Lebanon, she captured my heart – Baalbek (I)

I have my eyes opened all the time when I travel, even at night time. My travels are not quite usual sightseeing trips, although I do visit all the sites that are available in that country. You know, when you are in that corner of the world you would give anything to get as much of that place as possible. This mostly marked my trip to Lebanon. I was there two years ago, during the September 2007. In the December that year started the rumours again. When we returned home that time we thought that we captured the last opportunity to see the country. Maybe we were wrong, but after what we saw, we were absolutely convinced, that the tension, hatred, wish to revenge the dead and unjust, make the air explosive like cave full of gun powder.
Continue reading →

Ammán. Šedivé mesto plné života

Ammán je vcelku zaujímavé mesto. Nemá farebné trhy ako Damašek či Aleppo, nevyžaruje ani čarovnú atmosféru starého Jeruzalemu a nevyniká nočným životom ako Bejrút. Patrí k najväčším mestám Blízkeho Východu, ba čo viac, dokáže si Vás získať aj napriek neveľkým očakávaniam. Na prvý pohľad pôsobí na návštevníka ako mesto preplnené šedou farbou. Stačí ale pár dní a uvidíte, že šedá sa rozplynie do pestrofarebnej maliarovej palety. Krása nielen starovekých pamiatok Vás nenechá chladnými a napokon sami seba objavíte v malej zapadnutej čajovni, kde sa vzduchom mieša vôňa jablkového tabaku s čerstvými mätovými lístkami. Sledujete typický ruch arabského veľkomesta na pulzujúcej ulici a vravíte si, že ten Ammán má naozaj niečo do seba.

Na kopci plnom histórie

Centrum je plné ľudí a všadeprítomných áut. Ulice sú doslova zaplavené obchodíkmi, v ktorých nájde človek asi úplne všetko na čo si spomenie. Oproti rímskemu divadlu stúpame schodmi smerom k Citadele. Cesta sa točí okolo celého pahorku Jebel Qala´a a ponúka tak panoramatické pohľady na celý kopcovitý Ammán. Na šliapanie do kopca si človek po čase zvykne, tak je hore na Citadele raz dva. Tri štíhle stĺpy Heraklovho chrámu vítajú prichádzajúcich návštevníkov. Dominujú celému okoliu, pretože sú veľmi dobre vidieť, aj z kamenných sedadiel divadla v downtowne, ako sa centrum familiárne prezýva. Obe rímske stavby vznikali v rovnakom období. Pozostatky chrámu sú tak krásne, že sa na ne pozerám už niekoľko minút, ale stále nemám dosť. Okolo sa povaľuje niekoľko fragmentov stĺpov alebo ozdobené hlavice. Dolu sa po kopcoch ťahá šedivý Ammán. Tu hore je až božský kľud v porovnaní s neustálym trúbením, zvolávaním obchodníkov a hlasmi ľudí rozlievajúcimi sa ulicami. Sú to ako dva rozdielne svety, ktoré bez seba nemôžu existovať. Oplatí  sa ísť pozrieť aj do archeologického múzea. Je síce malé, ale zato útulné, pretože sú tu miestnosti dobre rozdelené od najstaršieho praveku až po islamské obdobie. Obdivujeme sošky z Ain Ghazal s obrovskými očami, staré vyše 6000 rokov, zaujímavú výzdobu pravekej svätyne z Tell Ghassul, sochy Apolóna, Daidala či reliéf s múzou Melpomené. Svoju vitrínku tu má aj niekoľko kumránských zvitkov od Mŕtveho mora.

V paláci mocných vládcov

Ďalším zaujímavým miestom na Citadele je Ummajovský palác. Veľmi sa podobá na menej známe púštne hrady ležiace východne do Ammánu. Palác je neprehliadnuteľný pre svoju modrú kopulovitú strechu. Výstava dobových fotografií dokumentuje ako ju pred niekoľkými rokmi rekonštruovali. Bez nej vyzerala akosi smutne, bez života. Ruiny panovníckeho paláca sú aj po toľkých rokov príťažlivé a zaujímavé. Kedysi týmto miestom prechádzala rímska kolonáda, ktorá bola neskôr jednoducho začlenená do pripravovanej stavby. Palác vznikol v zlatom veku Ammánu, okolo roku 720, kedy bolo miesto hlavným strediskom ríše pod nadvládou Abbásovcov a neskôr Fatimovcov. Vnútro svojou prázdnotou pôsobí ako starý, opustený kostol. Pri bližšom pohľade však vidno stopy zabudnutých arabských majstrov. Holé, kamenné steny zdobia malé rozkvitnuté kvetinky a geometrické tvary odkukané od Peržanov. Za palácom stoja pozostatky kúpeľov a domov. Pred odchodom z Citadely prejdete okolo neveľkých stĺpov. Niekoľko storočí dozadu držali strechu byzantského kostola z piateho alebo azda šiesteho storočia. Kedysi veľkú časť pahorku pokrývalo byzantské mesto a spomenutý kostol je jednou z mála častí, ktoré prežili do dnešných dní. Spomienkou na toto dávne obdobie je aj lis na olivový olej a ruiny obrovskej cisterny.

Chladné kamene dávnych čias

Cesta zvažujúca sa nadol klesá cez obytné štvrte naspäť do centra. Tiché uličky a séria schodov vyhodia návštevníka priamo pred obrovským rímskym divadlom. Sadnite si na najvyšší rad schodov a oddýchnite s úžasným výhľadom. Celý pahorok Jebel al-Qal´a s bielymi stĺpmi Heraklovho chrámu sú ako na dlani. Je to výborné miesto na relax. Najobľúbenejšiu ammánsku pamiatku dneška nechal postaviť rímsky cisár Marcus Aurelius a v časoch najväčšej slávy sa pri sledovaní divadelného predstavenia mohlo spolu stretnúť až 6000 ľudí. Svoju funkciu plní dodnes, no ľudia prichádzajú a zapĺňajú kamenné sedadlá len počas každoročných hudobných festivalov. Pred divadlom sa rozkladajú ruiny starovekej Philadephie. Pod týmto menom bol Ammán známy v antickom svete. Starú rímsku kamennú cestu lemuje niekoľko stĺpov ozdobených korintskými hlavicami. Malé priľahlé múzea dokumentujú tradičnú jordánsku kultúru. Umelé figuríny majú oblečené dávne kostýmy, popíjajú čaj z veľkých čajových kanvíc ozdobených arabskou kaligrafiou alebo stretnete sediacich Beduínov na ručne utkanom koberci. Za zmienku určite stoja aj šperky, dobové predmety či staré fotografie. Tieto miesta patria k turisticky najatraktívnejším a preto niet divu, že v ich okolí je niekoľko príjemných čajovní či kaviarničiek ukrytých v tieni mohutných stromov.

Byť súčasťou orientálnej rozprávky

Okolie hodinovej veže na námestí Raghadan je tak ľudoprázdne a  nikoho by ani len nenapadlo že stojí takmer v centre hlavného mesta. V malom podniku podávajú typický faláfel s hummusom. Aj keď názov posledne spomínaného pokrmu je našincovi prinajmenšom zvláštny, v skutočnosti ide o chutnú studenú cícerovú pastu pokvapkanú olivovým olejom. Na rohu ulice stojí stánok s osviežujúcim pomarančovým a mrkvovým džúsom. Pri rímskom nymfeu z druhého storočia sa strácame v čarovnom svete arabského souku. Je plný zvukov, farieb, hlasov a ľudských tvári. Ovocie a zelenina sa valí zo všetkých strán. Prevoňanými úzkymi uličkami sa tiahne spev a výkriky predavačov. Presne toto sú chvíle, ktoré Vám budú najviac chýbať po návrate domov. Takýto trh si podmaní návštevníka, ktorý sa po ňom dokáže prechádzať zas a znovu, sledovať ako beží život okolo neho, rozmýšľať, užívať si farby a zvuky. Okrem toho všetkého je to aj nesmierne fotogenické miesto. Dlhá ulica pokračuje ďalej a obchodíky s ovocím a zeleninou vystriedali domáce potreby a ďalšie menej zaujímavé veci. V malej čajovni si skupinka domácich vychutnáva pomalé dúšky mätového čaju. Je sladký ako arabské sladkosti.

Pod modro bielou mešitou

Hlavná ulica kráľa Faysala sa plazí z centra do mierneho kopca. Po oboch stranách stoja obchodíky, lacné i drahšie hotely alebo banky. Vedie až na námestie Abdali, ktoré dlhú dobu slúžilo ako centrálna autobusová stanica. Pred pár rokmi ju zrušili a odvtedy je Abdali rušným a príjemným miestom na strávenie niekoľkých chvíľ. Naokolo postáva množstvo taxíkov čakajúcich na svoju príležitosť. Keď sa naplnia vyrážajú do neďalekého sýrskeho Damašku alebo libanonského Bejrútu. Takmer každý z nich útočí na okoloidúceho otázkou „Sham, Sham?“ čím sa pýtajú práve na cestu do Damašku. Skoro celé námestie je pokryté stánkami a ľuďmi. Je to ďalší živý arabský trh ako má byť. Hrá všetkými farbami. Zo všetkých strán počuť hluk, nezrozumiteľnú arabčinu a vône útočiace na všetky zmysly. Úsmevy ponúkajú prezreté banány, melóny, voňavé figy a exoticky pôsobiace trsy veľkých žltých ďatlí. Veľkú časť tvoria stánky s oblečením od smutne čiernej farby až po pestrofarebné vzory. V bočnej uličke stojí nenápadný ošarpaný kostol a pár metrov vyššie majestátna mešita kráľa Abdulláha I. ozdobená tisíckami modro-bielych kachličiek. Je to pekný príklad náboženskej tolerancie.

Na Ammán sadá tma

Večer sa začnú ulice rozsvecovať a minarety mešity Husseini sa oblečú do zelených farieb. Hlavné ulice aj postranné uličky sa zapĺňajú, až po chvíli vyzerajú ako dokonale fungujúce ľudské mravenisko. Mesto nie je unavené ani po tom ako ho pohltí tma. Žije, pulzuje a dokonca akoby dodávalo energiu aj ubehanému telu. Bočné uličky vyzdobili plastovými stolíkmi, za ktorými sa bavia ľudia. Vôňa grilovanej jahňaciny alebo shwarmy útočia na chuťové aj čuchové bunky. Takýto boj sa dá len málokedy vyhrať a preto je lepšie podľahnúť. Sadnúť si a aspoň na chvíľku žiť ako domáci. Rodiny sa prechádzajú sem a tam, mladé dievčatá v džínsoch si pozerajú farebné šatky, chlapci predávajú osviežujúce opuncie a starí muži dodávajú ovzdušiu navôkol jemnú vôňu ovocného tabaku z vodnej fajky. K večeri hrá nestále dookola reprodukované volanie muezzína „Allah Akbar“ z minaretu blízkej mešity. Medzi autami sa preháňa nezbedný, no o to príjemnejší vetrík. Úplne dáva zabudnúť na horúce dni pod neúprosným jordánskym slnkom.

Somálsko – Geografia

Somálsko sa nachádza vo východnej Afrike, východne od Etiópie. Ohraničuje ho Adenský záliv a Indický oceán.
Rozloha krajiny 637 657 km2.
Spoločné hranice má s Džibutskom, Etiópiou a Keňou.
Počet obyvateľov cez 9 miliónov.
Hlavné mesto Somálska je Mogadišu.
Úradné jazyky sú dva: somálčina a arabčina.
Oficiálnym náboženstvo je islam.

Somálsko leží na samom východe Afriky na výbežku, ktorý sa nazýva Africký roh.

Klíma krajiny je prevážne púštna. Na severovýchode je ovplyvnená monzúnovým pásmom. V severnej časti prevládajú priemerné teploty, kým na juhu vyššie.

Povrch je rovinatý prechádzajúci do pohorí na severe. Najvyšší vrch je Šimbiris (2 416 m).

Nachádzajú sa na jeho území zdroje nerastných surovín ako urán, železná ruda, ropa, zemný plyn, soľ a iné.

Väčšina ľudí v krajine žije nomádskym alebo polokočovným životom.
Len veľmi malá časť krajiny je vhodná na poľnohospodárstvo. Somálsko patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta.

Somálsko mapa


View Larger Map

Afganistan – Geografia

ofic. názov : Islamská republika Afganistan

rozloha : 647 500 km2

populácia : 30 mil.

hl. mesto : Kábul

ofic. jazyky : dárí (perzský), paštu

mena : afgání

zriadenie : islamská republika, zákonodarnú moc má v rukách národné zhromaždenie

Nezávislosť od Británie krajina získala r. 1919.

Dve pätiny populácie patria do etnickej skupiny Paštún. Oficiálnymi jazykmi v krajine sú paštúnčina a perzština. Dominantným náboženstvom je islam, prevládajúci smer sunnitský.

 

Poloha

Afganistan je vnútrozemským štátom, nachádzajúcim sa na rozhraní medzi Blízkym východom a centrálnou Áziou. Jeho územím prechádzali významné obchodné cesty už v období pred naším letopočtom, čo z krajiny urobilo cieľ pre viacero invázií.

Hraničí s Pakistanom (najdlhšia hranica) , Tadžikistanom, Iránom, Turkmenistanom, Uzbekistanom a Činou.

Reliéf

Afganistan možno rozdeliť na tri výrazné regióny. Pláne na severe predstavujú najúrodnejšiu poľnohospodársku oblasť krajiny, plošina na juhozápade je tvorená hlavne púšťami a polopúšťami. Centrálna vysočina je tvorená pohoriami patriacimi do himalájskeho systému, ako napríklad Hindukúš. Toto pohorie oddeľuje do seba predošlé spomínané regióny. Pohoria v centrálnej časti zaberajú až dve tretiny z rozlohy Afganistanu.

Prevýšenie spravidla klesá od severovýchodu k juhozápadu krajiny. Najvyššie body sa nachádzajú v pohorí Pamír na hraniciach s Čínou a najnižšie pohoria potom na hraniciach s Iránom. Na severe, juhu a juhozápade nie je krajina na hraniciach delená chrbtami pohorí, ale rovinaté pláne postupne prechádzajú do susednej krajiny. Krajina sa nachádza v tektonicky aktívnej zóne.

Pohorie Hindukúš dosahuje výšky až 7 492 m, tento vrchol nazývaný Nošaq je zároveň najvyšším vrchom Afganistanu. Juhozápadne od Hindukúšu sa tiahne pohorie Koh i-Baba s výškou cez 5000 m. Pohorie Safed Koh, ktoré zahŕňa aj oblasť Tora Bora sa tiahne až na juhovýchod od hlavného mesta Kábul. Cez Hindukúš vedie dôležitý Chajbarský priesmyk, spájajúci Afganistan s Pakistanom.

Na severovýchode krajiny, medzi pohoriami Hindukúš a Pamír, sa nachádza Wachánsky koridor, vedúci do Wachdžirského priesmyku, ktorý spája Afganistan s Čínou.

Klíma

Horské oblasti Afganistanu majú obdobnú klímu ako predhoria Himalájí. V zime klesajú teploty desiatky stupňov pod bod mrazu, hlavné mesto Kábul je pod snehovou pokrývkou dva až tri mesiace v roku. Tradícia spomína, že obyvateľstvo Ghazny bolo v histórii niekoľkokrát úplne zdecimované snežnými búrkami.

V lete je klíma horúca, hlavne v nižších polohách v krajine. V Kábule letné horúčavy občas schladia chladnejšie vetry, vanúce z pohoria Hindukúš. Zimy sú miernejšie v nížinách, napríklad v okolí mesta Herat, ktoré leží o 240 m nižšie ako Kandahár, je klíma počas celého roka miernejšia.

Horský charakter krajiny spôsobuje, že jej dominuje pomerne chladná klíma, obzvlášť, ak to porovnáme so zvyškom krajín Blízkeho východu.

Letné dažde sú súčasťou indického juhozápadného monzúnu, ktorý prináša zrážky až k južným svahom Himalájí. Vo všeobecnosti môžeme hovoriť o klíme Afganistanu ako o suchej. Slnko svieti intenzívne po tri štvrtiny roka, vysoké rozdiely sú v teplotách v zime a v lete, rovnako aj v nočných a denných teplotách. Najvyššia nameraná teplota bola 49,9 C, najnižšia -52,2 C

Vodstvo

Klíma v krajine je pomerne suchá, napriek tomu Afganistan netrpí nedostatkom vody. Vodné toky sú zásobované hlavne roztápajúcim sa snehom v afgánskych horách. Toky ale veľmi rýchlo miznú za hranicami, preto sa krajina snaží investovať do obnovy zavlažovacieho systému a výstavby vodných nádrží.

Takmer polovica krajiny na juhu je odvodňovaná riekou Helmand, sever patrí do spádovej oblasti rieky Amu Darja, prameniacej v pohorí Pamír. Rieka tvorí hranicu s Turkmenistanom, Uzbekistanom a Tadžikistanom a tečie ďalej do Aralského jazera. Ďalším dôležitým tokom je rieka Kunduz.

Rieka Kábul ( 515 km dlhá) je dôležitým vodným zdrojom hlavného mesta, ktoré na nej leží. Tečie ďalej do Pakistanu, kde sa vlieva do rieky Indus.

Zdroj: Ezilon.com