Prečo práve do Afganistanu? Častá otázka mojej rodiny, kamarátov, kolegov, blízkych…Dlho som ani nevedel nájsť odpoveď sám pre seba, prečo som sa rozhodol do krajiny, ktorá vypĺňa predné stránky médií a to dosť v negatívnom zmysle slova. Počuli ste vy osobne niečo pozitívne o tejto krajine? Čo vieme o krajine, o ktorej takmer každý na tomto svete si spája s vojnou, boja proti terorizmu či neustálej občianskej vojne?

Nie, určite tu nenájdete vety z klasických cestopisov, že Afganistan je mierumilovná, priateľská krajina, ktorá víta cestovateľov s otvorenou náručou….Žiaden klasický cestopis v ktorom autor chce ísť proti prúdu a vykričať svetu, že sa svet mýli… Afganistan je nebezpečnou krajinou, kde musíte byť v pozore, ale nie až v takom, že by ste boli v zákopoch a očakávali paľbu či vražedný bombový útok. Ale pekne po poriadku.

Môj prvý kontakt s Afganistanom bol v Dubaji. Pre každého je Dubaj rozprávková krajina plná zlata, modernej architektúry atď. Pre mňa je nepochopiteľné, že sem ľudia vôbec chodia a pozerajú na nedokončené stavby, ktoré raz budú vyzerať úžasné. Pre mňa je Dubaj proste veľká výkopová jama a ten kto tie jamy vykopáva, stavia mrakodrapy a stará sa o chod Dubaja sú robotníci z tretieho sveta. Od Filipín cez Nepál až po Pakistancov. A medzi nimi sú aj Afganci.

Ako v rozprávke, kde bolo tam bolo bola jedna reštaurácia a bol som hladný. Nič nebolo otvorené a len jedna reštaurácia bola prázdna. Privítal ma malý zavalitý, zarastený a usmiaty človek. Keď som si objednal jedlo a spýtal sa odkiaľ je, priznám sa, že ma obarilo. Napriek tomu, že sa tvárim ako niekto, kto neuverí všetkému čo sa píše v novinách a vidí v TV, hneď som si šéfa reštaurácie Ahmeda predstavil s kalašnikovom v ruke, ako núti ženy chodiť v búrkach a popravuje tých čo nedodržujú korán. Pri afganskom kebabe sme sa rozprávali o hocičom a to čo ma fascinovalo, napriek tomu, že rozprával ako je ťažký život, ako sa bojuje, bol jeho nikdy nekončiaci úsmev. Práve ten úsmev a tá dobrota čo z neho išla ma nahlodala sa tam ísť pozrieť. Ani nemusím opisovať reakcie, keď som mojim klientom na druhy deň oznámil, že som bol v afganskej reštaurácii. Toto bolo asi tak pred 3 rokmi.

Až tento rok sa naskytla možnosť. Práca ma odviedla do ďalšej veľmi populárnej krajiny menom Irán a prišlo mi veľmi IN urobiť cestu Irán, Afganistan a Pakistan. Už len získať víza, nie je žiadna maličkosť. Musíte prejsť osobným rozhovorom na afganskom veľvyslanectve a dokázať, že nie ste blázon a podpísať, že keď sa vám niečo stane je to Váš problém a veľvyslanectvo vás upozornilo. Aké je nebezpečie? A na čo si musíte dať pozor?

Afganistan je relatívne bezpečný vo veľkých mestách, ktoré majú zatiaľ či už spojenecké alebo vládne vojská pod svojou kontrolou a kde sú neustále prehliadky. Do dedín a mimo miest sa nechodí. Respektíve môžete, ale viete, že sa vám môže niečo prihodiť. Už len keď vyjdete 60 km za Kábul, vám reálne hrozí útok od jednotiek Talibanu. Musíte neustále sledovať správy, fóra a mať asi ten šiesty zmysel. Asi by som to prirovnal k horolezcom. Chcete vyjsť na vysnívanú horu, urobili ste všetko čo sa dalo, ale výšková nemoc vás nechce pustiť. Vy však musíte zhodnotiť, že keď pôjdete hore tak vám hrozí reálne nebezpečenstvo. I keď príprava bola namáhavá, stala vás veľa financií, musíte si povedať 20 metrov pod vrcholom NIE NEJDEM. To isté pravidlo platí v Afganistane. Medzi mestami sa nedá prepravovať v tomto období po zemi. Len letecky. Bol som pripravený, že keď sa niečo prihodí, stane aj keby v tom meste bolo to najkrajšie čo môžete vidieť, zažiť, musíte sa toho vzdať, nechať to a zabudnúť na to. Bezpečie nadovšetko. A zas taký blázon nie som, ako si to myslelo okolie, keď som sem išiel.

Cesta začala v iránskom Mashade, ktorý patrí medzi najposvätnejšie miesta pre Iráncov. Mesto je aj známe tým, že je tu silná komunita Afgancov. Takmer každý vie, že moslimovia chodia každoročne do Mekky, ktorú ročne navštívi okolo 5 milióna pútnikov. Pre šiítov, ktorí tvoria 95 percent všetkých Iráncov, plynie povinnosť navštíviť ešte aj Mashad. Vedeli ste, že toto pútne miesto ročne navštívi až 35 milióna pútnikov? Zatiaľ čo Mekka je pre nemoslimov zakázané miesto a nedostanete sa tam, Mashad je ako tak otvorený. Ženy chodia v najčernejších čádoroch a v meste počas celého roka vládne slávnostná atmosféra.

Deň pred odchodom do Afganistanu sa obliekam aj ja do čierneho. Chcem sa pozrieť do hrobky 8 imana Rezu. Komplex je otvorený 24 hodín denne a je jedno či je deň či noc neustále prúdia pútnici v tisícoch. Čím bližšie ste k hrobke, tým väčšia tlačenica. Ľudia začínajú plakať nad smrťou svojho imana, ktorého zabili sunniti. Plačú ako keby im zomrel niekto v rodine, nič hrané.. skutočný plač, náreky a vyvolávanie Alaha. Keď niekto z davu zakričí Alah je veľký v tom momente 25 tisícová mešita padne na kolena a zakričí zborovo Alaaaah. Ešte teraz mám z toho zimomriavky. Snažím sa dostať k hrobke. Verí sa, že keď sa jej dotknete, pomôže vám vyriešiť vaše zdravotné problémy. Tlačenica, modlitby, odriekanie koránu…Som takmer 20 cm od hrobky, ale mám pocit, že sa k nej nedostanem. Dav ma unáša ďalej. Niekto zozadu podáva svojho 2 ročného syna, nech sa aspoň od dotkne. Dav mi ho dáva do ruky a ja sa aspoň takto dostanem na dotyk k hrobke. Neskutočné, neuveriteľné. Miesto nabité emóciami, zážitkami, modlitbami, túžbou….Keby som už nič nezažil, toto stálo ako sa povie za všetky drobné.

Na druhy deň ma čaká kamaráť Ruvi a svojim autom ma berie k hraniciam. Ruvi pracoval počas americkej invázie pre nemeckú televíziu a zabezpečoval preklad z perzštiny do nemčiny. Takmer celá západná časť Afganistanu vie po perzsky a ma pozitívny vzťah k Iránu. Do dnešných dní sa Irán snaží získať vplyv. Ruvi bol si v Afganistane? Nie, bál som sa. Bola vojna, bral som novinárov k hraniciam a snažil som zabezpečiť pre nich všetky formality. Dnes je Afganistan v mestách v poriadku, ale dávaj pozor, žiadne hrdinstvo a keď sa ti nebude niečo páčiť, ihneď kontaktuj políciu. Posledné rady pred hranicou. Potrasieme ruky, ja poviem na zaver See you – uvidíme sa a on Insallah alebo nech sa stane vôľa Alahova.

Iránsko – afganská hranica. Žiadne opustené miesto. Žiadne vojenské zátarasy, guľometné hniezda alebo neustále kontroly ako to býva na iných hraniciach. Slušný čulý ruch kamiónov, obchodníkov….Len ja sem akosi nepatrím. Iránsku výstupovú pečiatku dostávam rýchlo, jediné čo je im čudné, že kde je to malé Slovensko a zaželajú Khoda Hafez a nech sa vrátim opäť do ich krajiny. Zatiaľ čo iránska strana mala upravených vojakov a vládla vojenská disciplína, poriadok a všetko malo svoje miesto, tak o tej afganskej sa to povedať nedá. Už síce z diaľky vidím americké ozbrojené vozidlá a guľomety namierené na moju stranu, ale afganských vojakov nikde. Keď som ich nakoniec našiel, popíjali čaj, rozprávali sa a ja sa pýtam na pasovú kontrolu v území nikoho. A vojaci? Neupravená uniforma, samopal položený vedľa búdky a vojaci miesto tzv. kanád majú klasické arabské šľapky…Vstupujem vôbec do krajiny, kde je už vyše 30 rokov neustály vojenský konflikt? Žiadna kontrola batožiny… len kontrola pasu, odtlačky prstov a s úsmevom WELCOME TO AFGANISTAN a som vypľutý von. Nik ma nečaká, žiadny zmenárnici, proste nič, len v diaľke vidím tabulu s oznámením KABUL 1500 km. Mojim cieľom je sa dostať do Herátu, mesta čo voľakedy patrilo medzi známe obchodné miesta na hodvábnej ceste.

Aké sú moje prvé pocity v Afganistane? Áno, trochu sa bojím, moje predstavy boli šialené. V jednej myšlienke sa zahrávam, že určite za rohom sú ozbrojenci a čakajú na blázna za ktorého dostanú výkupné, alebo keď budem na miestnom trhu vybuchne bomba, alebo sa stanem svedkom prestrelky…alebo…Všetko čo sa mi dostávalo z médií za posledné roky si predstavujem, že sa stane aj mne. Nie, nie som žiaden hrdina, obavy sú, ale zas nie také ktoré by ma paralyzovali. Na nálade mi nepridá ani to, že taxík čo som zohnal, sa za dedinou pokazí a musíme čakať na niekoho. V strede ničoty, prázdnoty a stmieva sa. Pred cestou som sa pripravil, nech vyzerám čo najautentickejšie. Nechal som si nárasť poriadnu bradu, naučil pár viet z koránu a kamarátka mi zabezpečila maličký prenosný korán v prípade, keby ma niekto chytil a vidí, že patrím akože k nim. Tá brada mi asi vyšla, lebo nik ma neodhadoval na Európana. Najzápadnejšie som sa dostal do Turecka. Najviac potešilo, keď si ma pakistanský colník zmýlil s Afgancom. Prosto šťastie.

Afganistan zapĺňa popredné negatívne štatistiky. Krajina s najnižším vekovým priemerom, s najnižším stupňom vzdelania, s najnižším príjmom na hlavu a pochopiteľne jedna z najnebezpečnejších. Všetko je asi pravda. Mám prechodené veľa, vyše sto krajín, ale takú chudobu som v živote nezažil. Nikde na svete so mnou nelomcovali tak emócie ako tu. Prechádzam sa v strede Kábulu a dieťa dostane epilepticky záchvat. Nik nepomôže, nik sa nezastaví, nikoho nič netrápi. Po pár minútach dieťa ako tak vstane, utrie si penu okolo úst a život ide ďalej. V ten deň mám chuť si dať pohárik niečoho tvrdého, ale nemôžem. Nielen v Afganistane, ale v Iráne a v Pakistane je zakázané piť alkohol. Čiže dávam si opäť silný čaj. Do toho obrázok zahalených žien v modrých čádoroch ako žobrú na ulici, deti sa hrajú na fiktívnom ihrisku futbal, veľa žobrákov, ktorých si nikto nevšíma. V diaľke zahučí siréna a za chvíľu je odstávka cesty a prechádzajú vládne autá. Vpredu a vzadu armáda ozbrojencov a všetko zabezpečuje ťažká technika. Za jeden deň mám taký prehľad o najmodernejšej výzbroji, že nemusím na žiaden veľtrh zbraní. Obrovské pancierové autá a na streche veľký guľomet. Kde je vojak, čo by ho obsluhoval? Veď ten guľomet sa hýbe! Áno, ovládajú ho z kabíny joyestickom. Hlaveň sa na mňa otáča a podvedome uhýnam.

Všade kam idete vás kontrolujú. Je jedno či ste biely, čierny, Afganec s veľkou bradou či s výrazom Ježiša Krista, všetkých pred vstupom do obchodu, hotela, trhoviska kontrolujú po zuby ozbrojení policajti. Hľadajú bomby. Pokúšam sa pri prvej prehliadke spraviť vtip. Nuž je nemiestny a nehodí sa. Napriek tomu si domáci zvykli na všetky nariadenia, príkazy a nikoho nič nerozhodí. Na hoteli ma už poznajú, pozývajú ma na čaj každý večer, berú ma takmer za svojho, ale kontrolu batožiny a mňa nevynechajú. Keď mi zapípajú klince v mojom kolene spozornejú. Nedivím sa, že mi na začiatku nedôverujú, ale našťastie sa nechajú prehovoriť. Keď idete na letisko, prechádzate cez tzv. bludisko z betónových zátarás vysokých takmer 3 metre. Za každou zákrutou guľometné hniezdo s odistenými guľometmi. Prečo? Keby sa niekto rozbehol, že sa ide odpáliť…Toto sú pre mňa najskľučujúcejšie okamihy. Cítim vojnu, cítim jemný strach a že sa každú chvíľu môže niečo zmeniť.

Rozpravám sa s Mohamedom o situácii. Sám vraví, že horšie už nemôže byť a bude len a len lepšie. Chce tomu veriť. Pýtam sa ho, čo vraví na americké vojská. Amíkom môžeme ďakovať, že vyhnali Taliban, ktorý nútil ženám, aby nosili búrku, aby nevychádzali von a každý prehrešok voči islámu sa trestal prísnymi telesnými trestami priam popravou. My by sme si asi Taliban neodstránili. Jediné čo nám vadí, je že nám sľúbili, že bude bezpečnejšie a to nie je. Vyjdete 30 kilometrov von z Kábulu a hneď vás zastaví Taliban a kontroluje či niekto nepracuje pre vládu. Ak pracuješ, máš veľký problém. A za koho bolo lepšie? Rus naše dediny vystrieľaval a boli to okupanti, Američania vyhnali Taliban z miest a pomohli nám, ale bezpečie nie je. Asi tak by sa dala charakterizovať nálada a postoje miestnych o súčasnosti resp. s ktorými som sa rozprával.

Taliban bol oslavovaný za boj proti Rusom. Rusov tu nik inak nenazve ako okupantov, lebo nikto ich nevítal, nepozval. A Taliban s pomocou Alaha a Američanov vyhral. Po odchode posledného sovietskeho vojaka zavládla eufória slobody a každý bral, že Taliban ma vládnuť, veď tú vojnu vyhral. Odrazu sa rôzne frakcie začali háďat medzi sebou. Uzbecké, tadžikské, afganské…A nastala občianska vojna. Afganistan bol na okraji svetového záujmu a aj preto mal Taliban postupne odvahu zavádzať to, čo by inokedy neprešlo. Tvrdé islamské zákony resp. zákaz všetkého západného. Ľudia opäť začali utekať zo svojej krajiny. Muži si mali nechať narásť poriadnu bradu, ženy sa mali zahaliť, nepracovať, bola zakázaná hudba, zábava, pomaly aj smiech. Keby neprišiel Usama, asi by svet zostal ľahostajný. Saudskoarabský obchodník zatiahol krajinu opäť do svetového konfliktu. Mnoho ľudí mu nevie prísť na meno. Ale miestni pri čaji príliš nerozoberajú politiku ako my Slováci. Rozoberajú ako raz bude a tešia sa, že bude lepšie. Ale keby ste čakali chmúrne, strhané tváre plné smútku….Nie, snažia sa brat takmer všetko s úsmevom, veď čo iné im zostava.

Za mojej cesty som nestretol ani jedného Američana, to neznamená, že tu nie sú, ale asi postupne odovzdávajú moc afgánskej vláde. Na druhy deň v Herate stretávam francúzskeho legionára, ktorý pracuje ako bodyguard. Meno mi nepovie, ale pár slov so mnou prehodí počas toho ako dáva pozor na nemenovaného vysokopostaveného politika. Vidí v mojich rukách fotoaparát a dávam mu svoje slovo, že neurobím ani jednu fotku bez jeho súhlasu. Na očiach čierne okuliare, voľná spustená košeľa a za ňou určite nemalý arzenál zbraní a silné šľachovité ruky a vysielačka za uchom. Hovorí, že prišiel na dvojročnú službu. Len chráni politikov z Európy. Práca sem tam ľahká a niekedy ťažká. Všetko závisí od klienta a jeho predstave kam chce ísť. Keď sa pýta na dôvod cesty a počuje z mojich úst – turista, prvýkrát odlepil zrak od klienta. Nečudujem sa keby si myslel a povedal blbec. Na chvíľu viac spozornie a ide niečo preveriť. Päť minút sledujem profesionálov v akcii. Mam to nazvať zaujímavé či bizarné divadlo?

Ak si odmyslite tie všadeprítomné kontroly, kolóny ozbrojených áut tak život plynie normálne. Obchody sú otvorené, trhoviska sú plné ľudí a deti sa hrajú. Až sa niekedy pristihnete, že či ste v krajine, kde je vojna. Ľudia chodia do parkov, ktoré boli zničené počas vlády Talibanu. Tak napríklad od Kábulu nemôžete očakávať veľké historické pamiatky, napriek tomu, že je to staršie mesto ako Bratislava. Všetko bolo zničené. Čo je veľkou atrakciou je miestne trhovisko. To kábulské dávam do prvej trojky toho čo som vo svete videl. Asi najexotickejšou časťou je vtačí trh. Vták nielen ako okrasa do bytu, ale aj ako jedlo. Páči sa ti táto andulka? Na počkanie nôž oddelí hlavu od tela. Stačí sa prejsť na chvíľu a budete mat pocit, že zažívate všetko zo života trhu. Okrem neskutočnej tlačenice v úzkych uličkách, ktoré majú v priemere 3 metre sa do toho tlačia kone, dobytok, sliepky, zozadu trúbia autá, motorky, od rohu znie hlasná hudba, niekto bubnuje pod oknami. Popritom drvič ladu sa snaží nakúskovať laď do vášho pomarančového džúsu, vedľa holič a oproti nemu brúsič nožov…Predaj kureniec, čerstvých…Pod pultom má živé, vyberiete si a hneď nôž oddelí hlavu a vy sa snažíte uhnúť jemnému prúdu krvi, zubár od vedľa láka na opravu zubov. Hluk mešity sa mieša s predajcom čo vám ponúka čerstvo vytlačenú cukrovú trstinu. Trhovisko s čerstvými rybami, i keď nechcem vidieť tú rieku, kde plávali. Či čerstvé rybie filé? Len ten olej sa naposledy vymieňal, keď tu vládli ešte Angličania. Zametač prachu, zberači odpadkov do toho zvuk kovotepcov, výrobcov nábytku…Idem vedľa o ulicu a už mi núkajú pistácie, oriešky či čerstvý džús z granátového jablka a s čerstvým ľadom. Odzadu sa snaží motorka prejsť okolo mňa. Na nej sedí celá 5 členná rodina. Ako sa tam zmestia? Nie, je ich 6, dieťa drží kura…živé, ale dlho nebude.. Obchody s látkami, hodvábom a ponuka na čaj…Áno, takto vyzerá prechádzka kábulským trhoviskom.

Prvé mesto v Afganistane je Herat. Kultúrno-historická križovatka s impozantnou mešitou v timurovsko štýle. Tyrkysovo, biela mozaika z prelomu 15. a 16. storočia, ktorá vás presvedčí, že táto mešita patrí medzi najkrajšie na svete. Priľahlý bazár s hlinenými úzkymi ulicami, ktorý môže historickým centrom konkurovať nejednému stredoázijskému mestu. Boli ste v iránskom Bame či v Yazde? Tak niečo podobné  môžete vidieť aj tu. Ak nemáte GPS ľahko sa môžete stratiť. A možno keď sa stratíte, natrafíte na veľké poklady, ktoré čakajú, kedy ich turisticky priemysel objaví a budú pred nimi stáť zástupy autobusov a dychtivých fotografov. Krásne karavasaraje, kde zastavovali karavány na svojej hodvábnej ceste. Tu máte pocit, ako keby zastal čas, hlinená architektúra, staré drevené trámy, ktoré pamätajú ešte časy britských dôstojníkov. Som tu sám – žiaľ, len tabula oznamuje, že sa táto stavba pred 2 rokmi stala kultúrnou historickou pamiatkou.

Impozantná citadela, ktoré základy založil Timur Veľký. Vedeli ste, že tento uzbecký panovník, ktorý chcel napodobniť veľkú mongolskú ríšu, bol zakladateľom veľkej Mugalskej ríše v Indii? A pravé z čias Mugalskej ríše pochádza aj Taj Mahal. Hrobky sufistov, tajomných dervišov, ale aj básnikov. Domáci, keď majú voľno, chodia k hrobke svojho obľúbeného literáta a tam si čítajú básne. Viete si predstaviť, čo by vaše okolie povedali, že ste boli k hrobke P.O.Hviezdoslava a tam čítali básne? Staré minarety, mešity, bazáre, taký je Herat, neopravený, zničený, ale krásu stále môžete postupne odkrývať. Večer si sadnete do jednej z mnohých reštaurácii a buď si dáte skvelé jahňacie mäsko, silný čaj alebo čerstvo vytlačené granátové jablko a zabudnete spolu s domácimi na všetky problémy.

Čo by vás určite prekvapilo je snaha domácich sa dostať do vášho záberu. Takmer každý sa chce odfotiť, či už seba, svoj obchod, svojho kamaráta a následné si sadnúť na čaj a rozprávať sa. Nemusíte sa však obávať, že budete rozoberať politiku, to nie. Chcú sa dozvedieť ako je to tam vonku. Snom nejedného mladého je dostat víza do USA, Dubaja či Európy. Zarobiť a vrátiť sa spať do milovaného Afganistanu. S tými, s ktorými som sa rozprával, nechceli odísť naveky, len na chvíľu a pomôcť krajine. Pre mňa sú Afganci nesmierne hrdý národ.

Afganistan bol, je a ešte dlho bude križovatkou histórie. Tadiaľto prešiel Alexander Veľký, v Afganistane si zobral svoju budúcu manželku Roxanu. Prechádzala známa hodvábna cesta, ktorá križovala celé územie. O ovládnutie horských kmeňov sa pokúšali nielen Peržania, Uzbeci, Indovia, Gréci, Angličania, Rusi…Nikomu sa to nepodarilo. Z toho pramení afganský postoj, že veci si snáď vyriešia sami. Pre mňa osobne najväčší poklad je archeologická oblasť Balkh neďaleko mesta Mazar e Sharif. Už na vysokej skole nás učili, že keď chcete obdivovať Grécku kultúru, nemôžete ísť do Grécka, ale buď na Blízky či Stredný východ. Nedávno boli objavené základy tohto mesta z čias helenistickej čiže gréckeho obdobia. Na svete máte dve miesta, ktoré sú krásnym príkladom gréckeho obranného postavenia. Turkménsky Merv, kde vznikli rozprávky Tisíc a jednej noci alebo afgánsky Balkh.

Len si predstavte, že sa prechádzate na mieste, kde nie sú žiadne zátarasy, prechádzate sa po starých črepoch a keby ste kopali nájdete časť džbánu či mince. Hradby sú tak mohutné, že stále držia a strážia mesto. Neuveriteľné, že niečo také ešte existuje. Do čerta s rôznymi súťažami ako 7 novodobých divov sveta. Toto je pre mňa div sveta par excelance. Len veľká škoda pre Afganistan, že majú situáciu akú majú.

Pozývam Vás na najväčší cestovateľský festival Slovenska, ktorý sa koná cez víkend 1.-2. februára program vid. www.bubobal.sk