"Dnes večer bude revolúcia"

V ovzduší necítiť vôňu tuniského jasmínu, ba ani typický ibištek z ktorého pripravujú vynikajúci čaj karkáde, ale obyčajný slzný plyn, zápach horiacich pneumatík a ak je pravdou, že sa pri každej revolúcii hľadá farba či vôňa, táto egyptská rozlievajúca sa ulicami Káhiry sa mi bude navždy spájať s vôňou cibule…

Už piatok ráno všetci tušia, že dnešok nebude tým jedným z mnohých obyčajných dní spojeným s oddychom. V uliciach je menej áut, ľudí, niektoré obchody neotvorili a vo vzduchu cítiť akési nepopísateľné napätie. Niekoľko ľudí spomenie, že po veľkej obednej modlitbe vypukne revolúcia. Z ich tvári a prednesu je zrejmé, že sa ne túto udalosť veľmi tešia. Vidiac ako sa ich tuniskí bratia dokázali zjednotiť, aby sa zbavili prezidenta ich ženie vpred túžia sa zbaviť vlastného diktátora. Doobedie je pokojné, ale keď sa spýtame ako to tu bude vyzerať neskôr, nikto nevie s určitosťou odpovedať. Jasné je len to, že to vypukne neďaleko Egyptského múzea, námestí Talaat Harb, Midan Tahrír a tiež v okolí železničnej stanice. Od skorého rána nefungujú mobilné telefóny a internet sa stal pojmom neznámym. Hovorí sa, že Mubarak odstrihol 80 miliónov ľudí od zvyšku sveta, len preto aby sa nemohli ľudia dohodnúť kedy a kde vyjsť do ulíc. Oni to však už dávno dobre vedia. Ulicu medzi námestím Harb a Tahrír zaplnili policajti. Skupinky stoja na každom rohu ulice, držiac pred sebou vysoké plexisklá s obuškami. Pri ceste parkujú veľké policajné vozy, kde sa cez zamrežované okienka mihotajú prilby sediacich policajtov. Starší z nich na ulici rozdáva kolegom obušky. Vidno, že na stretnutí s protestujúcimi nenechávajú nič na náhodu.

„Ako máme vyžiť z tých peňazí čo zarobíme, keď nám neustále zvyšujú ceny?“ Vypustil otázku taxikár vezúci nás predmestiami Káhiry bez toho, aby čakal akúkoľvek odpoveď. „Ja už ženu mám, aj tri deti, ale ak si chcú mladí založiť rodiny, nemajú šancu, jednoducho na to nemajú peniaze.“ Pokračuje vo svojom monológu zatiaľ čo míňame poloprázdne ulice. „Zarobíme 400 egyptských libier, byt prenajímajú za 500, veď takto sa nedá žiť. Ceny oleja, potravín, ryže, benzínu, všetko ide hore a Egypťania sú z toho už unavení.“ Chvíľku sa odmlčí a pokračuje „Prezident a jeho rodina sa topí v bohatstve a obyčajní ľudia nemajú čo jesť. S tým treba skončiť!“ dodá jedným dychom. Kto by mal nahradiť nenávideného Mubaraka? Pýtam sa ho a bez váhania odvetí „Muhammad Baradej“ Práve on je pre mnohých spasiteľom, ku ktorému hľadia s nádejou na zmenu. „Egypt potrebuje zmenu, Tunisania to dokázali“ zachveje sa mu hlas a pomedzi domy sa vynoria zašpicatené hroty tisícročných pyramíd.

Na námestí Ramesee sa v obedňajších hodinách konala veľká piatková modlitba. Každý opakoval, že po nej to všetko začne a mali pravdu. Na jej konci sa ulice aj námestia zaplavili ľuďmi  a kontakt s policajtmi bol na spadnutie. Chceme sa vrátiť do samotného centra. Štvorprúdová cesta je neobvykle prázdna keď sa odrazu v protismere vyrúti niekoľko áut. Vystrčia z okna ruku a krúživým pohybom ukazujú ostatným, že sa treba otočiť. Výpadovka do centra je neprejazdná. Protest sa nekoná len v centre, ale rozšíril sa do mnohých iných štvrtí miliónovej metropole. Autá sa otáčajú, trúbia, sem tam zastavia a šoféri sa zhovárajú ako to tam vyzerá. Ostali sme na krajnici a chceme ísť metrom do centra. Vzápätí prichádzajú správy o tom, že je metro odpojené. Čakáme teda s hŕstkou ľudí kým sa niečo pohne. „Možno to budeme dve, tri hodiny a potom sa môžeme pohnúť ďalej“ prihovára sa nám mladý študent, ktorí spoločne s ďalšími uviazol podobne ako my. Mahmúd sa za Egypťanov ospravedlňuje, že robia turistom nepríjemnosti, ale „je čas zbaviť sa Mubaraka“. Za celý čas čo sme tu sme nenarazili na nikoho, kto by nemal podobný názor. Už už to vyzerá, že sa cesta otvorila, šoféri naskakujú do svojich vozidiel, ale o pár minút sa všetci vracajú nazad. Chlap v odstavenom aute sa ponúkol, že nás zvezie do centra. Esha, je zamestnancom letiska, ale nefungujú spojenia a tak nevie či má ísť do práce. Rozpráva dokonca o tom, že sa začínajú do Káhiry rušiť lety. Je zaujímavé sledovať ako sa šíria informácie, keď nefungujú mobilné siete ani internet a dokopy nikto nič nevie.

Po hodine sme opäť v pohybe. „Nemusíte mať strach, každý jeden človek by Vám pomohol keby sa niečo dialo.“ snaží sa Esha upokojiť napätú situáciu. Čim bližšie sa dostávame k Nílu, tým viac ľudí vonku stretávame. Z oparu nad mestom stúpa Káhirská veža, tak vieme, že sme od centra s námestím Midan Tahrir len 500 metrov. Námestie na nábreží pod hotelom Sheraton je plné ľudí a z diaľky a ozývajú výkriky či skôr skandovanie. K námestiu sa rútia dve sanitky a kým prídeme my už je okolo nich hlúčik ľudí a vo vnútri sedia dve postavy. Na konci námestie sa z policajného auta dvíha jemný, tmavý dym. Muselo dohorieť len nedávno. Z kapoty auta nezostalo nič len obhorené kusy pokrúteného šrotu. Aj policajti sa vytratili a vyzerá akoby námestie ovládli ľudia. Vzduch štípe a oči pomaly slzia. Mnoho ľudí má na tvári ochranné rúško alebo šatku. Slzný plyn sa z priestoru ešte nevytratil. Pomaly sa stmieva, niektorí odchádzajú, ale hneď ich striedajú ďalší a ďalší.  Neviditeľný slzný plyn je nepríjemný, ale dá sa to prežiť. Socha v strede námestia je obsadená sediacimi mladíkmi, ktorý sa vyštverali na vrchol aby nad námestím zaviala červeno-bielo-čierna vlajka so zlatým orlom.

Ulica tiahnúca sa paralelne s Nílom je ešte plná vody a kaluží z vodných diel. Na druhú stranu smerom k múzeu vedie most vedúci cez ostrovček Zamaalek. Od múzea sa dvíha čierny kúdoľ dymu až ma napadne, že horí samotné múzeum. Zvláštne dokresľuje panorámu celého nábrežia. Aj na moste sa šoféri otáčajú a okoloidúci ľudia sa s nami zdravia. Stretneme trojicu chalanov a vravím, že sa chceme dostať až na Talaat Harb. Vraj to môžeme skúsiť, ale nikto nevie povedať, či sa tam dostať vôbec dá. Čím sme bližšie Egyptskému múzeu, tým je vzduch ťažší a ostrejší. Je spolu s nami viacero domácich. Jedni vravia, aby sme sa otočili a ďalší, že je to tu celé v poriadku. Z neďalekého námestia sa ozvala streľba a k tmavému nebu stúpa niekoľko prameňov dymu. Kričiaci dav spomína Mubaraka a chce aby zmizol. V pozadí horí barikáda z pneumatík a plamene zvláštne svietia do tmy. Sme blízko múzea a vidíme, že nehorí ono, ale vedľa stojaca budova, ktorá patrí prezidentovi. Z vybitých okien šľahajú von plamene. Drsný pohľad. Medzi ľuďmi sa začnú šíriť reči, že o 20:00 začne platiť zákaz vychádzania. Ešte máme hodinu a pol. Štipľavý slzný plyn je všade na okolo. Ak zbadajú, že niekto nemá nič priložené na ústach pribehnú k nemu a podávajú mu kúsky cibule a utierky namočené v octe alebo vode. Cibuľa. To je vôňa, ktorá sa mi vybaví pri tejto udalosti. Pôsobí upokojujúco na podráždený nos. Námestie je úplne plné, ľudia vyzerajú byť šťastní a spoločne sa na moste tešia. Odrazu buchne od múzea niekoľko malých ohňostrojov a všetkými prebehne vlna nadšenia. K nebu dvíhajú dva prsty vytvárajúce „víťazné“ písmeno V a skandujú. Máva sa vlajkami, no len tak aby si ešte mohli na tvári pridržať navlhčenú utierku. Skupinky dievčat ich rozdávajú každému. Nikto nechce, aby sme išli ešte ďalej. „Tam to už môže byť nebezpečné“ krútia hlavou a ani sami nepokračujú.

Rozprávame sa a vidno, že veria, že sa najbližšie dni či dokonca dnes môže niečo zmeniť. Že to jednoducho dokážu. Povstať aspoň raz za život s vidinou niečoho lepšieho. Vietor k nám prihral čierny ťažký dym z horiacich pneumatík a v tom si všimnem na moste veľké policajné auto, ktoré ešte stále nahlodávajú zničujúce plamene. Jeden zo skupiny nových známych sa ponúkne, že nás skúsi vziať na aute k námestiu Harb z opačnej strany. Možno sa to bude dať. Sme jediné auto na tejto časti mosta a všetci nás zdravia. Šofér drží von cez pootvorené okno zdvihnutú päsť s „véčkom“ a ostatní sa pridávajú. Na strechu vyliezli dvaja chalani a vzápätí nad kapotou veje egyptská vlajka. Pripadám si ako v dokumente či filme, avšak všetko naokolo je skutočné. Okrem davov na námestiach nieje nikto v uliciach. Aj cesta k námestiu Harb je zatarasená. Nedá sa tam dostať. Oproti nám pochoduje dav možno aj stovky ľudí. Vidia auto, tak nám robia koridor aby sa dalo pokračovať. „Baradej, Baradej, Baradej“ nahlas skandujú a celým telom prebehnú zimomriavky. Podávame si ruky cez okno a pokračujú bližšie do centra. Pri námestí so železničnou stanicou stoja zhorené vraky áut. Práve prebieha posledná modlitba dnešného dňa. Mešita svieti do tmavého večera a vonku pred ňou sa priamo na chodníku modlí viac než stovka ľudí. Asi 10-15 metrov od nich stoji presne naproti obrnený transportér so sediacim ostreľovačom na streche. Obrázok tak úžasný, až z neho zamrazí.

V Sobotu ráno o siedmej končí zákaz vychádzania a celé centrum vyzerá akoby ním v noci prebehla vojna. Kovové zátarasy sú popadané na ceste, všade je bordel, tlejúce vraky áut aj veľké policajné autá premenené na kopu obhoreného šrotu. Na cestách sú čierne škvrny zo zhorených pneumatík odkiaľ sa ešte pomaly dvíha jemný dym. Niektoré ulice už strážia policajti nastúpení v rade za sebou so štítmi. Ulice zaplnili vojaci a čoraz viac ich je vidieť na úkor policajtov. Muselo to tu byť včera dosť drsné, keď teraz vidím tú spúšť. Pri Egyptskom múzeu stoja tanky a na nich sedia vojaci a dávajú pozor. Mubarak vraj povolal armádu a tá má dohliadať na pokoj v uliciach. Budova za múzeom je stále v plameňoch a na sýtomodrom nebi sa jej diabolský čierny dym poriadne vyníma. Áut aj ľudí je v uliciach stále pomenej, za to vojenská prítomnosť je cítiť. Stoja na križovatkách a prstom si ťukajú po chladnom tele svojich samopalov. Tanky stoja aj na mieste včerajšej modlitby. Všetci prichádzajú k ceste, aby to videli na vlastné oči. Tanky nakoniec stretneme na mnohých iných miestach, rovnako ako aj vyhorené autá. Len čas ukáže či sa Egypťanom podarí vyhnať Mubaraka tak, ako sa to podarilo Tunisanom. Davy v uliciach si neželajú nič iné.

Námestie pri Egyptskom múzeu v sobotu ráno

Sídlo Mubarakovej strany je ešte aj ráno v plameňoch

Stopy protestov sú v centre praticky na každom kroku

Dym už nieje tak hustý ako piatok večer, ale stále ho je dosť

Protesty za sebou nechali desiatky zhorených vrakov

Jeden z mnohých