Ammán je vcelku zaujímavé mesto. Nemá farebné trhy ako Damašek či Aleppo, nevyžaruje ani čarovnú atmosféru starého Jeruzalemu a nevyniká nočným životom ako Bejrút. Patrí k najväčším mestám Blízkeho Východu, ba čo viac, dokáže si Vás získať aj napriek neveľkým očakávaniam. Na prvý pohľad pôsobí na návštevníka ako mesto preplnené šedou farbou. Stačí ale pár dní a uvidíte, že šedá sa rozplynie do pestrofarebnej maliarovej palety. Krása nielen starovekých pamiatok Vás nenechá chladnými a napokon sami seba objavíte v malej zapadnutej čajovni, kde sa vzduchom mieša vôňa jablkového tabaku s čerstvými mätovými lístkami. Sledujete typický ruch arabského veľkomesta na pulzujúcej ulici a vravíte si, že ten Ammán má naozaj niečo do seba.

Na kopci plnom histórie

Centrum je plné ľudí a všadeprítomných áut. Ulice sú doslova zaplavené obchodíkmi, v ktorých nájde človek asi úplne všetko na čo si spomenie. Oproti rímskemu divadlu stúpame schodmi smerom k Citadele. Cesta sa točí okolo celého pahorku Jebel Qala´a a ponúka tak panoramatické pohľady na celý kopcovitý Ammán. Na šliapanie do kopca si človek po čase zvykne, tak je hore na Citadele raz dva. Tri štíhle stĺpy Heraklovho chrámu vítajú prichádzajúcich návštevníkov. Dominujú celému okoliu, pretože sú veľmi dobre vidieť, aj z kamenných sedadiel divadla v downtowne, ako sa centrum familiárne prezýva. Obe rímske stavby vznikali v rovnakom období. Pozostatky chrámu sú tak krásne, že sa na ne pozerám už niekoľko minút, ale stále nemám dosť. Okolo sa povaľuje niekoľko fragmentov stĺpov alebo ozdobené hlavice. Dolu sa po kopcoch ťahá šedivý Ammán. Tu hore je až božský kľud v porovnaní s neustálym trúbením, zvolávaním obchodníkov a hlasmi ľudí rozlievajúcimi sa ulicami. Sú to ako dva rozdielne svety, ktoré bez seba nemôžu existovať. Oplatí  sa ísť pozrieť aj do archeologického múzea. Je síce malé, ale zato útulné, pretože sú tu miestnosti dobre rozdelené od najstaršieho praveku až po islamské obdobie. Obdivujeme sošky z Ain Ghazal s obrovskými očami, staré vyše 6000 rokov, zaujímavú výzdobu pravekej svätyne z Tell Ghassul, sochy Apolóna, Daidala či reliéf s múzou Melpomené. Svoju vitrínku tu má aj niekoľko kumránských zvitkov od Mŕtveho mora.

V paláci mocných vládcov

Ďalším zaujímavým miestom na Citadele je Ummajovský palác. Veľmi sa podobá na menej známe púštne hrady ležiace východne do Ammánu. Palác je neprehliadnuteľný pre svoju modrú kopulovitú strechu. Výstava dobových fotografií dokumentuje ako ju pred niekoľkými rokmi rekonštruovali. Bez nej vyzerala akosi smutne, bez života. Ruiny panovníckeho paláca sú aj po toľkých rokov príťažlivé a zaujímavé. Kedysi týmto miestom prechádzala rímska kolonáda, ktorá bola neskôr jednoducho začlenená do pripravovanej stavby. Palác vznikol v zlatom veku Ammánu, okolo roku 720, kedy bolo miesto hlavným strediskom ríše pod nadvládou Abbásovcov a neskôr Fatimovcov. Vnútro svojou prázdnotou pôsobí ako starý, opustený kostol. Pri bližšom pohľade však vidno stopy zabudnutých arabských majstrov. Holé, kamenné steny zdobia malé rozkvitnuté kvetinky a geometrické tvary odkukané od Peržanov. Za palácom stoja pozostatky kúpeľov a domov. Pred odchodom z Citadely prejdete okolo neveľkých stĺpov. Niekoľko storočí dozadu držali strechu byzantského kostola z piateho alebo azda šiesteho storočia. Kedysi veľkú časť pahorku pokrývalo byzantské mesto a spomenutý kostol je jednou z mála častí, ktoré prežili do dnešných dní. Spomienkou na toto dávne obdobie je aj lis na olivový olej a ruiny obrovskej cisterny.

Chladné kamene dávnych čias

Cesta zvažujúca sa nadol klesá cez obytné štvrte naspäť do centra. Tiché uličky a séria schodov vyhodia návštevníka priamo pred obrovským rímskym divadlom. Sadnite si na najvyšší rad schodov a oddýchnite s úžasným výhľadom. Celý pahorok Jebel al-Qal´a s bielymi stĺpmi Heraklovho chrámu sú ako na dlani. Je to výborné miesto na relax. Najobľúbenejšiu ammánsku pamiatku dneška nechal postaviť rímsky cisár Marcus Aurelius a v časoch najväčšej slávy sa pri sledovaní divadelného predstavenia mohlo spolu stretnúť až 6000 ľudí. Svoju funkciu plní dodnes, no ľudia prichádzajú a zapĺňajú kamenné sedadlá len počas každoročných hudobných festivalov. Pred divadlom sa rozkladajú ruiny starovekej Philadephie. Pod týmto menom bol Ammán známy v antickom svete. Starú rímsku kamennú cestu lemuje niekoľko stĺpov ozdobených korintskými hlavicami. Malé priľahlé múzea dokumentujú tradičnú jordánsku kultúru. Umelé figuríny majú oblečené dávne kostýmy, popíjajú čaj z veľkých čajových kanvíc ozdobených arabskou kaligrafiou alebo stretnete sediacich Beduínov na ručne utkanom koberci. Za zmienku určite stoja aj šperky, dobové predmety či staré fotografie. Tieto miesta patria k turisticky najatraktívnejším a preto niet divu, že v ich okolí je niekoľko príjemných čajovní či kaviarničiek ukrytých v tieni mohutných stromov.

Byť súčasťou orientálnej rozprávky

Okolie hodinovej veže na námestí Raghadan je tak ľudoprázdne a  nikoho by ani len nenapadlo že stojí takmer v centre hlavného mesta. V malom podniku podávajú typický faláfel s hummusom. Aj keď názov posledne spomínaného pokrmu je našincovi prinajmenšom zvláštny, v skutočnosti ide o chutnú studenú cícerovú pastu pokvapkanú olivovým olejom. Na rohu ulice stojí stánok s osviežujúcim pomarančovým a mrkvovým džúsom. Pri rímskom nymfeu z druhého storočia sa strácame v čarovnom svete arabského souku. Je plný zvukov, farieb, hlasov a ľudských tvári. Ovocie a zelenina sa valí zo všetkých strán. Prevoňanými úzkymi uličkami sa tiahne spev a výkriky predavačov. Presne toto sú chvíle, ktoré Vám budú najviac chýbať po návrate domov. Takýto trh si podmaní návštevníka, ktorý sa po ňom dokáže prechádzať zas a znovu, sledovať ako beží život okolo neho, rozmýšľať, užívať si farby a zvuky. Okrem toho všetkého je to aj nesmierne fotogenické miesto. Dlhá ulica pokračuje ďalej a obchodíky s ovocím a zeleninou vystriedali domáce potreby a ďalšie menej zaujímavé veci. V malej čajovni si skupinka domácich vychutnáva pomalé dúšky mätového čaju. Je sladký ako arabské sladkosti.

Pod modro bielou mešitou

Hlavná ulica kráľa Faysala sa plazí z centra do mierneho kopca. Po oboch stranách stoja obchodíky, lacné i drahšie hotely alebo banky. Vedie až na námestie Abdali, ktoré dlhú dobu slúžilo ako centrálna autobusová stanica. Pred pár rokmi ju zrušili a odvtedy je Abdali rušným a príjemným miestom na strávenie niekoľkých chvíľ. Naokolo postáva množstvo taxíkov čakajúcich na svoju príležitosť. Keď sa naplnia vyrážajú do neďalekého sýrskeho Damašku alebo libanonského Bejrútu. Takmer každý z nich útočí na okoloidúceho otázkou „Sham, Sham?“ čím sa pýtajú práve na cestu do Damašku. Skoro celé námestie je pokryté stánkami a ľuďmi. Je to ďalší živý arabský trh ako má byť. Hrá všetkými farbami. Zo všetkých strán počuť hluk, nezrozumiteľnú arabčinu a vône útočiace na všetky zmysly. Úsmevy ponúkajú prezreté banány, melóny, voňavé figy a exoticky pôsobiace trsy veľkých žltých ďatlí. Veľkú časť tvoria stánky s oblečením od smutne čiernej farby až po pestrofarebné vzory. V bočnej uličke stojí nenápadný ošarpaný kostol a pár metrov vyššie majestátna mešita kráľa Abdulláha I. ozdobená tisíckami modro-bielych kachličiek. Je to pekný príklad náboženskej tolerancie.

Na Ammán sadá tma

Večer sa začnú ulice rozsvecovať a minarety mešity Husseini sa oblečú do zelených farieb. Hlavné ulice aj postranné uličky sa zapĺňajú, až po chvíli vyzerajú ako dokonale fungujúce ľudské mravenisko. Mesto nie je unavené ani po tom ako ho pohltí tma. Žije, pulzuje a dokonca akoby dodávalo energiu aj ubehanému telu. Bočné uličky vyzdobili plastovými stolíkmi, za ktorými sa bavia ľudia. Vôňa grilovanej jahňaciny alebo shwarmy útočia na chuťové aj čuchové bunky. Takýto boj sa dá len málokedy vyhrať a preto je lepšie podľahnúť. Sadnúť si a aspoň na chvíľku žiť ako domáci. Rodiny sa prechádzajú sem a tam, mladé dievčatá v džínsoch si pozerajú farebné šatky, chlapci predávajú osviežujúce opuncie a starí muži dodávajú ovzdušiu navôkol jemnú vôňu ovocného tabaku z vodnej fajky. K večeri hrá nestále dookola reprodukované volanie muezzína „Allah Akbar“ z minaretu blízkej mešity. Medzi autami sa preháňa nezbedný, no o to príjemnejší vetrík. Úplne dáva zabudnúť na horúce dni pod neúprosným jordánskym slnkom.