Šesť mesiacov po tom ako Tuniskom otriaslo povstanie vzrástlo náboženské napätie, ktoré rozdúchali otázky nad slobodou prejavu a jej limitom. Vlnu nevôle vyvolal nový film „Lá Alláh, Lá Sajjíd“ (Žiaden Boh, žiaden pán) proti ktorému sa ozvali protesty z radov tuniského hnutia saláfi.Continue reading →
Taliban v novej vláde?
Britský premiér David Cameron povedal, že Taliban ktorý momentálne v Afganistane bojuje proti medzinárodným silám by mohol v budúcnosti hrať rolu v novej vláde.Continue reading →
Maroko – Afrika s nádychom orientu, časť II
Ait Ben Haddou
Nasledujúci deň nás hneď ráno prebudil krik muezína. Zbalili sme si veci a s napätím sme vykročili k autu. Možno sme sa nemuseli báť, ale báli sme sa. Všetko však bolo v poriadku, auto na mieste a nepohnuté. Mohli sme vyraziť. Čakal nás dlhý deň. Približne po hodine jazdy sme sa dostali na úpätie Atlasu. Sú to naozaj majestátne hory s vrcholom Jebel Toubkal, ktorý je najvyšším nielen v Maroku, ale aj celej severnej Afrike a presahuje výšku 4000 m.n.m. Vystriedalo sa tu slnko, dážď a dokonca sme sa dotkli aj afrického snehu. Prvým cieľom bolo dosiahnutie horského priesmyku Tizi – n – Tichka vo výške viac ako 2000 m.n.m.
Cestou sme každých pár metrov stretávali obchodníkov s fosíliami. Horskú prekážku sme zvládli bez problémov a tak sa pred nami otvorila rozľahlá rovinatá krajina, končiaca prvými výbežkami Sahary. Jedným z hlavných bodov našej cesty bola návšteva opevnenej dediny s typickou hlinenou architektúrou zo 16.st., chránená Unescom. Ait Ben Haddou určite stojí za to aby ste sa tam zastavili. Ako kulisy do filmu si túto dedinu vybrali režiséri filmov Gladiátor, Lawrence z Arábie či Hviezdne vojny.
Nachádza sa tam najzachovalejší príklad tohto typu architektúry v Maroku. Aj v súčasnosti tu žije niekoľko rodín, ale prevažná väčšina sa presťahovala do novej výstavby na opačnej strane rieky, ktorá tadiaľ preteká. Mimochodom rieka je dobrým zdrojom peňazí pre miestnych chlapcov, ktorí prevažne starším ľuďom pri jej prekračovaní po kameňoch alebo vreciach s pieskom, ochotne podajú ruku a potom inkasujú malý peniaz. Po zdolaní rieky sa môžete poprechádzať po úzkych uličkách naprieč celou dedinou, obdivovať miestne stavby z hliny a slamy a vystúpiť až na jej samý vrch, odkiaľ je krásny výhľad na celé okolie.
Sahara
Po absolvovaní Ait Ben Haddou, sme pokračovali za vrcholom našej cesty, ktorým bola návšteva Sahary. S krátkou zastávkou pri skalných formáciách Gorges du Todra a po celodennej jazde autom sme sa pred polnocou ocitli v púštnej krajine. Nebolo nič výnimočné keď bol jeden celý pruh neprejazdný aj niekoľko metrov kvôli pieskovým dunám. Prechádzali sme miestami, kde zmizli aj posledné svetlá miest a osád a keď sme tam zastali a vypli svetlá auta, ostali sme sami v absolútnej tme a tichu. Bol to krásny pocit, ktorý sme si náležite vychutnávali.
Okolo polnoci sme dorazili do púštneho mestečka Erfoud. Po pár minútach jazdy sa na nás nalepil veľký džíp. Vyšiel som až za mesto a tam som sa otočil na poľnej ceste. Džíp bol stále za nami. Svietil na nás veľkými svetlami a nám prestávalo byť všetko jedno. Maroko je bezpečná krajina, ale v totálnej tme, uprostred noci, niekde v zabudnutom púštnom mestečku sme tomu prestávali veriť. Neistota skončila o malú chvíľu. Predbehli nás, pristavili a opýtali sa či hľadáme hotel. Prikývli sme a onedlho sme už s recepčným popíjali mätový čaj. Samozrejme turistov bolo v tom období málo a preto sme nemohli ostať nepovšimnutí. Odrazu pri nás sedel chlapík v turbane. Objednal nám ďalší čaj a nočný obchod mohol začať.
Pôvodne sme mali výjazd na Saharu naplánovaný o pár stoviek kilometrov južnejšie, ale povedali sme si, že v prípade naozaj dobrej ponuky plány zmeníme. Tak sa aj stalo. Adi, ako sa náš turbanový kamarát volal, mal také presviedčacie schopnosti, aké v týchto miestach musí mať každý, kto chce zarobiť. Dohodli sme sa na rannom stretnutí a spokojní sme išli spať. Vyrážali sme o deviatej. Adi bol presný a deň sa mohol začať. Nasadli sme do auta a po pár metroch sme prešli z asfaltovej cesty na prašnú poľnú cestu. Vláda mala v pláne asfaltovať až po úplný okraj piesočných dún Erg Chebi, ale po hlasných protestoch miestnych berberov tento plán na čas odložila. Uvidíme dokedy. Je však isté , že týmto krokom stratí miestna oblasť svoje čaro. Bez asfaltu sme mohli zažiť hľadanie ciest a priechodov v rozľahlej skalnatej hammade, zavítať do ukrytých fosílnych nálezísk či absolvovať vyťahovanie auta z piesku. Všetko sme zvládli a tak sa nám ukázalo to čo sme hľadali.
Sahara a jej nekonečné piesočné duny. Zavládla obrovská radosť a nadšenie. Nevedeli sme sa dočkať kedy nasadneme na ťavy a vykročíme. Prišli sme do miestneho hotelíku a asi po dvoch hodinách oddychu a malého občerstvenia k nám prišiel náš nový sprievodca Ali. Bol to potomok prisťahovalcov z Mali, ktorí sa tu usadili pred desiatkami rokov. Každý nasadol na svoju ťavu a vyzbrojení litrami vody, teplým oblečením a spacákmi sme sa vydali na cestu. Hneď pri prvej prestávke sme sa vyzuli a naháňali sa po piesku. Bolo to bezchybné. Prestávka končila pravým saharským západom slnka a ako náhle sa tak stalo, začalo sa prudko ochladzovať. Do tábora pod vyše 200 metrov vysokou dunou sme dorazili za približne dve a pol hodiny.
Okrem nás sa utáboril len mladý pár zo Španielska. Bola to oáza pokoja. Vybalili sme veci a sadli si k čerstvo pripravenej večeri. Pozostávala z berberských jedál, ktoré rozvoniavali po celom stane. Najedení, spokojní a unavení sme si ešte vypočuli umenie miestnych pri hre na bubny a dôkladne pripravení na zimu sme sa uložili spať. Čakalo nás vstávanie na východ slnka. Budíček bol pred šiestou. Ešte stuhnutí po chladnej noci sme začali výstup na neďalekú dunu. Nie je to nič jednoduché. Jeden krok vpred, dva dozadu. Keď sme už nadobudli pocit dostatočnej výšky, usadili sme sa a čakali. Východ bol neskutočný. Výhľad sme mali až na alžírske hranice a tá atmosféra piesočných dún spolu s hrou farieb nás úplne dostala. Zhodli sme sa, že je to zážitok na celý život. Nasledoval rýchly zostup do tábora, čajovo – ovocné raňajky a návrat do hotelíka v ktorom sme začínali. Po rozlúčke a poďakovaní za nezabudnuteľné chvíle pokračovala cesta ďalej na juh.
[Gallery not found]Späť v Sýrii
Ubehlo veľa času, odkedy som sedel na letisku a mieril na východ. Opäť som sedel v hale a čakal, kedy sa otvorí brána a ja nasadnem na lietadlo smer Sýrska arabská republika. Bol teplý slnečný deň a cez presklenú letiskovú halu bolo vidieť, ako lietadlá vonku pomaly rolujú smerom k svojim dráham. Slečne pri bráne som podal svoju letenku a pas. Keď zbadala moju fotku spred desiatich rokov, pousmiala sa na mňa a pustila ma ďalej.
Leteli sme ponad zelené európske kraje až kým ich nevystriedala modrá farba stredozemného mora, potom šíre kraje Anatólie a nakoniec sa krajina sfarbila do strohej hnedej a žltej farby sýrskych púští. Ako sme sa blížili k Damasku, lietadlo začalo strácať na výške aj rýchlosti. Pozeral som sa okienkom smerom dolu na krajinu. Len kde tu v nejakom údolí bolo vidieť polia, inak všetko pôsobilo bezútešne kam len oko dovidelo. Premýšľal som, na čo sem do pekla idem.
Počas pristávania sme sa dostali do nepríjemných turbulencií. Lietanie je pre mňa vzrušujúce, no keď to vami trasie pár metrov nad zemou, nie je vám všetko dvakrát jedno. Pilot bojoval s lietadlom dlhé minúty a oblietal letisko. Pod nami bolo vidieť domčeky až v nebezpečne malej vzdialenosti. Nakoniec sa lietadlo upokojilo a sadli sme na dráhu. Ten potlesk si piloti určite zaslúžili. Myslel som, že pani vedľa mňa zinfarktuje, po druhom zatrasení sa už modlila k Bohu.
Po rokoch znova na sýrskej pôde. Chvíľu som uvažoval, či by ma nezobrali tým istým letom aj späť domov, ale tak dlho som sa sem chcel vrátiť, že som sa nemohol otočiť na letisku.
Prišiel som k okienku na pasovej kontrole a podal dôstojníkovi svoj pas. Otvoril ho a zatváril sa tak, že som myslel, že mu oči doslova vypadnú z jamiek. Pozrel na moju fotku v pase a potom na tú bradatú zrúdu stojacu pred ním. Ešte raz si premeral mňa aj fotku v pase. Venoval som mu úsmev, áno viem, bol som chutné decko. Potom si nalistoval stránku s mojimi vízami. Niečo sa mu nepozdávalo a spýtal sa kolegu. To snáď nie. Všetok je v poriadku, neriešte zbytočnosti. Vtedy som si spomenul na film Blow, kde Johnny Depp pašoval kokaín cez hranice a na jeho motto : „zakaždým musíte myslieť na sex“. Tak som začal premýšľať o pár zaujímavých chvíľach a zrazu som mal ten správny imbecilný úsmev na tvári. A jedno krásne „vitajte“.
V autobuse z letiska som pozeral von oknom na diaľnicu smerujúcu do mesta. Koľkokrát som už túto cestu absolvoval. Stále som ešte nevedel, či mi to chýbalo alebo nie. Ako náhle som ale vystúpil z autobusu, vedel som, že mi to chýbalo. Vbehol som do rušnej premávky, kde len poskakujete pomedzi autá riadené bláznivými šoférmi. Do nosa mi vbehol ten starý známy zápach orientálneho veľkomesta.
Ešte som v Damasku nebol ani šesť hodín a už som sa prechádzal po starom meste a po známych miestach. Keď ste v tu v Damasku, je tu absolútny pokoj a máte pocit, že nič z toho, čo sa hovorí v médiách nie je pravda. Ale napriek tomu cítite rozdiel. Niečo ako by viselo vo vzduchu. Mesto bolo vždy plné zahraničných turistov a študentov, teraz je prázdne, je ich tu len zopár.
Celkom prekvapením boli pro- vládne demonštrácie večer. Vystúpil som zo servisu (mikrobus) trocha skôr a smerom k Báb Tume šiel pešo. Báb Tuma je jedna zo zachovalých brán starého mesta, okolo ktorej bol postavený kruhový objazd a je jedným z orientačných miest v Damasku. Zrazu som sa ocitol na ulici plnej ľudí mávajúcich sýrskymi vlajkami a volajúcich meno prezidenta. Základné pravidlo, vyhýbať sa veľkým davom ľudí, som zvládol na jednotku. Musel som sa davom predierať asi len na dĺžke dvoch kilometrov. Pristavil sa pri mne jeden chalan, aby mi povedal, že to, čo vidím je dobré, ale aj tak som mal z toho zmiešané pocity.
Prvé dni v hlavnom meste Sýrie ubehli až príliš rýchlo. Najskôr som si musel privykať tomu, že bývam mimo starého mesta odrezaný aj do tých pár zahraničných študentov, čo tu ostalo. Každý deň šliapať vysoko do kopca nad mestom a ani nevedieť poriadne, kde som. Z Damasku som doteraz poznal len úplné centrum a nemal som problém s orientáciou v ňom. Teraz som sa musel rýchlo zorientovať na celkom iný typ mesta a na nové okolie. Staré mesto síce láka študentov svojou exotikou, no aj bývanie v novších štvrtiach má niečo do seba a hlavne byty majú o dosť vyšší komfort ako staré damašské domy. Aj keď, ako som stihol vidieť, aj do nich ich majitelia ako tak investujú a mnohé sú pekne opravené.
Čo najskôr po príchode som si zohnal dial up modem, ktorý mi zabezpečil aspoň nejaké pohodlné spojenie s domovom. Bola celkom sranda rozbaľovať čínsky USB dial up modem. Keď som ho držal v ruke, prišlo mi to, ako keby som držal most medzi dvoma technológiami vzdialenými snáď desaťročie. Má to síce rýchlosť cúvajúceho traktora, ale aj to je lepšie ako nič.
Sýrsky výlet sa začal celkom dobre. I keď v dobe, kedy viac ľudí ide von ako dnu, ale snáď tu budeme môcť ostať čo najdlhšie.
Viac sa dočítate na blogu Sýria 2011.
Maroko – Afrika s nádychom orientu, časť I
Bol práve jeden chladný decembrový deň, sedel som v práci a premýšľal som nad ďalekými krajinami. Netrvalo dlho a padlo rozhodnutie skrátiť si zimu o pár dní niekde v teple. Predsa len, niet nad horúce slnečné lúče a trochu exotiky uprostred mrazivých mesiacov. Po veľmi príjemných spomienkach a skúsenostiach z minulého roku som ako cieľ tejto cesty vybral kráľovské Maroko. Už po predchádzajúcej návšteve som si povedal, že túto krajinu musím znovu navštíviť. Vtedy vo mne zanechali dojmy také mestá a miesta ako Fés, Meknés, Volubilis či Moulay Idriss. Tentoraz padla voľba na asi najznámejšie mesto v Maroku, jedno zo štvorice kráľovských miest a na takzvanú „červenú perlu Maroka“, na Marrákeš.
Toto vnútrozemské veľkomesto ma populáciu okolo jedného milióna obyvateľov, z čoho niekoľko tisíc tvoria Európania, ktorí sa tu rozhodli žiť a podnikať. Na rozdiel od severnejších miest, v Marrákeši už prevažujú známi obyvatelia púšte a pohoria Atlas, Berberi. Červenou perlou Maroka ho nazývajú kvôli množstvu rôznych budov a hradieb vybudovaných zo všadeprítomnej červenej hliny.
Toto mesto som túžil navštíviť už dávno. Jeho názov mi vždy znel nesmierne exoticky a vzdialene, a keď som si predstavil srdce Marrákešu, jedno z najrušnejších námestí nielen v Afrike, ale aj na svete – Djemma el Fna, behala mi po chrbte husia koža. Teraz sa mi to prianie splnilo. Nesmierne som sa tešil a začala sa príprava na cestu. Okrem mňa tvorili partiu ešte traja kamaráti a brat. S dvoma z nich som absolvoval prvú cestu do Maroka pred rokom.
Doma sme si spravili na hrubo načrtnutý plán cesty a vyrazili sme na prelome januára a februára 2011.
Marrákeš
Naše africké dobrodružstvo začalo na upršanom bratislavskom letisku. Prvý kontakt s Marokom bol však na naše prekvapenie takisto oblačný a bolo zatiahnuté. Ako sme postupovali južnejšie, začalo sa vyjasňovať a bolo možné rozoznávať prvé stavby, rieky a pohoria. Onedlho sme už v diaľke mohli badať kráľovské mesto Marrákeš a hneď za ním majestátne pohorie Atlas, ktorého vrcholky boli pokryté snehom.
Pristátie prebehlo hladko a mohli sme si teda začať užívať africké slnko a zem. Prvé kroky smerovali k pasovej kontrole. Trvalo to dlhšie ako sme čakali, ale nakoniec všetko úspešne dopadlo a po dohode na stretnutí so Slovákmi, ktorých sme spoznali v lietadle sme išli hľadať požičovňu áut. Vsadili sme na istotu a rozhodli sme sa pre jednu známu európsku značku. Miestne firmy boli často aj výrazne lacnejšie, no zhodli sme sa, že riskovať nejdeme. Šetriť budeme niekde inde. Po zložení zálohy nás už čakalo takmer nové auto vo veľmi dobrom stave a preto nám nič nebránilo vyjsť do ulíc, kde pravidlá premávky platia len málokedy. V jednom momente sme v dvoch pruhoch stáli štyria, okrem toho sa medzi nás zmestil ešte motorkár, cyklista, osol a chodec s káričkou. Naozaj výrazná zmena po pár hodinách po odlete zo Slovenska.
Prvým cieľom po bláznivej ceste mestom, bolo nájsť si vhodné, lacné a slušné ubytovanie, niekde blízko centra. V Maroku celkovo takéto hľadanie nie je žiadny problém. Je tu množstvo rôznych typov ubytovaní a ich majitelia sa o vás niekedy doslova bijú. Prvou úsmevnou situáciou bolo parkovanie auta neďaleko nášho hostela. Taká bežná vec sa tu stala zážitkom. Autá boli natlačené jedno na druhom na neveľkom parkovisku. Dôležitým bodom celého parkovania bolo, aby malo každé auto vyhodenú rýchlosť a aby bolo odbrzdené. Dalo sa s nimi preto hýbať, tlačiť ich dozadu, dopredu a doslova ich na seba nalepiť. Priestoru bolo málo. Vydobyli sme si miesto úplne vpredu, pri chodníku a mali sme z toho dobrý pocit. Našim autom by hýbali iba v nejakom krajnom prípade. Aspoň to nám povedali. Nenápadne sme zatiahli ručnú brzdu. Pre istotu. Hostel bol veľmi skromný, za pár eur, s jednou studenou sprchou a toaletou na turecký spôsob. Nám to však úplne stačilo. Prezliekli sme sa a plní elánu sme sa vybrali do mesta.
Prešli sme prvou uličkou a z diaľky sme započuli hluk, hudbu, ľudskú vravu. Vedeli sme, že ideme správnym smerom. Ja osobne som sa na tento moment neskutočne tešil a to čo nám námestie Djemma el Fna ponúklo, bolo naozaj neskutočné. Vychutnával som si každú sekundu od chvíle, keď sme tam vkročili. Ako prvé Vás upútajú mnohé skupiny ľudí stojacich v kruhoch. V každom z tých kruhov sa odohráva niečo iné, niečo zaujímavé. Takto môžete obdivovať cvičiteľov opíc, krotiteľov rôznych púštnych hadov a samozrejme aj známej kobry, starých rozprávkarov, tanečníkov, muzikantov a mnoho ďalších miestnych ľudí, ktorí si zarábajú ako sa dá. Môžete tam hrať rôzne hry s domácimi, popíjať čerstvý pomarančový džús v jednom z mnohých stánkov, ochutnať slimáky, sušené ovocie, datle, mäso na rôzne spôsoby a taktiež si objednať berberskú whisky. Alkohol by ste v nej ale hľadali márne. Jedná sa o silne sladený mätový čaj. Je naozaj výborný a osviežujúci.
Už po prvých krokoch na námestí sme cítili ako sa na nás pozerá každé oko, každého obchodníka. Ani som nevedel ako a ani kedy a už som mal okolo krku neznámeho hada o ktorom som vedel len z rozprávania berbersky hovoriaceho domorodca. Doteraz neviem prečo som sa vtedy usmieval, ale asi to bolo tou úžasnou atmosférou, všetkého tam. Po pár fotkách, prišlo na rad platenie za tento nevyžiadaný zážitok. Podal som pár drobných a išiel preč, musel vidieť, že viac nedostane. Ani sa nesnažil pýtať. To však neplatilo o pár krokov ďalej, kde na nás už čakali ženy, ktoré vám na ruku namaľujú henu. Hena je typický skrášľovací ornament marockých žien, pri ktorom vám na ruku nanesú kašovitú tmavú hmotu. Môžete si vybrať akýkoľvek vzor, alebo si nechať napísať meno, potom čakať kým kaša zaschne a následne si ju odlúpnuť. Pod ňou Vám ostane tmavá stopa, ktorá zmizne približne do mesiaca. Keď sa umelkyne snažia je to naozaj majstrovské dielo. Stačil jeden nepozorovaný moment a už som mal aj s kamarátom na ruke prvé ťahy henou. Ťahali sme sa, dohadovali, ale tlak celej tej organizovanej skupiny bol silnejší a o pár minút sme už na ruke mali výsledky. Trochu nás to celé zaskočilo, neboli sme pripravení. Od toho momentu sme si dávali veľmi dobrý pozor na aký tovar alebo na akého obchodníka sa zahľadíme. Stačila chvíľa a boli ste v tom.
Večer sme sa do centra vrátili, sadli sme si do jedného zo stánkov a objednali sme si mätový čaj spolu s tajinom, ktorý je typickou marockou pochúťkou z mäsa, zeleniny a zemiakov a pripravuje sa v špeciálnych hlinených nádobách. Pri návšteve Maroka ho určite musíte vyskúšať. Prvý deň sa chýlil ku koncu a cestou na hostel sme si ešte navštívili jeden zo symbolov mesta, krásnu historickú mešitu z 12. storočia nazývanú Koutoubia. Jej minaret môžete vidieť takmer z celého mesta.
[Gallery not found]