Opustili sme Irán smerom do Turkmenistanu. nechceli sme sa z bezpečnostných dôvodov v krajine dlhšie zdrzovat a preto chalani tahali nonstop. Hranicu otvárali až ráno. autom sme zastali pred zavorou a na pár hodín zdriemli. Iranci nerobili problémy a za chvíľu sme sa ocitli v zemi nikoho. Prechod do turkmenu už trval o čosi dlhšie. Konkrétne tri hodiny. najskôr si nás odchytila jedna rázná turkménka, ktorá si nás zobrala do malého officu a vystavila nám blok na tridsaťdva dolárov. Migračný poplatok. keď sme chceli bližšie vysvetlenie, odpovedala – čomu nerozumies, plat. Takej odpovedi nie je možné odolať. Po pasovej kontrole nás čakal skener. S pasom v ruke sme šli okolo neho. Colnik nám prikázal do neho vložiť batožinu. Čierny humor. Nemáme. máme si ju vybrať z auta. Ani tam nemáme. Toto je všetko s čím prichádzame. pozrel na nás podozrievavo.

Kontrola auta trvala o dačo dlhšie. Pred nami bol na rade kamión s jazdenými autami. Borci dôkladne prekutavali každé jedno, štartovali ich a úplne top keď páčidlom otvárali spodné kryty pod motorom. Nemca by vykotilo, keby videl, ako turkménsky vojak kontroluje páčidlom passata. Turkménska hranica bola železná opona. Ostnatý drôt a signalne pásy sa tiahli desiatky kilometrov do vnútrozemia.

Hlavne mesto Ashgabat leží 35 km od hraníc. Sánka nám padla už keď sme do neho vchádzali. Široká dialnica do mesta bola celkom prázdna. Najskôr sme si mysleli, že turkmeni moc áut asi mať nebudú. Podľa počtu nových toyot v centre sme ale zistili, že sú na tom podstatne lepšie, ako sme si mysleli. Ashgabat je šialený. keby som ho mal opísať v skratke, tak je to biele mesto monumentálnej architektúry postavené na rovnej pláni. Je plné gigantických bielych mramorovych stavieb, kombinujúcich rímsky, orientálny štýl a trochu sci fi. Cesty sú vyzametané do posledného smietka, lemujú ich zelené parky so stovkami fontán. Keď turkmeni stávajú pamätník alebo vládnu budovu, tak musí byť gigantická, biela, najlepšie ozdobená zlatom. Vozili sme sa po širokých bulvároch naprieč mestom hodiny. Užívali sme si zmenu atmosféry.
Rozpálené ulice nám však nedávali dýchať, preto sme zašli kúsok za mesto k vodnej nádrži. Chvíľu sme zvažovali, či tam dáme hygienu, lebo to bol viac zanesený rybník, ako nádrž. Aj keď nie najčistejšia, ale voda predsa len vyhrala. Prípravu kávy na ohni sme si tak natrénovali, že ju aj s rozložením ohňa mame hotovú za moment.
Druhý deň skoro ráno sme mali v pláne cestu naprieč púšťou Karakum, preto sme sa vrátili do mesta. Potrebovali sme nutne doplniť rozkradnutú výbavu. Behli sme na trhovisko. spacáky nám budú musieť nahradiť čínske deky, dokúpili sme hrniec, nôž a nejaké drobnosti. Tretiu chýbajúcu karimatku sme nahradili kartónmi.

Internet sme poriesili v päť hviezdičkovom grand hoteli. Týžden sme skrz trable v Iráne o sebe nedali vedieť a už bol preto najvyšší čas. Prišli sme na recepciu a spýtali sa rovno na WiFi. Pani nám bez nejakých otázok, či sme hostia alebo poplatkov dala prístupové heslo. Dotankovali sme, kúpili chýbajúce šrobovaky a šli naspäť k jazeru, kde sme chceli prenocovať. Nepodarilo sa. Niečo sa udialo na ceste k nemu a my sme boli policajnou hliadkou poslaní do preč. Vznikol nám nový a závažný problém, s ktorým sme nerátali. Kde sa utáborit. Na juh od mesta sme nemohli kvôli blízkosti hranice a na sever bola ďaleko obývaná časť. Ráno sme museli ešte rozmeniť peniaze, takže sme nemohli ani nadobro opustiť mesto. Našli sme len zjazd z cesty za mestom, kde sme zastali. Do rána okolo nás kruzil pes a celé miesto vyzeralo dosť pochybne. Nad ránom som sa musel presunúť do auta, lebo čínska deka neplnila funkciu spacaka ani zďaleka. O piatej som už bol hore, premrznuty a nevedel som zaspať.

Ráno sme zistili, že náš kemp vyzeral za svetla omnoho lepšie ako za tmy. Naokolo bolo plno suchého dreva, ktoré sme si zobrali so sebou na streche auta do púšte. pPred nami bolo päťsto kilometrov a možno bez benzinky. Lepší turkmensky benzín autu pomohol. V púšti sa už neprehrievalo, zato my sme spotrebovavali kanistre vody. Cestu, rovnú čiaru naprieč pustinou, kde tu prechádzali voľne sa pasuce ťavy. Po ceste sme mali vodný rezervoar, ale bol nedostupny za pieskovymi dunami. Pri pohľade na jeho belasé vody nám prišlo ľúto.
Ďalšia zastávka na ceste bola Darvaza. Horiaci kráter uprostred ničoho. uprostred ničoho myslím doslovne. Dedinu, ktorá tu kedysi stala, zrovnali so zemou a ostalo tu stať len niekoľko pustnych hostincov povedľa cesty. Šesť kilometrov v púšti od cesty je horiaci sedemdesiat metrový kráter. sovietskym inžinierom sa prepadol vrt a ložisko sa stalo preto nepouzitelnym. Unikajúci plyn zapálili a dúfali, že zakrátko vyhori. Už horí vyše štyridsať rokov a je jednou z naj atrakcií turkmenu. Soudruzi udelali nekde chybu. Ak vám príde vysoký účet za plyn, spomeňte si na sedemdesiat metrový kráter v darvaze, kde už štyridsať rokov valí do vzduchu plyn.
Vasil sa nedostal cez prvý kopec naviateho piesku, tak sme ho odparkovali pod kopcom na rovine, mimo dohľadu z hlavnej cesty. Z druhej strany kopca mal jeden miestny svoju jurtu. Keď nás zbadal, sadol do veľkej toyoty a šiel nám ponúknuť odvoz ku krateru. Vysvetľoval nám, že cesta je pre osobné auto neprejazdna. Verili sme schopnostiam nášho vozu a vydali sa do púšte na vlastnú päsť. Starký dobre vedel a počkal na nás pod prvým kopcom. Vasiľ hneď zapadol do piesku a bolo po ceste.  Hneď nám aj ponúkol odvoz znova. Spytali sme sa za koľko. Odpoveď prišla otázkou, koľko dáš? Majo navrhol päť dolárov a vyzeral pri tom najdrsnejšie na svete. Starký sa zasmial. to nie. Tak koľko chceš? spýtal sa ho majo. Koľko dáš? odpovedal starký. povedal som ti koľko dám, keď nechceš toľko, povedz sám koľko chceš, vraví mu majo. Tridsaťpäť dolárov, zapýta si starký. To sme pokrutili hlavou, v žiadnom prípade. Cenu bohužial nastavujú solventnejší turisti. Starký sa štandardne vyhovára na cenu benzínu, čo je až smiešne v krajine, kde liter stojí pätnásť centov. Dohoda neprišla, tak sme rozlozili pod kopcom kemp, uvarili kávu a čakali na západ slnka.
Za odvoz sme platiť nechceli, vasilom sa ísť nedalo, tak sme si tých šesť km museli púštou odšlapať sami. Žabky boli jediná obuv, ktorá mi po teherane ostala a v hlbokom piesku sa v nich nedalo chodiť. S fabom sme sa vyzuli a pokračovali celých šesť kilometrov naboso. Slnko zapadalo po našej ľavej strane, farbilo obzor do červena a my sme sa pomaly brodili v rozpálenom piesku. Padla noc a my sme pokračovali podľa mapy ďalej. Po hodine a pol sme sa predsa dočkali. Spoza maleho kopca salala do tmy červená žiara.

Stali sme nad ohnivým kráterom a pozerali dolu ako do plameňov hory osudu. Stretli sme sa s britsko-belgickou expedíciou. ponúkli sme ich z fľaše turkmenskej vodky, ktorá inak aj zatepla chutila výborne a dozvedeli sa, že sú na ceste autami na sibír. Testuju nové opely a zaparkovali vedľa nášho vasila. Urobili nám zopár fotiek pri kráteri a vybrali sa späť. Nie len že oni boli ochotní zaplatiť miestneho šofera, ale dokonca ho poslali ešte raz po nás späť, aby sme boli v tábore skôr a mohli si ešte pokecať. Asi dvadsať minút sme kráčali v tmavej púšti od kratera, keď nás osvetlilo vracajúce sa terénne vozidlo. To čo sme sprvu šli hodinu a pol sme s domácim blaznivym šoférom zvládli za päť minút. V tábore sa ukázala spolupatričnosť cestovateľov. Požičali nám karimatky, ráno sme dostali zvyšok šúlacieho tabaku, nejaké konzervy a náhradné tričká. Večer sme mali s jedným z pánov zaujímavý rozhovor. Roky pripravuje expedičné vozidlá a rád sleduje ako cesty menia ľudí. Nemyslel som si, že stretneme tak fajn ľudí. Bolo to ako na horách. Spolupatričnosť sa prejavila a bolo vidieť, že majú o nás starosť. Pýtali sa nás každú chvíľu, či niečo nepotrebujeme. Vymenili sme si nakoniec kontakty a dúfame, že sa ešte niekedy na cestách stretneme.

Na druhý deň sme odišli smerom do uzbeku. „rubali sme si to“ osemdesiat na dashoguz a zrazu skončil nas jazdný pruh. Majo to strhol do druhého. Keď zbadal tie jamy chytil sa za hlavu a chcel zakričať my god ale spustil sa mu len generator náhodných slov a vyšlo z neho len my bar bar bar. Zadusali sme sa od smiechu a prvýkrát sme museli pre slzy odstaviť auto na krajnicu. Karakum nám dala riadne zabrať. Do Dashoguzu sme prišli poobede, uvareni, hotoví. Našli sme trznicu, najlepšie miesto pre zásobenie sa. Nakúpili sme potrebné drobnosti, aj sme sa tu najedli mäsových pirohov za jedno euro. Zasa raz sme boli naj atrakciou my a zlatí miestni sa šli pretrhnúť. Pán v reštike nám automaticky začal ponúkať pálenku. Mám rezervné žabky a som pripravený na Uzbekistan. Čínska tržnica v Dashoguze odporúčaná lokalita do lonely planet.

Keď sme si mysleli, že púštna horúčava bude to najhoršie toho dňa, tak sme zistili, že koniec sveta leží až na turkmensko uzbeckych hraniciach. Boli sme zrejme jediné vozidlo, ktoré ten deň hranicou prešlo. Viac nebolo znudenym turkmenskym colníkom treba. Na výstupe z krajiny nám urobili takú kontrolu, ako keby bolo čo odtiaľ pašovat. My s fabom sme prešli takmer plynule, len sme im museli chvíľu vysvetľovať, že nemáme žiadnu batožinu. majo šiel s autom a to bol koniec. Všetci desiati colníci sa okolo neho zbehli a začali auto rozoberať. mal som pocit, že si k tomu zavolajú aj mamu, brata, deda, Lebo sa schádzali ako muchy. S fabom sme to sledovali z opodiaľ a dochádzala nám trpezlivosť. Najmä keď colník vytiahol autolekarnicku a otačal ju v rukách ako keby to bola bomba. Keď už vytiahol melón a skúmal čo to môže byť, mali sme dosť. Turkmeni majú oproti uzbekom kompletne vynovené colnice, ale zamestnávajú tam chalanov s iq max 20. Jeden vytiahol sekeru a začal majovi hovoriť, že to je chladná zbraň. Majo si na nich vypracoval už vlastnú metódu, pretože prevážal auto cez niekoľko hraníc. Pozrel na neho a odpovedal mu, áno chladná zbraň. Keď mi je chladno, urobím si s ňou oheň. Colník na neho tupo pozrel a zatváril sa, že to chcel počuť. Bonus, majo im začal veci vysvetľovať výlučne po slovensky. Má to väčší úspech. Nenechali nás pozerať sa na rozbalovanie auta a poslali nás s fabom za poslednú závoru. Dali sme chalanovi pasy, aby si zapísal to isté, ako traja colníci sto metrov pred ním. Chudák chalan ani nevedel, čo s tym má robiť. Do kolonky bydlisko po dlhom prázdnom pohľade na obal pasu napísal „cestovný pas“. Medzihraničné pásmo vyzeralo ako betonky v nitre za kafilerkou. Tam sme počkali na maja s autom a odišli smer Uzbek. Uzbeckí colníci síce už dosahovali iq normál, ale zato väčšina z nich spala na stole alebo pozerala svorne telku. Na celú colnicu nám našli len dve perá na vyplnanie papierov. O ako by som im želal, aby došli ma hranicu aspoň štyri autobusy turistov. Obesili by sa potom na vlajkovom stožiari.

Do uzbeku sme úspešne na streche previezli drevo a taviu lebku, ktorú sme našli v púšti. Vasiľ dostal ukrutný vzhľad a všetci sa nás pýtajú na Mongolian rallye.
Životná úroveň prechodom hraníc prudko padla. Zohnať benzín je tu veľký problém, lebo všetky benzinky akosi zavreli a prešli na plyn. Zato pivo tu stojí osemdesiat centov. Utáborili sme sa pri jazere neďaleko Chivy, dopili zásoby a konečne zo seba zmyli piesok. Na druhý deň sme pokračovali do Chivy a smer Buchara. V nádejí, že nájdeme benzín a načapujeme ho aj do všetkých prázdnych fliaš od vody.

[Gallery not found]

Ospravedlňujeme sa za dlhu odmlku, ale mali sme na to adekvátne dôvody. keď sme minule dni kolisali hore a dole, tak teherán pre nás znamenal až pád na dno. Do mesta sme prišli nad ránom pred necelým týždňom a naplno si vychutnali zápchy osemnásť miliónovej metropoly. Čakal nás deň plný vybavovačiek, no skončil sa pre nás neblaho. Boli sme okradnutí a prišli sme aj o auto. To sa nám vrátilo až o päť dní, ale kompletne vykuchane, našťastie pojazdné. My sme skončili len v zabkach a v jednom oblečení. Bližšie detaily toho celého ale zverejníme až po návrate domov.

Päť dní sme strávili na slovenskej ambasáde. sme neskutočne vďační za priateľské privítanie a pomoc nášho konzula a miestneho personálu. Bez nich by sme boli sami s holými zadkami a bezradní. Aj vďaka ich pomoci sme mali už za päť dní auto späť. Kriminalita voči cudzincom je v Iráne takmer nulová, preto sme zrejme vybrali smolu za roky dozadu aj dopredu. Veľké mesto je ale skrátka vždy babylon, preto odporúčame dávať v teherane obrovský pozor. Ostatné tipy a rady až po návrate.
Auto nie že nám vybielili od elektroniky, rádia, vysielacky a menica, ale pomizli nám aj nepredajne náhradné diely, rezervy, kanistre a prakticky všetko oblečenie. hovada vybrali aj baterku, žiarovky zo svetiel a vystriekali na okná nás hasiaci prístroj. keď sme zistili, že vytrhli aj klaxon, tak už sme len krútili hlavou. nie len že sme prišli o techniku, všetky fotky a videa, ale ešte nám aj poškodili čo sa dalo. V momente obhliadky auta nám bolo jasné, že takto dalej cez púšť karakum pokračovať nemôžeme.
Našim šťastím v nešťastí bol príchod tímu škoda simply never do teheranu. Chalani zaparkovali svoje auto spolu s našim v bezpečí slovenskej ambasády a zapozicali nám niektoré veci potrebné pre ďalšiu cestu. Týmto ich pozdravujeme, ešte raz ďakujeme a želáme im šťastne pokračovanie ich cesty.

Nasledovala veľmi ťažká porada, po ktorej padlo rozhodnutie, že ideme ďalej. bez spacakov, len v tričkách a so zubnou kefkou. To bola totiž celá naša výbava. nesmiem zabudnúť na žabky, ktoré ak vydržia až domov, tak ich povysim na expedicne. Bude to ťažké, ale sme rozhodnutí ísť ďalej. Tento blog prichádza až po našom prechode von z krajiny.

Irán nakoniec sklamal a veľmi. preto sme z neho chceli odísť čo najskôr. Jediný moj suvenír je zubná kefka, ktorú som si tam kúpil. Trocha moj názor zlepšila večera v záhrade sahovho letného paláca, ktorá nám posledný večer  poskytla pohľad na trochu uvolnenejsiu atmosféru. silný kontrast voči policajným staniciam. Snáď už pribudnú len pozitívne príbehy so šťastným koncom. Svet patrí tým, ktorí sa neposeru. Lada Svetom ide ďalej, už sme v Turkmenistane.

  

Výber fotiek od chalanov po prvom týždni na ceste.

Continue reading →

Prechod cez horské hrebene dole do kermanshahu nesiel hladko podľa našich predstáv. Asi vo výške 2500 m n.m. vasiľ odmietol ísť ďalej. Nahodili sme ho dolu kopcom ale zdochol nám znova. Chalani vymontovali v kopci palivovu pumpu a vymenili ju za druhú. Aj napriek tomu sa chlapec trápil. S majom sme vystúpili, aby sme mu uľahčili a šli sme do kopca pešo. Fabo ho doviedol až hore a stretli sme sa na jednej vyhliadke, kde starší kurdski pani predávali nápoje a jedlo. Po predošlej skúsenosti sme sa najedli a dobre sme urobili. Pán skusal všetko čo sa na našom aute hybalo aj nehybalo. Sami sa s nami pofotili a neviem prečo mi jeden z nich pri odchode zasalutoval. Možno preto, že sme vrcholec vyšli pešo. Ja ešte v zabkach a vytlačili sme pred sebou aj auto.

Chvíľu sme schádzali z hôr nižšie len pár metrov od línie irackých hraníc. Na mieste, kde sa odbacalo do iraku sa cesta rozdvojovala. Na križovatke bola gulometna veža a vojaci. Spýtali sme sa na cestu do pavehu. Vojak nás poslal po jednej. Nakoniec sa to ukázalo ako skratka. Síce dlhšia ale o to horšia cesta. Prudké klesacky dole nezvladali naše brzdy a keď sme zišli dole, zistili sme, že musíme zasa hore. Kopec bol ešte strmsi ako predtým a vonkajšia teplota v horách hrubo cez štyridsať stupňov. Bolo to bez šance. Chladic sa nám prehrieval pri každej zákrute. Podpísal sa pod to aj 80 oktanovy iránsky benzín, ktorý autu tak nesmakuje. Pred nami bolo ešte ukrutne dlhé stúpanie a voda takmer vrela. Museli sme odstaviť na krajnici a vôbec sme netusili, ako sa dostaneme na druhú stranu hrebeňa. Špekulovali sme nad možnosťou nechať sa hore vytiahnuť silnejším vozom. Cesta naspäť nepripadala v úvahu, pretože sme po nej klesli do údolia zhruba rovnaký stupak, ako bol pred nami. Začali sme si seriózne zúfať.

Do desiatich minút pri nás zastavilo auto so štyrmi kurdskymi mladíkmi. Okamžite začali riešiť náš problém. Jeden povedal, že je mechanik. Otvorili kufor svojho auta, vyhadzali z neho drevo, deky, vytiahli prenosnu chladničku a z nej veľký kus ľadu, ktorý nám položili na chladic. Ľad sa začal okamžite roztapat, pričom chladná voda stekala medzi rebra chladiča. O pár minút sme boli ready to go. Mňa s majom zobrali do svojho auta, kde sme sa hore viezli šiesti. Fabo šiel za nami s vasilom. Tak sa nám podarilo zdolať posledný stupak v kurdistane.

Kurdi nás zastavovali po celý ďalší zvyšok cesty a pozývali nás k sebe domov. Museli sme odmietať, lebo sme sa chceli ešte dostať do kermanshahu a priblížiť sa k isfahanu. Cez hory v kurdistane sme aj s poruchami postúpili len niekoľko desiatok kilometrov za deň. Kraj je to úžasne prenadherny, s milymi ľuďmi, ale na staré auto s horším benzínom je zabijak.

Zišli sme dolu na iransku plosinu, no zistili sme, že vasiľ sa prehrievat neprestaval. Nad cestou muselo byť okolo 60 stupňov a to je teplota, ktorou motor na lade neuchladite. Naša príhoda s varenim čaju pri prieduchu kúrenia do vnútra auta bola ničím oproti tomu, čo sme prežívali dnes. Vonku okolo 45 stupňov a my sme museli kurit do vnútra auta a aj tak sa motor prehrieval. Po prvýkrát za cestu som si musel obuť tenisky, pretože moje holé nohy pod predným sedadlom horeli. Teplota v aute sa nedala vydržať. Naše zúfalstvo sa stale stupnovalo. Nepridávalo tomu ani to, že sme za každým kopcom už museli vypnúť motor a počkať. Vo vykurenej peci sme došli až na odbocku dole na juh na isfahan. Museli sme zastať a zvolať poradu. K isfahanu sme to mali ďalších 600 km a stale do kopcov a za väčších horúčav. S prehrievanim motora by nám cesta trvala aj zo dva dni a šli by sme cez krv. Pravdepodobne by po nás ostali v aute len ohorene tela. Navyše mame víza len na týždeň a musíme si ich urýchlene predĺžiť, inak bude zle. Stáli sme v stredovom pruhu stvorprudovky a rozmýšľali čo ďalej. Dospeli sme do zlomoveho bodu cesty. Isfahan bol jednou z hlavných zastávok, no museli sme zobrať ohľad na podmienky, na auto aj na seba samých. Namiesto 500 km na juh a 500 na sever sme odhlasovali priamy postup 400 km do teheranu, predĺženie víz a smer kaspik. Aj tak nás čaká ešte jeden prechod cez pohorie elborz, ktorý nás môže stať celý deň, vyvretu vodu a kopec síl. Všetkých nás to mrzelo ale prioritou sa stalo trip prežiť. Ešte stále mame pred sebou tisíce kilometrov. Vymeníme olej a skúsime dokupit nejaké prídavky do benzínu. Inak bude prechod cez turkmensku pust bojom o život a o auto.

Ako kompenzáciu za isfahan sme si dali hamedan, ktorý ležal po ceste do teheranu. Bolo to asi najlepšie, čo sme v tento den mohli urobiť. Každý deň zazivame ups and downs. Do hamedanu sme liezli hore kopcom, ktorý nevyšli desiatky iránskych áut. Na každom kilometri bolo na krajnici nejaké odstavené.

V hamedane sme boli opäť atrakciou číslo jedna. Mladá iranka došla za nami a nechala sa s nami odfotit. Zbiehali sa okolo nás ľudia, prihovarali sa nám a potrubovali na nás. Pozreli sme si avicennovu hrobku a vošli do úplného centra mesta. Auto sme zaparkovali znova na zákaze. Policajti nevedeli čo s nami, tak nám ostali auto celý čas strážiť. Nakúpili sme za pár dolárov kebaby, vychladenu fantu, cigarety a čakali sme na koniec pôstu, aby sme sa mohli spokojne najesť v parku uprostred mesta. Prišiel za nami miestny cukrar a doniesol nám ako darček krabicu ramadanovych cukroviniek. Pred deviatou zazneli mešity a my sme sa konečne najedli. Hamedan veľmi milo prekvapil. Po dlhej dobe som ležal na hustom upravenom zelenom trávniku.

Na noc sme si to namierili na teherán. Zistili sme už, že káva sa tu moc nepije. Zastavili sme preto pri jednom stánku na vypadovke smerom von z mesta. Nasypali sme si do hrncekov vlastnú kávu a poprosili majiteľa, či si môžeme odpustiť z horúcej vody, ktoru mal pripravenú na čaj. Problém kávy vyriešený. Kúpili sme si vychladeny nealkoholicky radler. Bol som v siedmom nebi.

Zatiaľ držím rekord v noseni jedného tricka. Recyklujem už jedno desiaty deň a stale je použiteľné. zato fabove biele už vyzerá ako keby si ním utrpel zadok celý Kurdistan. Pred zajtrajsou návštevou úradov a ambasády to ale už možno prehodnotim. Momentálne sme rozložili tábor v lome sto kilometrov od teheranu. Nabitý deň sa končí a my za štyri hodiny vstavame, aby sme všetko stihli. Dúfam, že sa už zajtra podarí aj sprcha, lebo sme už dlhú dobu nenašli ani žiadne jazero.

Prešli sme do mesta bukan, prvého v iranskom kurdistane. Dochádzali nám iranske peniaze. Dňom za dňom zisťujeme akí sú iranci a kurdi perfektni. Dostali sme radu, že bankový kurz je menej výhodný a vymenili sme doláre za trhový a nie bankový kurz. Za dvesto dolárov sme dostali viac ako šesť miliónov rialov. Ja su milionar. Zohnali sme internetovú kaviareň a chceli poslať správy domov. Auto sme zaparkovali v malej uličke, kde cudzinca asi ešte nemali. Po jednom sa k nám začali zbiehat miestni kurdi. O chvíľu už boli okolo nás desiatky ľudí, fotili si nás dievčence, dostali sme cigu, čaj, internet zadarmo a ešte k tomu pozvanie na obed. Každý jeden sa snažil zistiť, či niečo nepotrebujeme, benzín, čokoľvek. Obed sme už museli odmietnuť, aj keď sme boli hladní ako vlci. Nedostali by sme sa už na cestu. Bolo by to istotne minimálne na deň. Starí páni sa s nami vo veľkom fotili. S otvorenými ústami sme nestačili sledovať čo sa okolo nás dialo. Kurdi teda nesklamali a veľmi príjemné potešili.

Vasiľ dnes dostal zabrať. Naša cesta smerovala hlboko do kurdskych hor smerom na juh. Skriabali sme sa do strmých svahov ponad. Hlboko v údolí pod nami tiekla rieka, obkolesena stromami. Na svahoch sa objavovali zelené pasy polí. Ponad úzku roklinu boli položené drevené lávky, ktoré umožňovali pastierom presun z jedného kopca na druhý.

Pri ceste sme objavili stánok, kde to hrozilo možnosťou získania kávy. Prístrešok bol postavený na betónovej terase nad údolím. Mladý Kurd nám pripravil placky naplnené zeleninou a k tomu nám dal fľašu kysleho kravskeho mlieka. Zhodli sme sa, že to bolo to najlepšie čo nás v ten deň postihlo. Užívali sme si výhľad na krajinu, jedli a vyvalovali sa na laviciach. Keď sme mu to chceli zaplatiť, odmietol nas. Na naše naliehanie si peniaze zobral a niekoľko krát nám za ne poďakoval, pritom sme mu vďačni boli tak akurát my. Živil sa predajom nápojov a jedla na ceste naprieč kurdistanom, ale predajom pre miestnych. Cudzinca mal potrebu pohostit zadarmo. Takto vyzerá práva pohostinnosť a neskazenost cestovným ruchom.

Vasiľ dostával do kopcov riadne zabrat a my s ním, lebo sme museli mať nonstop pustene kúrenie na nohy, inak by sa motor prehrial. Voda vo flasi pod sedadlom bola horúca a nepitelna. Vyskúšali sme jednu vec. Dal som si ju na nohy priamo pod vývod vzduchu z kúrenia. Nechal som ju tak zopár kilometrov. Potom sme zastali a nahadzali do nej tri čajové sacky. Za pár minút sme mali hotový pravý iránsky čaj. To len pre predstavu, akú teplotu musia v aute naše nohy zvládať.

Smerom na západ k irackým hraniciam sa pohorie viac a viac zalesnovalo. Začali sme prudko klesať smerom k marivanu, mestu, ktoré je na hraniciach s irakom. Dúfali sme, že sa okupeme v jazere, ktoré leží za mestom. Mali sme len dve možnosti ako sa k nemu dostať, cez stovky metrov bazin alebo cez verejné pláže. Ani jedno nám nevyhovovalo. V meste bol problém zohnať benzín. Prihranicne mesto úplne stratilo kurdske čaro a necítili sme sa v ňom dobre. Preplnené kseftarmi a obchodnikmi pôsobilo skôr odpudzujuco. Neporiadok pripomínal pohranicny dogubayazit. Opustili sme ho tak rýchlo ako sa len dalo a zašli sme opäť do hôr. Gulometne hniezda v kopcoch okolo cesty pripomínali blízkosť irackej hranice. Miesto na spanie sa nám našlo úplne samé. Vasiľ sa prehrial a museli sme ho odstaviť na krajnici. Cez cestu sme našli planinu, ktorej bol výhľad na udolie a okolité hory. Utaborili sme sa pod stromom na jej okraji. Zatiaľ asi najkrajšie miesto na spanie, aké sme po ceste našli. Irak leží len tri kilometre od nás cez kopec. Na nás čaká cesta do kermanshahu a isfahanu.