Mýtus o islámskom fundamentalizme
ILYAS BA-YUNUS I 29.10.2008

prebraté z knižnice na islamweb.sk

Fundamentalizmus má v Amerike vlastnú podobu a históriu, je však prekvapujúce, keď vzdelanci zo sekulárnych médií alebo mocenské elity, ktoré sa obávajú fundamentalizmu v USA, hovoria práve o islámskom fundamentalizme. Keď sa dôkladne pozrieme na minulosť a súčasnosť muslimského sveta, ukáže sa, že medzi muslimami nebola ani nie je skupina či sekta, ktorá by sa nazývala fundamentalistickou. Nepoznáme ani žiadnu muslimskú skupinu či sektu, ktorá by takto nazývala nejakú inú skupinu. Nepoznáme ani žiadnu muslimskú sektu alebo školu myslenia, ktorá by aspoň vzdialene pripomínala americký kresťanský fundamentalizmus. Nemáme tiež žiadne informácie o muslimskej strane alebo hnutí, ktoré by malo akúkoľvek dohodu s americkým fundamentalistickým hnutím.

Americkí sekulárni vodcovia, ktorých ochotne nasledujú všetci vodcovia v Európe, očividne dospeli k pohľadu na islám alebo niektoré skupiny muslimov podľa obrazu vlastných fundamentalistov. Nebolo nutné, aby sa niektoré muslimské skupiny zišli v letovisku na brehu jazera a vyhlásili sa za islámských fundamentalistov. Západní sekularisti sa rozhodli zobrať túto zodpovednosť na seba. Z ohromných zástupov rôznorodého muslimského sveta, ktorí trpí nedostatkom komunikácie, koordinácie a zmyslu pre jednotu, vybrali široký okruh ideologických, úzko nacionalistických či dokonca pomstychtivých skupín. Tohto označenia neboli ušetrené ani apolitické skupiny. Zdá sa, že ktokoľvek vysloví slovo islám mimo mešity, môže byť označený za islámského fundamentalistu. A preto, kedykoľvek a kdekoľvek nejaká skupina muslimov bojuje za svoje ústavné a základné ľudské práva, či už v Egypte, Palestíne, Kašmíre alebo Bosne, bude označená za skupinu islámských fundamentalistov – dokonca aj Radovanom Karadžičom, neslávne známym masovým vrahom, ktorý sa podieľal na etnických čistkách v Bosne a Hercegovine.

Potreba nepriateľa

Zvýšený záujem Západu o muslimský svet sa spája s úpadkom moci Sovietskeho zväzu, socialistického obra, ktorý bol pre západné mocnosti takmer päťdesiat rokov strašiakom, v polovici osemdesiatych rokov. Zdá sa, že keď zmizol prízrak socializmu, západné elity museli rýchlo nájsť iného démona, ktorého by mohli vymietať -a čo už môže byť lepším cieľom, ako starý dobrý nezdravý duch islámu, ktorý, hoci má blízko k smrti, z času na čas prejavuje znepokojivé známky života. Ešte pred odchodom Sovietskeho zväzu z medzinárodnej scény vyvolával niekedy vývoj v muslimskom svete, ako bolo zvrhnutie „priateľských tyranov“ v Egypte, Sýrii a Iraku a aby sme to uzavreli v Iráne v roku 1979, vážne znepokojenie medzi západnými politikmi, ktorí zistili, že nemajú žiadnu dobre premyslenú alebo spoločnú politiku, aby sa s týmito „delikventmi“ vyrovnali, pretože všetku svoju energiu sústredili na krotenie Sovietskeho zväzu. Vo svetle tohto pozorovania môžeme pochopiť, čo sa javilo ako čisté pokrytectvo časti európskych síl, ktoré napriek tomu, že ronili krokodílie slzy, nezabránili masovému vraždeniu muslimov, ich „strategickému znásilňovaniu“ a etnickým čistkám, ktoré v Bosne pokračovali s neslabnúcou intenzitou počas štyroch zím v rokoch 1992, 1993, 1994 a 1995. Podobne môžeme vysvetliť, prečo sa považovalo za znak nezlomnosti pravoslávnej viery, keď ľudia po oslobodení od socialistického režimu začali vyzdobovať a stavať nové kostoly po celej východnej Európe a v Rusku, a prečo boli čerstvo nezávislí Tadžikovia, ktorí chceli po storočiach utláčateľskej vlády cárov a Sovietov obnoviť svoje staré mešity, kedysi známe centrá vzdelanosti, označení za islámských fundamentalistov a zmasakrovaní po tisícoch dobre vyzbrojenými ruskými jednotkami, ktoré už v tomto regióne nemali žiadnu neobmedzenú moc (o tomto incidente sa neobťažovali informovať dokonca ani najdotieravejší západní reportéri). Niekto by si mohol položiť otázku, prečo vo Washingtone, Londýne, Paríži alebo Bonne nevznikla žiadna odozva, potom čo vojenská generalita zaútočila na Islámskú demokratickú stranu Alžírska, ktorá s veľkou prevahou vyhrala prvé celonárodné demokratické voľby v roku 1992. Ako je možné, že o genocíde muslimov v Kašmíre, ktorá sa udiala v blízkosti dobre trénovanej a vyzbrojenej indickej armády, sa len šepká, no západné mediálne elity a verejná politika pre ňu nikdy nežiadali verejnú pozornosť? Prečo celá tá západná paranoja z oživenia islámu? Znamená nebezpečenstvo pre svetovú stabilitu a západnú civilizáciu? Milióny muslimov dnes žijú na Západe ako jeho občania. Sme na začiatku novej ľúbostnej aféry s mccarthyzmom?

Staré predsudky

Islám je okrem kresťanstva a judaizmu najznámejším náboženstvom na Západe. Zrejme je na ňom tiež najnesprávnejšie pochopeným náboženstvom. Pravdepodobne preto, že západní študenti islámu sa ho, až na zopár výnimiek, snažia pochopiť v termínoch vlastných morálnych, historických a ideologických dispozícií. Po prvé, ak aj zabudneme na starobylé problémy medzi Európou a Levantom, existuje hlboko zakorenené podozrenie voči islámu, datované od čias úderov, ktoré Európa musela zniesť v blízkosti armád ranného islámu v siedmom storočí a obzvlášť po zrážkach v križiackych výpravách, ktoré vytvorili rozsiahlu literatúru o isláme a muslimoch. Táto literatúra a tradícia bola až na niekoľko výnimiek prevažne kritická, často negatívne predpojatá a niekedy dokonca voči islámu oplzlá. Po druhé, križiacke výpravy takisto vytvorili strašidlo z muslimov, ktorí sa zhromažďujú v mene islámu. Spojenie islámu a politiky sa od čias, ako Saladín porazil vojská anglického kráľa Richarda, až do konca dlho vedených križiackych výprav stalo zlou kombináciou pre tých, ktorí rozmýšľali o kolonizácii alebo rozšírení vlastnej hegemónie v oblasti Blízkeho Východu. Pretože politika neostáva za hradbou islámu, ľudia mimo islámskeho prostredia, rovnako ako po moci túžiaci muslimovia, bývajú voči islámskym hnutiam podozrievaví, až kým sa otvorene nedištancujú od akejkoľvek politickej orientácie. Po tretie, i keď sa západný kolonializmus rýchlo stáva minulosťou, jeho dedičstvo pretrváva v mysliach mnohých západných politikov a intelektuálov v podobe povýšeneckého postoja veľkého brata k „domorodcom“, ktorí, ak chcú dosiahnuť nejaký pokrok, mali by ho radšej počúvať a nasledovať. Po štvrté, sekularizmus vytvoril voči náboženstvu predsudky. Z tejto perspektívy nie je zastaraný len islám, ale náboženstvo vo všeobecnosti a nepatrí do moderných diskusií. Jeden môj chápavý kritik napísal, že už len samotný termín náboženská alebo islámska sociológia môže u západných sociológov spôsobiť stratu sympatií. A tak kým západné kresťanstvo slabne, západný sekularizmus sa vynára ako nový nepriateľ islámu. Je zvláštne, že pokiaľ bolo kresťanstvo na Západe prevažujúcim spôsobom myslenia, na islám sa útočilo ako na rúhanie. Teraz, keď je vedúcim princípom sekularizmus, islám sa chápe ako odraz kresťanstva.

Návrat k islámu

Prevažne v západných médiách sa niekedy objavujú tendencie spájať extrémizmus, sabotáže alebo dokonca únosy lietadiel zo strany niektorých odštiepeneckých skupín v muslimskom svete s hnutiami islámskeho obrodenia. Keď sa budeme pridŕžať tejto logiky, môžeme tvrdiť, že Gush Amunim, rabín Mier Kahane alebo doktor Goldstein, vrah mnohých nevinných muslimských veriacich v hebronskej mešite počas pôstneho mesiaca Ramadánu v roku 1994, reprezentujú sionizmus! Môžeme tieto skupiny či jednotlivcov zamieňať so sionizmom per se, hoci sú súčasťou všeobecnej histórie sionizmu, ktorý sa rozvíja priamo pred našimi očami?

Podobne nesmieme zamieňať hnutie za návrat k islámu s únosmi lietadiel, útokmi na Svetové obchodné centrum, palestínskou intifádou či deťmi hádžucimi kamene. V skutočnosti sú dve najsilnejšie hnutia hlásiace sa k návratu k islámu – Muslimské bratstvo v Egypte a Islámská strana v Pakistane – presvedčenými stúpencami ústavy, ktorí sa viac ako päťdesiat rokov a proti vôli iných skupín s podobnými cieľmi usilujú ustanoviť islám pomocou mierových prostriedkov. Aby sme jasne ukázali, ako tieto hnutia pôsobili počas posledného polstoročia v muslimskom svete, prinášame ukážku z politického prejavu zakladateľa Islámskej strany v Pakistane a „fundamentalistu“ par excellance Abula Ala Moududiho (1951) pred členmi strany: „Na volebných procesoch sa môžeme podieľať priamo alebo nepriamo, ale nesmieme sa od nich odlúčiť, i keď spôsob, akým sa na nich budeme podieľať, by sa mal ponechať na vedenie strany. Ak chceme perspektívne volebný proces udržať, musíme si uvedomiť tri dôležité fakty. Po prvé, ak chceme v tejto krajine presadiť islámsky spôsob života, je nevyhnutné zmeniť jej politické vedenie. Po druhé, v tejto krajine máme fungujúcu ústavnú demokraciu, a preto je len jeden spôsob, ako zmeniť jej vedenie – vo voľbách. Po tretie, (podľa islámskej šaríe) nie je prípustné pokúšať sa o odstránenie súčasnej ústavnej vlády neústavnými prostriedkami.“ Moududiho vyhlásenie je zrejme dodnes najsilnejším odmietnutím akejkoľvek násilnej akcie s cieľom zvrhnúť ústavnú vládu. Očividne bol presvedčený, že volebný proces je základom islámskeho politického zriadenia, obzvlášť s ohľadom na dosiahnutie politickej zmeny. Čo platí pre Islámskú stranu v Pakistane, platí aj pre Muslimské bratstvo v Egypte. Tieto dve strany a ďalšie hnutia sa kdekoľvek v islámskom svete najčastejšie prejavovali šírením základných sociálnych služieb ako jedlo, oblečenie, vzdelanie či dokonca zdravotnícka pomoc medzi chudobnými, zúčastňovali sa na lokálnych a celonárodných voľbách a často boli jediným nositeľom hlasu opozície. Napriek nedostatku úspechov v niekoľkých posledných desaťročiach tieto hnutia napodobujú na rôznych vzdialených miestach. Príkladom je alžírska Islámska demokratická strana, ktorej bolo odopreté jej jednoznačné víťazstvo po voľbách v roku 1992. Týmto hnutiam médiá neustále venujú príliš málo pozornosti, pretože si ich buď pletú s „teroristami“, alebo ich cieľ – návrat k islámu – Západ neuznáva.

Islámske obrodenie

Napriek tomu, že sa hlasy týchto hnutí stále pripisujú len malej časti muslimského sveta, venuje sa im väčšia pozornosť než v minulosti, pretože v posledných päťdesiatich rokoch sa muslimská populácia viac než zdvojnásobila a omladila. A so skutočnosťou, ako čoraz lepšie vzdelaní mladí ľudia vstupujú na trh práce, sa rýchlo šíri akútny pocit „relatívnej deprivácie“, pretože muslimská mocenská elita pravidelne zlyháva pri riešení problémov čoraz nervóznejšej spoločnosti. Islámske obrodenie je z veľkej časti hnutím mladých, vzdelaných a rozčarovaných ľudí. Ďalším dôvodom je, že muslimskí intelektuáli, politici a aj vojenskí vodcovia sa pokúsili zrealizovať takmer každú zaznamenanú západnú ideológiu – od republikánstva a ústavnej vlády až po rozmanité formy socializmu či dokonca náznaky fašizmu – no bez akéhokoľvek úspechu. Muslimský svet je s výnimkou niekoľkých monarchií bohatých na ropu stále postihnutý podvýživou, podradným postavením, nízkou gramotnosťou a neodvratným hnevom zameraným proti vlastným elitám a silám, ktoré tieto elity podporujú. Tí, ktorí si (ako napríklad Conor Cruise O’Brien) myslia, že „muslimská spoločnosť vyzerá celkom odpudivo, pretože je odpudivá“, a že „(muslimská) nevoľnosť sa bude zhoršovať, čím viac liečby (islámom) prijme“, by mali byť informovaní, že chorý muslim už absolvoval takmer všetky známe liečebné postupy, s výnimkou islámu. Možno zostáva „odporne chorý“ preto, že mu bola odopretá správna liečba. V tomto zmysle Muqtader Khan tvrdí, že návrat k islámu je postmoderný fenomén – odpoveď na zvláštne pnutia národného a globálneho vývoja na konci dvadsiateho storočia.

Prinajmenšom si to dnes začína myslieť čoraz viac muslimských intelektuálov, z ktorých mnohí predtým v islámskom svete zastávali myšlienky komunizmu a liberalizmu. Znova objavujú, že islám neobsahuje len pravidlá viery, ale nájdeme v ňom princípy, podľa ktorých môžu pracovať spoločenské inštitúcie aj tam, kde moderné ideológie zlyhali, a ktoré sú veľmi príťažlivé pre muslimský zmysel kvôli spravodlivosť, rovnosť a súcit. Západná sekulárna elita nemusí nevyhnutne súhlasiť so všetkým v isláme. Žiadne dve kultúrne oblasti nie sú celkom zhodné.

Dimenzie islámskej ideológie

Všetky ľudské bytosti majú dve základné potreby. Najskôr potrebujú jedlo, oblečenie a úkryt. Týmto potrebám hovoríme ekonomické. K tomu ľudia v rôznych dobách a na rôznych miestach pridali ďalšie potreby, ktoré považovali za nevyhnutné pre život (komunikačné a dopravné prostriedky, zábavu a oddych, varenie, vykurovanie atď.) Neskôr, keď vyrastieme, vyvinú sa u nás sexuálne a reprodukčné potreby. I keď sú to základné potreby, nedokážeme ich naplniť bez toho, aby sme vzájomne interagovali, spolupracovali a žili s ďalšími ľudskými bytosťami. Tieto požiadavky majú paradoxne potenciál vytvárať veľké nezhody a spory, až kým sa nám nepodarí dosiahnuť určitú mieru normatívnej kontroly. Ďalším dôležitým prvkom v našom živote sa preto stáva politické spoločenstvo alebo výkon politickej moci. A nakoniec my, ľudské bytosti, prejavujeme veľkú potrebu nadprirodzeného a komunikácie s Ním – individuálne a kolektívne. Tieto štyri ľudské potreby sa vo všetkých spoločnostiach, či už primitívnych alebo moderných, uspokojujú pomocou vysoko regulovaných vzorcov správania. Sociológovia nazývajú tieto vzorce správania inštitúciami – ekonomickými, rodinnými, politickými a náboženskými. Bez prvých troch z nich si ľudskú spoločnosť nedokážeme predstaviť. V histórii však neexistovala žiadna ľudská spoločnosť bez všetkých štyroch typov inštitúcií. Normy, ktoré tieto spoločenské inštitúcie riadia, spoločne charakterizujú najpodstatnejšie zložky spoločenského života vo všeobecnosti. I keď sú tieto inštitucionálne vzorce správania rozdielne, v ideálnom prípade by sa mali navzájom dopĺňať a zosilňovať. V skutočnosti to tak ale s výnimkou veľmi primitívnych spoločností nie je. Môžeme s určitosťou tvrdiť, že čím sú spoločnosti komplexnejšie, vlastne pri každom novom vývoji, ich inštitúcie majú tendenciu vytvárať na seba navzájom odstredivý tlak. Islám sa objavil na prahu akcelerujúcej spoločenskej komplexnosti ako posledné z Bohom zjavených náboženstiev. Ľudská populácia žila v čoraz väčšej miere usadlým spôsobom života. Pastierstvo a nomádsky spôsob života uvoľnili cestu pre poľnohospodárstvo a obchodné osady a zlatý štandard spôsobil rozvoj peňažnej ekonomiky takmer na celom svete. V tomto dôležitom okamihu ľudskej histórie prišiel islám s komplexom spoločenských inštitúcií nevyhnutných pre ľudskú spoločnosť. Nepoznáme žiaden iný „izmus“, ideológiu alebo náboženstvo, ktoré by sa s týmito štyrmi nevyhnutnými aspektmi ľudského života vyrovnávalo naraz – ako s prejavom rovnakého zdroja, ktorý im poskytuje organickú jednotu. Úlohou spoločného ideologického základu islámu je zabrániť stále komplexnejšej ľudskej spoločnosti, aby sa rozpadla v miestach inštitucionálnych spojov. Tento nárok je výzvou pre všetky ostatné minulé a súčasné ideológie, ktoré zlyhali pri vytváraní jednoduchého plánu inštitucionálnej jednoty pre ľudskú spoločnosť.

Piliere islámu

Keď islám praktikujeme v jeho úplnosti, zameriava sa na vytvorenie toho, čo Korán nazýva „národ stredu“, ako protiklad ku všetkým ostatným „oscilujúcim kultúram“, ktoré zaujímajú extrémne pozície. Sklon islámu k hľadaniu stredu má potenciál vyjednávať s ideologickými extrémami a poskytnúť im spoločný základ. Islám napríklad v ekonomickej dimenzii rešpektuje súkromný majetok a preferuje systém otvoreného trhu, zabraňuje však nadmernej akumulácii kapitálu tým, že zakazuje úrok, hazard a úžeru. I keď má ďaleko k socialistickej ekonómii, nariaďuje presun podstatného objemu zdrojov od veľmi bohatých k chudobným a potrebným, ktorí sú povzbudzovaní k hľadaniu práce a odrádzaní od prežívania z charity. Takto je v islámskej ekonómii zabudovaná motivácia pre iniciatívu jednotlivca, pričom táto ekonómia nariaďuje omnoho vyšší rozptyl nadbytku než by mohol tolerovať kapitalizmus, ale na omnoho nižšej úrovni, než by mohol tolerovať socializmus. V krátkosti – islám pripúšťa kapitalizmus bez materialistickej posadnutosti. Hoci sa bráni akýmkoľvek socialistickým riešeniam, útočí na samotné základy vykorisťovania v ekonomike voľného trhu. Ľudská rodina tradične stála na základoch rozšíreného príbuzenstva. Až od nástupu industrializácie sa presadila rodina založená na manželstve. A rovnako moderná rodina. Islám sa nezaväzuje k žiadnej z týchto foriem. I keď niekto môže preliať zopár vzácnych sĺz nad zánikom kmeňového alebo klanového systému, islám sa zameriava na vytvorenie siete vzťahov, v ktorých orientačná rodina (narodenie) zohráva hlavnú úlohu pri formovaní, vytváraní a udržiavaní plodiacej rodiny (žena a deti). Aj keď sú dohodnuté manželstvá medzi muslimami rozšírené, manželstvo nemôže byť obradne uzavreté bez explicitného súhlasu oboch partnerov v prítomnosti dospelých a príčetných muslimov. Manželstvo v isláme nie je sviatosť, ale občianska zmluva, ktorá, pokiaľ je to možné, vyžaduje vyhlásenie, potvrdenie svedkami a riadne zdokumentovanie. V samotnom tomto ohľade islámske manželstvo predbehlo moderné manželstvá o viac než trinásť storočí. Keďže islám odmietol kňazstvo, nie je v ňom miesto pre teokraciu. Súra je na základe božieho nariadenia v Koráne a v súlade s prorokovými sunnami základným princípom politického usporiadania. Približný preklad slova „súra“ je rada. Neznamená však radu, ktorú by sme mohli neskôr odmietnuť. Štruktúra kalifátu nasledujúca prorokove sunny ukazuje, že súra predstavuje radu, ktorá sa završuje v záväzných rozhodnutiach. To umiestňuje islámske politické usporiadanie priamo medzi demokraciu a autoritárstvo. Súra má koniec koncov svoje korene v Koráne a prorokových sunnách. Islámske politické spoločenstvo si môže zvoliť vládcov, ktorí ustanovujú zákony, vytvárajú rôzne politiky a programy podľa vlastných predstáv, pokiaľ neprekročia autoritatívne hranice, ako ich stanovil Korán a sunny. Korán a sunny predstavujú ústavné hranice islámského politického spoločenstva. Kto však rozhodne, či tí, ktorí majú v isláme moc, konajú v súlade s Koránom a sunnami? Odpoveď je: kázi alebo sudca. Nevyhnutnou podmienkou pre priebeh súry je nezávislé súdnictvo, ktoré sa špecializuje na šaríu. Tento systém zjavne nie je teokratický a neslúži ani monarchii. A nakoniec, viera má v isláme širší a omnoho špecifickejší význam. V širšom význame znamená v isláme viera alebo ibádíja podriadenie všetkým príkazom, ktoré ukladá Korán a sunny, čo zahŕňa všetky inštitucionálne, rovnako ako mimoinštitucionálne pravidlá správania. Preto, ak nejaká osoba odmieta úrok alebo mimomanželský pomer, káže islám alebo je súčasťou islámskej politickej obce, tak verí. Podobne, keď muslim rozvíja svoj osobný charakter v súlade s nariadeniami Koránu, zúčastňuje sa viery. Všeobecnejšie potom viera v isláme znamená podriadenie sa Božím prikázaniam. V užšom zmysle znamená v isláme viera nasledovanie „piatich pilierov“ – čo je vyznanie viery alebo šaháda, päťkrát denne modlitba alebo salá, almužna chudobným alebo zaká, pôst od úsvitu až do súmraku počas celého lunárneho mesiaca Ramadánu alebo saúm, a púť do Mekky aspoň raz za život -hadždž. O týchto „piatich pilieroch islámu“ nemôžeme uvažovať len ako o odporučeniach. Sú to povinnosti, ktoré muslimom uložil ich Stvoriteľ. Nie sú závislé na potrebách, vrtochoch a želaniach veriaceho. Musia sa vykonať svedomito, v správnom čase, tak ako ich vykonával a učil prorok. Musíme zdôrazniť, že to nie je Boh, kto potrebuje ľudské uctievanie a obete. Je to človek, kto potrebuje uctievať Boha, aby pri podriadení sa príkazom svojho Stvoriteľa posilnil vlastnú morálku a osobnú oddanosť (taqwa).

Osobná viera

Pretože oba aspekty viery v isláme pochádzajú z rovnakého základu, teda z Koránu, je medzi nimi blízky a recipročný vzťah. Zatiaľ čo viera v termínoch „piatich pilierov“ je nevyhnutná pre osobné zapojenie muslima do islámského inštitucionálneho usporiadania, osobná oddanosť (taqwa) samotná potrebuje islámské inštitucionálne prostredie, v ktorom sa môže rozvíjať a udržiavať pri živote. Niet pochýb, že bez osobnej oddanosti by inštitucionálne usporiadanie islámu nevydržalo príliš dlho. Rovnako je pravda, že bez islámskeho inštitucionálneho prostredia by sa taqwa javila ako zbytočná, bezcieľna a nezmyselná. Osobná viera v podobe rituálov, aj ak sa vykonáva kolektívne alebo v kongregáciách, je príznačná pre všetky náboženstvá. Jej funkciou je vštepiť veriacemu osobnú zbožnosť, ktorá je zameraná predovšetkým na rozvoj záväzku konať dobro a neubližovať ostatným. Náboženstvá však väčšinou nezachádzajú ďalej. A pretože to nerobia, nevytvárajú pre osobnú zbožnosť vhodné prostredie, ktoré ju môže podporiť a v ktorom sa môže omladzovať. Dnes sa vo väčšine spoločností stáva osobná zbožnosť stále bezvýznamnejšou, pretože inštitúcie modernej spoločnosti k nej nemajú žiaden vzťah a v skutočnosti pôsobia proti samotnému duchu osobnej zbožnosti.

Z toho, čo som napísal vyššie, musí byť jasné, že osobná viera a dodržiavanie islámských zákonov, ktorými sa riadia aj ostatné inštitúcie, sú dve strany tej istej mince. Nemôžu existovať jedna bez druhej. Tento rozšírený význam viery v isláme je preň jedinečný. Znamená predovšetkým, že ak sa majú stať všetci alebo väčšina muslimov zbožnými, osobná ritualizovaná viera v domácnosti alebo v mešite musí byť posilnená islámskou ekonomikou, islámskou rodinou a islámskym politickým spoločenstvom. Preto tí, ktorí sa obávajú šírenia „muslimského extrémizmu“, musia pochopiť, že mierumilovného muslima nájdu len vo fungujúcom islámskom spoločenstve. Toto je správa, ktorú sa „islámski fundamentalisti“ usilujú sprostredkovať svojim vládcom a tým, ktorí vedú nemuslimský svet.
___________________

Ilyas Ba-Yunus (1932-2007) bol priekopníkom islámskej sociológie a islámskym aktivistom. Narodil sa v Aurangabade v Indii. V roku 1960 získal Fulbrightovo štipendium a natrvalo sa usadil v USA. Bol zakladajúcim členom Muslimskej študentskej asociácie a predsedom Severoamerickej islámskej spoločnosti. V sedemdesiatych rokoch začal vyučovať na amerických univerzitách. Od roku 1972 až do svojho odchodu do dôchodku v roku 2003 pôsobil na Newyorskej štátnej univerzite v Cortlande. Vyučoval kriminalistiku, právo, sociológiu a demografiu. Zverejnil veľké množstvo článkov a kníh. Medzi rokmi 2006 – 2008 vyšli jeho posledné dve knihy Skúsenosť amerického muslima a Ideologické dimenzie islámu.

Zdroj: Noveslovo.sk
Preložil a upravil Peter Vittek