Okolo Moskvy sme mali pôvodne len prechádzať. Ruskú metropolu sme plánovali obísť oblúkom. Počuli sme príbehy o zápchach stovky kilometrov od mesta a obavy sme v sebe držali aj po Teheráne. Zosnovali sme ale plán, ktorý sa nám približne aj vydaril. Po ceste sme mali na obchvate letisko Domodedovo. Tam sme sa rozhodli nechať na odstavnom parkovisku auto a vlakom sme pokračovali po prvú stanicu metra. Jediné, čo nevyšlo, boli ceny. Odstavné parkovisko nebolo zrovna najlacnejšie a hlavne vlak z letiska do mesta nás troch stál 25 eur. To isté späť. Ale pri premávke v hlavnom meste by sme sa s Vasiľom ťažko vymotali. Pred letiskom prerábali príjazd a už len na ňom sme strávili hodinu v kolóne. To sme boli celý čas pár stoviek metrov od pristávacej dráhy.

Predošlý večer sme sa utáborili pri jazierku sto kilometrov od Moskvy. Keď som sa rozhliadol po okolí, lesoch a poliach, nepovedal by som, že som len kúsok od ruského hlavného mesta. Chalani urobili manufaktúru na výrobu stravných jednotiek. Na kartónoch pripravili každému šesť žemlí s paštétou a salámom a do flaše od coly čistú vodu. Vo veľkom štýle sme si to na druhý deň niesli každý v igelitke so sebou. Bohužial, Teherán nám nenechal k dispozícii ani jeden vak.

Na moskovské metro sme sa tešili asi zo všetkého najviac. Azbuka nie je zrovna môj koníček, takže navigáciu vzali pevne do svojich rúk chalani. Prepravili sme sa do samého centra. Vyšli sme von pri divadle, prešli okolo štátnej dumy k červeným hradbám Kremľa. Moskva je Moskva a ruský zmysel pre grandióznosť v nej svieti jasne a bez ostychu. Keď budova v centre, tak musí byť minimálne obrovská. Či už sa jedná o mohutnú budovu dumy alebo obrovský hotel, ktorý uzatvára ulicu hneď oproti nej.

Posadili sme sa na múrik v Alexandrovskom sade pod hradbami. Pustil som sa do žemlí, lebo sa mi nechcelo chodiť po meste s igelitkou v ruke. Oproti mne, na reťaz oddeľujúcu chodník od trávnika, zosadol malý čierny vtáčik. So záujmom ma sledoval pri jedle. Podelil som sa s ním o pár omrviniek a odhalil som v ňom skrytého akrobata. Vždy, ako som vyhodil omrvinku jeho smerom, vyskočil z reťaze a chytil ju vo vzduchu. Zakrátko sme sa stali inšpiráciou pre fotografiu turistke vedľa nás. Získal som ešte väčšiu vtáčiu pozornosť a onedlho ma sledovalo veľa malých hladných očí.

Obišli sme Kremeľ popod hradbami. Na Lenina boli fronty ako za minulého režimu na banány, tak sme museli súdruha žiaľ vynechať. Oproti cez Červené námestie sme objavili v pôsobivej historickej budove obchodné centrum. Presklená strecha, ktorá pod sebou ukrývala uličky plné obchodov, prepúšťala dnu letné slnko a vyvolávala vo vnútri skôr dojem exteriéru. Tri poschodia boli oddelené spojovacími alejami so záhonmi plnými kvetov. Balkóny a mostíky spájajúce obchody na poschodiach nás razom presunuli niekam do ulíc malého francúzskeho alebo talianskeho mesta.

Po historickom centre sme si dali úplný kontrast. Na druhom konci mesta sme omrkli rozostavané biznis centrum. Robotníci intenzívne pracovali na dokončení sklobetónových mrakodrapov. Do hluku strojov a rytmu zbíjačiek pobehovali zamestnanci z už dokončených budov. Rusi zrejme chcú aj v tomto dobehnúť zvyšok sveta. Špinaví a uprášení sme pozorovali moskovskú vyššiu triedu, ako s radosťou a úľavou vychádza do parčíkov pred budovy na krátku prestávku a cigu. Chvíľkový únik do vonkajšieho sveta a potom naspäť do útrob sklenenej veže.

Metro je atrakcia sama o sebe, obzvlášť pre tých, ktorí čítali post-apo knihu od Gluchovského Metro 2033, kde svet na povrchu zničila jadrová katastrofa a ľudia prežívajú len v podzemí veľkomesta. Niektoré stanice sú len strohé odrazy funkcionálnej architektúry, zato iné sú úplnými skvostmi. Návštevníkovi sa nad hlavou otvárajú klenby zdobené maľbami, inde ho obklopuje stĺporadie s kosákmi a kladivami. Vedel som si živo predstaviť, ako rozsiahle stanice s vysutými obchôdzkami a mostíkmi obývajú ozbrojení ľudia, zvyšky utrápených bytostí, ktoré prežili apokalypsu. Mohutné eskalátory vyvážali davy ľudí desiatky metrov na povrch. Sledoval som ich tváre a tiché pohľady. Každý jeden človek so svojím, pre mňa neznámym životom. Milióny pasažierov metra denne postupne miznúcich niekde v lúčoch moskovského slnka. Snažil som sa zapamätať si ich tváre, len pre prípad, že by sa vonku zablislo, všetci by razom zmizli a my by sme ostali tam dole.

Až na odjazd sa nám Moskva celkom podarila. Na diaľnici na výjazde nás zľava obehla na novom Opeli ruskaja devočka. Keď bola na úrovni nášho predku, tak to strhla prudko doprava, zamkla nás a nedala nám šancu zabrániť kolízii. Fabo brzdil a stáčal to spolu s ňou doprava, ale aj tak sme narazili do jej zadného kolesa a vyhodili ju z  jazdnej dráhy. My sme zastali, ju odhodilo o kúsok ďalej. Namiesto toho, aby zastavila, prudko pridala a zmizla v protismere na vjazde na diaľnicu. Len sme sledovali, ako  sa stráca a predpokladali, že sa ešte čelne stretne s nejakým prichádzajúcim autom. Vasiľ mal len pokrivený blatník, koleso ostalo celé a rovnako aj predné svetlá. Chalani nazvali búračku ako Simply Russia a šli sme ďalej. Nakoniec, čo iné.

Prenocovali sme pri lese na pol ceste na hranice a ráno pokračovali smerom do Lotyšska. Už sme si mysleli, že Rusi sú úplne v pohode, no napokon sme sa skoro nedostali von z krajiny. Na ruskej hranici boli všetci nervózni, nik nám nechcel rozumieť, ani nás vybaviť. Ženská pri prvom okienku bola dámske rozmnožovadlo. Nervne nás poslala preč. Nebolo tam človeka, ktorý by nám dal aspoň nejaké  inštrukcie, až kým sme neskončili pri vedľajšej bráne. Pán na nej bol sebaistý ako tínedžer po druhom pive a príjemný ako piesne Braňa Mojseja. Pýtal od nás colnú deklaráciu, ktorú sme akože mali dostať pri vstupe, no nedostali. Vadil sa s nami, prečo mu nerozumieme a potom nás chcel poslať po papier späť na kazašskú hranicu. K okienkám musel Majo, lebo ja som už verejne colne deklaroval svoje názory a posielal colníkov do ich východzieho bodu.

Za nami zastalo české auto. Dvaja páni v ňom šli na montáž niekam pod Moskvu. Ich cesta ale skončila práve pri vstupe do Ruska. Na hranici strávili niekoľko hodín, no colníci ich kvôli nadváhe náradia nepustili dnu. Museli sa točiť naspäť domov a odísť do Ruska letecky. Rusi, majstri nonsensu. Česi ale vyzerali zmierene s osudom. Každopádne mali na hranici hodiny na vychladnutie do podoby, v akej sme ich našli. Rozpovedali sme im náš teheránsky príbeh. Jeden druhého hecli a vyložili nám všetok chlieb a salámy, čo so sebou z domu viezli. Najsmutnejšie na tom všetkom bolo, že nám vydržali len 500 metrov po lotyšskú hranicu, kde nám ich colník prikázal vyhodiť. Do únie sa nesmú vyvážať mäsové výrobky, aj keď sú vákuovo balené a len pred pár hodinami z únie vyšli. Zjedli sme pri smetiaku, čo sa len dalo a zvyšok vyhodili.

S ťaviou lebkou si poradiť nevedeli už vôbec. Našťastie nám nakoniec prešla. Európska únia zrejme ešte nemá smernicu na ťavie lebky dovážané na streche Lady 2105.

Pri hraniciach sme stretli auto smerujúce na Mongolia Rally. Dali sme posádke rady na cestu, hlavne aby sa vyhli ceste Rusko-Kazachstan. Odfotili sme sa s naším autom a šli sme každý svojím smerom. Lotyšsko už bola civilizácia. Na vidieku upravené usadlosti, polia, záhrady.

Večer sme sa utáborili pri jazere v meste Aglona. Pláž pri jazere bola nádherne upravená, pod stromami miestni porobili sedenia, ohniská, voda bola nádherne čistá a viedli do nej malé drevené móla.Od Skorého rána sa tam kde-tu niekto objavil a šiel si zaplávať. Napríklad staršia pani, ktorá využila ranný kľud a zaplávala si, keď vo vode ešte nik nebol. Prišla rovno z domu v plavkách a s uteráčikom cez plece. Večer sme sedeli unavení, každý pri svojej flaši vína, keď nás prekvapila skupina miestnych dôchodkýň. Žúrkovali vedľa nás pri ohni. Jedna pani vstala a doniesla nám každému za misku domácej smotanovo zeleninovej polievky. Bolo to asi naše najlepšie jedlo za celý mesiac. Babičky s polievkou si nás získali úplne.

Chalani ešte spia, no mňa si v noci pekne podali komáre a navyše ma nadránom prebudila štipancom do pery osa. Sedím preto od štvrtej na lavičke pri vode a píšem. Za tých pár hodín mi zmizla aj botoxová pera. Začali sa pri mne rozcvičovať mladé športovkyne. Chalanov nechávam pre ich dobro radšej spať.

Keď sme si ráno rozložili oheň na kávu, prekvapila nás ďalšia lotyšská babička. Prišla za nami z domu s plastovým kýblikom v ruke. V ňom mala uvarený termohrnček kávy, termosku s vriacou vodou, kávu a malú flašku s mliekom. Videla nás vraj dlho spať a prišlo jej, že by sa nám káva po prebudení istotne hodila. Takmer nič sme jej nerozumeli. V ten moment ani nebolo treba.

Dvadsať kilometrov do hranice sme šli hodinu. Sledovali sme trapiace sa kamióny a plne sme chápali, že tranzitny obchod tu fungovať nemôže. Keď už idete radšej povedľa cesty, je to zlé. Uzavreli sme stávky koľko asi bude trvať prechod kazassko ruskej hranice. Doterajší štandard bol dve a pol až tri hodiny. Kazaši rovnako ako pri vstupe, tak aj pri výstupe z toho vedu nerobili. Rusi ešte menej a aj s čakanim v kolone to bolo menej ako jeden a pol hodiny. Presne od ruskej strany začínala poriadna asfaltová cesta, objavili sa háje a zelene polia. Míňali sme viacero expedičnych vozidiel z rôznych krajín, na hraniciach dvoch motorkárov z británie. Šli zrejme podobnú trasu opačnym smerom. Chudáci asi netušili, na aku cestu za ruskou hranicou nabehnu.

Prešli sme do prvého mestečka a konečne sme využili bankomat, lebo na naše milé prekvapenie fungovali aj visa karty. Sankcie ešte zrejme týmto smerom neudreli. Nakúpili sme klasické európske potraviny. Neskôr v aute sme sa rozplývali nad chlebom s maslom a salámou a mliekom. Proste slasť. V ceste do astrachanu nám stálo jedno malé bočné rameno volgy. Viedol cez neho pontónový most. Vasiľ šiel doslova na úrovni hladiny rieky a keď v protismere prešlo ťažšie auto a rozhupalo panely, tak voda presplechla aj ponad ne. Od vody nás delili ozaj len centimetre. Bolo to ako jazdiť po nafukovačke. V astrachane sme križovali Volgu v jej hlavnom koryte. Najvačšia rieka europy tiekla hlboko dole pod piliermi mostu, po ktorom sme prechadzali. Na jednom jej brehu pristav, na druhom pláže na kupanie. Ako sme sa od rieky vzdialili, krajina opat trocha vyschla. Nabrali sme smer severozapad a ideme to skusit na sStalingrad. Mame rusky, nie nemecky tančik, tak by sa nam to aj mohlo podarit.

Palubný dennik 27. jula 2014, postup na mesto pokračuje. Predošlu noc sme po úpornom hľadani vhodnej pláže na brehu Volgy strávili na hlinenom útese pätdesiat metrov nad riekou. Výhlad sme mali široko daleko do jej povodia. Pod nami rybári chytali ryby z brehu aj zo svojich lodičiek ukotvených uprostred rieky. V obchode sme našli pivo žatecky gus, ktore sme si dali spolu s jednou konzervou na večeru. Polihali sme do trojuholnika, sledovali majestatnu rieku a hviezdy, ktore zaplnali postupne oblohu. Komáre si nas našli aj tak vysoko nad riekou, no my mame proti nim učinnu obranu. Vidno, že začina Rusko. Uprostred noci ma zima vyhnala do auta. Ak sa mi podarí dokončit tuto cestu bez topánok a mikiny, tak to budem považovat za osobný rekord. Aj vzhladom k tomu, ze pokračujeme stále na sever.

No dobre, osobny rekord to bude aj v teniskach a mikine. Smerom na sever teplota v noci výrazne klesá. Po ceste na stalingrad okolo nás prešlo niekolko desiatok obrnenych vozidiel. Za päť minut to bolo viac ako je bojaschopny stav našej armady. Z vrchných poklopov trčali hlavy vojakov, ktori udržiavali vozidlo na ceste. Prešli sme okolo tabule, označujúcej vstup do Volgogradu. Od nej sme šli ešte dalších štyridsat kilometrov, kým sme dosiahli centrum mesta. Rozťahaná priemyselna zástavba kopírovala hlavnu cestu, ktorej kvalita vyrazne poklesla. Betonove panely sa rozchádzali a vozovka vyhovovala skor pásovym vozidlám. Objavili sa prve sidliska postavene za minuleho rezimu na zelenej luke, vzniklej ako vysledok dlhych bojov za druhej svetovej. Očihali sme prvé velke nákupne centrum a nakupili zasoby. A čo viac, konečne som si kupil mikinu a platenky. Ako sa ukazalo nasledujucu noc, bol na to najvyšší čas.

Centrum volgogradu tvori dlha parkova alej, klesajuca od budovy historickej stanice postupne až k brehom volgy. K prístavu vedie široke schodisko so stlpmi na podstavcoch po bokoch. Všade sa prehanali auta s vyvesenými bielymi vlajkami s diagonálnym modrym križom. Ludia chodili v namornickych pruhovanych tričkach a čiapkach. Nepodarilo sa nam vyzistit, o co presne slo, len ze je to nejaka vojenska oslava. Mesto má trocha neforemny neupratany vzhlad. Kde tu na budove vidiet kosak a kladivo alebo obraz lenina. Sovietsky zvaz tu ostal este sučastou narodnej hrdosti. S narodnou hrdosťou súvisel ešte jeden pamatnik, ktory sme v meste navstivili. Na kopci nedaleko od centra sa týči monumentalna socha s názvom volanie vlasti. Vyše päťdesiat metrová najväčšia monoliticka socha sveta znázorňuje ženu, ktorá dvíha k nebu meč a otočena dozadu rukou zvoláva ruský národ na obranu. S patričnou hrdosťou stojí nad mestom a smeruje davy rusov na jeho obranu. Dole pod kopcom dymili fabriky a za nimi tiekla rieka. Rodiny trávili nedeľné popoludnie výletom k pamätníku a zaplnali chodníčky križujuce jasno zelené trávniky. Museli sme uznať, že toto miesto malo štýl.

Opodiaľ sa nachadzala oválna budova s otvorom v streche. V nej horela plynová fakla, ktorú v tichosti strážili dvaja ruskí vojaci. Steny boli popísané drobným písmom, zoznamom mien padlých v bitke o mesto. Tiché memento, pri ktorom prebiehal mráz po chrbte.  Cesty to dovoľujú, tak sme potiahli ešte riadny kus smerom na moskvu a utaborili sa medzi poliami kus od hlavnej cesty. Neprešla ani hodina a prišiel k nám na motorke po poľnej ceste miestny pán. Spýtal sa odkiaľ sme a či sme zastavili na oddych. Nakoniec nám poprial príjemný relax a vybral sa za svojimi povinnosťami. Noc bola ťažká. Extrémne horúčavy postupne vystriedali chladne ruské noci. Bolo to na nevydržanie. Mrzol som aj v aute, v čerstvo zakupenej mikine a nohy som si necítil aj cez tenisky. Keby mi ich fabo nenašiel v supermarkete, tak neviem ako by som tu noc prežil.  Začína ísť do tuhého. Prvé čo sme museli ráno urobiť, bol poriadny oheň. So skrehnutymi prstami sme presviedčali navlhnute drevo k lepšiemu výkonu. Nedostatok dreva prestáva byť problémom, čo môže byť naša nočná spasa. Krajina je ale lubezna. vyspať sa uprostred polí pripomínalo domov. Okolo cesty na moskvu sa tiahli kilometrove slnecnicove polia a dlhé brezove háje. Toto začne človeku vo vyprahnutej krajine veľmi rýchlo chýbať. Domov zostáva 2500 km, nás čaká ešte Moskva. Potom už len ťahačka cez pobaltie a cez Poľsko na Slovensko.

[Gallery not found]

Uzbeku sme mali na hraniciach tak akurát dosť. Colníci pri výstupe nám prehrabávali celé auto a nadávali na nich aj kazašskí colníci. Nechali nás stáť v rade za plotom na poludnie na slnku pol hodinu, dokiaľ sme sa neuškvarili. Na kazašskej strane to už bolo o inom. Vojak pri bráne zavolal cez vysielačku, že sú tu traja slováci. Pustili nás dopredu, vyšiel z colnice oficir a privítal nás v kazachstane. Na pasovú kontrolu nás postavili dopredu do radu hneď za kazachov vracajúcich sa domov. Celý čas bol vedľa nás v rade uzbecký manželský pár. Pán vyzeral, že toho má už tiež dosť. Zaklincoval to, keď sme prešli hranicu a povedal „sloboda“. To vraví asi za všetko.

Cesta za hranicou do Bejneva pokračovala v predošlom štýle. S jediným rozdielom, polnačka bola ako tak sfrézovaná, takže sa po nej dalo ísť. Pri vstupe do mesta bola stará betonka rozbitá tak, že sa po nej ísť nedalo. Domáci chceli novú cestu, preto si ju vyjazdili vedľa starej. Konečne sa nám večer podarilo nájsť vodu. Pri tom arale to ozaj nebolo ono. V meste Kulsary je jazero so sladkou vodou. Našli sme si ho ako ťava prameň uprostred púšte. Z Bejneva už šla asfaltka ako sklo. Fabo využil šok z dobrej cesty a benzín za päťdesiat centov a piekli sme si to sto za hodinu. Oproti uzbeku, kde sme prešli za posledný deň len 160 km to bola ulava.

Chalani získali majstrovskú prax vo výrobe spacákov. Z čínskych diek. Nadierovali ich šrobovákom cez hviezdicovy kľúč dvanástku a zošili lanom, ktoré sme kúpili ešte v Iráne. Fabo začal tento štýl ako prvý a preto bol jediný schopný spávať vonku. Majo sa zo zúfalstva k výrobe vaku pridal po poslednej noci pred kazašskymi hranicami. Vyšiel sa ráno ohriať z auta k ohňu a spustil žalospev „ja chcem späť svoj kokonik, vyj…ny teheransky k….t.“

Kazach sa zatiaľ páči. Jedlo dobre a lacné, benzín dobrý a lacný, colníci boli najviac v pohode, auto nám ani neotvarali a cesty ako víno. Prvé jedlo v krajine bola krupova kyslá polievka a hlavný chod zemiaky s mäsom. Za štyri doláre sa tomu nedalo odolať. Hlavne keď sme zistili, že sme aj kvôli chorobe takmer tri dni nič nezjedli. Vodku v obchode majú za euro päťdesiat, zatiaľ sme ju ale netestovali. Po okolitých planiach sa pásu stáda koní a tiav. Pokračovali sme do atyrav. Cesta rovná a bez chyby. Len miestnym asi moc nesedí. Lietajú po nej dvesto a popri ceste sme len na prvom kilometri narátali zo šesť hrobov. Na ceste do Bejnevu bolo vidieť ešte evidentnejšie, kde to borci na hrbolatej ceste nezvládli. Svedčili o tom vyhoreté vraky áut vedľa cesty.
Výrazne sme technicky vylepšili aj vasila. Chalani doliali olej a prestal nám drhnuť motor. Rátanie hrobov skončilo pred atyrav na počte 31, z toho jeden bol dvojbob.

Atyrav je väčšie kazašske mesto. Našli sme konečne supermarket a dokúpili šmaky. Prešli sme cez most rieku Ural a po dlhom čase sme sa znova ocitli na európskej strane. Odparkovali sme voz neďaleko parku pri rieke a dali si v ňom na lavičke prvé pivo po opustení Azie. V obchode sme našli príznačné lokálne. Názov málo zigulskoje a na etikete v pozadí bol na ceste zigulik. Do ruky nám padlo ale vďaka ustrednému motívu, kde bola pani so značným poprsím. Posedeli sme pred fontankou, pri veľkej soche niekoho dôležitého, oddýchli a zamierili smerom ku kaspiku. Našli sme dedinu popri našej ceste, ktorá bola k vode na mape najbližšie. Zišli sme z hlavnej cesty, prešli dedinou a pred nami sa objavil akýsi vojenský objekt a zavora. Rovno v strede cesty. Dedina pokračovala aj okolo poza objekt, tak sme zišli z hlavnej ulice a začali sa prepletat medzi voľne rozloženymi domami. Mali sme rešpektovať závoru, lebo to bola určite zavora na konci sveta. Uličky v dedine to bol čistý offroad a čo viac, ta dedina bola v horšom stave ako muynok. Žiadne cesty, len rozjazdene pásy zeme medzi domami, domy rozpadnuté, špinavé, všade hnoj, dobytok, kovový šrot a voľne pohodený bordel povalany v piesku. za ňou bola ešte dlhá plan bez cesty, kde miestni vyhadzujú a palia smeti. Na konci sa týčil ochranný val. Už sme cítili more za ním, preto sme sa rozhodli risknut offroad ladou medzi hrblomi a smetim. S fabom sme vystúpili a ukazovali majovi kade má ísť. Chalani sa mi vzdialili a ja som pomaly kráčal na slnku v dráhe auta, ktoré sa za par minut ocitlo na nasype. Kráčal som hore kopcom v očakávaní pohľadu na modre vody kaspiku. Vyšiel som na val a predo mnou sa otvoril nezabudnuteľný výhľad. Pieskova rovina porastena drobnou burinou desiatky kilometrov až po horizont, kde sa pásli ťavy. Pohlo to mojim vnutrom tak, že som to musel urobiť na dne mora. Kúsok od brehu ležala kostra kravy, ktorú sme nazvali kaspickym delfinom. No šťastie sme nemali ani na toto. Jedine čo pripomínalo more bol vietor, ktorý od suchej pláne vanul. Vrátili sme sa na cestu. Dedinu som chcel odfotit, ale nemal som odvahu. Keby som niekoho naštval, tak po takejto zlej neceste ani neujdeme. Padol by súmrak a my by sme museli urobiť vozovu hradbu. No katastrofálny pocit, opustili sme to miesto tak rychlo ako to len šlo. Cesta viedla k ruským hraniciam. nemali sme moc čo na výber. pokračovali sme ďalej a hľadali miesto na taborenie.

Kazasi, ako majú dobré cesty vo vnútri krajiny, tak v pohraničí to bola čistá katastrofa. Metrové jamy na ceste, že aj kamazy museli ísť pomaly. Maximalka tridsať za hodinu a monotónna krajina naokolo. Bez zdvihnuteho podvozku by sme to ani nedali. Pol dňa sme šli len pár kilometrov. Blížili sme sa k volge a okolie sa zazelenalo. Dvadsať km od hranice už bolo nevyhnutné nájsť prenocovanie. Zišli sme z cesty na pasienky križované zavlažovacími kanálmi. Miesto sme vyberali podľa kríkov. Potrebovali sme drevo na oheň. Náš plán romantického posedenia pri ňom prekazil hmyz. akýkoľvek zdroj svetla, či už oheň alebo telefón, prilákali krdle mušiek a komárov. Obsypali nás tak, že sa to nedalo vydržať. opiekli sme si slaninu a vzdialili sa od ohňa radšej ďalej do tmy. V tme repelent zaberal, no pri svetle bol zbytočny. Mušky ako splašené narážali do tváre a znemožňovali akúkoľvek pohodu.

Ráno sme zistili, že náš repelent je vlastne impregnačny sprej proti hmyzu, určený na odev. Upozornenie na ňom stojí, aby sme sa vyvarovali kontaktu s pokožkou. My si ho tu striekame do tváre už dva týždne a až doteraz nám to nevadilo. Vonku bolo prijemne teplo, preto som pre zmenu vymenil parenie sa na koženkovej sedačke aj v noci a ustlal si na kartonoch vonku. Máme skrátka svoj štyl. Ráno nás zdravili domáci idúci z dediny na pole a pýtali sa, či sme pri kanáloch vydržali komáre. jak páni. s našim impregnačnym repelentom dochli pri nás aj mravce.

[Gallery not found]

Ďalšie náročné dni sú za nami. Začíname pociťovať únavu. Dnes som v aute nevedel obsediet. Ležíme v poloopustenom hoteli, z ktorého nemáme dobrý pocit. Len sa vyspíme a pôjdeme ráno ďalej.

Od jazera sme odišli ráno do Chivy. Chiva je jedným z historických miest hodvábnej cesty. Jadro mesta je obohnané mohutnými blatom omietnutými hradbami. Bolo to asi prvé mesto orientu, na ktoré sme mali čas a poprechádzali sme sa v starom meste. Domčeky z hliny a malých tehiel lemovali úzke uličky, zaplnené turistami a drobnými predavačmi. Mesto v minulosti prosperovalo vďaka vychýrenému trhu s otrokmi. Nevábna minulosť mu ale neuberá na čare a úprimne sme sa tam cítili dobre. Našli sme kaviareň s internetom a pod baldachýnmi sme si posedeli zo dve hodinky. Na trhu som spozoroval vyložené nožíky. Keďže všetko z auta po teherane chýbalo, chcel som doplniť aspoň toto. Medzi vystavenými kusmi som spozoroval aj vreckový nožík juhoafrickej výroby. Presne taky, aký som prvýkrát dostal od kamoša v Sýrii. Neodolal som a prikupil ho. Za tri doláre. S predavačom som si na záver potriasol rukou a podal mu dohodnutú sumu. Zrejme to bol jeho prvý obchod toho dňa. Skromne si ich zobral a aby mu to prinieslo šťastie poklepal bankovkami po vyložených veciach.

Vyšli sme na modrý minaret, ktorý slúži ako vyhliadka pre turistov. Vstupné dvere sa nachádzali asi v polke výšky a viedlo k nim veľmi pochybne drevené schodisko. Ďalej sa už pokračovalo v útrobách minaretu po točenom schodisku, ktoré sme ale museli zdolávať v ťažkom uklone. Z hora bol nádherný výhľad na celé centrum.
V Chive sme sa zdržali a čakala nás ešte dlhá cesta do Buchary. Uzbek ale vôbec nie je ľahká krajina. Oproti susednému turkmenu je tu čo sa dopravy autom týka úplne iná situácia. Uzbeci zavreli plošne všetky benzinky a kvalita ciest je úplne mizerná. Benzinka stojí skoro na každom rohu, ale benzín na nej nekúpite. Skoro všetci miestni jazdia na plyn. už v Chive sme sa ocitli pred vážnym problémom. Ako benzín zohnať. Vekslak nám ho chcel zohnať za vyše eura liter, no to sme odmietli. Nasledujúcu hodinu sme sa vozili po meste a zháňali priekupnika. Naučili sme sa aj gesto, ktoré treba ukázat ľuďom sediacim pred domami. Ak je to priekupnik s benzínom, mávne na vás, otvorí garáž a v bandaskách od vody vám benzín predá. V turkmene bol benzín lacnejší ako voda, kvalitný a tu u susedov sa nemôže oficiálne predávať. Keď však dobre zamenite peniaze a zoženiete ho za dobrú cenu, môže vyjsť na sedemdesiat centov liter. Len ho musíte vláčiť všade so sebou v kufri.

Z chivy do Buchary vedie cesta „prvej triedy“. V realite je to ale jama na jame. Maximálnu rýchlosť sme na nej dosahovali patdesiat kilometrov za hodinu. Ak by sme do buchary chceli dôjsť znamenalo by to celý deň šoférovania tam a celý deň späť. Zároveň by to bol boj so šťastím, či niekde cestou auto nepoškodíme. Krajinu sme museli opustiť v stanovený dátum a zdržanie zavážnejšou opravou by bol pre nás problem. Hodinu a pol sme stáli na krajnici s mapou a snažili sa dačo vymyslieť, nakoniec sme odhlasovali návrat. Ďalšia dôležitá zastávka cesty zo závažných dôvodov preskočená. Pri Isfahane to boli horúčavy a nekvalitný benzín, ktorý prehrieval motor. Smerom na Bucharu zasa katastrofálny stav ciest a žiadne benzinky. Na cestu vlastným dopravným prostriedkom je Uzbek fakt zlý.

Keby bolo len toto tým, čo sťažovalo našu cestu. Ďalším faktorom bola byrokracia. Podľa zákona sme museli minimálne dve noci stráviť v hoteli (nie hostel ani kemp). Cestovka, ktora nám vybavila pozývaci list odporučila každú noc. Ešte sme nemali ani jedno potvrdené prenocovanie. Aj preto by bol pre nás príchod do buchary po polnoci problémom. Hotel sme museli vybaviť niekde v tejto časti uzbeku, lebo na severozápad sme šli zasa púšťou, kde nie je ani jedna dedina. Neďaleko od hlavnej trasy na Bucharu ležalo pri jazere mesto Boston. Podľa mapy tam mal byť hotel a kempovy komplex. Prišli sme tam, brana do kempu bola zavreta. Strážnik bol ochotný nás pustiť dnu, ale nevedel nic o registrácii turistov, preto nám to neriešilo problém s pečiatkou. Museli sme vyraziť ďalej. Keď sme videli jazero Miznut po našej ľavej ruke, nadávali sme na hlúpe nariadenia. Pokračovali sme do mesta nukus. Cesta sa tiahla na hranici dvoch svetov. Naľavo na horizonte boli zelené brehy amurdarje, napravo vyprahla púšť. Presne tam kde končil dosah zavlažovacích kanálov a vody rieky, tam končil aj život.

Na gpsku som otipoval jeden hotel a dúfali sme, že nebude príliš drahý. V ulici, kde sa hotel nachádzal, bolo viac ruín a opustených budov, ako by bolo zdravé. No budova hotela prekvapila a až sme sa báli, koľko bude stáť noc. Po zistení, že dvadsat dolárov na hlavu sme to po celom dni ani neriešili. Oddych sa nám už ziadal a pečiatku sme potrebovali. Hotel jopak joli celkovo milo prekvapil. Dostali sme vkusne zariadenú izbu s dreveným nábytkom, vajcom a klimou. S vlastnou čistou kupelkou. Na dvore hotela bola reštaurácia s veľmi priateľskými cenami. Za pár šupiek sme sa najedli, dali si k tomu pivo a keď sme zistili že majú fľašu vodky za tri doláre, dali sme si s fabom rovno dve. Potom sme si hotela už moc neužili. Ráno bolo dosť ťažké, trocha to zachránili raňajky a káva. Pri raňajkách sme stretli američana, španiela a greka, ktorí sa práve vrátili z muynoku, našho ďalšieho cieľa. Vrelo nám odporučili hotel v dedine. Vraj je to najhorší hotel aký kedy zažili. Spravuje ho manželský pár odrezaný od zvyšku sveta, budova sa rozpadá, voda netečie a atmosféra silno pripomína kubrickov film shining. Bonus, vedia nám vystaviť potvrdenie o prenocovani. Rozhodli sme sa ísť do toho. V jopak joli nám recepčný povedal, že máme prvé tri dni v uzbeku bez povinnosti registrácie a potom už každú noc musíme byť v hoteli. Zasa iná verzia. Krajina nás už začala vytáčať. Kludne sme podľa tohto mohli stráviť noc v kempe a prenocovať v hoteli až noc potom. American nám ale povedal, že na každé tri dni musíme mať jeden hotel. Tu asi nik nevie, ako to má fungovať. Najviac ma dorazilo, keď potvrdenie o registrovaní predstavoval jeden sticker s pečiatkou hotela a rukou vypísaným dátumom. Pokuta za nedodržanie je až tisíc dolárov, ale nie sú schopní tomu dať ani poriadny formulár.

Muynok bola ešte koncom šesťdesiatych rokov prosperujúca rybárska dedina na brehu Aralskeho jazera. Sovietsky projekt využitia vôd z riek amurdarje a sirdarje na zavlažovanie púšte spôsobil, že Aral začal v sedemdesiatych rokov miznúť. Tam kde boli kedysi modré brehy jazera je dnes len pieskova púšť. V muynoku cítiť nostalgiu za zašlou slávou. Ostali tam len polorozpadnuté rybárske domy, opustené konzervárne a schátralé centrum mesta. Za dedinou je malý pás niekdajšieho brehu, kde sú v piesku opustené rybárske lode. Aj preto dostala táto časť názov pohrebisko lodí. Voda sa stiahla desiatky kilometrov od brehu a zasolila sa tak, že v nej už nic nemohlo prežiť. Z pohrebiska lodí bolo až po horizont vidieť len púšť. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli hotel. Napodiv miestnym ani tak medzinárodné slovo ako hotel nič nehovorilo. Budova hotela dokonale zapadala do koloritu dediny. Jednoposchodová pozdĺžna budova, s balkónmi a oplotenou záhradou pred vchodom už zažila svoje lepšie časy. Z dverí vyšiel až po nejakom čase pán v teplakoch a tričku a potvrdil nám, že to je hotel. Na schodoch pred vchodom vylihoval vypelichany vlčiak a mačka. Záhrada spola vysychala a fasáda hotela javila známky rozpadu. Vstupom cez drevené dvere sme sa ocitli v tmavej hale s rozbitou recepciou bez akejkoľvek výbavy. Jedáleň naľavo bola zavretá a nahrádzal ju len plastovy stôl v hale. Nad ním visel obraz modrého jazera s pohupujucimi sa loďkami. Ubytovali nás, dali nám večeru, ale domáci nejavili príliš známky života. V tichosti chodili okolo a predstierali činnosť.

Izbu sme dostali na poschodí. Dlhé chodby boli neosvetlené, steny popraskané tak, že sa takmer rozchádzali. Naša namodro vymalovana izba ešte pamätala súdruhov a od tých čias sa v nej nič nezmenilo. U nás by tento hotel už spĺňal všetky požiadavky na urban exploration. Jediny faktor ho udržoval ako tak pri živote, manželia ktorí v ňom nechali občas prespať zatúlanych turistov. Teta im len ukáže, kde môžu prespať a uvari im slíže so zemiakmi. Potom sa obaja vrátia do zabudnutia.

Fabo si vychytal svoju smolu naplno. chytili ho črevné problémy práve v tomto hoteli. Zničený a v kŕčoch chodil na toaletu za hotel, lebo záchod zamietol pri prvom pohľade. Na mňa začala padať slabosť už ten večer. umyl som si zuby pri aute pred hotelom. Kúpelku dnu som riskovať nechcel. Cez plot ma sledoval malý chlapec. Ručičkami sa držal rebier plota a bez slov sledoval každy môj pohyb. Vyhrabal som v aute vrecko keksov, ktoré sme kúpili deň predtým a podal mu ich cez plot. Zamávali sme si a šiel som dnu. až mi ho prišlo ľúto, keď som ho videl visieť na plote. Predstavil som si, ako strávi celý svoj život v tejto vymierajúcej dedine.
Fabo bol na druhý deň ešte horší a ja tiež. Ledva som udržal fľašu s vodou v ruke. Kúpili sme nejaké lieky, lebo aj o tie sme v teherane prišli. Teraz by sa nám hodili. Celý deň musel šoférovať majo. My dvaja sme boli ako mŕtvoly. Mňa nepreháňalo ale začal som od slabosti upadať do mrakot. Nepomohlo tomu ani 350 km prechodu cez púšť do Kazachstanu. Monotónna piesková rovina sa tiahne až po hranicu. Celú cestu som rátal každú minútu až do momentu, keď sme zastali na noc. Prvýkrát za cestu som už myslel, že to nevydržím a miestami som mal pocit, že odchádzam. Auto sme odstavili len niekoľko metrov od hlavnej cesty. Roztiahol som si na piesok kartony a ľahol na ne. Za chvíľu začala byť neznesiteľná zima, tak sme sa s majom presunuli do auta. Preklínali sme iránskych zlodejov. Nemal som energiu vydržať hore ani minútu a hneď som zaspal.

Fabo držal stráž pri ohni vonku. Cez noc k nemu prišiel púštny šakal. Ráno nám chýbala pokrievka z hrnca a melón. Krádež pokrievky šakalom nazval majo vrcholom zločinnosti. Našli sme ju asi o päťdesiat metrov od auta. Uzbeci nazývajú hlavnú cestu do kazachstanu diaľnica, ja fatamorgána, lebo v diaľke vidíte cestu až po horizont a ako idete ďalej cesta mizne a objavujú sa len diery a štrk. Maximálna na hlavnej medzištátnej ceste tridstať kilometrov za hodinu s dvoma prestávkami na doťahovanie tlmičov.

[Gallery not found]