Budúcnosť Sýrie a celého okolitého regiónu je teraz otázkou, ktorá trápi mnoho ľudí, mnohí sa snažia nájsť riešenie a mnohí túto snahu len predstierajú. Čo sa v skutočnosti v krajine deje je veľmi ťažké odhadnúť, dokonca aj keď sa uprostred toho celého diania zrazu ocitnete. V Sýrii som strávil počas revolúcie približne 90 dní a okrem bezhraničnej paranoje, ktorá sa dostavila hneď po príchode, som sa k ničomu istému nedostal. Raz situácia vyzerala tak, o pár dní úplne inak. V hlavnom meste Damasku som sa ocitol v dokonalej Orwellovke, kam sa nedostávali žiadne informácie z vonka. O tom, že sa v krajine niečo deje, vám museli rozprávať ľudia bývajúci mimo hlavného mesta, prípadne zahraničné spravodajské televízie. V Damasku, ako aj po celej Sýrii sa na vás usmieval z každej steny prezident na plagáte, v tvári sľubujúci stabilitu, mier a večného nepriateľa v podobe Izraela.

Protesty sa rozhoreli v Sýrii už v marci 2011. Menšie protesty si vyžiadali prvých mŕtvych. Pre moslimov v krajine bolo olejom priliatym do ohňa a urážkou väčšmi to, že úrady odmietli vydať telá mŕtvych pozostalým, ktorí ich chceli aspoň dôstojne pochovať do času ďalšej modlitby, tak ako im káže viera. Keď sa k nim po dohode aj dostali, obrovské pohrebné sprievody sa dočkali ďalších brutálnych zásahov zo strany bezpečnostných zložiek. Ako povedal môj známy “Špecialitou Sýrie sa stalo to, že väznení spáchali samovraždu. Dvoma výstrelmi do hlavy.” V jednom centre protestov sa im vrátilo takto o jedno telo navyše. Príčina smrti – samovražda. Reálna? Priame vyjadrenie názoru voči väzniteľom, ako to potvrdili prepustení spoluväzni.

Do krajiny som prichádzal so zmiešanými názormi na vec. Dve strany viedli ostrý mediálny boj, v ktorom bolo nesmierne ťažké zaujať objektívne stanovisko. Aj dnes je to ťažké. Striktná objektivita ale nie je zakaždým to nevyhnutné. Môj priateľ, na ktorého som sa koniec koncov mohol zakaždým v Sýrii spoľahnúť, ma pred mojim príchodom dopredu upozornil, že je v opozícii a mám s tým rátať. Nakoniec, on sa stal mojim subjektívnym pohľadom, ktorý som sa snažil aspoň objektívne spracovať v mojej hlave. Keďže sa pravidelne vracal domov celý od krvi, ktorú na ňom zanechali ranení v jeho meste, bol jeho názor a jeho zážitky viac než autentické.

Situácia začala byť príliš rýchlo patová a skľučujúca. Piatok je pre moslimov tým, čím je pre kresťanov nedeľa. Mešity, kde sa veriaci zhromažďujú za účelom modlitieb, sa stali miestom vzniku demonštrácií. Vždy počas protestov bezpečnostné zložky a režimu oddané ozbrojené gangy zastrelili niekoľko ľudí. V sobotu nasledovali pohreby “martýrov”, kedy prišlo o život opäť niekoľko ľudí. Neustále sa opakujúca slučka bez vidiny skorého konca.

V auguste sa začal Ramadán, posvätný pôstny mesiac. Aktivisti plánovali zintenzívnenie protestov a urýchlenie konca režimu práve počas tohto pôstneho mesiaca. Ako sami vraveli :“čaká nás celých tridsať piatkov, pretože počas Ramadánu je každý deň akoby piatkom”. Sýrsky režim ešte deň pred začiatkom pôstu vtrhol aj s armádou do mesta Hama, ktoré sa stalo centrom státisícových protestov. Ramadán sa stal obdobím potláčania demonštrácií po celej Sýrii. Ani tridsať piatkov určených na protesty neprinieslo pre aktívnu sýrsku opozíciu svoje ovocie. Na všetkých doliehala neistota situácie, v ktorej sa ocitli. Režim dosiahol len hnevu konzervatívnych moslimov, pretože počas posvätného mesiaca veriaci nesmú ani len loviť zver a režim si dovolil prelievať krv veriacich bez akýchkoľvek zábran.

Skončil sa august, s ním aj Ramadán a ľudia ostali v rozpakoch. Už začiatkom septembra sa začalo šepkať o ozbrojenom povstaní. Ozbrojovať sa začali aj ľudia v niektorých častiach hlavného mesta. Riešenie situácie, ktorému sa chceli od prvopočiatku vyhnúť, sa stávalo stále reálnejším. V rozhovoroch medzi koordinačnými výbormi občas padli slová ako výbušniny, či ozbrojené povstanie. Demonštranti začali uvažovať, či šesť mesačná cesta pokojných demonštrácií mala dajaký význam. Ako povedal ale môj priateľ: “význam to malo, aspoň mali ľudia za šesť mesiacov dostatok času sa rozhodnúť, ku komu sa pridajú.”

Pred pár dňami Rusko a Čína vetovali v Bezpečnostnej rade OSN rezolúciu o Sýrii. Argumentom bolo, že zasahovanie z vonka len znemožní dialóg medzi opozíciou a režimom a stabilite neprospeje. Aký je to ale dialóg, v ktorom sa za prísľubov reforiem mučia neplnoletí a odstraňujú sa opoziční lídri? Pred necelým mesiacom som bol v Qámišli, v kurdskom meste na severovýchode Sýrie. Rozprával som sa aj s ľuďmi aktívnymi v protestoch. Kurdi sa zo solidarity pripojili k protestom, pričom žiadali slobodu, demokraciu a odstúpenie režimu terorizujúceho vlastných ľudí. Ešte v tom čase v kurdských mestách netiekla po uliciach krv. Ani nie mesiac na to sa v správach objavila informácia, že Mišaal Tammo, líder opozičnej kurdskej strany Budúcnosť bol zavraždený vo svojom dome v Qámišli. Líder, ktorý presadzoval, že sýrski Kurdi sú súčasťou Sýrie a mali by sa podieľať na novej budúcnosti krajiny, je mŕtvi a oheň vzplanul aj v tejto časti krajiny.

Už v čase, keď som v krajine bol, sa mi dostali informácie o plánovaných dezerciách z armády a vytváraní ozbrojenej opozície. Časť Sýrčanov označila prezidenta Assada za nepriateľa sýrskeho ľudu. Časť stále ostávala ticho, bojac sa prípadného chaosu a občianskej vojny. Státisíce ale vyšli do ulíc, dožadovali sa svojich práv a vyzývali prezidenta, aby odišiel z postu. Žiaľ, do Sýrie evidentne gumové projektily ešte nedorazili a ľuďom v dave akosi dochádza chuť, nechať do seba ďalej strieľať. Šaráda medzinárodnej politiky je nevypočítateľná a neprehľadná, no zdá sa, že pre ľudí vo vnútri krajiny, ktorí už stratili príliš, nie sú žiadne ďalšie straty dostatočne veľké na to, aby prestali a vzdali sa svojej najväčšej šance za desaťročia. Je ozbrojené povstanie nevyhnutné? Kto vie, no určite Sýrčania zvažujú aj túto možnosť a je každým dňom reálnejšia.