Juhoturecká Kária je prešpikovaná archeologickými pokladmi viac ako by sa človek mohol nazdávať. Netvoria ju len známe miesta kam sa ročne hrnú tisíce turistov, ale najmä ukryté drahokamy, ktoré sú obklopené tichom a staručkými olivovníkmi. Podobným miestom je aj chrám najvyššieho boha Dia na mieste zvanom Euromos.
Oproti mnohým iným miestam nevyniká Euromos rozsiahlym areálom. Dalo by sa povedať, že všetko čo dnes stojí v Euromose je chrám. Chýbajú divadlá, odeóny, agora či domy jednoduchých ľudí, ale nechýba mu zabudnutá atmosféra staroveku. Z chrámu boha Dia do dnešných dní stojí niekoľko vysokých stĺpov. Stavitelia si pamätajú vládu cisára Hadriána v 2.storočí, ale či si niekedy vtedajší ľudia užívali pohľady na hotovú stavbu je otázne. Najnovšie výskumy hovoria, že chrám nikdy nedokončili. Peniaze na stavbu dotovalo niekoľko miestnych občanov, ktorých mená sa dajú ešte aj po toľkých stáročiach nájsť vyryté v nesmrteľnom kameni. Túlam sa v okolí chrámu, obieham ho raz z pravej strany, raz z ľavej a neviem sa rozhodnúť odkiaľ vyzerá fotogenickejšie. Stačí vyjsť niekoľkými schodíkmi a človek sa ocitne medzi stĺpmi v srdci chrámu. V staroveku by sa nikdy neprešiel kamennou podlahou, ktorou kráčam, pretože obyčajní ľudia nemali prístup do miest, kde prebýval samotný Boh. V okolí je roztrúsených mnoho kamenných fragmentov. Niektoré sú len opracované kusy kameňa, iné ešte držia stopy reliéfnej výzdoby. Kedysi skrášľovali chrám, teraz dotvárajú okolie. V tieni starého olivovníka som si vyhliadol padnuté hlavice stĺpov. Zhadzujem batoh a nerušene si ľahnem na dve pri sebe ležiace korintské stĺpy. Príjemne chladia, čo padne v tejto horúčave viac než príjemne. Na strome sa pohladením vetra rozhýbavajú malé zelené zväzky olív. Pomedzi listy a konáre sa môj pohľad prediera smerom k chrámu. Už to mám. Najkrajší pohľad je na chrám odtiaľto…
