Lada Svetom – Khoy a jazero Urmia

Ďalšie miesto na našej ceste bolo mesto Khoy so svojim orientalnym bazarom. Preplietli sme sa hustou chaotickou premavkou a vasila odstavili pred vstupom do bazaru na zakaze státia. Kým sme sa k nemu vrátili, samozrejme policajt už rozdával pokuty. Dostali všetci naokolo ale keď zbadal cudzincov mávol rukou a nechal nas tak.
Bazár v khoyi je murovaná spleť chodieb, prekryta lomenou klenbou so svetlikmi, cez ktoré dole preniká svetlo. Prekypuje životom a návštevník tu nájde všetko od potrieb do domácnosti, cez exotické korenie až po zlato.
Pri návrate z trhu sme potrebovali navštíviť banku a zameniť doláre. Ukázalo sa to ako neľahká úloha. Posielali nás od banky k banke a nikde sme neuspeli. Zaujímavé je, že bankomaty sú všade, rovnako aj terminaly v obchodoch, ale žiaľ kvôli sankciám západu tu s visa kartou nepochodime. Veľká škoda. Našu snahu zmeniť doláre za rialy prekazili iranci, ktorí nás čakali pri aute. S novinami v ruke tam stal profesor angličtiny a práva z nejakej univerzity a jeho kamoš, ktorý nevedel ani slovo po anglicky. Chytili sa nás a začali s nami komunikovať. Keď zistili, že potrebujeme kartu s internetom, previedli nás celým mestom a snažili sa nám nejakú vybaviť. Medzitym nás zaviedli k známemu do obchodu s chemickými pripravkami. Stali sme sa atrakciou. Medzi flastickami a praskami sme sa cítili ako v kabinete chemikara. Spýtali sa nas, či by sme si nedali čaj. Chvíľu sme sa zdrahali a zistovali, či to nie je problém uprostred dňa cez Ramadan. Naše prvotne oplasenie z iránu opadlo, keď nám povedali, že to problém nie je a Ramadan je povinnosť pre nich a nas sa netýka. Uvarili nám čaj a majiteľ obchodu sa vrátil s igelitkou keksov, ktoré do nás začal tlačiť. Pridali aj pozvanie na obed. Pýtali sa nás na obraz iránu u nás doma a chceli, aby sme šírili dobre meno o krajine a ľuďoch. Profesor sa nás začal vypytovat na podobné otázky ako úradník na hraniciach, čo robíme kam cestujeme a podobne. popri tom otváral noviny a pozeral do nejakých papierov ktoré tam mal. Keď prešiel všetky otázky, dopili sme čaj a dojedli keksy, rozlúčili sa.docvaklo nám, že to asi nebol len taky obyčajný profesor. Dostali sme svojho tajného. Keď niečo potrebujete, keksy, simku, čaj, všetko zariadi.
Pred pohostinnostou miestnych sme museli ujsť, aby sme mohli pokračovať v ceste. K SIM karte sme sa nakoniec dostali tak, že sme zastavili mladíka po ceste a spýtali sa na to, ako nejaku kúpiť. Pre cudzinca je to trocha problem. Odbehol domov a doniesol nám druhú svoju. To sa vám môže stať asi len v iráne. ešte nás chcel pozvať k sebe domov na obed. Miestni su niekedy neskutocni. Asi ako keď nás na ceste zastavilo auto a mladý iranec nás len privítal v jeho krajine a skúsil či si s ním nepokecame po rusky, lebo študuje v moskve.
Z khoyu sme prešli k veľkému solnemu jazeru urmia. Auto sme zatiahli až na biele vyschnuté dno, tak ďaleko od brehu, ako nám to povrch dovolil. Keď sa už kolesá začali zabarat do vlhkej kaše, zastali sme a poprechadzali sa okolo auta. Slnko sa odrazalo od kontrastneho povrchu a opekalo nás už po pár minútach. Nad kopcami sa začali zbierať burkove mraky. Rýchlo sme sa vrátili na cestu, inak by sa nam mohlo stať, že dážď premení suché jazero znova na jazero a my uviazneme. Pokračovali sme ďalej na juh provinciou východného azerbajdžanu smerom do iránskeho kurdistanu. Objavili sme sladké jazero a využili príležitosť zmyť zo seba prach a pot. Po okupani sme boli ako znovuzrodeni. Obliekli sme na seba opäť týždňové tričká a putovali ďalej. Zaujímavé, že slnko nas odev vypeka tak, že tričká ani nezacinaju smrdiet. Suché pranie.
Po ceste cez hory sme objavili bočné udolie s poliami a medzi kopcami rozložili ďalší tábor. Teraz sme pre zmenu nazbierali drevo a založili oheň. Špinavý benzínový varič sme nechali zbaleny a kávu sme pripravili na olivovom dreve.
Dnešný pokus o kúpu jedla v obchode skončil krutým neuspechom. Vyhladovaní sme sa tešili na kúpený iránsky dzem, z ktorého sa vykľula nekonečne kyslá vec, ktorú sme nedokázali s chlebom zjesť. Masová konzerva s označením delikatna bola delikatna spenatova srakota, ktorú sme nedokázali tiež dojest. Ale káva a čaj sa nám podarili.
V noci nás prebudil podivný zvuk. Vyliezol som zo spacaku a baterkou objavil na otvorenom svahu nad nami dve oči. Pravdepodobne to bol sakal, ale overiť sme to nemali ako. My sme sledovali jeho a on nás. Jediné opatrenie ktoré sme spravili bolo, že som z auta vybral slzný plyn a položil ho vedľa seba. Pozdravujem nasho sponzora Tyjaza.  Len dúfam, že ho nebudem musieť použiť a že si ho nepomylim s repelentom. Príhody s našimi nočnými strazcami zacinaju byt stále zaujímavejšie. Neviem čo nás bude čakať v kurdistane. Romantika bez hraníc.
Benzín nás stojí 30 centov za liter, no jedlo lacné nie je. Preto viac tankujeme ako jeme. Už by sme mohli postupne zmeniť aj tento pomer. Megafull alebo plná nádrž po iránsky znamená asi toľko, že nas prvý pumpar pustil pumpu čo to dá a zahamoval až keď vystrekol benzín z nádrže a ospliechal mu nakomplet nohavice.

Lada Svetom – Prechod do Iránu

Lezime v iráne za nasypom nad hlavnou cestou. Vasiľ je odparkovany vedľa nás, za hlavou nám hucia kamióny ale zato nad hlavou svietia hviezdy a mesiac, ktoré osvetluju krajinu okolo nás. Ukazujú len zlomok z toho čo okolo nás môže byť, zvysok musí počkať na ranné svetlo.
Za nami je náročný deň. K araratu sa blizili z dvoch strán búrky. Dvihajuci sa vietor nám skoro odtrhol celtu, tak sme sa rýchlo pobalili. Zašli sme sa pozriet na neďaleký osmansky zámok ishak pasha. Zámok s vysokým minaretom stojí na skale v údolí nad dogubayazit. Po ceste do prudkého kopca nás zastihla prietrž mračien a krupobitie. Prehriali sme motor a vasiľ opäť zahajil vyziadany odpočinok. Vyckali sme pár minút, skoncili krúpy, no liat neprestavalo. Motor nabehol a my sme dokoncili výstup. Ishak pasha stojí nad roklinou, cez ktorú preteká potok. Naokolo existovala v minulosti pôvodná dedina. Z okien haremu a terasy bol úžasný výhľad na okolitú zvlnenu krajinu.
Pred zamkom sme stretli nemca, ktorý to pod ararat dofurikoval na 125ke skutri. Zhodli sme sa s chalanmi, že to je už riadny vykon. Podľa zvuku motora skutra bolo ale pravdepodobne, ze domov to už na ňom nedá.
Podarilo sa nám splniť misiu prediranske pivo. Nabehli sme do supermarketu a zobrali tri za päť eur. Vrátili sme sa na naše taboriskom pod araratom, vypili ho a zajedali chlebom. Nepovedali by sme, že môže byť človek tak šťastný z piva a chleba. Po ceste na iránsky hranicu, ktora bola 35 km od tábora, sme sa zbavili dôkazov.
Od hranice do dialky desiatich kilometrov sa tiahla dvojradova kolóna kamiónov. Stovky nakladiakov stalo bez pohybu. Obiehali sme ich cez protismer na celej dĺžke. To je ale nic oproti výkonu tureckeho kamiónu, ktorý obiehal v protismere ešte aj nas. V rade sme našli aj turkmenskych kamionistov, ktorých sme míňali pred dňom. Čisté peklo.  Druhej strany šlo len zopár áut.
Hranica šla v pohode akurát sme netušili kam mame ísť a čo mame robiť. Ťažké ocelove brány nás oddelovali od iránu. Pri vystupe z turecka nám trocha zredlo kvôli dialniciam, no nemuseli sme doplacat.
V poloopustenej budove colnice sme absolvovali nesileny poloformalny rozhovor s príslušníkom, ktorý si k nam prisadol v čakárni. V kolóne k nám podisiel chlapík, predstavil sa ako black market a zmenil nám prachy. Žiadne vykladanie kufra, nic, len desať minút čakania. Na záver sme prešli umyvarkou a chlapík si vypýtal za vybavovanie papierov prachy. Ocakavane. Z 50 eur sme uhrali 30 dolárov a vstúpili sme do iranu. Ararat sa tycil priamo za hranicou za našimi chrbtami.
Po západe slnka sme sa najedli v lokálnej mini restike. Benzín síce stojí 30 centov ale jedlo štyri doláre. Na chudobných sme si podelili jednu porciu. Oproti cez cestu nás prizvali na kavu. Sadli sme si na plastove stolicky ku skupine starších pánov. Ti hned zistili, že nam prdla hadicka od chladica. Kvapalina sa rýchlo rozlievala po chodníku. Aj rýchla oprava nás stala väčšinu chladiacej kvapaliny. Majiteľ obchodu nás pozval na kavu a my sme zacali po meste hľadať destilku. Nemožné, na benzinkach a v autodieloch nam ponukali len čistú vodu. Zistili sme, že toto tu asi nevedú a keď sme dostali flasu pitnej vody, rezignovali sme a doliali tu. Už nám ostavalo len nájsť miesto na spanie a uzavrieť prvý deň v iráne.

Lada Svetom – Stredná Anatolia a Ararat

Zo západu od istanbulu sme ťahali zasa takmer nonstop do stredu turecka. Krajina sa výrazne menila. Cesta vystupala do hôr severne od ankary, kde sme jeden úsek šli vo výške 1350 m n.m. všade naokolo lesy a zelene pasienky. Cesta d100 je v podstate neplatena diaľnica, ktorá sa tiahne zo západu turecka až pod Ararat. Plateným dialniciam sme sa rozhodli po predošlej skusenosti radšej vyhnut. Je to ale aj tak jedno, lebo diaľnica vyzera skoro ako naša cesta a istý čas dokonca d stovku kopirovala.
Restiky popri ceste sú otvorene aj cez Ramadan, ale ako sme zistili, nevaria. O kusok ďalej sme našli jednu kde varili. Skúsili sme naše prvé teplé jedlo. Personál nám nerozumel anglicky, vyzeralo to ale dosť v pohode, tak sme zasadli. Chyba. Za tri porcie mäsa s ryzou a šalátom nám zauctovali 40 usd. Nohami rukami sme im vysvetlili, že im jebe. Po hodnej chvili jednania nám dali zľavu desať, ale viac už nepustili. Dali nám peknú ramadanovu prirážku a presviedčali nás, že je to štandardná cena. Chceli by som vidieť toho turka v zapadnutom mestecku pri ceste, ako si dáva kebab za 10 dolárov. Po predošlých skúsenostiach si pridavam do zoznamu odrbavacov aj turkov. Som zvedavý či na blízkom východe ešte prekvapia aspoň kurdi a iranci.
Na vecer sme sa rozhodli to splachnut arakom. Junior na prvu supu našiel pri ceste market, kde mali aj alkohol. Pri pohlade na plné regale vychladneho piva efez sa nám zbiehali sliny. Predavač nás však poucil ako malých chlapcov. Je ramadan, alkohol nám nepredá. Usmevy sa vytratili a obraz zmizol ako fatamorgana. Zvysok cesty sme preplakali.
Hory okolo sa zmenili, objavili sa strmé ostré brala a my sme prechádzali pomedzi ne. Padla už noc a zacali sme hladat miesto na prenocovanie. Popri ceste boli zjazdy, ktoré viedli kdesi do lesov v svahoch naokolo. Skúsili sme jeden. Strmým svahom na jednotke sme sa dostali až do husteho lesa a ešte hustejsieho tureckého lazu, kde bolo len pár chatrčí a zopár hospodárskych strojov. Uprostred noci a v lese evokoval skôr dojem scenérie z kvalitneho amerického hororu. Na ceste len starenka, ktorá nás ostrazito sledovala. Rýchlo sme sa otočili a vrátili sa k hlavnej ceste. Zvarili  sme si na varici kávu a pokracovali radšej ďalej.
Potiahli sme to ešte pár desiatok kilometrov a zisli sme z hlavnej cesty k vodnej nádrži. Zvolili sme overenu taktiku predosleho dňa, ktorá predpokladala, že pri vode bude travnata plocha a keď ku nej zídeme po nespevnenej ceste, mohlo by to vyjst. Našli sme rovnú plochu pod kopcom a tam sme ostali. Zalahli sme takmer hneď. Ráno sme mali v pláne pokračovať až pod Ararat a tam spomaliť tempo.
Uprostred noci nás zobudil brechot. Okolo nás kruzil neznámy pes, ale nemali sme moc silu to riešiť. Občas postekal no nechal nás tak. Na svitaní sme objavili pri nás kempovat krásnu hrdzavu suku s bielymi labkami. Dobrovoľne nás cez noc postrazila. Nakoniec bola viac priateľská ako hrozivá. Pomotala sa okolo nás a šla si niekam po svojom.
Chalani dotiahli reťaz na motore, urobili sme si rannú kávu a počas technickej prehliadky motora zistili, že sme prešli 2000 km s neodbalenym vzduchovym filtrom. Auto šlo jak nic a chalani len skonstatovali, že sme ho usetrili, odbalili ho a dali naspat na svoje miesto.
Pred nami bola ďalšia nekonečná čiara cez turecko, vysoké hory, v ktorých turci realizujú megalomanské stavebné projekty, budujú nové cesty až po nahornu plosinu, ktorá končí úplne na východe krajiny.
Ešte raz sme skúsili restiku pri hlavnej ceste, tentokrát sme sa ale spýtali na cenu dopredu. Za jedlo chceli päť dolárov, tak sme na nespokojnosť majiteľa ukseftili aspoň tri kávy za jeden dolár.
Krajina sa zmenila, ploché kopce vystriedali skalnaté brala a zmizli lesy. V diaľke sa už začal črtať Ararat. Obrovská hora, ktora prevyšuje vsetko naokolo, s vrcholom permanentne zahalenym do oblakov.
Dali sme si poslednu výzvu pred iranskymi hranicami, kúpiť pivo, ktoré si vypijeme v pustine pod horou osudu. V meste agri sa nám vypomstila za hľadanie piva karma a zdochlo nám auto. Museli sme počkať kým ochladne. V momente pri nás zastavili na neoznacenom aute tajni. Spytali sa, či vieme turecky. Na angličtinu nám odpovedali no english a hned sa aj spytali where are you going. Ďalej už nic moc nevraveli, ale ani sa nechystali od nás odísť.  Na konci mestečka Dogubayazit, poslednej zastávke pod araratom, sme našli hneď niekoľko obchodnikov, ktorí mali pivo v chkadnickach prekrytych novinovym papierom. Nezhodli sme sa však na cene. Nechceli predať pod tri doláre kus. Rezignovali sme preto na kávu.
Zišli sme z hlavnej cesty a blizili sa pod horu. Rozbitá poľná cesta krizovala lavove polia prerastene vyprahlou trávou. Za skalami, skryti pred zrakmi okoloidúcich sme sa rozlozili na noc. Privítal nás silný vietor, ktorý tu neustal po celý čas. Uvarili sme si večeru a začali sa rýchlo obliekat do teplejsieho oblecenia. Oproti dňu tu nočná teplota prudko klesala.
V noci sa nad ararat stiahla búrka. Mesiac osvetloval krajinu do dialky. Rozoznavali sme každý jeden kameň a bodliak na kilometer ďaleko.vrchol araratu obalil mohutny biely mrak. Kazdu chvíľu z jeho vnútra zaziaril blesk, ako by sa vulkán opäť prebudzal. Uprostred svahu sme videli svetielka z celoviek. Niekoho kopec prekvapil a úprimne sme im nezavideli.
Aj tretiu noc sme mali v tábore strážcu. Len sa nám tie zvieratka postupne zvacsuju. Zobudili sme sa na dupot. Baterkou som objavil koňa, ktorý sa okolo nás pasol až do rána. Som zvedavy, čo príde ďalšiu noc.
Ďalší deň ráno sme zotrvali v tábore.z auta a celty sme postavili pristresok. Na výšku 2000 m n.m. je tu cez deň riadny upek. Domáci chodili okolo nás na autach a motorkách, zdravili nás a my sme trávili celý deň v tieni nášho nomadskeho tábora.

Lada Svetom – Slzy bosporu

Opustili sme bulharsko, prešli cez hranice, kde sa na nás zaucala mladá turecká colnicka a vyrazili na diaľnicu smerom na istanbul. Cesta cez trakiu bola nekonečná. Novucicka trojprudova diaľnica nemala skoro žiadnu chybu, azda len tu, že namala konca kraja. Keď mi frajerka napísala, ako fajnovo je na festivale východná, kde si ľudia ponúkajú jedlo a pitie, tak som si uvedomil, že sme zašli moc na východ od východnej. Európska časť turecka je nádherný kraj, jemne zvlnený, plný poli a zelene. Istanbul bol však stále v nedohľadne a ja som sa rozhodol, že túto časť cesty nazvem slzy bosporu. Vasil slapal ako drak, no vždy ked som sa zobudil z driemot, som mal pocit, že som na diaľnici do trnavy.
Nakoniec sa to podarilo. Pred nami sa objavili prvé vilove mestečka a zakrátko perla na bospore vo svojej plnej kráse. Miliónová metropola, kde sme padali od úžasu nad jej modernou architektúrou a hovadizmom miestnych šoférov.Museli sme zist z diaľnice a prejsť cez mytne brány, no stále sme nevedeli ako fungujú. predpisana tam bola tridsiatka ale miestni to supali v stovke. Nedali nám moc šancu, tak sme to preleteli tiež. Lenže sme nemali magneticku nalepku, preto to celé začalo hukat. Očividne to označilo neplatica. Chceli sme zastaviť a vyriešiť problem, lenže desať pruhov blaznivych šoférov nám to neulahcilo. Ani policajtom na kraji. Neskôr sme v istanbule riešili ešte pred mytnicami, ako zaplatiť, no nik nevedel anglicky. Pán na ulici len mávol rukou a povedal, že keď sme cudzinci, tak to ani nemáme riešiť. sme veľmi zvedaví, ako to ešte dopadne.
Strihli sme to rovno do prístavu a starého mesta. Vasiľ budil značnú pozornosť. Chalan na novom bmwcku vystúpil a fotil sa s našou expedicnou ladou. Palce hore sme dostávali od šoférov naokolo a vasiľ zapôsobil aj na cestnú kontrolu, ktorá nas len pozdravila a pustila ďalej. Ale byť v centre istanbulu autom, je peklo aj večer. Nepodarilo sa nám ho nikde odparkovat tak, aby sme si mohli dačo pozrieť a mali ho zároveň na očiach. jedine vhodné miesto bolo uprostred mosta na zakaze zastavenia. Pokochali sme sa pohľadom na bospor pri západe slnka, na hagiu sofiu a topkapi a šli ďalej. Prešli sme po hlavnom moste cez bospor. V piatok večer sme ešte pili pivo na kysuciach a v sobotu večer sme už boli v ázii.
Dali sme sa hľadať nejaké miesto mimo mesta, kde by sme mohli rozbiť tábor a konečne sa vyspať. Pri takej aglomeracii ako je istanbul, to ale nebolo vôbec ľahké. prvý tip na spanie sa ukázal ako lesik v priemyselnej zóne a hneď vedľa lomu, takže nic. Museli sme o desiatky kilometrov ďalej, kým sme sa nedostali až mimo zástavby. V bankomate na odpocivadle mi stiahlo prachy z účtu ale nedalo peniaze. Posledný klincek večera.
Na mape sme našli jazero na východ od istanbulu, ďaleko od mesta. Zišli sme na nespevnenu cestu, ocitli sa mimo vsetkeho a rozhodli sa konečne zastať. Posadali sme pri aute a nacali sampus z domu a whisky čierny muflon, ktorú sme kupili na hraniciach. Po kavach, energetakoch a cigach sme mali čas aj na večeru. Zásoby sa musia dojedat. Chlieb už došiel, tak sme si natreli pastetu na kokosovu babovku a dozdobili to kúskami kuracieho snicla. pod nami bola tmavá voda jazera, nad ňou oranzovy kosák mesiaca a osvetlene domčeky na druhom brehu. Konečne dobre.

Lada Svetom – štart a prvý deň na ceste

Je sobota skoro ráno a my stojíme už na pumpe kdesi v balkánsku. Takmer bez prestávky sme prešli za 14 hodín 1130 km. Ešte vo štvrtok pred odchodom sme šesť hodín krúžili okolo auta, chalani zosádzali a nasádzali kolesá, odvzdušňovali brzdy a junior strácal samorezky. Nervozita pred odchodom stúpala a telo sa rozhodlo vylučovať všetkými smermi. Vasiľ ale dostal finálnu podobu a bol pripravený vyraziť. V piatok poobede sme sa rozlúčili pred pluskom v Kysuckom Novom meste, kde Vasilovi prišiel zamávať aj predošlý majiteľ. Nedávali nám nádeje, že dôjdeme ďalej ako za žilinu.

Stačila jedna noc a my sme zaútočili na Konstantinopol. Podpísali sa pod to heroické výkony celej posádky. Junior dal na šupu celé Slovensko a Maďarsko a fabo prešiel bez zastávky Srbskom. Keby mu nedošiel benzin, tak ťahá ešte doteraz. Pred srbskymi hranicami sme chytili kolónu a prešli sme ju vo veľkom štýle, za pomoci technológie stop and walk. Vypli sme motor, vystúpili z auta a dotlačili ho až do srbska. Srbský policajt si na hraniciach prezrel so záujmom auto a spýtal sa „kudaj?“ Chalani mu ukázali na prednú kapotu so slovami „mapa“. Policajt sa zaštudoval. „Trinásť tisíc? Tridsať dni?“ Rozhodil rukami, že neverí a zasmial sa. Mapa zapôsobila, pomyslel si -blázni- a pustil nás ďalej.

Najlepšia nočná zábava bolo pre chalanov počúvanie rozhovorov kamionistov cez našu vysielačku. Do Bulharska sme prešli nádherným skalným priesmykom, kde museli Srbi raziť cestu cez bralá. Na obchvate Sofie sme hrali zasa ruskú ruletu s balkánskymi výmolmi. pred Tureckom sme dali ešte jeden nácvik zvesovania kolies a odvzdušňovania bŕzd. Plán bol jasný, pokoriť Istanbul. Ešte pred príchodom na osmanské územia sme dali trocha punku, ozzyho, dotlačili sme bravčové rezne a zapálili tristopätdesiatu cigu. Ramadán je pred nami.

FB Lada Svetom: https://www.facebook.com/LadaSvetom?fref=ts

[Gallery not found]