prekvapí pohľad na školský výlet malých detí, ktoré stoja pod fotkami a učiteľka im niečo vysvetľuje. Kým múzeum v centre Teheránu bolo prázdne, toto praská vo švíkoch. Ľudia sa pomalým krokom premiestňujú od fotky k fotke a možno sa niektorým z nich vynárajú spomienky. Tu v Behesht-e Zahra medzi mŕtvymi je života viac než dosť. Iránci im nedovolia zomrieť, nedovolia na nich zabudnúť a zabudnúť by sa ani nemalo.
Obrázky mučeníkov sú častou výzdobou iránskych domov (Tehrán)
Chlapci pochodujúci do boja (Hamadan)
Menšia „šoháda“ kde sú tváre iránskych mučeníkov (Qom)
Stovky či tisícky skriniek plných spomienok (Qom)
Odstavený tank na cintoríne Behest-e Zahra (Tehrán)
Hroby padlých vojakov (Behest-e Zahra, Tehrán)
Spolu ich tu je okolo 200 000. Prilíš veľa. (Behest-e Zahra, Tehrán)
Modlitba na fronte (múzeum Šoháda, Tehrán)
