Kto by nepoznal Dubaj? Jeho fantastické stavby a umelé ostrovy sa na nás pozerajú z fotiek, predstavujeme si ako asi vyzerajú na živo a nejeden človek sa pri pohľade na ne zasníva, aké by to bolo keby žil v meste, ktorého tvar a výška sa mení každým rokom. Zdá sa akoby mal Dubaj všetko čo môže turista hľadať. Veď koľko je na svete miest, kde sa môže doobeda kúpať v teplom mori sfarbenom nádherne tyrkysovou farbou, po obede vybehnúť na ľadové korčule či lyže a večer sa previesť drevenou lodičkou do starého mesta, kde rozvoniavajú na trhoch koreniny a čaj?
Keby sme sa pozreli na to, ako vyzeral Dubaj pred sto rokmi, nechcelo by sa nám veriť. Na počiatku bol sen spraviť z mesta niečo viac, niečo také, čo na svete ešte doteraz nikde nie je. Vraví sa, že dnešný vládca Dubaja Šejk Mohammed bin Rašíd al Maktúm je mužom, ktorý nepozná slovíčko „nie“. Aj vďaka tomu môže Dubaj rásť doslova pred očami a pri každej ďalšej návšteve sa človek zastaví a snaží sa spomenúť ako vyzeralo mesto naposledy. Na začiatku sa nechávam unášať vlnou luxusu a obdivujem výstavné štvrte plné malých víl s perfektne upravenými záhradami. Široké bulváre lemujú vysadené palmy a po cestách sa preháňajú najdrahšie autá. „V tejto časti býva šejkova rodina. Všetko čo vidíš naokolo im patrí.“ hovorí mi šofér mikrobusu a ukazuje na malé paláce skrývajúce sa za palmami či inými stromami. Všade naokolo je až sterilný poriadok. Onedlho končí cesta a objaví sa krásne sfarbené tyrkysové more. Akoby to bol koniec sveta, pričom nie som ďaleko od pravdy. Stojíme na konci tzv. Palmového ostrova. Tento ambiciózny projekt aký na svete nikto predtým nespravil tu dotiahli do víťazného konca a dnes pri pohľade z výšky na túto časť vyrastie človeku pred očami palma. Neuveriteľné? Sme predsa v Dubaji! Tu na špičke palmy stojí luxusný hotel Atlantis. Jemne ružová farba budovy, krikľavo zelené trávniky, kvety, emirátske vlajky, okná s výhľadom na more a sem tam sa objaví indický záhradník s nožnicami v ruke. Má to len jeden háčik, že noc v hoteli návštevníka vyjde takmer ako letenka domov. O pár kilometrov ďalej po pobreží stojí symbol celého mesta. Hotel Burj-al Arab (Arabská veža) pripomína z diaľky skôr plachetnicu než hotel, o ktorom sa hovorí, že je najvychytenejším na svete. Táto 7-hvieždičková ikona Dubaja sa stala natoľko známa, že sa jej podobizeň objavuje naozaj všade. Aj keď je to „len“ hotel, ťažko sa z neho spúšťajú oči. Jeho zaujímavý tvar, pristávacia plocha pre helikoptéry, panoramatická reštaurácia a poloha na brehu Perzského zálivu je viac ako obyčajná. Dostať sa dnu nie je práve najľahšie a potencionálny návštevník, by si mal najprv zarezervovať večeru či posedenie pri jedle. Dnu treba prísť v slušnom oblečení a na to čo vo vnútri uvidí bude ešte veľmi dlho spomínať. Kde inde sa dá ísť do reštaurácie ponorkou? Aj to je jeden z ťahákov „arabskej veže“! Kým Burj al-Arab pripomína plachetnicu, oproti stojaci hotel Jumeirach zhotovili architekti tak, aby navodzoval atmosféru morskej vlny. Vonku je takmer pravé poludnie a preto je neobyčajne prázdno. Len zlatistá pláž, na ktorej sa povaľuje niekoľko odlomených snehobielych koralov nezíva prázdnotou.
Burj al-Arab
Burj al-Arab s tyrkysovou plážou
Poslednou udalosťou, ktorá pritiahla zvedavé pohľady ľudí z celého sveta bolo otvorenie vysokej veže Burj al-Khalifa. Rázom sa stala najvyššou budovou sveta a pri pohľade na ňu sa zdá, že nemá konca. Vysoká špička dlho rástla k oblakom a jej výška sa dokonale tajila, aby pripravili veľkolepé prekvapenie. Nakoniec sa vyšplhala do úctyhodných 828 metrov. V európskom ponímaní histórie je novorodencom a 4.januára 2011 oslávi len svoje prvé narodeniny. Dlhé mesiace a roky, kedy bolo okolie pokryté prachom prebiehajúcej stavby sa dnes zmenilo na nepoznanie. Pod vežou vyrástlo obchodné centrum, luxusné budovy s bazénmi, hotely pripomínajúce starobylú, tradičnú architektúru a kopa stromov. Výťah vyvezie turistov na nezabudnuteľnú vyhliadku odkiaľ je vidieť celý emirát. Môže sa to zdať zvláštne, ale v Dubaji sú aj obchodné centrá miestami, kam sa túži pozrieť nejeden turista. Dubai Mall, jeden z najznámejších obchodov je akoby samostatne žijúcim mestom. Toľko ľudí som nestretol ani v uliciach. Stovky obchodov, reštaurácii, fast foodov snáď zo všetkých kútov sveta. Skupiny ľudí postávajú pred obrovským akváriom a otáčajú hlavami v smere akým plávajú farebné rybky. Bohaté emirátske ženy v čiernych abájach, ktoré zakrývajú telo od hlavy po päty nakupujú pestrofarebné šaty, spodnú bielizeň a nechávajú oči na zlatých príveskoch, prsteňoch, náramkoch či náušniciach. Celé skupinky žien križujú obchody z jednej strany na druhú a je zábavné ich sledovať. Zastavia sa pri obrovskej fontáne, spravia neodmysliteľnú fotku do mobilu, zasmejú sa a bežia ďalej. Jedným z najväčších lákadiel Dubai Mall je plocha pokrytá ľadom. Pre nás pomerne bežná vec, pre miestnych Emirátčanov ťažká ľadová exotika. Vedia, že ľad či sneh nikdy nepokryje ulice ich mesta, tak sa s nim prídu zoznámiť sem. Otec s dvomi deťmi pomaličky našľapuje na klzký ľad a držia sa mantinelov, aby sa nepošmykli. Z detí srší radosť a je to pre nich zážitok. Užívam si pocit korčuľovania sa v Dubaji a teším sa z toho. Kto má na nohách radšej lyžiarky než korčule, ten si príde na svoje v centre Emirates Mall. Známa zjazdovka plná snehu je obľúbeným miestom, nielen pre turistov. Pohľad na tmavších Arabov v lyžiarskych kombinézach vyvolá na tvári úsmev, ale viacerí by vedeli konkurovať tým, ktorí majú hory takpovediac za domom.
Burj al-Khalifa, najvyššia stavba sveta
Mešita Jumeirah
Najpríjemnejšia časť Dubaja leží v okolí zálivu Dubai Creek. Miestni nazývajú toto miesto Chor a štvrte ako Bur Dubai, Al-Ras alebo Deira sú povestným srdcom mesta. Promenáda vedľa zálivu je obľúbeným miestom na trávenie času, ak chce byť človek na čerstvom vzduchu. Za vodou na druhom brehu vyrastajú moderné budovy plné zrkadiel, ktoré odrážajú slnečné lúče a vodnú hladinu. Kotví tu niekoľko väčších lodí premenených na reštaurácie, ale väčšinu tvoria menšie drevené lodičky abra patriace k tradícii mesta. Práve oni spájajú oba brehy a tak je možné záliv prekonať doslova za pár minút. Odrazu sa medzi modernou zástavbou objavia hlinené steny a valcovité veže starej pevnosti. Tak predsa má aj Dubaj miesta dýchajúce históriou. Pevnosť Al-Fahidí je najstaršou budovou mesta, hoci ju postavili v roku 1778. V časoch najväčšej slávy slúžila dokonca ako panovnícka rezidencia, ktorú dnešní vládca vymenil za palác Za´abeel. Za pevnosťou stojí vysoký moderný minaret, ale aj tak viac láka vstúpiť za jej bránu. Spomienkou na nepokojné časy sú kanóny a úzke strieľne vyrezané do múrov. Dnes slúži ako múzeum tradičnej kultúry. „Ešte pred 50-60 rokmi žila väčšina obyvateľov Emirátov v takýchto chatrčkách“ ukazuje na domčeky z palmových listov tzv. barasti miestny sprievodca. Figuríny v predstavách ožívajú a tu chytá skupina mužov ryby, tam zase sedia pri kanvici čaju s vodnou fajkou v dobovom oblečení, ktoré sa veľmi nelíši od toho, aké nosia ľudia v odľahlejších častiach Emirátov dodnes. Je veľmi zaujímavé vidieť ako asi Dubaj vyzeral predtým, než sa v krajine objavilo čierne zlato. Jednoduché domy, jednoduchý život sa zmenil na nepoznanie. Kto by si však myslel, že s vyčerpaním ropy dubajská bublina spľasne toho domáci privedú do omylu. „Vieme, že jedného dňa ropa dôjde, preto sa už teraz snažíme, aby naša ekonomika nestála len na nej, ale snažíme sa rozvíjať turizmus a ďalšie iné odvetvia“ vysvetľuje mi Mohammed v múzeu. V okolí múzea sa rozbiehajú ulice a strácajú sa v štvrti Bur Dubai. Pred mešitou posedáva dvojica mužov, ale skôr to vyzerá akoby sa len prišli ukryť do tieňa, než aby čakali na modlitbu. Zarastený obchodník ťahá mohutný drevený vozík, ale do jemného svahu sa mu príliš nedarí. Niekoľko podnikov je otvorených, ale ani jeden nepraská vo švíkoch. K brehom Dubajského zálivu je to len niekoľko metrov. Na prvý pohľad tu vládne chaos, pretože sa zo všetkých strán zbiehajú ľudia. Odtiaľto plávajú loďky abra na druhý breh do miest, kadiaľ sa vinie vôňa korenín, čaju a kde sa trblieta farba zlata.
Na brehu Dubajského zálivu
Múry pevnosti Al-Fahídi
Dubaj nie sú len moderné budovy. Pevnosť Al-Fahidi v starom meste
Palmové chatrče barasti
Zlatá ulička dubajského souku
Tieto tradičné drevené lode sú najpríjemnejším spôsobom prepravy po Dubajskom zálive. Je tak ľahké si ich zamilovať. Z niektorých dýcha zvláštny pocit, že by nemuseli dojsť na druhý breh, ale niet sa čoho báť. Na loďku sa zmestí asi 20 ľudí, posadáme si na nízke drevené lavičky pričom nohy sú len malý kúsok od vodnej hladiny a pred slnkom chráni zhora strieška. Vlny s nami hojdajú zo strany na stranu a naokolo stúpajú brehy mesta. Krásne miesto podčiarknuté arabskou atmosférou. Podobných lodí akou ja naša je tu v zálive takmer 150. Rozhliadnem sa okolo seba a medzi pasažiermi vidím Pakistancov, Indov, štvoricu z juhovýchodnej Ázie a zopár turistov. Domáci Emirátčania sa vytratili. Podobný pocit získa človek aj v uliciach starého mesta. Zazrie ich v autách s pustenou klimatizáciou, v drahších reštauráciách, obchodoch, ale medzi prisťahovalcami, ktorí udržujú tlkot starého mesta sa na pohľad takmer nevyskytujú. Naučené pohyby lodivoda nás za necelú štvrť hodinku privedú na druhý breh. Jazda na abre je akýmsi nádychom nostalgie za starým Dubajom, ktorý sa pozvoľna stráca. Hneď vedľa kotví niekoľko veľkých farebných lodí. Volajú sa dhow a kotvia tu niekedy aj dlhé mesiace. Často prichádzajú z Iránu alebo iných blízkych krajín a námorníci na nich žijú, kým sa nevybavia všetky potrebné veci k odjazdu a naloženia tovaru. Sú tesne vedľa seba až pripomínajú drevené mesto na vode. Z kajút sa ozýva orientálna hudba, tmavé postavičky drhnú palubu alebo rozvešiavajú práve vyprané prádlo.
Drevené loďky abra križujú Dubajský záliv
Plavba abrou po zálive patrí k najkrajším dubajským činnostiam
Farbené loďky dhow kotvia v zálive aj niekoľko týždňov či mesiacov
Večer v prístave
Štvrťou Deira sa ozýva typický ruch arabského mesta. Bazár alebo arabský souk sa zaplnil ľuďmi mnohých národností a každý sa pozerá smerom k obchodíkom či by sa mu niečo nehodilo. Miestni muži majú na sebe bielu róbu zvanú tóba a na hlave uviazanú červeno-bielu šatku. Priam aristokraticky si vykračujú bazárom a vytvárajú obrovskú medzeru medzi sebou a prisťahovalcami posedávajúcimi na zaprášenej zemi snažiaci sa predať ovocie. S mužom sú dve ženy ponorené v čiernej farbe. Z abáje im vykúkajú len čierne oči a tváre poznačené vráskami. Najznámejšou uličkou v miestnom bazáre je nepochybne „zlatá ulička“. Od tej pražskej sa líši nielen výzorom, ale najmä množstvom zlata. Všetky obchody stojace vedľa seba predávajú výrobky zo zlata od najmenších prsteňov takmer až po zlaté tehly. Kto nemá slabosť na zlato, možno sa nechá šikovnými obchodníkmi zlákať na drahokamy, striebro alebo zaujímavé biele zlato. Muži odpočívajú na lavičkách a nechávajú oči na každom, kto sa mihne okolo nich. O pár ulíc ďalej stojí mešita, ktorá svojim výzorom pripomína skôr Turecko, než Emiráty. Muezzín ešte spí, ale o pár hodín sa určite jeho hlas rozleje celým bazárom. Na opačnom konci sa predáva čaj, aromatické sušené kvety, ktoré po zaliatí horúcou vodou „rozkvitnú“ a premenia sa na horúci nápoj. Nechal som sa zlákať vôňou korenia a milý predavač mi o každom rozpráva. „Tandori je na kura, kari môžeš dať na ryžu, s týmto chilli opatrne, nepredstaviteľne páli“ mám pocit, že mi chce naozaj povedať o každej jednej veci, ktorú ponúka. Zaujali ma sušené citróny nahádzané vo veľkom vreci. „Tie pridávame do varenia k mäsu alebo k omáčke, aby dostalo jedlo zaujímavú chuť“ ochotne vysvetľuje. Tu medzi všetkými obchodmi a vôňami nemá človek pocit, že je stále v Emirátoch. Filipínci, Číňania, Indovia, Pakistanci a turisti zo západu tvoria najvýraznejšiu mozaiku miesta. Sadnem si do malého pakistanského podniku. Všetci svorne pozerajú na televízor v rohu miestnosti a starý muž sediaci pri čaji ma zdraví kývnutím hlavy keď spozoruje ako som sa u nich objavil. Kura chicken masala, je vynikajúce. Príbory sa tu veľmi nepestujú, všetci jeme rukami, zahryzujeme si práve upečený chlieb a naokolo mňa sa rozliehajú exotické jazyky. V Dubaji je krásny príklad multikulturalizmu. Večer sa na vlnách zálivu zrkadlí celé nábrežie. Budovy sú vysvietené, svieti aj minaret a loďky neprestajne križujúce úžinu majú so sebou lampy. Chalan z Afganistanu ma pozýva k sebe do obchodu. „Prišli sme sem, aby sme mohli žiť normálny život“ vysvetľuje čo tu robí po tom ako odišiel z nepokojného Afganistanu. „Chcel som žiť v krajine, kde som vyrastal, ale po tom čo ma postrelili, som sa rozhodol že musím odísť“ zlomeným hlasom opisuje svoj osud. Viac než hodinu trávime v rozhovore pri kanvičke čaju a napokon ma vyprevadí na nábrežie, aby som chytil svoju loď. Kto si myslí, že Dubaj to sú len moderné budovy z budúceho tisícročia bude príjemne prekvapený, koľko „obyčajných“ zážitkov mu poskytne staré mesto plné orientálnych uličiek.
Dubajský souk
