V dahabe sme sa rozlúčili s ewou a s personálom hostela. Pokračovali sme na poslednom úseku našej cesty. Do pohraničnej taby sa da dostať dvojakym spôsobom. Autobusom, za 35 ep do mesta, odtiaľ vlastnou dopravou na hranice, alebo minibusom. Na recepcii hotela nám povedali, že idú na hranice ďalší štyria ľudia. Za 60 ep nás tam mozu zaviesť priamo z hostela. Ostávalo nám ešte dosť egyptských libier, preto sme sa rozhodli pre jednoduchšiu a rychlejsiu formu dopravy. Večer sme už chceli byť v jeruzaleme. Najvtipnejsie na tom celom bolo, že tí štyria ľudia boli japonci, ktorých sme stretli na hosteli v ammane a neskôr v petre. Čaro cestovania.Continue reading →

Pokračovanie…

„hľadáme seven heaven,“ odpovedal som mu.
„ste v siedmom nebi, vitajte“ ukázal na budovy okolo seba a usmial sa.
Posadil nás a doniesol nám uvítací drink. Limonádu, ktorá bola naozaj zadarmo, ako sľúbil. Kaviareň a reštaurácia pod prístreškom bola plná japoncov. Spýtali sme sa na cenu. 20 ep za noc za osobu v izbách pod strechou. Unavení sme sa zamysleli. Aziatky v bikinách, milý personál a noc za menej ako tri eurá. Sme v siedmom nebi, nejdeme nikam. Kvôli Dahabu sme zmenili aj plán našej cesty. Namiesto jednej noci zostávame tri.

Dahab znamená po arabsky zlato. Chalan v buse do sv. Kataríny mi vysvetlil prečo Dahab. Bolo to vcelku vtipné, lebo rozprával asi len troma anglickými slovami a jeho arabčine som takmer vôbec nerozumel. Dahab preto, lebo slnko odrážajéce sa od pobrežia vytvára dojem, že vo vode je zlato. Odtiaľ názov pre pôvodne beduínsku dedinu na pobreží červeného mora, ktorá sa zmenila na letovisko. Rozdiel oproti Sharm el Sheichu je ten, že Sharm je určeny hlavne pre cudzincov a Dahab je menší a obľúbený u egypťanov.

Polku prvého dňa sme prespali na izbe, bez toho, aby sme vôbec videli more. Hotel seven heaven je jedna celá malá ulička. Po stranách sú dlhé trojposchodové biele budovy s pavlačou na každom poschodí. Medzi nimi v ulici je pod prístreškom reštaurácia s kaviarňou. Vybavená pár drevenými stolmi a divánmi na ležanie. Hneď vedľa je požičovňa potapačského vybavenia. Na more nie je priamo vidieť, musíte prejsť asi desať metrov uličkou a dostanete sa na nábrežie.

Po výstupe na Sinaj sme potrebovali oddych, bez diskusie. naše telá s nami ani nediskutovali. Jednoducho sa vypli. K akejkoľvek aktivite sme sa dostali až večer. Plávanie v mori nie je zrovna najbezpečnejšie v noci, ale túžili sme po tom, hodiť sa do vody. Dahab leží na cípe zeme, na pobreží červeného mora. Centrom mesta je nábrežie, obytné časti sa tiahnu ešte trocha do vnútrozemia, ale stále skôr pripomína väčšiu dedinu ako mesto.

Na nábreží sa odzkadlil vplyv cestovného ruchu. Hneď popri vode je terasa na terase, oproti na druhej strane chodníka väčšinou reštika vlastniaca terasu. Alebo obchod so suvenírmi, žabkami, šatkami, lampičkami a všetkým čo vás len môže napadnúť. Vyhli sme sa plateným vstupom na pláž, kaviarňam, prešli sme na kamenistú opustenú pláž s rozpadnutými slnečníkmi. V noci nebolo skoro nič vidieť, ale rozhodli sme sa, že to je miesto nášho kúpania.

Prvý som vliezol do vody ja. Stúpal som po chaluhách a ostrých kameňoch v dvadsať centimetrovej vode. Po niekoľkých metroch balancovania medzi kameňmi to prestávala byť sranda. Zakaždým, keď som skoro spadol alebo stúpil na ostrý kameň, ewa s johnnym sa mi smiali. Akokoľvek ďaleko som šiel, hĺbka vody ostávala tá istá. Vzdal som to a vrátil sa na breh. Zopár menších rán na chodidlách, ale bol som celý.

Ďalší pokus bol na ewe. Tá sa dostala aj k plávaniu. V plytkej vode sa poodierala o dno a po návrate na breh sme zistili, že má slušne rozrezanú nohu, z ktorej jej tiekla krv. Kúpanie naslepo nebolo až tak rozumné. Asi by sme sa mali niekoho spýtať, kde sa dá kúpať a nechať to na deň.

Na druhý deň za svetla som sa šiel pozrieť k miestu nášho nočného kúpania. Zvolili sme si desiatky metrov od pobrežia ťahajúci sa útes, na ktorom sa samozrejme nik nekúpal. Inak povedané, najhoršie miesto na kúpanie v celom Dahabe.
Na izbe som ošetril ewe poranenú nohu a rozhodli sme sa urobiť to najlepšie, čo môžeme. Šli sme do baru na nábreží a dali si pivo. Za 15 ep s výhľadom na zátoku a more. Po jednom sme sa vybrali na prechádzku. Prešli sne dreveným mostom, okolo bielej zaplesnenej historickej budovy policajnej stanice a snažili sme sa nájsť obchod s alkoholom. Chceli sme si dať ešte jedno pivo niekde pri mori, alebo na izbe.

Po promenáde za nami kráčali traja cudzinci. V čiernej taške im štrngali flašky. Bolo to znamenie. Otočil som sa smerom k nim a spýtal sa ich, či nevedia, kde by sme si mohli kúpiť pivá. Dozvedeli sme sa, že po polnoci je už asi všetko zavreté. Chlapík mi vrazil igelitku do ruky. Zoberte si tieto naše. Ostali sme na neho pozerať s otvorenými ústami. To ako vážne? Povedal som, že to nemôžeme prijať. To je v pohode. Zoberte si ich. Ahojte. Začali kráčať preč a ja som stále ešte držal igelitu v ruke. No dobre teda. Pozrel som sa do vnútra. Tri pivá. Boh musí existovať a odmeňuje nás za Sinaj. Sadli sme si na breh na ratanové stoličky zavretej kaviarne. Svet sa skladá z otváračov na pivo. Podarilo sa nám otvoriť fľaše o malý múrik. Druhé pivo a opilí sme zaspávali. Egyptský defekt. Dve pivá za večer sú viac ako dosť. Viac vám netreba.

Na druhý deň sme pospávali, oddychovali. V bungalove vedľa nás bývala izraelka s frajerom britom pracujúcim v hoteli v potapačskom centre. Stále sedávala na pavlaci pred izbou a pofajčievala. Prisadol som si k nej a dali sme sa do reči. Bola skúpa na slovo rovnako ako ja, takže to bol vcelku autistický pokec. Pýtal som sa jej, ako dlho ostáva. Nevie. Zhrabla doma nejaké peniaze a odišla cestovať. Chce písať piesne a momentálne jej stačí len morský vzduch Dahabu. Preplnený vôňou hašišu, šíriacou sa z okna jej izby. Povedal som jej, že by som nevedel asi len tak sedieť na jednom mieste, byť bez plánov. Ešte som na to nedorástol. Odpovedala mi, že aj sedieť v Dahabe pri mori je plán, len si ho treba stanoviť a byť s ním spokojný.

Poradila nám, kde nájsť obchod s alkoholom. Poprechádzali sme sa v noci popri mori. Na obzore, nad morom vychádzal žlto žiariaci mesiac. Jeho svit sa odrážal na širokom páse vodnej hladiny. Stáli sme na brehu, opretí o drevené zábradlie a sledovali drobné strieborné vlny lesknúce sa pod mesiacom zaveseným nad hladinou.
Idea tropického raja sa začala napĺňať vstupom do obchodu. Egyptský rum aloha za 18 ep, to je menej ako tri eura za sedemdecku. Prevracal som tu fľašu v ruke a mal som určite pochybnosti o jej obsahu. Ale nakoniec, arrr. Za tie prachy.

Za dve hodiny sme ho dvaja vyrúcali a stále sme boli ešte nažive a nechcelo sa nám spať. Šli sme pre ďalšiu fľašu a ďalšiu kolu. Nábrežie bolo ešte krajšie. S prazdniacimi sa fľašami rumu nám narastala kreativita. Ewa už skoro spala na stole. Za onedlho šla spať a my mudrci do mora. Za čínskou reštauráciou sme sa nahádzali do vody. Johnny, ktorý sa s vodou kamoší len po kolená, teraz plával preč od brehu. Alkohol pridáva na sile a keď nie na sile, tak na odvahe určite. Tulenili sme sa pár minút vo vode a začali liezť k brehu. Asi meter od pevnej zeme som zacítil bolesť. Veľa ihličiek mi vrážalo zboku do nohy. Zabalancoval som a popri tom som sa toho dotkol aj druhou nohou. Zasa. Rýchle som vyšiel nabreh. Žiadna krv, ale nohy mi začali tŕpnuť a otrasne bolieť. Kurva.

Dokríval som na hotel a dal si rum. Nohy boleli a tŕpli. Zišiel som dole do kaviarne a hľadal som zamestnancov. Nik tam nebol, ale zbadal som japonského inštruktora, potápača. Spýtal som sa jeho. Chcel som vedieť, či na to môžem umrieť, alebo mám len piť ďalej.

Ak som stúpil na malú lionfish, bude to bolieť, ale nemal by som umrieť. Ak to bola stonefish, mám väčší problém, ale prežiť by som mal. Po stonefish by som ale vraj nebol až tak v pohode. Tak sme šli doraziť fľašu a spať.
Až na druhý deň, podľa čiernych bodiek na mojich chodidlách, som zistil, že som si v noci zahral futbal s morským ježkom a vybral som si dajakú jedovatú obdobu. Ako mi povedal potápač. Nočné kúpanie nie je celkom dobrý nápad, keďže všetky jedovaté ryby sú aktívne v noci a lovia. Ďalší deň ma kupodivu rum nezabíjal. Johnny strávil pol dňa s bolesťou hlavy, inak nič vážne. Ja som ale krivkal ako pirát s drevenou nohou. Na jed pomáha, ak si dáte nohu do horúcej vody, minimálne 45 stupňovej. Alebo rum.

Červené more je nádherné. Dahab je len malé letovisko na pobreží, ale oveľa viac je pod morskou hladinou. Väčšina návštevníkov tam prichádza kvôli potápaniu. Malo by to byť jedno z najlacnejších miest, kde sa dá potápať. Chceli sme si zašnorchlovať od starého majáku. Požičanie výbavy stojí 15 ep. V hosteli nám vraveli, že sa stačí len pozerať smerom dolu a pár metrov od brehu sú už pestré koralové útesy.

Ráno bolo more rozbúrene od vetra, moje nohy ešte stále tŕpli, tak sme sa rozhodli váľať na brehu. Plavci tiež nie sme práve ukážkoví. Povedali sme si, nabudúce. obával som sa, že pri mojom šťastí skúseného morského vlka sa vrátim zo šnorchlovania s lionfish v pate, morskými ježkami pod pazuchami a žralokom medzi zubami.
Stretli sme dvoch slovákov, opäť aisecarov. Zvláštne, náš trip akoby sa stal stretávaním členov aisecu. V Káhire sme skvotovali na aisecárskom byte a vlastne sme pomaly ani nestretli mladého cudzinca, ktorý by nebol členom organizácie. Dobre padlo stretnúť iných slovákov na ceste. Aspoň vieme, že nie sme jediní, kto sa sem hrabe.

Dni v Dahabe sa zmenili na nudný tropický raj. Vďaka za to. Dni preležané v tieni „pod palmami“. A večer, večer pivo. Vedľa hotela sme mali asi druhého najhoršieho muezina, hned po Siwe. V Siwe ťažko zhodnotiť, lebo efekt bol spôsobený prasknutým reprákom. V Dahabe to bol tipek. Spieval tak falošne, ako sa len dá. Hviezdna Rota superstar je šuvix oproti tomu. Rytmus žiaden a navyše sa to snažil odbiť čo najrýchlejšie. Boh je najväčší, boh je najväčší, poďte sa modliť, zapraskanie a koniec.

Našli sme najlacnejší bar. Churchill’s. Zo svetelnej tabule sa na nás pozerala smutná tvár večne opilého britského premiéra. Správne miesto. Hneď ako sme vošli na drevenú terasu na streche budovy, zistili sme, že sme na správnom mieste, plnom britov. Kúpili sme si na základe rady pri bare iné lokálne pivo, sakara. Sadli sme si, iftar sa blížil každou minútou. S pivom v ruke sme pozerali na saudské pobrežie na druhej strane červeného mora.

Pivo za desať, poldecáky za desať. Uvažujeme nad rýchlou návštevou bankomatu. Vymysleli sme najlepšiu odpoveď na zajtrajšiu otázku na izraelských hraniciach.
„aký je účel vašej cesty do izraela?“
„neviem, len nechcem umrieť sám“

Myslíte, že to zaberie?

Dahab bolo nádherné miesto, lacné a tak neegyptské. Domáci vraveli, že oni sami do Dahabu utekajú pred zvyškom krajiny. Odporúčame ho na relax, potápanie, popíjanie. Ubytko v seven heaven za 20 ep za noc a najlacnejšie sa najete asi tiež na hoteli v reštike. Základné jedla sa dajú kúpiť za 20 tiež. Bola to pekná rozlúčka s Egyptom.

„siedme nebo, popoludňajšie zdriemnutie tri krát denne, príjemne chladné červené more, tony cigariet, svorky túlavých psov, lacné jedlo, horúci večerný vzduch, otravní predavači, hrave biele vlny, mačky v tanieri, zmätení muezíni, zákerni morskí ježkovia, potápači na každom kroku, konečne (!) aj mladice v bikinách, kamenisté pláže s drevenými ležadlami, veselí aziati všade vôkol, dve pivá a dosť, rozhovory o všetkom a ničom dlho do noci, atmosféra pokoja… Dahab.“

Zobraziť Stopárov sprievodca po Arábii na väčšej mape

Autobus odchádza o jedenástej, ale buďte na stanici už o pol. Tak sme aj boli. Namiesto o jedenástej sme z Kahiry odišli až o jednej po obede, s dvojhodinovým meškaním. Po skúsenostiach z Aqaby som sa obával a chodil som sa vypytovať, prečo to meškanie. Zakaždým som dostal tú istú odpoveď, úsmev na tvári a slovo „počkajte“.

Dve hodiny neistoty, ale predsa len sme sa pohli smerom k sv. Katarine. Hodiny cestovania naprieč Egyptom. Koniec pôstu, iftar, sme zastihli práve v autobuse. Takmer polovica osadenstva boli vojaci, vracajúci sa do služby. Kopírovali sme pobrežie červeného mora. Slnko začalo zapadať ponad more, ktoré sfarbovalo do červena a dávalo odôvodnenie pre jeho meno. Na hladine sa črtali v diaľke maličké ropné veže. Presne oproti zapadajúcemu slnku, ponad sinajské hory vychádzal mesiac. V čase západu boli presne oproti sebe, na jednej priamke.

Slnko sa utopilo v mori, čas na jedlo, ale ľudia v autobuse stále čakali. Potrebujú spev z mešity, aby si mohli byť istí. Jeden s pasažierov volal do mesta, ohlásil iftar a na dôkaz zosílil hovor, ozýval sa z neho spev z minaretu. Všetci začali piť vodu, pojedať a polka autobusu si zapálila. My s nimi. Fajčiari sa nahrnuli dopredu k šoférovi a spoločne s ním si dopriali prvú cigaretku. Jeden vojak zobral sáčik so sušenými ďatlami a rozdával ich všetkým pasažierom. Ušlo sa aj nám.

Do mesta sv. Katarína sme docestovali až o deviatej večer, za tmy. Hneď sa nás ujali miestni, ktorí nám chceli predať služby, odvoz, noc v kempe. Po dlhej ceste, dalšie stovky kilometrov v jeden deň, sme si sadli v meste na kávu. Tam sa nám naštastie podarilo stretnúť Toma, švajčiara v stredných rokoch, cestujúceho so svojou rodinou po Egypte. Vybavil nás nedocenitelnými radami ohľadom miest, ktoré sme sa chystali navštíviť. Náš plán bol nočný výstup na horu Sinaj, kde Mojžis údajne dostal od boha desatoro božích prikázaní, pozrieť si z hory východ slnka a ráno zostúpiť späť do údolia, kde leží kláštor sv. Kataríny.

Zastavili sme sa s Tomom v campe desert fox, na pol ceste medzi mestom a kláštorom. Vysvetlil nám cestu a povedal, že policajti sa nám budú snažiť nanútiť beduinskeho sprievodcu na cestu na horu, ale vraj im máme ukázať prostredník a urobiť si po svojom. Tom stanoval s rodinou predošlú noc na hore a šiel tam bez sprievodcu. Vysvetlil nám na mape cestu. Ak by ste chceli nájsť v sv. Katarine dobre a lacné ubytovanie, tak desert fox môže byť dobrá voľba. Útulný camp na svahu hôr, cena za prenocovanie v spacáku 15 ep, bungalov 30 ep.

Tom žil dvadsať rokov vo Venezuele. Prevádzkoval tam cestovku, mal dom v horách, ukazoval nám výhľad z neho ponad kopce. Išiel by som hneď. Problémom je len to, že to tam všetko musel nechať a odísť s rodinou do Švajčiarska. Ako povedal, bol už unavený z toho, že mu niekto prikladal zbraň na čelo. Vo Venezuele vraj zomrie viac ľudí ročne v dôsledku vrážd, ako v Sýrii počas povstania. Navyše Chavezov režim zoštatňuje denne niekoľko súkromných spoločností.

Vydali sme sa ku kláštoru. Po ceste sme zjedli čosi z našich plechovkových zásob potravín. Došli sme k policajnému stanovisku. Potrebujeme beduinskeho sprievodcu, lebo sme povedali, že chceme ísť hore na vrch. Presviedčame ich, že nechceme a nepotrebujeme. Argument, že viacero ľudí sa stratilo, niekoľko umrelo. Hádame sa. Presviedčajú nás, že je to nariadenie ministerstva. Ewa chce vidieť dajaký papier, ja chcem zobudiť ministra turizmu. Policajt si trhá vlasy. Po pol hodine sme došli k stanovisku, že s nimi nepohneme. Cena za sprievodcu je 110 ep. Policajt zavolal do kláštora a našiel nám dvoch egypťanov, s ktorými môžeme ísť na výlet spolu a zaplatiť spoločne.

Nechceli sme to vzdať, preto sme to zobrali ako nanútené vstupné a sprievodcu sme si zobrali. Našťastie to bol tichý beduin, kračajúci pred nami ako duch. Nič nereptal a nechal nás, užívať si náš výlet.

Dvaja egypťania s nami boli mladí chalani. Hudobník a zamestnanec AT&T. Dostali sme sa do údolia osvetleného mesačným svetlom. Medzi dvoma strmými skalnými stenami ležal v miernom svahu kláštor. Jeho kamenné múry kopírovali svah a vytvárali dojem, že ho stavitelia postavili nakrivo. Vďaka mesiacu, ktorý bol takmer v splne, bolo vidieť na kilometre ďaleko. Aj napriek viditeľnosti sme si nevedeli úplne predstaviť okolie. Vedeli sme, že sme v kaňone, medzi vysokánskymi bralami, ale v mesačnom svite sme nevideli detaily.

Popri spevnenej ceste boli odparkované ťavy, niekoľko jednoduchých kamenných príbytkov, v ktorých sa svietilo. Okolo nich posedávali alebo pospávali beduini. Aj v noci ste smerom od svetielka začuli „camel, sir?“. Našťastie to nebolo tak často, ako v Petre.

Cesta sa točila v serpentínach do svahu. Tu som si uvedomil, čo to znamená tieň mesiaca. Po hodine cesty sme vyšlapali dosť vysoko. Pozrel som sa smerom do údolia. Cesta, ktorú sme vyšlapali a svetielka domčekov mizli niekde v diaľke. Svah nad nami vrhal mesačný tieň. Keď sme do neho vošli, zotmelo sa uprostred noci.

Po dvoch hodinách šlapania prešla cesta do príkrych kamenných schodov. Tam prestala sranda. S batohmi na chrbtoch sme museli kráčať ďalšiu hodinu po schodoch zarezávajúcich sa do svahu. Viacej prestávok, viacej potu. Bolo stále chladnejšie. Zastali sme a museli sme sa obliecť, pretože prepotené tričká až nepríjemné chladili.
Vystúpili sme na Sinaj, plazili sme sa svahom, keď sa nad nami objavila kaplnka. Boli sme na vrchole. GPS ukazovali výšku 2294 m n.m., teplota vzduchu klesla na 18 stupňov. Viac ako o polovicu menej oproti mestu dole, ale stále ešte relativne teplo na výšku ,v ktorej sme sa nachádzali. Rozhliadli sme sa okolo. Oproti sa týčila hora sv. Kataríny, najvyšší vrch egypta, ešte o tristo metrov vyšší ako Sinaj.

Dosiahli sme ďalšie významné pútnické miesto. Vrch, na ktorom boh zoslal Mojžišovi desatoro. Ostávali nám dve hodiny do východu slnka. Okrem nás tam nik nebol. Len náš sprievodca, ticho sediaci opodiaľ.

Znie to divne, ale pri osemnástich stupňoch nás striasala zima. Rozhodili sme si spacáky pri kaplnke, s úmyslom si aspoň hodinu pospať a oddýchnuť.

Ewa sa rozprávala s chalanmi a snažili sa spomenúť si na božie prikazania.
„neviem si spomenúť, ani aké bolo prvé“ fňukala.
V polodriemotách som jej na to po chvíli odpovedal:
„možno by si sa mala spýtať boha, myslím si, že si na to na správnom mieste.“
Ležal som v mikine v spacáku, na tvrdej skale, ktorá až nepríjemné chladila. Zaspal som pozerajuc na hviezdnu oblohu so svitom mesiaca v tvári.

Ani nie o hodinu ma zobudili ľudia obchádzajúci okolo môjho spacáku. Dorazila prvá skupina ľudí, aby si pozrela východ slnka. Sakra. Dúfal som, že na mňa nestúpia. Posadali si na múrik vedľa mňa a začali spievať španielske náboženské piesne. Uprostred púšte, na dvojtisicovke, uprostred noci. Bitch please.

Začínal som veriť príbehu o Mojžišovi. Tu sa môže stať ozaj čokoľvek. Prišlo mi to strašne vtipné. Zobudíte sa na to, že vedľa vás skupina španielov spieva k bohu. Začalo ma nadrapovať od smiechu. Snažil som sa nevybuchnúť do rehotu a neuraziť ich náboženské cítenie. Zahral som to kašlom. Dokončili pieseň.

Vstal som zo spacáku a šiel sa pozrieť na johnnyho, ktorý sa tváril nenápadne skrčený medzi nohami pútnikov pod múrikom. Pozrel som sa mu do tváre. Vyškerený ako slnco. Tiež bojoval so smiechom. Ewa si vzala spacák a premiestnila sa na druhú stranu kopca.

Počkali sme už na východ slnka. Prekračovali sme na mieste alebo sa prechádzali dookola. bolo príliš chladno na to, aby sme len sedeli na skale. Vrch sa začal zapĺňať turistami. Na východe sa nad horami objavil úzky pásik žiary. Našli sme si miesto na sedenie. Nad skalným zrázom, na plochej vodorovnej skale. Zanedlho sme boli obklopení desiatkami ľudí. Všetci sme čakali, pokiaľ sa z topiaceho červeného horizontu nevynori červena guľa. Akonáhle slnko vyšlo, zmizli všetky farby horizontu a teplota začala stúpať. Ľudia porobili fotky a zmizli. Do pol hodiny sme tam ostali zasa sami.

Náš sprievodca si nechal vyplatiť peniaze a zmizol tiež. Hlavne, že nás policajt presviedčal, že ak nás nedovedie dole, licenciu, ktorú nechal pri bráne, mu nevrátia. Je to jedna banda všivavá mafianska, ktorá dokáže pokaziť akýkoľvek zážitok. Nakoniec bol výstup so sprievodcom super, ale po pol hodinovej hádke pri vstupe som bol nasraté zvieratko ešte peknú chvíľku. Až kým to zo mňa nádherná noc v horách nevybila.

Cesta späť dole bolo pútnické vykúpenie všetkých hriechov. Po schodoch pod páliacim slnkom, nohy sa mi triasli od únavy, bol som smädný, batoh ma ťažil a dostával som kŕče do čriev. Normálne jedlo sme nejedli dobré dva dni. Dostatok vody na východe nikdy nie je toľko, ako si myslíte. Smäd je permanentný pocit, ktorý zažívate.
Slnečné svetlo dávalo krajine, ktorou sme prešli v noci detaily. Minútu od minúty som to ale prestával vnímať a keď sme prichádzali dole ku kláštoru, ledva som sa vliekol. Zložili sme sa dole v kaviarni, napili sa vody a rozbití hodinu oddychovali. Až keď sme sa dali trocha dokopy, navštívili sme kláštor. Pre verejnosť je väčšina zavretý a v tom zvyšku, ktorý je prístupný sa nemôže fotografovať. Srdcom kláštora je grécko katolícky kostol s relikviami sv. Kataríny. Interiér je bohato zdobený zlatom a maľbami. Na dvore sa nachádza krík, prostredníctvom ktorého podľa biblie prehovoril boh k Mojžišovi prvý krát. Ľudia veria, že je to práve tento krík a preto okolo neho v minulosti postavili kláštor.

Domáci nám povedali, že do Dahabu, ďalšej zastávky na našej ceste, zo sv. Kataríny nechodí vo štvrtok žiaden autobus. Ťažko zistiť, či je to pravda. Nakoniec sa nám podarilo zjednať cenu za taxík na 50 ep na hlavu. Drahšie ako bus, ale stále pomerne dobrá cena.

Šofér nás prepašoval cez vojenské kontroly, kde by sme museli čakať. Hneď ako sme sa pohli sme odpadli od únavy a zaspali. Zobudili sme sa až pred Dahabom. Vedľa šoféra v mikrobuse sedel Arab v galabiji a rozprával sa s ním. Ani neviem o tom, kedy nastúpil. Nedostatok spánku je pekne halucinogénny. Taxík zastal a šofér ukázal smerom k uličke, kde bol medzi palmami prístrešok. „seven heaven“, povedal. Názov hotela, kam sme mali namierené.

Po vystúpení z klimatizovaného auta sme dostali facku z tepla. Došmatlali sme k prístrešku. Vo dverách stál chalan.
„môžem pomôcť?“ spýtal sa.
„hľadáme seven heaven“, odpovedal som mu.

…. Pokračovanie nabudúce

„Masový turizmus zabíja zábavu. Alebo čo. Každopádne je to zvláštny pocit stráviť niekoľko nočných hodín výštverom na biblickú horu Sinai (človeka po ceste napadá množstvo duchovných vecí, spiritualita mu priam trčí z topánok spolu s kamienkami, boha spomína prakticky v jednom kuse) a potom sa hore, na vrchole snaženia, kde očakáva priestor pre seba a pozvoľné rozjímanie, objaví niekoľko tuctov ďalších upotených nešťastníkov s foťákmi proklete nízko a pekelne hlučnou piesňou na perách. Znenazdania vyjaví sa pravda – áno, aj toto som ja. Je tu pekne, ale už stačilo, pome sa nažrať. Ako naložiť s náhle nadobudnutým poznaním? Ruky preč, nikdy viac! – velí pud jedinečnosti. Aj tak sa tomu nedá vyhnúť… – vzdychol objektívny rozum. Pomôže snáď len očakávania nechať doma a s otvorenou dušou nemusí ísť človek ani príliš ďaleko na to, aby bol.“

Zobraziť Stopárov sprievodca po Arábii na väčšej mape