Khor al Adaid takzvané „vnútrozemské more“ je vlastne dlhý morský kanál zasahujúci do púšte obklopený pieskovými dunami. Táto nádherná scenéria je najvyhľadávanejšou miestnou turistickou atrakciou. Okolie je vyhľadávané najmä vodičmi terénnych automobilov.
Dauha je hlavné mesto krajiny, v súčasnosti veľmi moderné a pulzujúce, kultúrne aj historické centrum krajiny. V meste stojí za navštívenie Národné múzeum, ktoré zachytáva kompletné dejiny Kataru, ale aj množstvo mešít, ktorých je tu viac ako 700. Nachádzajú sa tu aj nádherné pláže, kde je veľmi populárna možnosť vylovenia vlastnej perly z mora.
zdroj : wikipedia.org
Al Zubarah je malá ale veľmi zaujímavá pevnosť nachádzajúca sa asi 100 km severozápadne od hlavného mesta. Je to niekdajšie obchodné centrum a dnes sa tu nachádza múzeum.
Umm Salal Mohammed – mesto s malou ale zaujímavou pevnosťou
Al-Shahaniya – štadión postavený pre ťavie dostihy
Katarský emir Hamad bin Chalífa Al Sání má však zbraň, ktorej sa boja všetci ostatní hráči politickej hry v regióne. Je ňou satelitná televízna stanica Al-Džazíra. Vládcovia blízkovýchodných krajín sa jej boja preto, lebo ako jedna z mála viac-menej nezávislých a objektívnych televíznych staníc v arabskom svete sa nebojí kritizovať ich korupciu a porušovanie ľudských práv. Al-Džazíra si drží v arabskom svete prvé miesto v počte divákov.
Irán sa nachádza v západnej Ázii, v severovýchodnej časti Blízkeho východu, ohraničený je Ománskym zálivom, Perzským zálivom a Kaspickým morom. Nachádza sa medzi hranicami centrálnej ázie a Arabským polostrovom na juhozápade, medzi indickým subkontinentom a Tureckom a Kaukazom na severozápade.
Väčšina populácie krajiny je koncentrovaná na severe a severozápade, menšia hustota zaľudnenia je v centrálnej časti a na juhu. Niektoré miesta sú takmer bez osídlenia. Najviac sídiel je situovaných na úpätiach pohorí, kde je vhodnejšia klíma, nie príliš mrazivá v zime a menej horúca v letných mesiacoch. Ďalšími centrami osídlenia sú pobrežia Kaspického mora a Perzského zálivu.
Svojou rozlohou je Irán na 18. priečke na svete.
Na severe hraničí s troma krajinami bývalého sovietskeho zväzu – Arménskom, Azerbajdžanom a Turkmenistanom. Na západe hraničí s Tureckom a Irakom. Ako hranica s Irakom slúži rieka Šat al Arab, ktorú Iránci volajú Arvand Rud.
Juh krajiny obmýva Ománsky a Perzský záliv. Východnú hranicu zdieľa s Afganistanom a Pakistanom.
Reliéf
Irán je krajina geografických a klimatických extrémov. Na území krajiny sa nachádzajú subtropické nížiny, akými je pobrežie Kaspického mora, až po takmer 6 tisíc metrov vysoké štíty pohoria Elborz, nachádzajúce sa neďaleko. Na východe krajiny sa zasa nachádzajú jedny z najnehostinnejších púští sveta.
Povrch územia, na ktorom sa Irán nachádza priamo podnietil proces vývoja osobitnej perzskej kultúry a rovnako aj samostatného štátneho celku. Pohoria Iránu obkolesujú viaceré nížiny a plošiny a oddeľujú ich od zvyšku sveta. Takáto izolovanosť daného priestoru pretrvávala až do vybudovania železníc v 20. storočí.
Na každej plošine alebo rovine vzniklo významnejšie mestské centrum, okolo ktorého sa vytvorila základňa menších sídiel. Vo vyšších horských polohách dochádzalo ku kočovaniu obyvateľstva medzi zimnými a letnými pastvinami.
Pohoria účinne bránili prístupu k Perzskému zálivu a Kaspickému moru.
Reliéf je tvorený predovšetkým skalnatými pohoriami obklopujúcimi náhorné plošiny.
Severné pohoria
Na severe sa zo západu na východ nachádzajú tri horské pásma – pohorie Taleš, Elborz a Kopet-Dag.
Spomínané tri pohoria oddeľujú sever od zvyšku krajiny a okrem rokliny, ktorú vytvára rieka Safid Rud jediné trasy vedú krížom cez horské priesmyky.
Severné svahy týchto pohorí obdržia podstatne viac zrážok ako južné svahy. Populácia je sústredená najmä do údolí a na spodné úbočia, samotné pohoria sú riedko osídlené. V horských regiónoch severu je dôležitou časťou ekonomiky ťažba dreva. Pohoria sú vlhké a husto zalesnené. Južné svahy pohoria Elborz sú v silnom kontraste k severným, boli odlesnené a v súčasnosti sú pokryté trávnatými porastmi a nízkymi kríkmi.
Pohorie Elborz priťahuje veľkú časť iránskeho cestovného ruchu. Chladnejšie pohorie sa stáva lákadlom pre obyvateľov väčších miest, kedy je klíma v nižších polohách horúca a neznesiteľná. Cieľom účastníkov cestovného ruchu sú aj početné termálne pramene a kúpele v pohorí.
Na východe v pohorí Kopet-Dag sa nachádza tretie najväčšie iránske mesto Mašhad, s populáciou cez 2 mil.
Najvýraznejším pohorím Iránu je Zagros. Tvorí ho viacero horských chrbtov tiahnucich sa zo severozápadu na juhovýchod, miestami prerušovaných pláňami. Množstvo vrcholov pohoria dosahuje nadmorskú výšku viac ako 3000 metrov, pričom v centrálnej časti sa nachádza prinajmenšom päť vrcholov s výškou cez 4000 m. Výška pohoria smerom na juhovýchod postupne klesá až končí niekde pod úrovňou 1500 m nad morom.
Ďalším dôležitým pohorím je pohorie Elburz (Alborz), kopírujúce na severe krajiny pobrežie Kaspického mora. Vrch Damavand (5610m), lokalizovaný v centrálnej časti pohoria, je nie len najvyšším bodom Iránu, ale aj najvyšším vulkánom celej eurázijskej pevniny východne od pohoria Hindukúš a najvyšším pohorím Blízkeho východu. Vrch je prehistorický neaktívny vulkán. Druhým najvyšším vrchom Iránu, Ďalej na západe, je Alam Kuh (4822 m).
Medzi pohorím Zagros a severnými horskými pásmami sa nachádza vysočina, súčasť Turecko-iránskej plošiny.
Centrálna časť Iránu pozostáva z viacerých uzavretých vysočín, ktoré sa kolektívne nazývajú aj „centrálna plošina“. Priemerná nadmorská výška plošiny predstavuje 900 m, no pretínajú ju aj pohoria dosahujúce výšky 3000 m.
Plošina je ohraničená pohoriami Zagros a Elborz. Na západe je plošina úzka a postupne sa rozširuje smerom na severovýchod a juhozápad. Plošina je prerušovaná nižšími horskými pásmami.
V minulosti bola populácia Iránu prevažne roztrúsená v menších poľnohospodárskych centrách po centrálnej plošine, v súčasnosti sa koncentruje do väčších mestských sídiel v západnej časti centrálnej plošiny.
Najväčším a zároveň hlavným mestom Iránu je Teherán, ležiaci na južnom úbočí pohoria Elborz. V meste žije podľa odhadov viac ako 10 mil. obyvateľov. V oblasti Blízkeho východu sú väčšie len dve mestá – Káhira a Istanbul. Mesto nadobudlo na význame a rozrástlo sa až od polovice 20. storočia. Metropolitná oblasť hlavného mesta sa rozprestiera na ploche 50 km.
Mesto neleží na žiadnej rieke ani jazere, čo predstavuje problém najmä v obdobiach sucha. Hlavným zdrojom pitnej vody pre mesto je nádrž na rieke Karadž, nachádzajúca sa na západ od mesta.
V prechodnej zóne, medzi horským pásmom a centrálnou plošinou ležia aj ďalšie významné mestá, napr. Qom a Isfahán. Obe mestá ale ležia na riekach. Qom leží na rovnomennej rieke, ktorá v súčasnosti často vysychá a mesto čelí nedostatku pitnej vody. Chýbajúca voda sa získava z podzemných zdrojov.
Mesto je centrum islamskej vierouky, sídlom najvplyvnejšej iránskej teologickej školy. Z hospodárskeho hľadiska je mesto sídlom distribúcie ropy.
Isfahán leží na rieke Zaindeh Rud, pritekajúcej z pohoria Zagros., má cez 2 mil. obyvateľov a je dôležitým priemyselným centrom Iránu.
Centrálna plošina je využívaná na poľnohospodárstvo prevažne v západnej časti. Mestské sídla v minulosti vznikali pri vodných zdrojoch a popri hlavných obchodných trasách.
Zásobovanie vodou bolo vždy nevyhnutnou podmienkou rozvoja miest a poľnohospodárskej výroby. Tam, kde nebola voda dostupná v dostatočnom množstve, vybudovali Peržania systém podzemných kanálov, pomenovaných qanat. Najstaršie pochádzajú z doby spred 2000 rokov, niektoré boli dobudované a pripojené do už existujúceho systému neskôr. V 80. rokoch 20. storočia bolo ešte stále funkčných 60 000 takýchto kanálov, najdlhšie mali až 40 km na dĺžku. Podzemné tunely privádzali samospádom vodu z pohorí do poľnohospodárskych oblastí na plošinách. S povrchom sú kanále prepojené pomocou vertikálnych šácht, ktoré slúžili na vynášanie vykopanej zeminy a na ventiláciu. Qanaty pomáhali privádzať vodu, zabraňovali jej vyparovaniu a kontaminácii. Obdobné diela sa dodnes nachádzajú aj v irackom Kurdistane a nazývajú sa karezy.
Východná časť plošiny je pokrytá dvoma soľnými púšťami – Dašt e Kavir a Dašt e Lut. Až na pár oáz je toto územie neobývané.
Irán má len dve nížiny. Na juhozápade zasahuje na územie Chuzestanská pláň a na severe je to pobrežná pláň popri Kaspickom mori. Prvá zmieňovaná je výbežkom Mezopotámskej nížiny. Do Iránu zasahuje šírkou 160 a dĺžkou 120 km. Jej nadmorská výška nepresahuje niekoľko metrov nad úrovňou mora a takmer celá je pokrytá močiarmi. Tam kde pláň končí, začínajú sa postupne dvíhať úpätia pohoria Zagros.
Kaspická pláň je dlhšia a pretiahnutejšia. Tiahne pozdĺž pobrežia Kaspického mora na dĺžke 640 km. Jej šírka sa pohybuje od 2 do 50 km. Pobrežie Perzského a Ománskeho zálivu nepokrýva výraznejšia pobrežná rovina, pretože svahy pohoria Zagros klesajú až k brehu.
Kaspické more je uzavreté vo vnútrozemí a nie je nijak spojené s oceánom. Je to najväčšie jazero sveta. Hladina Kaspického mora je približne 30 m pod úrovňou hladiny svetového oceána. Jazero je zásobované riekami ako Volga, Ural a Emba. Problémom mora je zvyšujúca sa slanosť, úbytok vody v pritekajúcich riekach a priemyselné znečisťovanie.
Menšie rieky pritekajú do Kaspického mora z Iránu, jedno z nich je napr. rieka Safid Rud. Pobrežie Kaspického mora je dôležité pre krajiny z hľadiska lovu rýb. Z tejto oblasti pochádza iránsky kaviár, vyrábaný z troch druhov jesetera, ktorý je však vďaka nadmernému lovu ohrozený.
Kaspická pláň je horskými hrebeňmi oddelená od zvyšku krajiny, rieky na nej vytvárajú delty. V delte ireky Safid Rud leží najvýdznamnejšie mesto oblasti Rašt. Pláň je poľnohospodársky najproduktívnejšou oblasťou Iránu. Medzi najpestovanejšie plodiny na pobreží patrí ryža a čaj. , citrusové plody a bavlna.
V Perzskom zálive patrí Iránu 9 významnejších ostrovov.
Vodstvo
Irán nemá na svojom území žiadne výraznejšie vodné toky. Aj napriek vyššiemu výskytu menších vodných tokov, jediná sčasti splavná rieka je Karun (830 km, splavná na dĺžke 130 km). Medzi väčšie rieky radíme ešte Karcheh (700 km), ktorá sa vlieva do Tigridu a 300 km dlhú rieku Zajandeh. Väčšina riek končí v Perzskom zálive, niekoľko menších a kratších tokov steká z pohoria Elborz do Kaspického mora.
Na centrálne plošine sa nachádza viacero riek, ktoré odvádzajú vodu len na jar, pri topiacom sa snehu v horských oblastiach, v letných mesiacoch bývajú spravidla ich korytá suché. Svoju vodu odvádzajú do sezónnych slaných jazier, jedným zo slaných jazier, ktoré nevysychá počas roka je jazero Urmia, pôvodne nazývané Rezaijeh, podľa bývalého iránskeho vládcu Mohammada Reza Šáha, ktorý bol zosadený počas islamskej revolúcie. Viaceré prepojené slané jazerá sa nachádzajú ešte pri hranici s Afganistanom v provincii Baluchestan.
Klíma
Irán má rozmanitú klímu. Na severozápade sú zimy studené a spojené s intenzívnymi snehovými zrážkami. Teploty sa pohybujú pod bodom mrazu. Počasie je mierne počas jari a jesene, letá bývajú horúce a suché.
Na juhu krajiny sú zimy mierne. letá zato horúce, priemerná letná teplota v júli dosahuje 38 stupňov. Chuzestánska pláň sa vyznačuje okrem vyšších teplôt aj vysokou vlhkosťou vzduchu.
Vo všeobecnosti patrí Irán do suchej klimatickej oblasti, najviac zrážok padne od októbra do apríla, ročný úhrn zrážok sa pohybuje do 250 mm. V pohorí Zagros a na pobreží Kaspického mora sa úhrn zrážok pohybuje okolo hodnoty 500 mm, v západnej časti okolo Kaspického mora až 1000 mm.
Extrém predstavuje centrálna plošina, ktorá obdrží len niečo menej ako 10 cm zrážok ročne.
Rabat
Rabat je hlavné mesto Maroka. Nachádza sa na severozápade krajiny, na pobreží Atlantického oceánu. Leží pri ústí rieky BU Begreg. Mesto bolo založené už v 3. storočia pred naším letopočtom. Teraz je Rabat jedným z marockých kráľovských miest. Je významným prístavom a obľúbeným turistickým cieľom. Je tu sídlo kráľa, vlády a katolíckeho biskupstva. Sídli tu univerzita, vysoká škola technická, škola tkania kobercov a ústav pre arabský jazyk. V meste Rabat je tiež zoologická záhrada, botanická záhrada, divadla a múzeum. Ďalej je tu 44 m vysoká veža Hassan, staroveké pohrebisko Chellah, Mauzóleum Mohammeda V. a kráľovský palác. Medzinárodné letisko je 10 km od mesta. V súčasnosti žije v meste Rabat viac ako 1,7 milióna obyvateľov .
Mauzóleum Mohameda V.
nájdete tu hrobku Marockého kráľa Hassana II.
Budova je považovaná za majstrovské dielo, je príkladom modernej architektúry. Je biela so zelenou strechou.
Táto stavba bola dokončená v roku 1971 a Kráľ Hassan II. Tu bol pochovaný v roku 1999
Veža Hassan
Začala sa stavať v roku 1195.
Jej meno pochádza z arabčiny a znamená „pekná“. Pôvodne sa malo jednať o druhú najvyššiu budovu islamského sveta. Podnet na výstavbu dal najvýznamnejší panovník dynastie Almohadov. Po jeho smrti sa stavba mešity zastavila. Svoje spravilo aj zemetrasenie z roku 1775, ktoré vežu poškodilo. Pôvodne mala byť vysoká 86 m, no má len 44 metrov
Casablanca
Casablanca je najväčším mestom a prístavom v Maroku. Rozkladá sa na pobreží Altantiku v západnej časti Maroka. Casablanca je hospodárske a kultúrne stredisko štátu. Sídli tu oceánografický inštitút a je tu základňa Kráľovského námorníctva. Dnešná Casablanca bola osídlená od 10. storočia pred nl. Prvými osadníkmi boli Berberi. Ako svoj prístav ju využívali Féničania a Rimania. V 7. storočí tu vzniklo malé kráľovstvo Anfa, založené na základoch islamu. V roku 1468 bola Anfa zničená Portugalcami. V roku 1515 na ruinách starého mesta vybudovali Portugalci vojenskú základňu a mesto Casa Branca (Biely dom). V roku 1755 bola väčšina mesta zničená zemetrasením. V druhej polovici 18. storočia mesto obnovil sultán Sidi Mohammed III. a mesto pomenoval Dar el Beida (v arabčine Biely dom). V roku 1781 sa mestá zmocnili Španieli a mesto získalo názov Casa Blanca. V roku 1907 sa Casablanca stáva súčasťou Francúzske kolónie. V roku 1956 sa Maroko stáva samostatným štátom. Casablanca je zložená z dvoch častí a to starej Mediny a nového mesta. Medina je obohnaná hradbami a obklopená prístavom. Nové mesto bolo vybudované Francúzmi. Centrom novej Casablanky je námestie Place Mohammed V s budovami vystavenými v maurskom štýle. Najvýznamnejšou pamiatkou Casablanca je mešita Hassana II. Mešita stojí na skalnom výbežku nad morom a tvorí dominantu mesta. Stavba sa začala v roku 1980 a dokončená v roku 1993. Mešita má 200 m vysoký minaret. Ďalšou zaujímavou stavbou v meste je katedrála Sacré Coeur.
Mešita Hassana II.
Je najvýznamnejšou v Maroku, a po Mekke a Medine treťou najvýznamnejšou mešitou v celom arabskom svete. Na stavbe pracovalo okolo 30 000 ľudí. V prepočte stálo postavenie tohto diela okolo 18 miliárd korún. Robili sa dobrovoľné verejné zbierky a komu sa nepáčilo prispieval nedobrovoľne. Výroba tohto cenného diela trvala 6 rokov. V auguste 1993 bola slávnostne vysvätená. Strecha sa dá dokonca otvoriť. Spolu sa dovnútra na modlitbu zmestí viac než 100 000 veriacich.
Marakeš
F?ská Medina
Medina – opevnené staré mesto, dnes časť F?su. Dodnes významné kultúrne centrum.
Marakeš – Medina, mesto založené v 11. storočí, významné stredoveké architektonické pamiatky.
Ait Ben Haddou – Opevnéná obytné sídla z hlíny predstavujú tradičné bývanie v púštnych oblastiach.
Meknes – Mesto z 11. storočia je príkladom miešania islamských a európskych vplyvov.
Volubilis
Kedysi hlavné mesto Mauretánie, založené v 3. storočí pred n.l., sa stalo významnou rímskou provinciou.
Tétouan
Od 8. storočia hlavné kontaktné miesto medzi Marokom a Andalúziou.
Essaouira
Opevnené mesto z konca 18. storočia postavené podľa súdobej európskej vojenskej architektúry.
Mazagan
Opevnená kolónia na atlantickom pobreží zo začiatku 16. storočia. Jedna z prvých osáad, ktorú založili Portugalčania v západnej Afrike na trase do Indie.
Marrakech je bývalé cisárske mesto v Maroku. Mesto Marrakech bolo založené v 11. storočí nášho letopočtu a v nasledujúcich storočiach prežívalo nebývalý kultúrny, umelecký a ekonomický rozkvet. Jeho vplyv siahal až do španielskej Andalúzie. Turisti tu môžu navštíviť nespočetné pamiatky, ktoré sú dokladom bohatstva islamského umenia. Medzi najvýznamnejšie stavby patria divadlo Royal Theatre, palác banditi, mešita Koutoubia či Ben Youssef Madrasa. Nachádza sa tu aj najväčšia tradičný trh (souk) v Maroku. Cez deň sa na tomto trhovisku pohybuje neskutočné množstvo obchodníkov, kupujúcich, pouličných umelcov a mnoho ďalších osôb. Mesto sa inak delia na dve hlavné časti, starú opevnenú Medinu a novú Gueliz. V súčasnosti tu žije viac ako 1 milión obyvateľov.
Volubilis
Spoločne s vykopávkami mesta Lixus patria k dvom najvýznamnejším archeologickým lokalitám v Maroku.
V 2.-3. st. n.l. tu Rimania postavili mnoho pompéznych stavieb, ktorých ruiny sa zachovali dodnes. Najväčšou pýchou Volubilis sú mozaiky, ktoré zdobili podlahy a nádvoria domov bohatých mešťanov. Vydržali na svojom mieste, aj keď boli po celých takmer dvetisíc rokov vystavené všetkým nepriazniam počasia.
Fez
K najväčším lákadlám patrí stredoveká medina Fés el-Báli. Jej 9000 uličiek pôsobí ako dokonalý labyrint, ktorý skrýva množstvo zaujímavých vecí. Práve tu sa totiž môže človek stretnúť s už skoro zabudnutým remeslom ručného farbenia kože.
Všade naokolo sú keramické dielne. Na tomto mieste sa rodí známa fezská keramika.
Neďaleko starého mesta stojí krásne zdobený kráľovský palác Palais Royal (kráľovský palác). Zdobí ho množstvo farebných ornamentov. Zlaté dvere sú zdobené zlatými kľučkami.
Meknés
mesto bolo založené Moulayom Ismailom na konci 17. storočia. Mesto obopína trojitá hradba dlhá 40 km s monumentálnou mestskou bránou Bab el Mansour.
Nájdete tu aj ruiny niekdajšieho sultánovo paláca
Ksar Ait Ben Haddou
A?t Ben Haddou je starobylé opevnené mesto. Tvorí ho skupina hlinených stavieb, ktorá je obklopená vysokými múrmi. Jedná sa o ukážku tradičného predsaharského sídla. V rohoch múru sa týčia 4 vysokej veže. A?t Ben Haddou je považované za typickú ukážku marockého kultúrneho dedičstva. Dodnes tu žije 10 rodín. Väčšina obyvateľov sa inak presťahovala do modernejšej časti mesta, ktorá sa nachádza na druhej strane rieky. Zaujímavosťou je, že v starobylom meste A?t Ben Haddou sa natáčalo veľa filmov. Medzi tie najznámejšie patria Gladiátor a Múmia.
Tétouan
Mesto bolo dôležitým kontaktným bodom so španielskou Andalúziou, čo sa prirodzene podpísalo aj na jeho vzhľade. Historické centrum mesta sa dodnes zachovalo vo veľmi dobrom stave.
Essaouira
Archeologické výskumy ukazujú, že tunajšia oblasť bola osídlená už v prehistorickom období. Už v 1. storočí nášho letopočtu tu založil Kartágasky moreplavec Hanno obchodnú stanicu. Mesto Essaouira bolo ale postavené až v 18. storočí Mohammedom III. Ten na stavbu uniesol niekoľko európskych architektov, ktorí pre neho museli pracovať. V preklade názov mesta znamená „krásne navrhnuté“. Essaouira predstavuje výnimočný príklad stavebného štýlu z 18. storočia v Maroku. Mesto slúžilo ako vojenská základňa, prístav a dôležité obchodné centrum spájajúcej Maroko s okolitým svetom.
Mazagan
Opevnená kolónia na atlantickom pobreží zo začiatku 16. storočia. Jedna z prvých osád, ktorú založili Portugalčania v západnej Afrike na trase do Indie.
Sahara
Do Maroka zasahuje Sahara na východe, kam sa vetrom pomaly presúva z Alžírska. Práve vietor vytvoril krásne piesočné duny Erg Chebbi. V oblasti nie je len piesok, sucho a slnko akoby sa mohlo zdať, ale aj pár malých dediniek plných života.
Džabal (Jebel) Toubkal
Jebel Toubkal je najvyššia hora Maroka a zároveň aj 14 najvyšší vrchol Afriky . Leží v juhovýchodnej časti krajiny, v Národnom parku Toubkal, v pohorí Atlas, v nadmorskej výške 4167 m, cca 63 km od mesta Marrákeš . Jebel Toubkal je pokrytý väčšinou kamením. V zime je potom celá hora pod snehom a ľadom. Prvý kto na horu Jebel Toubkal vystúpili boli v roku 1923 V. Berger a H. Dolbeau. Výstup na vrchol hory je najlepšie začať už v dedine Asni. Odtiaľ sa musíte presunúť do dediny Imlil, odkiaľ Vám mula odnesie veci k chate Neltner, ktorá je položená v nadmorskej výške 3207 m. Cesta k chate trvá cca 4,5 hodiny. Tu môžete za poplatok prenocovať v stane a taktiež si nabrať vodu na cestu. Od chaty sa začína samotný výstup na vrchol Jebel Toubkal. Medzistupeň je v sedle Tizi n ‚Toubkal vo výške 4010 m. Cesta do sedla trvá cca 3 hodiny. odtiaľ na vrchol trvá výstup ešte ďalších 30 minút. Na vrchole Jebel Toubkal je umiestnená kovová pyramída s nápismi a tiež sa Vám tu naskytne krásny výhľad na okolie. Výstup na vrchol patrí k stredne ťažkým. Cestu je potrebné rozdeliť do dvoch dní. Komplikáciou môže byť terén a aj silný vietor. Najlepšie obdobie na výstup je jar. K výstupu je tiež potrebné dobré vybavenie ako pevné topánky, vetru odolné oblečenie, trekové palice a na snehovú pokrývku aj mačky. V zime tu je možnosť lyžovania.
Lyžiarske stredisko Oukaimeden
Ide o jedno z popredných lyžiarskych stredísk v celej Afrike. Lyžiarske stredisko Oukaimeden leží v nadmorskej výške 2600 – 3200 a ponúka návštevníkom 20 zjazdoviek. Prepravu zabezpečuje 1 sedačková lanovka a 6 vlekov. Lyžiari tu ale majú aj možnosť zalyžovať si mimo zjazdoviek. K dispozícii tu sú aj hotely, ktoré sú vraj veľmi predražené. Nechýba tu ani reštaurácia a požičovňa lyžiarskeho vybavenia. Hlavná sezóna tu prebieha počas januára a februára. V lete je Lyžiarske stredisko Oukaimeden obľúbeným miestom pre horolezcov a horských cyklistov.
Hlavné mesto Teherán je moderné mesto, no zachovalo si veľa aj zo svojej histórie. Mešita Shahid Motahari so svojimi ôsmimi minaretmi dáva možnosť pozrieť sa na mesto z trocha inej perspektívy.
Teheránsky bazár(trhovisko) patrí k najväčším na svete. Ako tradičný orientálny trh, ukrýva v sebe obchodíky s textíliami, striebrom, výrobkami z medi, koreninami a množstvom iných výrobkov. Na trhovisku má každé odvetvie, či remeslo svoju vlastnú sekciu.
V hlavnom meste je umiestnených viacero múzeí. Medzi ne patria napríklad Múzeum iránskej keramiky Abgineh, Múzeum Rea Abbasi so zbierkou vzácnych malieb a kaligrafie, či Iránske národné múzeum s prevažne archeologickými zbierkami.
Vrámci Rassam Cultural and At Foundation sa nachádza aj múzeum kobercov a tkania kobercov. Najstarší koberec v zbierke má až 450 rokov.
Pomerne ľahko dostupné je od Teheránu pohorie Alborz. So svojimi početnými možnosťami pre lyžovanie a zimné športy je významnou destináciou v zime. Okrem toho je vďaka dostupnosti aj možnosť rôznych výletov aj mimo zimnej sezóny.
Dobre prístupné od Teheránu sú mestá Rey, Varamin, Qazvin a Shemshak, ktoré si zachovali zo svojho pôvodného charakteru.
Severozápadný Irán – v oblasti sa nachádza druhé najväčšie mesto krajiny Tabriz. V meste môžete nájsť modrú mešitu z roku 1465 a bazár, ktorého vznik sa datuje taktiež do 15. storočia.
Zlatý trojuholník je zaužívaný názov pre región vymedzený prastarými mestami Hamadan, Kermanshah a Khorramabad. Táto oblasť má veľký význam z historického hľadiska krajiny. Po mnohé storočia tadiaľ križovala Hodvábna cesta. Mnohé indície nasvedčujú tomu, že niektoré osídlenia je možné datovať až 6000 rokov do minulosti.
Hamadan súžil ako letné sídlo perzských vládcov. Zaujímavou pamiatkou mesta je kamenný lev, ktorý tu je od čias Alexandra Veľkého. Kermanshah je východiskový bodom pre Skaliská Taghe Bostan, ktoré sú jedinečné vytesanými reliéfmi.
Chrám bohyne Artemis zo seleukovského obdobia sa nachádza v Kangavare.
Isfahán bol bývalým hlavným mestom Perzie a jedným z najvýznamnejších kultúrnych centier islamského sveta. Staré mesto bolo zaradené do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Pozoruhodnou časťou Isfahánu je obrovské centrálne námestie, ktoré je asi sedemkrát väčšie ako námestie sv. Marka v Benátkach.
Mesto oplýva množstvom pozoruhodných mešít, mostov, záhrad a palácov. Za zmienku stojí hlavne Piatková mešita, ktorá je jednou z najkrajších v Iráne. Mešita Šejcha Lotfullah je slávna svojou výzdobou nad severnou bránou, ktorá pôsobí dojmom stalaktitov.
(odporúčam pozrieť fotky od Michala Kovaľa – v sekcii Irán)
Širaz, hlavné mesto provincie Fars je ďalšie historické mesto. Mnoho budov v meste sa datuje späť až do deviateho storočia. Okolo 50 km od tohto mesta sa nachádza antický Persepolis, ktorý je taktiež zapísaný do zoznamu UNESCO.
Pozoruhodný je predovšetkým ceremoniálnym trónom panovníka Dária, ktorý je postavený na obrovskom podstavci.
Korasan je východný región Iránu. Mashdad, hlavné mesto oblasti, bolo kedysi významným obchodným bodom na Hodvábnej ceste.
Kerman, mesto v južnej púštnej oblasti, je príznačné viacerými nádhernými mešitami a ruinami pevnosti.
178 vojakov a civilistov držali v zajatí Šíitski povstalci v Jemene. Prepustenie bola jedna z podmienok prímeria medzi vládou a povstalcami.
Boje medzi rebelmi a armádou vypukli minulý rok v auguste v provincii Saada a preniesli sa do celej krajiny. Konflikt si však už od roku 2004 vyžiadal stovky mŕtvých a tisíce sa muselo odsťahovať z domovov.
Rebeli obviňujú vládu v Saná z ignorácie sociálnej, hospodárskej a náboženskej diskriminácie ich komunity. Šíitskí moslimovia tvoria 47 percent jemenskej populácie, zvyšok sú Suniti.
zdroj : wikipedia.org
Základné informácie
