Arabská žena mnoha tváří

Jak se žije ženám na Blízkém východě? Odpovědi nabídne šestý ročník Arabfestu

I letos na jaře Plzeň ožije arabskými tóny, chutěmi, vůněmi a barvami. Již pošesté bude hostit FESTIVAL ARABSKÉ KULTURY, jehož hlavní týdenní program se uskuteční v Plzni ve dnech 10.–17. dubna a jeho ozvěny proběhnou následně 23.–25. dubna v Praze.

Tématem šestého ročníku bude ŽENA. „Téma jsme zvolili v souladu se sloganem z doby kandidatury projektu Plzeň – Evropské hlavní město kultury 2015, který zněl Plzeň je žena. Chceme poukázat na různé aspekty života arabských žen a zejména zdůraznit, že arabská žena není jednotvárný fenomén, ale že má naopak mnoho tváří a podob, z nichž některé možná návštěvníky překvapí,“ říká ředitelka festivalu Tereza Svášková. Mezi letošními hosty se tak objeví třeba palestinská rapperka, marocká básnířka či libanonská fotografka.

Hlavní hvězdou bezesporu bude palestinská hudebnice žijící ve Velké Británii Shadia Mansour, známá jako „první dáma arabského hip hopu“. Její hudební projev je originálním spojením tradičních blízkovýchodních prvků s energickým hip hopem, v textech nešetří společenskou kritikou a politickou angažovaností.  Sobotní večer zakončí skvělá afterparty v režii rakouského tria Restless Leg Syndrome. Koncert proběhne v rámci sobotního programu za finančního přispění společnosti Plzeň 2015, o.p.s.

Tradiční velké sobotní odpoledne se bude nově konat v prostorách DEPO2015 u řeky Radbúzy. Kromě zmíněného koncertu program nabídne také přednášku Jany Břeské o tom, jaká radosti a strasti čekají Češku na cestách po arabských zemích. Téma skateboardingu v Jordánsku přiblíží Jakub Novotný, který se na ammánské skejtové scéně nějakou dobu pohyboval. Návštěvníci si také budou moci zakoupit ručně tkané a šité výrobky palestinských žen; a to u stánku Nawal Slemiah, zakladatelky neziskové organizace Women in Hebron, která bude mít následně v pondělí na Západočeské univerzitě v Plzni přednášku.

Populární novinářský pátek letos proběhne v režii autorů spjatých s novinami A2 a účast přislíbili Marek Čejka, Matěj Metelka, Míla Janišová či Daniel Křížek. Další přednášky, které festivalový týden nabídne, se budou týkat svatebních tradic v Alexandrii, obrazu ženy v arabské kinematografii, zahalování či postavení ženy jako spisovatelky.

Organizátoři ani letos nezapomínají na filmové fajnšmekry, kteří budou moci v rámci dílčího projektu ArabFILMfest shlédnout netradiční a oceňované snímky blízkovýchodní kinematografie v krásných secesních prostorách Měšťanské besedy. Mezi nimi se objeví třeba oceňovaný palestinský film režisérky Jessicy Habie Mars at Sunrise zachycující střet dvou frustrovaných umělců na opačných stranách „barikády“ izraelského konfliktu. Divákům by neměl také ujít několika cenami oceněný dokument Šeherezádin deník z prostředí libanonské ženské věznice dokumentaristky Zeiny Daccache.

Gurmánům a milovníkům exotických pokrmů jistě přijde k chuti oblíbený nedělní oběd v duchu syrsko-libanonské kuchyně. Sobotní pozdní snídani, která se v minulém roce setkala s velkým ohlasem, bude mít opět v režii vegetariánské bistro Satyr.

Součástí festivalu bude také ojedinělý projekt Arabové mezi námi, který je postaven na spolupráci mezi vybranými středními školami a dvanácti obyvateli ČR arabského původu. Vernisáž výstavy 12 velkoformátových portrétů Arabů proběhne 7. dubna před budovou Studijní a vědecké knihovny Plzeňského kraje. Autorem portrétů je známý plzeňský fotograf Radovan Kodera.

Necelý týden po skončení plzeňské části se festival v menším rozsahu odehraje také v Praze. Během tří dnů návštěvníci shlédnou dokumentární snímek #chicagoGirl, naučí se základní arabské fráze, dozví se o historii ženského zahalování či si poslechnou přednášku české novinářky Jany Kotaishové, která publiku představí svoji vyvzdorovanou knihu o pohnutých osudech svého palestinského manžela.

Festival arabské kultury má za sebou pět úspěšných ročníků. Původně vznikl jako skromná akce studentů Katedy blízkovýchodních studií FF ZČU, postupně se z něj však podařilo učinit víceúrovňový festival pro širokou veřejnost. Od roku 2013 nad jeho organizací převzalo záštitu toho roku založené Občanské sdružení ARABFEST. Poslední dva ročníky se navíc konaly pod záštitou plzeňského primátora a rektorky ZČU. Festival je finančně podpořen z projektu Plzeň – Evropské hlavní město kultury 2015 a z grantu Západočeské univerzity v Plzni.

Viac informácií o programe získate na stránke arabfest.cz

Wadjda

wadjdaPostavenie a práva žien v konzervatívnej Saudskej Arábii sú mediálne často diskutované témy. Kým v iných blízkovýchodných krajinách dostala táto tematika priestor aj v domácej kinematografii, v prípade Saudskej Arábie sme na to museli kvôli neexistenicii domácej tvorby dlho čakať.

V roku 2012 bol natočený, výlučne na predmestí Rijádu,  prvý saudský celovečerný film s názvom Wadjda (Wadžda). Príprava filmu trvala až 5 rokov kvôli finančným ťažkostiam a komplikáciám so saudskými úradmi. Herecké obsadenie je čisto amatérske (postavy vystupujúce vo filme nemajú za sebou hereckú minulosť), čo robí film ešte hodnotnejším a vzácnejším.

Saudská režisérka žijúca v Bahrajne, Haifaa Al Mansour sedela počas natáčania v aute a pokyny kameramanom pri natáčaní scén na ulici dávala cez vysielačku. Kým v Saudskej Arábii je film zakázaný, na rôznych svetových filmových festivaloch zabodoval a získal popredné ocenenia.Continue reading →

Tunisko zavádza výstupné poplatky

Od 1. októbra začne v Tunisku platiť pre zahraničných turistov nová legislatíva, podľa ktorej musí každý cudzinec pri opustení severoafrickej krajiny povinne zaplatiť výstupný poplatok rovnajúci sa sume 30 dinárov (13 eur).

Zákon prichádza do platnosti po zasadnutí v Tunise, ktoré sa konalo v pondelok medzi predstaviteľmi ministerstiev vnútra, financií, zahraničných vecí a Tuniskej federácie cestovných kancelárií.

Výstupný poplatok musí povinne zaplatiť každý cudzinec, bez ohľadu na to, či bol v Tunisku individuálne alebo v rámci organizovaného zájazdu. Kolok v hodnote 30 dinárov bude vlepený do pasov cudzincov na letiskách pred odletom, počas pasovej kontroly.

Zdroj:

http://www.napi.hu/nemzetkozi_gazdasag/kulfoldre_utazik_fontos_valtozas_jon.585799.html

http://allafrica.com/stories/201408261302.html

Lada Svetom – Teherán True Story

Keď sme predošlé dni kolisali na krivke hore a dole, tak teherán pre nás znamenal pád až na dno. Ráno sme skoro vstali a šli do mesta. Čakala nás tortura vybavovania predĺženia víz. To bolo ale nic oproti tomu, čo nasledovalo. Naša expedícia sa možno predčasne skončila a my sme radi, že sme vyviazli so zdravou kožou.

Teherán je popretkavany dialnicami zo severu na juh a zo západu na východ. Smerom bližšie do centra premávka výrazne hustla a nás stalo kopec času, kým sme sa dostali k budove imigračnej polície. Tam nás odkázali na ine oddelenie zasa na východe mesta. Davy ľudí a papierovacky zabrali nejaký čas,       ale šlo to rýchlo. Keď sme pani pri okienku povedali, že by sme to potrebovali ešte dnes, tak to posúrila a za pár hodín sme mali predĺženie. Aj s cestou do banky a so zaplatením poplatku. Keďže bolo ešte len tesne poobede, zamierili sme smerom k turkmenskej ambasáde po víza. Tá sa nachádzala zasa ďaleko na západe teheranu. Počas cesty mestom nás začal obiehat biely peugeot 206. Cez okienko nám z neho mávali mladí iranci a naznačovali nám, že sa chcú s nami odfotit. Ukázali sme im, že nemáme čas a ponahlame sa preč. Zišli sme na druhý smer diaľnice mestom a auto sa objavilo znova. Ukazovali na nás, že chcú fotku. Dole pod zjazdom z mosta pred nami zastavili. Povedali sme si, že dobre, budú to asi dvestopatdesiati iranci, s ktorými sa vyfotime a ideme rýchlo ďalej.
Chalani vystúpili a začali sa s nami fotiť na svoj iPad. Striedali sa okolo nás jeden po druhom a nestačili sme ich ani vnímať. Málo nám byť divne, že sa nefotia s autom, ale stavali sa s nami do svahu. Zasa ale, nebolo to prvýkrát. pristavilo sa pri nás ďalšie auto, vystúpil z neho starší pán a pýta sa, či nemáme problém. Mladíci mu vravia, že sa fotime a on teda odchádza preč. Po ceste okolo nás prechádzajú desiatky áut za minútu.

Pozdravili sme sa a začali nasadat do auta. Chlapíci zašli k peugeotu až na jedného, ktorý začal obchadzat naše auto. Skusil nastupit dozadu. Pozerám po nom, čo robí a vravím mu po anglicky, že nemáme čas, musíme ísť. Chlapík nastupuje na vodicove miesto, majo po ňom kričí. Vravím si, že ten blbec si chce pozrieť auto z vnútra poturovat motor alebo dačo podobné. Nastúpil som na miesto spolujazdca a snažím sa ho poslať von z auta. Chlapík niečo nesuvisle huci. Stále si myslím že je to vtip. Macha mi pred hlavou rukou a ja neviem čo tym myslí. Má dačo v tej ruke. Že je to nôž som si všimol až o sekundu neskôr, keď mi asi na piaty pokus pristál v ruke. V tesnom priestore sa nedá nic robiť, slzak je vzadu, na toto sme neboli pripraveni. Jediná možnosť bola rýchlo vystreliť dverami von. Čo sa stalo si uvedomujem až v momente, keď pridáva a auto sa pohyna preč. Chlapi naskakuju do peugeota a idu za ním. Majo s matejom sa snažia vodiča ešte zastaviť ale je to beznádejne. Jedine co som stihol spraviť bolo, že som vytiahol mobil a namiesto fotky natočil auto útočníkov a odchod nášho. Tváre som nedal. Cvakol som ich až keď nasadili, inak by som asi prišiel aj o mobil. Auto mizne na diaľnici uprostred teheranu a my ostávame len v zabkach, tričkách, našťastie s pasmi a peniazmi a jediným mojim mobilom. Všetko ostatné mizne definitívne preč.

Udialo sa to tak rýchlo a nečakane, že sme si nestihli ani zapamätať útočníkov. Zistil som, že mám značku auta natocenu na mobile, tak sme rýchlo popri ceste utekali k najbližším ľuďom na malom parkovisku asi sto metrov od incidentu. Zhamovali sme ich,aby nám zavolali políciu. Chalani boli hotoví, ja som sa snažil ešte zistiť, kde som dostal zásah. Našťastie len špičkou noža do zápästia, takže som nepotreboval ani ošetrenie. V kuchyni by som sa poranil horšie. No bol som rád, že to dopadlo len tak. Mať nôž v pohybe desať centimetrov od tváre v uzavretom priestore nie je veru ľahká situacia.

Chlapom na parkovisku chvíľu trvalo kým pochopili, čo sa nám stalo. Začali volať políciu. Jeden pán nás zobral do auta a viezol na stanicu. Keď príliš dlho kruzil a nevedel žiadnu nájsť, zastali sme na zastávke. Veľmi rýchlo sme usúdili, že nemôžeme veriť nikomu a z auta sme vyskakali von medzi ľudí. Ak by sme prisli ešte o peniaze a doklady tak je úplne koniec. Navyše, v telefóne som mal dôkazy. Pán vyšiel z auta za nami von a snažil sa nám vysvetliť, že to myslí dobre. Lenže nevedel anglicky. Chápal, že mu nedôverujeme, tak zostal s nami čakať na hliadku. Ponúkol nám cigarety a neustále volal na políciu. Keď došiel policajt na motorke, nasadli sme naspäť do auta a odišli na najbližšiu stanicu.

Začala sa pre nás procedúra chodenia zo stanice na stanicu a vyplnania zápisníc. Dôstojník na prvej povedal, že takýto prípad za 29 rokov nezažil a dal do pohotovosti všetky dostupné jednotky. Na stanici nik nevedel poriadne anglicky, ale našťastie tam bol mladý Iranec, ktorý nám perfektne všetko prekladal.

Zavolali sme urýchlene na slovenskú ambasádu a požiadali o podporu. Aj to sme museli robiť z cudzích telefónov, pretoze môj jediný, čo ostal, nemá iránsky roaming. Večer sme zostali v hosteli a na druhý deň už na ambasáde. Sedeli sme na záhrade vlastne už na slovensku, pod iranskym nebom, počúvali sinatru, metallicu, mansona a uvolnovali sa.
Biely peugeot použitý pri lúpeži bol ukradnutý deň predtým. Našiel sa zakrátko na parkovisku v štvrti, kde sme vybavovali predĺženie víz. Ocihali si nás zrejme už tam. Jediná nádej na vypatranie páchateľa podľa značky vyhasla.

Vasiľ sa našiel až za dva dni, na parkovisku odtahovky asi 50 km za teheranom. Majiteľ parkoviska kontaktoval políciu a my sme ho šli z ambasády pozrieť a identifikovať. Bol tam medzi znicenymi autami na prasnom parkovisku. Zo strechy všetko zmizlo, vnútro bolo celkom vykuchane a neostalo tam takmer nic. Vraj mu chybala aj baterka, žiarovky zo svetiel boli preč a na okne bol vystriekany hasiaci prístroj. Pod kapotu a do kufra sme sa nepozerali. Zavolali sme policajtov a urgovali ich, aby zobrali otlacky prstov, lebo tých tam bolo neúrekom. Dostali sme priamy prikaz opustiť miesto a ísť na ambasádu. Jeden z policajtov v civile chcel môj mobil s fotkami miesta. Obviňoval ma, že som si ho odfotil. Našťastie som sedel v diplomatickom voze s vlajockou, tak ho náš šofér poslal do čerta, že v aute nemá žiadne právomoci. Odvtedy sme dostali zákaz vystúpiť. Boli sme úprimne radi, že sme v tom voze.

Toto by ste od islamskej republiky v strede ramadanu pod silným drobnohľadom bezpečnostných zložiek nečakali. čakali sme nejaké pokusy inde, no v iráne by nás to ani nenapadlo. A práve preto sme o všetko prišli, lebo sme ostali prekvapení. čo bude nasledovať ďalej nevieme. mozeme len čakať.

do teheranu prišiel medzičasom aj tím expedície škoda simply never, ktory pricestoval na felicii. dostali od nás varovanie a pokyny, aby nikomu v meste nezastavovali a dobre upratali svoje auto. kazdopadne teheranci nedokážu pochopiť, ako sa mohla lúpež odohrať na tak rušnej ceste. museli sme si vyčerpať smolu plnými duskami.

Lada Svetom – Vilnius a návrat domov

Posledné dni už ubiehali v aute rýchlo. Opustili sme Lotyšsko a zamierili do Litvy do jej hlavného mesta, Vilniusu.Už sme nemali ani poňatia, kde končilo Lotyšsko a kde začínala Litva. Európska únia zrušila hranice a krajiny sú si tak podobné. Vilnius má krásny severský charakter. Nemali sme na obhliadku mesta až tak veľa času, ale aj tak na nás zapôsobilo.

Usporiadaná premávka v centre nás odplavovala popri obchodoch až k podzemnému parkovisku. Odtiaľ sme sa vydali pešo do centra. Na katedrálnom námestí nás prekvapila veľká budova, ktorá nebyť zlatého kríža, pripomína skôr rímsky chrám než kresťanský kostol. Cez námestie sme prešli smerom na pešiu zónu. Ruch v okolí drobných butikov a kaviarní ešte viac oživovali mladí ľudia, ktorí si tu hrou na hudobné nástroje privyrábali. Mladým babám spev s gitarou išiel naozaj dobre. Pankáči opodiaľ to vzali viac športovo a keď skásli pár ľudí, rýchlo zmizli. Tipovali sme, že do najbližšej samošky na čučo.

Zastrájali sme sa hodiny, ako si dáme vo Vilniuse kávu a nakoniec vyhralo na počudovanie pivo. Vychutnali sme si pokojnú atmosféru európskeho mesta a šli znova ďalej.

Chceli sme prespať ešte v Litve, ale zvyknutí na cesty tisíce kilometrov sme sa ani nenazdali a boli sme v Poľsku. Plány na prenocovanie nám skomplikovalo niečo, s čím sme už dlhšie nerátali, dážď. Uvažovali sme aj nad litovským kempom, ale 15 eur za noc sme neboli bez okradnutia ochotní dať. V Poľsku sme námatkovo zastali uprostred jednej farmy. Za elektrickými páskami sa pásli kravy a nám lialo na hlavy, ako sme popíjali fľašu vodky pri aute. Fabo to neriešil a zaspal na kartónoch v rozmočenom jarku pri aute. My s Majom sme si podelili interiér auta. Ráno nám trvalo hodnú chvíľu, kým sa nám v mokre podaril rozložiť oheň. S našimi skúsenosťami za posledný mesiac o nás ale nemohol nik pochybovať.

V piatok večer sme už chceli byť pred slovenskými hranicami, preto nám na celé Poľsko ostal jeden deň. Chalanov čakalo šoférovanie do úmoru. Poľské cesty na úrovni, až na debilný zvyk dávať na diaľnice a hlavné obchvaty semafóry. Vo Waršave sme strávili v zápchach dve hodiny a to mimo špičky. Inak to ani nemôže byť, keď Poliaci považujú za najdôležitejší prvok cestnej siete semafór. Prešli sme po štvorprúdovke dvesto metrov a hádajte, čo nás tam čakalo. Červená. A takýmto spôsobom až do plaču oboch šoférov. Prešli sme ale takmer celú krajinu na benzín, ktorý sme viezli so sebou až z Iránu. Za tridsať centov za liter. Poľsko na iránsky benzín.

Na noc sme dorazili do českého Tešína, len hodinu cesty od Kysúc. Tam za nami dorazilo sprievodné vozidlo s občerstvením a s frajerkami. Dali sme si poslednú noc v kempe pri jazere, na čo som sa len ráno zobudil v chatke. Len tak, veď viete ako to dopadá, keď ste už prakticky doma a majú dobré pivo.

Príchod do Kysuckého Nového Mesta bol zvláštny a čarovný zároveň. Pred Pluskom nás čakali zástupy ľudí, červený koberec, fotografi a balóniky. Keď sme vystúpili z auta, nevedeli sme, čo máme robiť, ako sa tváriť. Rýchlo sme pózovali. Do ruky nám pristála fľaša šampusu. S tou sme už vedeli čo robiť. Zvládli sme to, po všetkých trampotách, po dvoch týždňoch bez žiadnej výbavy, na kartónoch, konzervách, s jedným mobilom a bez náhradných dielov. Našťastie sa Vasiľ ukázal a prešli sme to bez jediného defektu, čo sa dá považovať takmer za zázrak. Dokončili sme to aj po momentoch, ako keď nám Vasiľ zmizol pred očami na ceste v Teheráne, po rozhodovaní na ambasáde, či ísť podľa inštrukcií z Bratislavy lietadlom domov alebo ďalej. Cez všetky krízy, prach, špinu, litre potu. Po príchode do Nitry som dostal šok z priestoru. Zabudol som, aké to je nežiť na metri štvorcovom na sedačke v aute a aké to je chodiť po byte, dať si sprchu a ľahnúť na posteľ.

Ďakujeme veľmi sponzorom, prispievateľom, rodinám a kamarátom. Veľká vďaka slovenskej ambasáde v Teheráne. Pánovi konzulovi a miestnemu personálu. Bez nich by sme ostali v tých žabkách na ulici asi o dačo dlhšie. Pravé story z Teheránu nasleduje za týmto blogom.

Ospravedlnenie za nedostatok fotiek a videí, ale bez techniky sa inak nedalo.

Koniec.