Redakčne upravený text článku bol publikovaný v časopise Historická revue, v roku 2011 v novembrovom čísle.
Slovensko a Egypt sa zdajú byť príliš vzdialené krajiny na častejšie vzťahy. A predsa, kontakty a stretnutia, aj keď nie trváce, boli mnohoraké. V dvoch dejinných obdobiach dokonca spravoval Egypt a južnejšie položené súčasti Slovenska jeden štátny celok: Rímska a neskôr Osmanská ríša. Tento článok sa zameriava na nesústavný, ale pestrý výber dotykov oboch území, v ríši textov i rozsiahlejšej oblasti kultúry.
Začnime v staroveku, antické pramene totiž umožňujú zistiť, kedy prvý Egypťan navštívil územie Slovenska. Podľa príbehu historika Cassia Diona o zázračnom daždi, ktorý zachránil rímskych legionárov severne od Dunaja, ho privolal egyptský čarodejník a poznáme dokonca aj jeho meno, Arnufis. Udalosť sa odohrala v roku 172 po Kr. počas markomanských vojen.
Na germánskom pohrebisku v Očkove ako urnu použili alabastrovú nádobu, nepochybne vyrobenú v Egypte. Malá časť Slovenska južne od Dunaja patrila k rímskej provincii Pannónii, kde si obyvatelia obľúbili kulty božstiev pochádzajúcich z Egypta, bohyne Isidy a menej boha Serapida.
Biblická a klasická inšpirácia
Prvotným zdrojom informácií o Egypte v stredovekej a renesančnej európskej kultúre boli knihy Starého a Nového Zákona. Od zaužívaných slovných spojení („egyptská tma“, „egyptské hrnce mäsa“) až po preberané príbehy, odohrávajúce sa v egyptskom prostredí. Ako počiatočné stopy biblickej a kresťanskej inšpirácie môžeme skúmať nie texty, ale kostolné maľby. Jeden z najstarších zachovaných gotických cyklov nástenných malieb, v kostole sv. Alžbety v Dravciach (okr. Levoča), sa venuje egyptskému sv. Antonovi Pustovníkovi. V gotickom umení bol obľúbený námet úteku Ježišovej rodiny do Egypta a ku koncu 15. storočia sa v jeho zobrazeniach objavujú aj exotické reálie, predstavujúce ďaleký svet (napr. ťavy). V šľachtických knižniciach v Uhorsku sa zasa často nachádzali diela klasikov histórie a geografie Herodota, Diodora, Strabona, Plutarcha či Iosepha Flavia, pred rozlúštením hieroglyfov najdôležitejších autorít dostupných ku dejinám a kultúre starovekého Egypta.
Ako prvý príklad autora píšuceho o Egypte uvedieme Martina Rakovského (1535-1579), básnika z turčianskeho rodu, ktorý okrem iného študoval v Bardejove a vo Wittenbergu a pôsobil na viacerých miestach habsburskej monarchie, v Čechách i na Slovensku. Vzdelaný humanista písal po latinsky a informácie o krajine na Níle čerpal z antickej literatúry a z Biblie. Básnické obrazy použil niekoľkokrát, najzaujímavejší je odkaz na zdanlivú nezmyselnosť stavby pyramíd, keď napomína mešťanov mesta Louny, aby stavali školy: „Keby si za náklad na stavbu pyramíd v Memfide boli / zriadili školy, nuž väčšiu boli by dosiahli česť.“
Egyptské biblické motívy spracoval vo svojom diele Valaská škola mravúv stodola barokový básnik Hugolín Gavlovič (1712-1787). Popri mravoučných skladbách totiž dielo obsahuje aj biblický úvod ku každému zo spevov. Zveršoval starozákonné príbehy o Jozefovi Egyptskom a Mojžišovi. Egypt má v jeho diele negatívne súvislosti, ako miesto poroby židovského národa. Hoci jeho znalosti mali isté medzery: „Mojžiš v Egypte zrodzený snad v meste Kairu, / neb tam Farao kraloval zlý Židúm nad míru.“
V kratochvíľnych populárnych knižkách, vychádzajúcich ešte z antických vzorov, sa časť príhod odohrávala v Egypte. Najznámejším súborom sú dobrodružstvá bájkara a mudrca Ezopa, ktorý sa ku koncu svojej životnej púte ocitol na dvore kráľa Nektenuba. Anachronicky sa tu objavuje panovník Nachthareheb (360-343 pred Kr.). Popularitu si získal tiež Rytier Alexander, ktorý po mnohom vystálom nebezpečenstve prišiel k veľkému šťastiu. Život a skutky skutočného Alexandra Veľkého sa dočkali literárneho spracovania a podľa neho sa stal najprv egyptským kráľom a po všetkých úspešných ťaženiach žil s rodičmi v Egypte, „až kým nepomreli“.
Ak sa aj neskorší autori inšpirovali Bibliou, Egyptu prisudzovali negatívne súvzťažnosti, ako symbolu poroby židovského národa a teda prenesene aj materiálnej a duchovnej biedy väčšiny Slovákov v 19. storočí. Karol Kuzmány (1806-1866) píše, že „náš ľud je v Egypte“ a u viacerých autorov by sme našli podobné vyjadrenia. Príbeh o Abrahámovej služobnici Agar spracoval Hviezdoslav (1849-1921). Egypt má opäť záporný kontext, jednak v pásme rozprávača, jednak vo výčitkách Abrahámovej ženy Sáry („Egyptská pliago!“).
René v Egypte
O hmotnej núdzi slovenského ľudu aj inteligencie najlepšie vypovedá fakt, že prvým Slovákom v Egypte bola literárna postava. Jozef Ignác Bajza (1755-1836) v najstaršom slovenskom románe René mládenca príhody a skúsenosti nechal svojho titulného hrdinu putovať aj po staroegyptských pamiatkach a súvekej moslimskej krajine. Všetky exotické informácie čerpal z literatúry: okrem sentimentálnych cestopisov, vtedajších bestsellerov, odpisoval z antických autorov. Ako svoje zdroje použil Herodota (od neho prebral opis staroegyptskej mumifikácie a tzv. labyrintu – zádušného chrámu pyramídy panovníka Amenemheta III. v Hawwáre), Diodora Sicílskeho a Strabona.
Cestovateľský záujem zavedie Reného na miesto starovekej Memfidy. „Toto mesto bolo kedysi veľmi vychýrené, šírili sa o ňom len chvály, no zub času ho znivočil takmer celé. Predsa však dačo z neho odolalo skaze a zachovalo sa až do týchto čias neďaleko Káhiry na druhom brehu Nílu. Celý Memfis je podkopaný na spôsob našich krýpt pod kostolmi. Kto sa ta chce dostať, spustia ho na povrazoch cez úzky otvor, dole potom vidí klenbu, vysklepenú krásnym bielym kameňom, množstvo stĺpov, medzi ktorými sú zo všetkých strán vymurované malé miestnosti či komôrky, kam sa dávali pochovávať memfiskí obyvatelia. Mnohé ich telá tam doteraz ležia zachované s úplnou kožou i všetkými kosťami a nazývajú ich múmiami, čo v perzskom jazyku znamená „suché“, aké aj sú v skutočnosti.“ V texte si Bajza evidentne poplietol opisy polohy starovekého mesta s jeho pohrebiskom.
Pasáž o obeliskoch pôsobí ako výtvor z druhej, či až z tretej ruky: „dva kamenné stĺpy, nad vodou zvýše tristo šuchov a pod hladinou vari aj dva razy toľko. Oba stĺpy završuje vytesaná socha faraóna na tróne. A podobných stĺpov je pri Káhire i Memfise veľa. Niektoré sú zdnuka duté a pochovávali v nich faraónov, iné sú plné. Ich vonkajšie plochy pokrývajú odvrchu až po spodok rozličné obrazy. Vidieť tam vytesané býčie, levie i capie hlavy aj hlavy všelijakých vtákov a je to vraj písmo hvezdárov. Nikto však ešte z neho nevyčítal zmenu hviezd ani počasia.“
V Bajzovej špecifickej slovenčine sa tak prvýkrát sprístupnili slovenskému čitateľovi bez znalosti klasických jazykov akési správy o jestvovaní staroegyptských pamiatok. Aj dnes sú z antických prameňov, ktoré využil, úplne dostupné v modernej slovenčine iba Herodotove Dejiny. Dobrodružnejší charakter má dej románu v súvekom Egypte, v Káhire sa René zamiluje do muftiho dcéry Hadixy. Zápletka umožnila Bajzovi zaradiť do textu rôzne religionistické a etnografické odbočky o zvykoch islamu a obyvateľoch Egypta.
Prví cestovatelia
V textoch vzdelancov z 19. storočia badať vedomostný posun. Korene súčasnej civilizácie nevideli ako predtým v antickom Grécku a Ríme, ale uznávali „prvenstvo“ starovekého Egypta. Hoci sa prejavovali úpravy faktov, keď napr. Ľudovít Štúr (1815-1856) zaraďoval Egypťanov medzi indoeurópske národy. Slovania tak mali byť najmladším článkom indoeurópskej civilizačnej kontinuity, na ktorej počiatku stál údajne Egypt. Rukopisné dejepisné učebnice pre prvé slovenské gymnáziá (od S. Ormisa a A. H. Škultétyho) obsahovali aj kapitoly o Egypte a oáze Síva, a celkovo sa veľmi podrobne venovali histórii staroveku. Geografická príručka L. Bartholomaeidesa, ešte z roku 1798, zahrnuje okrem stručného opisu Egypta kolorovanú mapku Afriky.
Ako prvý sa do Egypta dostal maliar, jeho slovenskosť je však problematická. Karl Ludwig Libay (1814-1888) sa narodil v Banskej Bystrici, vyštudoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. V rakúskej monarchii sa stal obľúbeným krajinárom a vedutistom. Od konca roku 1855 cestovali spolu s grófom J. Breunnerom a rakúskym orientalistom Kremerom po Oriente. Z Libayových akvarelov vznikli vo Viedni litografie. V roku 1857 zomrel mladý gróf Breunner a vyšiel malý album Aegypten. O tri roky neskôr vychádza veľký, prepracovaný album, venovaný Breunnerovej pamiatke, s krátkym Libayovým úvodom a Kremerovým textom. Obsahoval šesťdesiat listov a zväčša farebné litografie, ktoré mali nemecký a francúzsky titulok. Libayove kresby zachycujú vtedajší Egypt: krajinu, ľudí i islamské stavby. Asi pätina zobrazení patrí staroegyptským lokalitám. Nové vydanie albumu pripravili pred niekoľkými rokmi do tlače slovenský egyptológ D. Magdolen a česká historička L. Storchová.
Po Libayovi o svojich egyptských cestách v slovenčine písali obchodník Július Kožuch a remeselník Daniel Šustek (1846-1927). Obaja sa pohybovali v úplne iných spoločenských kruhoch ako Libay, ktorý sa ťažko mohol pokladať za etnického Slováka, a asi o sebe nikdy nepočuli. Kožuch uverejnil dva listy cestopisnej črty Z Triestu do Egypta v časopise Orol, dostal sa do Alexandrie a na skok aj do Káhiry a Gízy.
Tesár D. Šustek sa pri svojej ceste do Svätej zeme zastavil na krátky čas v Egypte, za vlády chedíva Ismaila, a stihol vidieť Alexandriu, Káhiru i Gízu. Svoje zápisky z ciest publikoval najprv v časopise Obzor a onedlho ich knižne vydala Matica slovenská. Rýchlosť svedčí o dopyte, ktorý vyvolal cestopis na maličkom trhu so slovenským slovom. V Alexandrii popisuje Pompeiov stĺp a Kleopatrin obelisk, v Gíze podrobnejšie zaznamenáva Chufuovu pyramídu a Sfingu. „Len čo sme si poobzerali pyramídy, už nás v blízkosti čakal druhý predmet obdivu, takzvaná sfinga, ktorá vraj mala byť obrazom úrodnosti Egypta. Nech však už znamená čokoľvek, je to dielo hodné najväčšieho obdivu. Sfinga je ohromný, z kameňa vytesaný lev, ktorého poprsie a hlava má ženskú podobu.“ Mieša svoje dojmy s domnienkami, staroegyptské sfingy zobrazovali panovníka alebo božstvo a až pravé grécke sfingy boli bytosťami ženského rodu. Vo viacerých pasážach svojho diela sa prejavuje ako xenofóbny malomestský Európan, ktorý prvýkrát vyzrel do úplne iného sveta. „Unavený ľahnem si spať; ale o nočnom pokoji a odpočinku ani reči. Oproti mojej izbe bola umiestená arabská kaviareň. Každú noc bola v nej taká hudba, ako keby človeku šidlami do ucha pichali.“ Níl je podľa neho veľký „asi ako Dunaj pri Pešti“, lebo po ňom i parníky plávajú.
Cestopisy 20. storočia
V roku 1911 vydal cestopis o Egypte a Palestíne duchovný Ján Roháček (1869-1939). Navštívil Alexandriu, Káhiru a podľa itinerára musel na ceste medzi Sakkárou a Gízou prejsť okolo Abúsíru. Na rozdiel od Šusteka a Kožucha sa na jeho egyptských postrehoch kladne prejavilo okrem bystrého oka aj vzdelanie. Minulosť vníma z hľadiska židovského zajatia v Egypte, súčasnosť ako kresťan pozorujúci moslimskú spoločnosť. V Káhire stihol vidieť Egyptské múzeum a v okolí memfidský kolos spodobňujúci Ramesseho II., v Sakkáre Džoserovu a Tetiho pyramídu, Serapeum a Cejovu hrobku. V Gíze obligátne pyramídy a Sfingu.
Po druhej svetovej vojne sa do Egypta dostalo viacero osobností, sériu článkov publikoval herec a stranícky činovník Andrej Bagar (1900-1966). V roku 1956 sa zúčastnil cesty československej kultúrnej delegácie, ktorá stála na počiatku vzniku Československého egyptologického ústavu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. Knižný cestopis Salam alekum. Rozprávanie o starom
a novom Egypte vydal básnik, zakladateľ slovenského nadrealizmu, Rudolf Fabry (1915-1982) a niekoľko kapitol je venovaných návštevám Sakkáry, gízskych pyramíd a Sfingy, Karnaku, Luxoru a Údoliu kráľov. Zo Sakkáry naňho z neznámych príčin neurobila veľký dojem Džoserova stupňovitá pyramída, zato sa podrobnejšie rozpisuje o Serapeu, pohrebisku posvätných býkov a krásne zdobenej Cejovej hrobke. V Gíze sa vyjadruje v duchu niekoľkotisícročnej tradície o „zbytočnosti“ pyramíd. „Keď som prvý raz postál pred najväčšou z pyramíd, bol som – aby som úprimne priznal – z prvého dojmu trochu sklamaný. Takéto „bralá“ máme reku aj v Demänovskej doline, ba ešte väčšie. No neskôr začala na mňa pyramída pôsobiť veľmi mohutne. Človek si totiž uvedomí, že tento pravidelný tvar je dielom ľudských rúk a že myšlienka postaviť toto dielo je plodom ľudskej márnivosti.“ Nadšený bol z návštevy pamätihodností v Thébach.
Egypt v umeleckej literatúre
Faraón Bolesława Prusa vstúpil prekladom do slovenskej kultúry v medzivojnovom období (1930). No nastával čas pre podobne výrazné domáce dielo. V rokoch druhej svetovej vojny pracovala spisovateľka Margita Figuli (1909-1995) na monumentálnom štvorzväzkovom historickom románe Babylon, ktorý sa zaoberá pádom Novobabylonskej ríše v roku 539 pred Kr. a jeho historickými okolnosťami. Aj odborník pri jeho čítaní musí oceniť výsledky rešeršnej práce, stojacej v základoch textu. Na úrovni vtedajších poznatkov sa autorke podarilo stvárniť dobu aj ľudí. Ako jedna z mocností súvekého Blízkeho Východu figuruje samozrejme aj Egypt a jeho „ľstivý faraón“ Ahmose II. (570-526 pred Kr.), jedna z hlavných fiktívnych postáv má za sebou temnú egyptskú minulosť. V niekoľkých digresiách ukázala autorka dobré znalosti o staroegyptskej civilizácii. Ahmoseho II. charakterizuje ale ako úskočného, pričom historici Egypta ho hodnotia skôr ako obratného medzinárodného diplomata. Hoci dobová literárna kritika román neprijala priaznivo, patrí nepochybne medzi najlepšie slovenské historické romány.
Básnik Ivan Kupec (1922-1997), inšpirovaný podobnými dielami českých a nemeckých autorov, pokúsil sa v šesťdesiatych rokoch o prebásnenia rôznych orientálnych diel a takisto aj staroegyptských básní. Zaradil ich do niekoľkých vydaných výberov: Perly a ruže, Víno milencov a Spevy lotosových listov. Okrem ľúbostných básní vyskúšal preklad Hymnu na Atona, pripisovaného kráľovi Achnatonovi. Nevýhodou jeho prekladateľskej metódy bolo východisko, čerpal totiž z druhej ruky, z nemeckých a ruských prekladov. Jazyk vedome archaizoval napr. slovnými inverziami a výberom synoným. Záverečná esej obsahuje nepresné fakty o dielach. Na lepší a výstižnejší preklad staroegyptskej poézie do slovenčiny si treba počkať. Hoci sa v nedávnej minulosti o Achnatonov hymnus prevodom z angličtiny pokúsil básnik Kamil Zbruž. A predchodcom všetkých mohol byť Štefan Krčméry, ktorý údajne „mal záujem o básne prapôvodných národov (zväčša kultové) a prekladal ich.“
Staroveku sa vo svojej tvorbe jednostaj venuje spisovateľ Ján Lenčo. V zbierke poviedok, nazvanej Hviezdne okamihy, nájdeme spracované námety o stavbe Chufuovej pyramídy a o politicky zamotanom nástupe 27. dynastie. V poviedke o pyramíde krásne vyjadril jeden z dôvodov, prečo ich Egypťania stavali: „Keď nebola pyramída, nebol ani on, ale keď jeho už nebude, pyramída tu ostane naďalej a naveky, a pretože vznikla i jeho zásluhou, pretrvá v nej aj on sám.“ Po niekoľkých storočiach konečne aspoň jeden slovenský autor pochopil a naznačil, že stavba pyramíd mohla súvisieť s potrebami vtedajšej spoločnosti a nielen s údajnými rozmarmi faraónov. Kleopatrin milenec sa začína titulným príbehom o jednom fatálnom mužskom zlyhaní a obsahuje aj poviedku o nástupe Achnatonovho náboženstva. Najvýznamnejším dielom z egyptskej časti tvorby spisovateľa je novela Egypťanka Nitokris. Rozprávač v nej predstavuje málo šťastný život obyčajnej ženy v hlavnom meste Veset za vlády panovníka Ramesseho II. „Do zavŕšeného osudu vstupujem, aby som splnil svoju úlohu. Aby som ho vzkriesil slovom a zachoval v slove. … O starej pomätenej žene, o dieťati, dievčati, žene, o matke budem písať a rozprávať …“
Vláde kacírskeho faraóna sa vo svojom románe Nofretete a Echnaton venoval prozaik Roman Bednár. Je napísaný s nesporným záujmom o civilizáciu starovekého Egypta, ale zavše mu chýba odborná korekcia tvrdení a použitých faktov. Autor si obľúbil neštandardné prepisy staroegyptských mien. Najvydarenejším literárnym spracovaním týchto udalostí z Novej ríše v svetovej literatúre ostáva Waltariho Egypťan Sinuhe, už dlho dostupný i v slovenskom preklade.
Egypt v odbornej a populárno-vedeckej literatúre
V 19. storočí vznikli na Slovensku menšie zbierky staroegyptských predmetov, najväčšia v bratislavskom Evanjelickom lýceu, jej pôvodcom bol dekan viedenskej teologickej fakulty a na dôchodku v Bratislave vášnivý zberateľ starožitností a kníh Fridrich Daniel Schimko (1796-1867). Ďalšia zbierka sa nachádza v bratislavskom Mestskom múzeu a pôvodne patrila Bratislavskému okrášľovaciemu spolku. Spracovaniu tzv. slovenských egyptiák sa venoval nedávno J. Hudec.
V prvej polovici 20. storočia pôsobila v Pešti dvojica egyptológov so slovenskými koreňmi. Po vzniku Československej republiky sa rozhodli zostať v Maďarsku, ich diela sú rovnako napísané v maďarčine, a v nemčine. Eduard Mahler (1857-1945), rodák z Cífera, sa okrem asýriológie venoval staroegyptskému kalendáru a biblistickým otázkam, súvisiacim aj s Egyptom. Najmä sa však zapodieval nesmierne náročnou úlohou synchronizácie rôznych starovekých chronológií. Ďalším egyptológom bol Ján Pálfi (1889-1951), pochádzajúci zo Spišského Podhradia. Zaoberal sa staroegyptskými zbierkami v maďarských múzeách a egyptským umením. Príručka Kto bol kto v egyptológii príznačne uvádza iba Mahlera, s rodiskom v podobe „Ziffer“.
Vo vedeckej spisbe sa v súčasnosti arabskému Egyptu venujú významní arabisti Ján Pauliny (islamské dejiny a kultúra; napísal však aj pôvabnú knižku o minulom a súčasnom Egypte) a Karol Sorby (dejiny islamských krajín, najmä Egypta, v 20. storočí).
Výraznou osobnosťou slovenskej i českej literatúry faktu bol samozrejme Vojtech Zamarovský (1919-2006). Okrem dôverne známych diel Za siedmimi divmi sveta, Ich veličenstvá pyramídy, Bohovia a králi starého Egypta prerozprával staroegyptský príbeh o Sinuhetovi. Dodnes slúžia tieto knihy ako zdroj poučenia o staroegyptskej civilizácii a niekoľko generácií študentov egyptológie a klasickej archeológie vďačí za svoje životné smerovanie práve im. Treba však jedným dychom povedať, že v niektorých častiach majú jeho práce už len literárnu hodnotu, napr. popis pohrebiska pri Abúsíre ani v najnovšom vydaní nezohľadňuje výsledky výskumov Českého egyptologického ústavu FF UK.
Vojtechom Zamarovským náš prehľad ukončíme. Moderná produkcia vydavateľstiev týkajúca sa Egypta v slovenskom jazyku má nevyrovnanú úroveň. Historické romány sa kedysi aj pre peniaze písali s väčšou literárnou akríbiou. Aktuálne i podrobné informácie však slovenský čitateľ zväčša nájde v jazykovo dostupných popularizačných prácach českých egyptológov. V slovenčine sú spoľahlivé príručky ku egyptským dejinám či kultúre ojedinelé a boli by potrebné aspoň preklady niektorých prác do slovenčiny.
V 60. rokoch študoval egyptológiu a zúčastňoval sa na práci Československého egyptologického ústavu iba jeden Slovák, Ján Midžiak. V súčasnosti na profesionálnej úrovni pracujú a publikujú slovenskí egyptológovia Dušan Magdolen (Bratislava), Kveta Smoláriková a Katarína Arias Kytnarová (Praha), Ľubica Zelenková (Viedeň) a Jozef Hudec (v diplomatických službách). Archeologicky v Egypte pracuje slovensko-poľská expedícia na lokalite Tell el-Retábí a slovenskí egyptológovia sa takisto zúčastňujú výskumov na koncesii Českého egyptologického ústavu FF UK v Abúsíre. Slovenskí študenti a študentky egyptológiu študujú vo Viedni a v Prahe.
[Poznámka: V texte boli použité citáty z diel podľa serveru zlatyfond.sme.sk]
