Revolúcia v Egypte v roku 2011 priniesla do krajiny nový vietor. Desiatky rokov vládnuci diktátor bol z vôle ľudu zosadený armádou a v oživenom politickom procese bol po dekádach prvýkrát demokraticky zvolený nový prezident.

V júli 2013 napätie v egyptskej spoločnosti znova vyeskalovalo a milióny ľudí vyšlo do ulíc. Pripojili sa k protestom proti islamistickej vláde. Armáda opäť zareagovala a vo vojenskom prevrate zosadila prezidenta Mohameda Morsiho. Nasledovala ďalšia vlna násilia medzi stúpencami a odporcami zvolenej vlády. Príslušné autority sa snažia nájsť konsenzus a nastoliť nový smer demokratického napredovania. Krajina sa zmieta v chaose, násilné strety medzi jednotlivými stranami si už vyžiadali desiatky mŕtvych a tisíce zranených. Aká je ale vízia budúcnosti najľudnatejšej arabskej krajiny?

Káhira, dnes mesto zmietané nepokojmi, ľudnatá metropola, symbol chaosu a neporiadku. Pred storočím ale centrum kultúry a vzdelanosti na Blízkom východe, mesto plné architektonických skvostov a magnet pre nóbl spoločnosť. V knihe egyptského autora Alaa al-Aswanyho Jakobianov dom starnúci aristokrat prehlasuje: „Bola iná doba. Káhira bola ako Európa. Bola čistá a premyslená a ľudia sa správali ukážkovo, každý presne poznal svoje miesto…“

Stále menej a menej ľudí sa pamätá na Egypt, ako ho opisuje postava v jednej z najpredávanejších egyptských kníh v súčasnosti. Obraz romantického prosperujúceho centra kultúry a umenia sa postupne vytráca z povedomia a žije predovšetkým v mysliach exulantov.

Princ Osman Rifaat Ibrahim mal len dva roky, keď bola jeho rodina po prevrate roku 1952 nútená odísť do exilu. Ako člen dynastie Muhammada Aliho, zakladateľa moderného Egypta, dostal cejch persona non grata, nežiadúca osoba. Jeho otec, princ Amr Ibrahim, sa dostal na čiernu listinu, ako osoba, ktorá sa stala potenciálnou hrozbou pre nový režim. Pravnuk najstaršieho syna Muhammada Aliho bol horúcim kandidátom na egyptský trón.

Rodina prišla takpovediac cez noc o celý svoj majetok, vrátane všetkých osobných vecí a umeleckých predmetov. Na základe príkazu revolučného výboru boli rodine zabavené aj tri paláce v Káhire, tri budovy v Alexandrii a rozsiahla výmera poľnohospodárskej pôdy. Príslušníci kráľovskej rodiny sa bez majetku vydali do exilu, najskôr do Talianska a následne do Švajčiarska.

Dnes má princ Osman 63 rokov a rovnako ako zvyšok sveta, aj on sleduje dianie v Egypte.

„Keď sa táto revolúcia začala pred niečo viac ako dvoma rokmi, dúfal som, že to bude koniec takmer 60 rokov vládnuceho vojenského diktátorstva,“ povedal pre Aljazeeru, „nanešťastie nebolo a to, kam smerujeme, je skľučujúce.“

Armáda, ktorá pred pár rokmi zosadila Mubaraka z postu prezidenta a 3. júla 2013 prinútila odísť z funkcie Morsiho, podľa jeho slov môže zosadiť aj toho, kto príde po ňom. Egyptskú armádu prirovnal k Mamelukom, vojenskej triede, ktorá vládla Egyptu od roku 1210 až do roku 1517. Princ vidí Egypt zruinovaný a myslí si, že ľud ako bol okrádaný doteraz, tak bude okrádaný aj naďalej.

Princ Osman žije od roku 2001 v Madride, kde pôsobí ako konzultant pre finančné spoločnosti obchodujúce s Tureckom, Ruskom a centrálnou Áziou. V posledných rokoch sa právnymi cestami snažil získať aspoň časť zhabaného majetku svojej rodiny. Diplomaticky ho v tom podporil i saudský kráľ. Viaceré nehnuteľnosti, pôvodne vlastnené jeho rodinou, boli po revolúcii premenené na policajné stanice, kancelárie úradov, či múzeum.

Roku 1985 prezident Sadat obnovil členom rodiny pasy a umožnil im tak návštevu krajiny. Princ Osman opisuje atmosféru krajiny ako úplne zmenenú. Mesto sa rozpadalo, nedbalá výstavba ničila všetko, čo ostalo z Káhiry, na ktorú si spomínal. Osud, ktorý postihol aj iné blízkovýchodné mestá.

Pri otázke, aké riešenie by bolo pre súčasnú rozvrátenú situáciu v Egypte, ponúkol princ ako príklad Španielsko. V Španielsku diktátor Franco zvolil za svojho nástupcu vtedajšieho kráľa. V Španielsku to fungovalo, prečo by to nefungovalo v Egypte, predkladá otázku Osman. Zachovanie demokracie, pričom by celú politickú scénu zjednocovala postava monarchu. Možnosť aplikácie tejto myšlienky si podkladá aj rozhovormi s mnohými mladými ľuďmi, ktorí takúto variantu podporujú.

Zlú reputáciu monarchie v Egypte v jej posledných dňoch v polovici 20. storočia majú podľa princových slov na svedomí predovšetkým britskí a americkí agenti. Obnova monarchie by dala národu jednu neutrálnu osobu, stojacu nad politickými stranami.

John Bell, bývalý kanadsky diplomat v Egypte, označuje víziu princa Osmana za nepravdepodobnú. Monarchia podľa jeho názoru nemá v krajine také korene.

Historik Pascal Ghazaleh, ako aj mnohí iní, nezdieľajú názor, že by monarchia predstavovala pre Egypťanov symbol neutrality. Túto úlohu vraj zohrala po roku 1952 armáda a stále si ako tak drží tento status.

Princ Osman sa v súčasnosti angažuje v edukačných projektoch. Je prezidentom Kráľovského inštitútu Muhammada Aliho v Lisabone, ktorý zabezpečuje štipendiá na európskych univerzitách, najmä pre študentov, ktorých štúdiá sú tematicky v prepojení na Egypt. Inštitút sponzoruje výstavy a publikácie zamerané na dokumentáciu dynastie Muhammada Aliho.

Na otázku, ako vidí napredovanie krajiny v slede revolúcií: „Vidím viac bolesti a úskalí, nie som vôbec optimista. Napriek tomu, mali by sme dať dôveru v Egypte mladým. Oni sú tí, ktorí môžu o budúcnosti rozhodnúť.“

„Verím tomu, že ak sa revolúcia raz začne, musí byť aj dotiahnutá do konca. Ľudia armáde dôverovali, no mýlili sa.“

 

Zdroj: Aljazeera