Vystupujeme v Káhire. Smog, že človek nevidí na koniec letiska, dusno, škriabanie v hrdle a nástojčivé nutkanie vykašľať sa z podoby, vlhko, všespaľujúce slnko a zdrvujúci teplotný rozdiel (u nás je ľahkých pätnásť stupňov) – nás tento rok už neprekvapuje. Ako starí ostrieľaní vlci excentricky prejavujúc rozvahu a nadhľad, na rozdiel od zvyšku osadenstva lietadla, ktorí ako splašené husi zmätene hľadajú svojich vyslancov cestovných kancelárií, mierime k východu aby sme mohli zavolať nášmu kamarátovi. Spoznali sme sa s ním pred dvoma rokmi, keď sme boli navštíviť ohromné krásy Egypta po prvý krát. Bol z Káhiry, z dobrej rodiny, a po tom ako sme dva krát precestovali túto krajinu durchom durch po všetkých zákutiach, kde už ani ľudia nemohli žiť a predsa žili, sme zhodnotili, že chlapec vďaka svojmu zázemiu a bydlisku v Káhire, kde sa aspoň čiastočne stretá miestny svet so zvyškom sveta, žil vo svojej bubline. Názorovej i duševnej bubline. Napriek tomu bol úžasne milý, ochotný pre nás spraviť všetko, čo bolo v jeho silách. A tak prvý krát, od kedy máme jeho číslo spred dvoch rokov, volám na zmes asi jedenástich čísiel a dúfam, že zdvihne niekto anglicky hovoriaci. Máme šťastie, neokašľal nás s číslom telefónu, a z druhej strany počujem: „za pol hodinu som na letisku“. Za ľahké dve hodiny sa chalan dorútil. Inšaláááh. Vysvetľujem mu naše predstavy o ubytovaní: „tak do desať libier.“ „Myslíš desať euro!“ zasmeje sa Ahmed. Nie, myslím desať egyptských libier. Ahmed neveriacky šoféruje smerom k rezortovým hotelom. Šípim nedorozumenie. Ahmed naozaj našiel „super ubytko – za šesť euro!“. Snažím sa mu čo najjemnejšie naznačiť, že skutočne myslím desať libier a že na viac nemáme. Navrhujem jeden dva hotely, kde sme boli predtým, ale zisťujeme, že neuveriteľne zdraželi – 60 libier na osobu na noc. Zúfalí nakoniec len tak vykračujúc ulicou naďabíme na úplne najúžasnejší hotel na streche za 25 libier na noc, kde miestnosti s posteľami (viac sa tam nezmestilo, ani batohy tobôž nie skrinky) boli ako výťahové miestnosti na strechách panelákov. Zvyšok strechy bola terasa s lehátkami a lavicami, kríčky, tienik, čaj, proste dokonalá pohoda. Ahmed nám potom ukázal všetky nástupištia autobusov a poukazoval, kade sa treba ťahať, keď pôjdeme tam či onam.
Dostať sa do Gízy bolo aj na začiatočníka veľmi jednoduché. Autobusoví vyvolávači totiž už z podstaty vedia, že chcete ísť do Gízy. Ak však chcete ísť inam, je problém im vysvetliť, prečo nechcete isť do Gízy !?! Teraz sme však chceli do Gízy. Tú sme tento krát vychutnali plnými dúškami, pretože sme si na ňu, rovnako ako na všetky ostatné pamiatky, ktoré nás nasledujúce dni čakali, nechali celý deň. Okrem klasických pyramíd (vonku i dnu) sme objavili nádherné pohrebisko za pyramídami a zdochnutého psa s nafúknutým bruškom, na ktorom sa ládovali vrany. Ako nás vyháňali z objektu, tak u brány sa začala vytvárať skupinka ľudí čakajúca na západ slnka, ktorý by si mohli (za nemalý poplatok) stojac na mrežiach plota, odfotiť. Je úžasné ako sa dá všetko spoplatniť – každý si mohol kúpiť vyššiu alebo nižšiu priečku na plote. Stačilo odstúpiť od brány a teleobjektív spravil svoju službu. To však automaty voňavých turistov, v bielych ľanových kompletoch s farebnými hlinenými korálkami z výletných lodí, asi nedokázali, usudzujúc z bleskov, ktoré sa im zakaždým spustili.
Napriek nádhernej gigantickosti pyramíd a emotívne podmanivého krvavého západu slnka, si z Gízy človek zapamätá asi jedinú ohromnú vec – tlačenku na ceste do vnútra pyramídy. Doslova tlačenica „dnu-von cez mŕtvoly“. A keď človek po desiatich minútach v predklone v extrémne úzkej chodbičke v prudkom stúpaní obtierajúc a strkajúc sa popri vychádzajúcich turistov, ktorých pohyb skôr vyjadroval únik, držiac sa zadku toho pred vami, aj keď ste sa nepoznali, potiac sa, fučiac a hekajúc nakoniec doputoval do pohrebnej miestnosti, objavil nečakané. Obyčajnú miestnosť, dutý kus kocky vystavaný vo vnútri najgigantickejšieho diela staroveku, vydýchanú, tmavú, dusnú a vlhkú, bez akejkoľvek pútavej pamiatky. Tak náš turista vzal do zaječích, pretože ho začínal oblievať pot mozgovej mŕtvice. A tu nastal náš čas – čas ošumtelých zaprášených a spotených túlačov. Podľa predpisu človek nesmel pobývať v sakrálnej miestnosti viac ako desať minút, čo na zabitie niekoľkých miliónov mozgových buniek z nedostatku kyslíka, bohato stačilo. Premýšľam ako asi žije svoj život „vrátnik“, ktorý celý čas stojí na konci chodby pri jej ústí do pohrebnej miestnosti. Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že táto sakrálna dutina bola jedna z najúžasnejších energetických miest v Egypte. Možno to bolo iba skupinové vedomie čo človek cítil, alebo to skutočne boli prežívajúce mystické sily z dôb papyrusu, záplav, faraónov a bohov so zvieracími hlavami. Nech je to akokoľvek, kto nebol v pyramíde, netuší čo je to sila viery.
Ahmed nám ešte v ten deň kúpil lístky na vlak do Luxoru. Ako sám so smrteľne vážnou tvárou povedal, ono je to celá veda kúpiť lístky. Okrem lístkov, miesteniek musí si človek zaobstarať aj tzv. poistenie. Nákup všetkých podčastí cestovného lístka prebiehal podobne ako nákup na burze. Každopádne cesta vlakom bola skvelá, naše vozne druhej triedy sa zďaleka nechytajú na toto pohodlie druhej triedy, a klímu. Tá peckovala tak, že na konci 980km trasy sme všetci aj s domácimi klepali kosu o stošesť. V Luxore som presne vedela, ktorý hotel potrebujeme. Už len ho nájsť. Vystupujúc z vlaku nás ale začali s neochvejnou doternosťou vopruzovať miestni hoteloví nadháňači. Tvárili sme sa opäť ako starí ostrieľaní vlci, ktorí nepotrebujú nikoho a nič. Zrazu ku mne pribehol chlapík a začal s anglickým prízvukom vyhukovať názov presne toho hotelíka, kam som chcela ísť. Tváriac sa, že „možnááá si nás presvedčil, ale ešte sa neteš!“ som uzvolila aby nám hotelík ukázal. Vnútri duše som sa však tešila ako malý Jojo. Nakoniec dostávame ultra luxus – štvormiestna izbička so sociálkou vnútri, čisté, veľké , s vrtuľou nad nami. Dohadujeme 6 libier na osobu na noc a hneď sa pýtame na bicykle. Dajú sa niekde požičať? Niekde som totiž objavila takú vec, že sa tu dajú požičať bicykle, čo sa nám aj podarilo zariadiť a zvyšok päťdňového pobytu sme strávili najúžasnejšími chvíľami na bikoch. Teda, biky je silné slovo. Boli to staré ukrajiny s brutálnymi osmičkami na kolesách, že sme ani z kopca z Údolia kráľov nemuseli brzdiť, ono sa to brzdilo priebežne samo. Počas týchto päť dní sme boli ako v raji, bez jedinej príhody akokoľvek škodiacej harmóniu nášho bytia. Každý deň sme zahájili obligátnym čajom a raňajočkami s „recepčným a správcom“ hotela, ktoré nám nakoniec ani poriadne nezarátali do ceny ubytovania. Potom sme vyrazili na bikoch do mesta – Karnak, Luxor, múzeum múmií, ďalšie múzeum, potom sme sa preplavili na druhý breh k údoliam, raz som dokonca trajekt šoférovala na spiatočnej ceste. Bicykle majú jednu najúžasnejšiu vlastnosť – sloboda. Mohli sme ísť kamkoľvek. Bez taxíku, ktorému beží taxameter zatiaľ čo na vás čaká pri pamiatke, bez obmedzení – transportných i časových. Videli sme západy slnka v Medinet Habu, nad Údoliami kráľov i kráľovien, kde sme sa vyšplhali po strmých sutinách a potom sa fotili a pili pálenku s vojakmi, ktorí tu boli na stráži. Zašli sme aj do tých najzapadlejších pamiatok, kde človek objavil dych berúce fresky a rytiny. Popri strážnej vojenskej búde sme vyšli na vysoký kopec nad Luxorom, po tisícoch betónových schodoch, kde sme objavili Luxor a okolitú púšť ako na dlani a na zemi z kamienkov vyskladaný odkaz: „Jesus loves you“. Mohli sme celé poobedie meditovať pri posvätnom jazierku v Karnaku a točiť sa okolo posvätného skarabea, presúvať sa všemožné pamiatky vysvietené v noci a fotiť tie majestátne pohľady mocných bohov, zažiť všetko a všade so slobodou v rukách.
Nanešťastie jedinú vec v tom ošiale slobody a radosti „detí kvetov“ sme akosi podcenili. Totiž práve v ten mesiac bol v Egypte ramadán. Takže nehladovali výdatne len miestni, za účelom očisty a osvietenia, ale aj my a bez žiadneho účelu. Bolo to ale zaujímavé sa okolo šiestej zúčastniť priam smrteľných bojov o žranicu, keď sa do desiatich minút rozpredalo úplne všetko, čo ulica mohla dať – od faláflov cez pečené kurčatá až po surovú zeleninu. A keďže to, kde sa nachádzali všetky obchodíky s jedlom, vedeli len domáci, kým sme sa k niečomu dopracovali, bolo všetko fuč. Zívali na nás prázdne misy s bublajúcim olejom a ražne po kurencoch. Raz nás ale naši kamoši recepčný a správca hotelíka pozvali na ramadánsku večeru. Bolo to vynikajúce priatelia. Jedlo bolo čisto zeleninové, slaná pórová polievka s cestovinou, kaša z varených bôbov a paradajok, niečo cibuľové, cestoviny, a ešte kopa iných vecí. Zážitok na celý život.
Ono vlastne z každého mesta má človek podobné zážitky. Rovnako nezabudnuteľný bol dážď v Asuáne. Päť rokov tam nepršalo. Práve sme sedeli na terase veľkej čajovne a popíjali horúci sudánsky čaj, keď sa nečakane spustil dážď. Zrazu bola ulica, pred tým ľudoprázdna, zaplnená zúfalo pobehujúcimi miestnymi, ktorí vo vyčaptaných šľapkách, ktoré sa im až deštrukčne šmýkali, panicky pobehovali tam a späť, zabúdajúc kam idú, prečo, čo nesú a čo vôbec chceli. A medzi nimi sa motali vytešené deti, ktoré ešte nikdy nezažili dážď a zbierali kvapky vody rovno do úst. Ono celkovo vytešenosť je u Egypťanov bežná vlastnosť, oni sú takí veselí a prajní – hlavne keď valia 130 km/h po púšti o tretej ráno z Asuánu do Abú Simbel. Púštna cesta, nie však po takej púšti s krásnymi dunami a zlatisto ružovým pieskom, ale práveže takej, aká je prevažne v Egypte – kamenistej, hrboľatej a rovnej. A na takej „vozovke“ s nami náš zo všetkého nadšený šofér valil ako drak – že aby sme tam boli prví. Najlepšie bolo, že chalan veselo predbehol aj policajno-vojenské čelo konvoja, a my sme odvážne nechali za sebou našu ochrannú a ozbrojenú zložku, ktorá nám mala zaručovať bezpečnosť počas celej cesty. Skoro sme duše vypustili, pozvracali sa, pomačkali vajíčka a paradajky do neidentifikovateľnej „ein topf“ zmesi, ale boli sme skutočne prví!! Myslím však, že nám to až tak nepomohlo, pretože brány Abú Simbel sa otvárali aj tak keď prišli všetci z konvoja.
Rovnako zážitkovo komicky prebiehala naša plavba po Níle, z Luxora smerom na sever dolu prúdom ku Kom Ombo, na felúke. Šli sme tri felúky naraz. V tej našej sme boli iba štyria turisti a dvaja kormidelníci, zatiaľ čo v ostatných sa potili a tlačili vyše desiati cestujúci s dvoma navigátormi. A tak sme zásoby jedál, pre každú felúku rovnaké, rozdeľovali iba medzi štyroch, a matrace sme používali ako letiská. Vo vedľajších felúkách museli turisti usporiadane sedieť na bobkoch, v tesnej blízkosti ďalšieho turistu. Vzhľadom na to, že cesta trvala tri dni, bol pre nás neuveriteľne osviežujúci fakt, že môžeme celé dni lehniť na vymatracovanom priestore vyše 2,5x7m. A preto nám ani nevadilo, že vo vedľajšej felúke bola dievčina, ktorá podcenila preventívnu aplikáciu tekutej medicíny s nad 50% obsahom alkoholu, a každú pol hodinu sme stáli pri brehu. Z felúky sa totiž nedá kadiť.
Myslím, že jeden z veľmi silných zážitkov sme zažili práve v meste, ktoré je turistickou Mekkou, a kde by človek hľadal len pláže a all inclusive – Hurgáda. Po už značne dlhom pobyte „mimo“ civilizáciu s bielovlasými turistami so zlatými hodinkami, sa nám Hurgáda zdala ako vrchol kultúrnej dekadencie. Nadháňači miestnych obchodíkov vedeli dokonca po česky a dvaja boli aj na Slovensku v Tatrách. Upomienkové predmety boli vrchol braku a gýču, a za veľmi mastné peniaze. Keď ste chceli zjednávať, boli ste za žobráka, a chlapík sa s vami ani nebavil. A na koniec všetkého nám v hoteli odporučili, že za koľajnice sa nechodí – „danger zone!“. No nebolo nám viac treba. Nie je to o tom, že by sme stoj čo stoj chodili nebezpečenstvu v ústrety, v snahe získať šokujúce fotografie a svedectvá, ale táto nablýskaná „tourist friendly zone“ nás doslova urážala svojou degradáciou človeka v ustráchaného nosiča bankoviek. A tak sme prekročili koľajnice. Svet sa zatmel. Úzke ulice plné odpadkov nakopených vždy v rohu vysoko dohora, z ktorých vytekali potôčky rozkladu, v tom prehrabávajúce sa potkany a deti. Miestny trh, farebný, smradľavý, ukričaný, takmer stíchol do mŕtvolného ticha ako sme vstúpili. Boli sme mimozemšťania. Ničím turisticky zaujímavé betónové ulice s obchodíkmi a drogériami, inak tak plné na miestnu kultúru. Chlapíci popíjajúci čaj na plastových stoličkách pred obchodíkmi, v bielych tielkach a čiernych šľapkách, so žvárom v puse. Ramadán už medzitým skončil. A svet sa na ulici zastavil ako sme tam vošli. Na rohu jednej ulice sme našli čajovňu. Sadli sme si na terasu a objednali čaj a šišu. Chlapíci vedľa hrali backgammon. Po chvíle nič nerušiaceho pobafkávania vodnej fajky si k nám prisadol chlapík bez rúk od lakťov. „Bude žobrať,“ povedali sme si slovensky, pripravení hrať absolútnu ignoranciu. Z chlapíka sa ale vykľul jediný anglicky hovoriaci muž v celom okolí. Rozprával dobre. Jednu dcéru mal vydatú v Anglicku, dvaja synovia tam tiež pracujú. Bol ich kedysi pozrieť. S kýpťami lakťov si vytiahol cigaretu a zapálil. Skúste to napríklad iba s dvoma prstami. Nakoniec sa sám rozhovoril. O ruky prišiel v egyptsko-izraelskej šesť dňovej vojne keď spadol rukami pred sebou na mínu. „A poviem vám iba toľko, kresťania – nám nevadia, Európania – nám nevadia, ale Ameriku nenávidíme. A keby bolo hoci aj teraz treba, povstanem so zbraňou v ruke a pôjdeme bojovať!“ A vzhľadom na to, ako bravúrne zvládal s tými kýpťami napísať svoju adresu na kus novín, uverili sme mu. Človek sa v takých situáciách cíti trochu stiesnene, a ťažko niekedy povedať, čo si má vlastne myslieť, pretože ním lomcujú zmätené pocity absurdnosti, súcitu, vlasteneckého cítenia, ohromenia i nesúhlasu. Podobný zvláštne nepríjemný pocit sme mali, keď sme sa jedného dňa vybrali z Káhiry do archeologickej lokality menom Abú Sir. Je to miesto plné hrobiek z obdobia Sakkary a chceli sme si ho podrobne pozrieť, ostatne ako všetky pamiatky, ktoré sme navštívili. Naskočili sme teda obligátne do minibusu na križovatku a potom sme vyhukovali „Abú Sir! Abú Sir!“ a lokálni nadháňači sa už chopili svojich šancí. V Abú Sir bolo od začiatku niečo divné. Minibus nás vyhodil na „námestí“, ktoré bolo zároveň trhoviskom a tak nás ako groteskný uvítací výbor čakali odseknuté kravské a kozie hlavy. Ľudia sa tam na nás akosi čudno pozerali, ale brali sme to „jedným uchom dnu, druhým von“. Najdúc cestu k archeologickému nálezisku, sme sa opäť raz stretli s tragickosťou miestnej chudoby, ktorá je v Egypte, pre rezortových turistov prekvapivo, vo vysokom počte a absolútne negramotná. Neskôr napríklad v Sýrii sme zďaleka nevideli toľkú chudobu, ale to sme ešte teraz nevedeli. Teraz sme však videli ženu ako perie v dedinskom „potoku“, ktorý bol v skutočnosti kombináciou žumpy, zavlažovacieho systému a zdrojom vody. Prala dolu hlboko, pretože boky „potoka“ až hore k ceste boli nahrubo zasypané odpadkami. A pri tom praní ju do rúk hrýzli potkany. Smrad, čo sa popri tomto vodnom diele plazil bol na skapatie. Nakoniec sme sa dopracovali k vstupu, kde bola vrátnica a absolútne neoblomný vrátnik. „Stop, aktívne archeologické vykopávky“. Navrhli sme vyjednávať, lebo to môže byť priepustka do veľa zaujímavých miest. Snažili sme sa ho podplatiť – perom. Ale chlapík skôr šípil voľačo iné – hodinky Festina. Po našich niekoľkých pokusoch nanútiť mu predsa len to pero, pričom jeho skalopevná túžba po hodinkách v cene jeho desať ročného platu nepoľavila ani o cent, sme sa nakoniec vrátili naspäť. Zbytočný deň to ale určite nebol.
Oveľa veselšia však bola naša cesta za Memfisom. Memfis je také mestečko, alebo skôr architektonický komplex, neďaleko Káhiry, kde leží kolosálna socha Ramsesa II. a v okolí sú viaceré sochy umelecky umiestnené v krásnom parku. Zároveň je toto mesto východisková križovatka ciest smerom na Dashur, kde sú ďalšie megalitické pyramídy. A tak sme sa cez Káhiru, z nášho obľúbeného hotela na streche, previezli už nacvičenými kombináciami minibusov na známu križovatku ciest smerom von z mesta. A tu sme začali vyvolávať „Memfis?“ … „Memfis?“. Ale nič, nikto sa nechytal. „Mitrahina?“ pýtali sa nás na oplátku namiesto toho, aby nám ukázali cestu. Po zúfalom blúdení na rozsiahlej križovatke, lebo tam u nich to nie je ako u nás, že zastávka je na začiatku križovatky vždy v tom smere kam potom autobus má smerovať ďalej, tu je to kade tade – aj v protismere, teda po nekonečnom blúdení a už zúfaní, že sa tam nedostaneme, sa zrazu ozval jeden chlapík, že tade. A ukazoval kdesi medzi vysoké paneláky. Úplne niekde do kelu na opačnú stranu. Už sme chceli napriek tomu nastúpiť na zastávke, ktorú sme vzhľadom na smer jazdy považovali za správnejšiu, ale radšej sme sa opýtali ešte raz znovu. Opäť nikto nič nevedel. Opäť voľačo mrmlali o Mitrahine, oni sú asi fakt hluchí alebo čo! Memfis mal byť 15km od Káhiry a nikto o ňom nepočul??? Nakoniec sme zmožení prešli na druhú stranu a hľadali, kde by to nástupisko malo akože byť. Opäť skapal pes a nikto o Memfise nikdy nepočul. Zadubení sedliaci! Nakoniec sme sa ponorili ešte hlbšie do toho sídliska a objavili sme stanovisko troch mikrobusov. Na otázku „Memfis?“ Obligátne krútili hlavami, že „koho?“, ale autobusár nás už natlačil vehementne dnu. „Tak keď už nič, tak sme aspoň podľahli autobusárovej charizme a necháme sa odviezť kam sa mu uráči“, povedali sme si. Na koniec však na naše nehynúce prekvapenie nás chlapík vyhodil v Memfise – na dedinskej uvítacej tabuli sa skvel nápis „Mitrahina“.
Po okukaní Ramsesa sme dokráčali na križovatku a stopli taxík do Dashuru. Ono to bol chlapík so zeleninou, ale za peniaze sa ochotne otočil, rozhodnutý ťahať s nami relatívne ďaleko do púšte a dokonca nás tam i počkať. To sme si samozrejme poistili tým, že sme mu dali iba polovicu dohodnutej ceny za odvoz. V Dashure sme padli na zadky, pretože sú tu porovnateľné ak nie skoro rovnaké pyramídy ako v Gíze. Dokonca sa dá „zadarmo“ vstúpiť dnu do pohrebnej miestnosti. Platí sa len jedno vstupné do celého areálu. A nikde ani nohy. Boli sme dokonale sami, nebyť nohsledov v uniformách. Vnútrajšok pyramídy sa nedá porovnať s tými v Gíze. Obrovský vzdušný, nádherne nasvietený, plný malieb miniatúrnych postavičiek, a celý pre nás. Človek si tam mohol sadnúť, a zamyslieť sa nad malosťou jednej ľudskej bytosti v porovnaní s jej dielom. Po zamyslení sme opäť nastúpili medzi banány a melóny a valili spokojne nazad do Káhiry. Posilnení našimi cestovateľskými úspechmi, často neočakávanými, sme sa jedného dňa vybrali doslova na expedíciu. K veľhlasnému obrovskému slanému vnútrozemskému jazeru Fajum. Oslavné ódy na pláže a oddychové a relaxačné miesto nás presvedčili sa vybrať kamsi do púšte. Z Káhiry sme najprv naložení v dopravnom Mitsubishi po hodine jazdy došli do mesta Al-Fayyúm. Dopravné Mitsubishi predstavuje nákladný pick-up prerobený na prevoz ľudí primontovaním drevených lavíc pozdĺž „kufra“ po oboch stranách (asi ako sedia vojaci v dodávkach) a tí sa tam potom seba deštrukčne trmácajú hlava nehlava, berúc do úvahy brutálny spôsob šoférovania Egypťanov. Tam sme si uvedomili, že Al-Fayyüm je oázna oblasť Fayyüm Oasis, a k jazeru musíme ďalej cestovať. Do mesta Qärün. A tak sme začali vyhukovať našu destináciu. Bezvýsledne. Nakoniec nás už asi desiaty človek poslal opäť na opačnú stranu štvorprúdovky (v strede s plotom proti prebiehaniu) a tam kdesi medzi domy. Tento raz sme sa vložili do rúk Osudu bez boja. Nasadli sme tam, kde nám ukázali, že tento Mitcu ide do Qärün. Po ceste sme presadali v jednej dedine. Bolo to na jedinom námestí – plnom taxíkov! Bolo tam asi 20 taxíkov – v dedine s 50 obyvateľmi. Prestupište. Hneď sa okolo nás zbehli supy, ale taký mladík nás hneď našikoval do ďalšieho Mitcu a už sme fujazdili. Vyhodil nás chlapík na križovatke – na brehu oslavovaného jazera Fayyüm. No… parádne jazero, len čo je pravda. Bolo .. slané. Kompletne zasr…špinené odpadkami, hnusne špinavé, pláže pod hŕbami odpadkov, staré loďky, všetko hnijúce, smradľavé. Proste letovisko po Egyptsky. Dozvedeli sme sa totiž, že toto je miesto letného oddychu miestnych – bohatých Egypťanov z Káhiry. Super. A teraz tu nebola ani noha, lebo bol september a bolo po sezóne. Sklamaní stopujeme na ceste nazad nejaké okoloidúce Mitcu. Samozrejme čert nikdy nespí a tak sa na nás nalepil chlapec, že nám zoženie odvoz. Chcel ďengy. Nakoniec nám zastavilo Mitcu nazad do tej prekladiskovej dediny a chalan si myslel, že to jeho zásluhou. Začal niečo bľabotať o desiatich dolároch, tak sme mu podali 1,5 libry (čo bola cena cesty tam) a zatváril sa trochu okradnuto. Naša povesť nás však predbehla a ked sme vystúpili, v očiach taxikárov vyzerajúc bezmocne (!), vrhli sa na nás nie ako supy, ale ako tisíc supov. Zrazu ich bolo aspoň 50, ale žiadne naše Mitcu do Al-Fayyümu. Začali nám ponúkať svoje služby = neuveriteľne zavadzali našej snahe nájsť naše Mitcu. Ale nebolo žiadne. A do toh neustále taxikár: „za sto dolárov do Káhiry!“. Hovorím, že nie, ideme do Fayyümu. „Nie, musíte do Káhiry! Taxi!!! Taxi!!“ Nie, ideme s Mitcu do Fayyümu. „Žiadne Mitcu už dneska nepôjde. Musíte do Káhiry! Žiadne Mitcu nepríde. Toto nie sú Micu do Fayyümu. Nie! Nie! Káhira! Taxi! Poďte!“ a začal ma ťahať do taxíku. A teraz si predstavte, že ich bolo asi desať, do toho ten chalan, a všetci sa snažili urvat si nás. Jeden cez druhého, strkačky, hulákanie, rev, brutálna gestikulácia, stále nejaké „No! No!“. Bolo to na palicu poviem vám. Nakoniec sa mi podarilo bokom okom zbadať pridúvšieho šoféra v bielom Mitcu a utekala som k nemu s otázkou: „Fayyüm“ – „Áno“. SUPER! Obligátnych 1,5 libry a zdrháme.
Po takýchto zážitkoch si človek dokáže neuveriteľne vychutnať TICHO, POKOJ a KĽUD. Na druhý deň sme sedeli na bobkoch v našom strešnom hoteli v Káhire a naplno oddychovali v tieni Ibišteka s horúcim čajom v ruke. Paráda….
A takto by sa dal napísať ešte celý román o Egypte, krajiny veľkých rozdielov, veľmi chudobných a veľmi bohatých ľudí, obrovskej histórii, z ktorej moderný Egypt napĺňa hladné krky niekoľkých miliónov obyvateľov. Biela púšť a púštne mestá z hliny, ktoré sa postupne prepadávajú do piesku, obrovské slané jazero pri meste Fajum, kam sa chodia medzi odpadky rekreovať domáci, púštne rely do Abu Simbel o pol tretej ráno, ženy perúce v potoku žumpy zatiaľ čo im ruky okusovali potkany a vrátnik na archeologickom komplexe, ktorý chcel za to, že nás načierno pustí do zneprístupneného komplexu, kamarátove hodinky za pätnásť tisíc – my sme mu ponúkali pero! Aj to je Egypt, ktorý väčšina ľudí pozná len ako pojmy Hurgáda a Gíza.
