Tento rozhovor vznikol niekoľko hodín potom (7. júna popoludní), ako bol môj dobrý kamarát Can (34) prepustený z vyšetrovacej väzby. Po tom, ako ho v pondelok spolu s asi ďašími sedemdesiatimi prevažne mladými ľuďmi zadržali medzi Beşiktaşom a Taksimom, ho takmer po 48-ich hodinách bez jedla, vody a spánku pustili von so záznamom v registri trestov.

Čo sa vlastne v nedeľu stalo a ako si sa dostal do centra protestov?

Len v nedeľu som pricestoval zo zahraničia domov, takže som sa toho najhorúcejšieho v Istanbule nezúčastnil. S manželkou sme poobede šli na Taksim a dali si kávu. Okolo ôsmej večer ale pravdepodobne polícia z vrtuľníka zhodila plynové bomby. Okolie bolo zrazu plné slzotvorného plynu. Moja žena má astmu a situácia bola pre ňu veľmi komplikovaná. Vzal som ju do najbližšieho hotela, ubytoval som nás a nechal ju trochu si odpočinúť v hotelovej izbe. Keď zaspala, zavolal som kamarátom, že sa prejdeme po okolí. Chcel som vidieť, čo sa vlastne deje.

Zadržali ťa medzi Beşiktaşom a Taksimom, hoci v pondelok bolo konfliktov minimálne množstvo. Kde ste sa pohybovali a čo prinútilo políciu zadržať vás?

Bol som asi s piatimi kamarátmi v okolí štadiónu mužstva Beşiktaş. Veľa sme cez večer chodili po okolí, veľa som fotil. Boli sme unavení a sadli si pred istý hotel len tak na trávu. Bola asi jedna hodina po polnoci. V okolí bolo stále veľa ľudí, hlavne mladých, okolo dvadsiatky. Zrazu s veľkým hrmotom priletelo asi 5 policajných áut a začali na nás strieľať plynové bomby. Asi sedemdesiat nás vbehlo do hotela, kde sme sa snažili ukryť. Policajti však hádzali bomby aj do vnútra, do hotela. Bolo to príšerné, nemohol som dýchať a v tom zmätku som volal manažérovi hotela, ktorého poznám. Chcel som, aby nám otvoril výťah a aspoň nejaké priestory, kde by sme sa mohli ukryť. Neotvoril. Našli sme len toaletu a kúpeľňu, kde sme sa všetci natlačili. Policajti nás samozrejme našli a všetkých zatkli.

Kto boli tí zatknutí? Odohrávali sa v okolí výtržnosti, pre ktoré by vás mohli zatknúť?

Nie, nič také. Zatknutí boli prevažne mladí, asi 18 až 20-roční chalani. Asi päť tam bolo aj chlapcov, ktorí ešte neboli plnoletí. Boli tam aj mladé dievčatá. Keď nás polícia zatýkala, boli nesmierne útoční. Dostal som zopár faciek a kopancov. No videl som aj to, ako kopú to mladé dievča.

Previezli vás na policajnú stanicu?

Nie, postup je taký, že sme museli byť najprv prevezení na lekársku prehliadku. Bolo asi šesť hodín, keď nás všetkých 75 začali kontrolovať. Do cely predbežného zadržania sme sa dostali až o deviatej ráno. V cele sme boli len dvaja. Bolo to už asi sedem hodín, čo som nedostal ani napiť, ani len možnosť ísť na toaletu.

Prečo boli policajti tak nepríjemní, až brutálni?

Dnes už mám pocit, že im to ani nevyčítam. Tí mladí chlapi nespali vtedy už štyri dni. Neustále boli v službe a museli byť zo všetkého tiež poriadne vystresovaní. Celá situácia tým určite bola ovplyvnená. Tí istí policajti ale stále dodnes poriadne nespali, čo ma znepokojuje.

Na čo si v cele myslel, mal si strach?

Vedel som, že nás skoro prepustia. Len som nevedel kedy. A psychika v malej cele sa so mnou tiež zahrávala. Ale nebál som sa.

Kedy si dostal možnosť zavolať domov?

Do ôsmej večer sme boli len v cele, stále bez jedla, vody a toalety. Po ôsmej som si mohol zavolať, volal som manželke. Potom nás strážcovia previedli na vypočúvanie, a potom späť do ciel. Bol som príšerne unavený, no nedalo sa spať. Policajti nás každú chvíľu budili. O šiestej ráno, bez jedla a vody nám zobrali aj matrace a prikrývky. Bola mi strašná zima.

Ako to bolo so súdom a právnikom?

Na súd nás previezli opäť až okolo jednej na obed. Na súde v Şişli nám všetkým sedemdesiatim piatim pridelili asi 50 právnikov. Súdu som povedal všetko, nemal som čo tajiť a nič som ani neurobil. Prepustili nás asi o desiatej večer.

Jednoducho vás prepustili? Vrátili vám veci a povedali: tak a môžete ísť?

Niektorí policajti sa nám za bitku ospravedlnili. V podstate nám aj so súdom povedali: prepáčte, a nechali nás všetkých odísť.

Ale bez záznamu v registri to asi nepôjde…

Nie, budem mať záznam.

Ako sa na to pozeráš teraz, keď si už bol doma, trochu si si oddýchol a už si bol aj v práci?

Som pokojný, ale bol som veľmi unavený. Ale už zajtra chcem ísť znovu na Taksim, atmosféra je tam teraz úžasná. Som nesmierne hrdý na ľudí v Turecku. Videl som asi 20 000 protestujúcich, ktorí prechádzali mostom cez Bosphor, a to mi dalo nádej aj silu ísť ďalej.

Rozhovor bol publikovaný s Canovým súhlasom. Aj napriek situácii, ktorú Can v interview opisuje chcem podobne, ako pripomínam vo svojom blogu o demonštráciách upozorniť, že nie je treba báť sa cestovania do Turecka. Dnes je nepravdepodobné, že turistom, ak sa vyhnú vyhroteným situáciám a demonštráciam v nočných hodinách, sa niečo v súvislosti s protestami stane.

Blog autorky: http://luciamrazova.blog.sme.sk/

Článok pôvodne uverejnený na: http://luciamrazova.blog.sme.sk/c/330458/Ako-nedaleko-Taksimu-v-Istanbule-zadrzali-mojho-kamarata.html