Kto by nepoznal Bejrút? Roky zapĺňal správy zo sveta ničivou vojnou, ktorá sa preháňala jeho ulicami, no dnes stojí opäť na svojich nohách pripravený vydať svoje tajomstvá novým návštevníkom. Libanon sa pomaličky, ale isto dostáva do podvedomia cestovateľov, ktorí sa zatúlajú do bohatého regiónu Blízkeho Východu.
Lietadlo pomaly nalietava nad Bejrút a pod krídlami sa rozprestiera obrovská masa domov tiahnúca sa od rozbúreného pobrežia až po zelené, zvlnené pahorky kopcov. Ak ho už človek pozná, vie kam nasmerovať oči, aby sa pred nimi objavili najznámejšie stavby či mešity ozdobené štíhlymi minaretmi. Cesta z letiska ležiaceho v južných častiach Bejrútu je zaujímavým pohľadom na súčasné mesto. Zo začiatku sa objavujú staré obytné domy, mnohé „ozdobené“ jazvami občianskej vojny a po čase ich vystrieda dnešné centrum, ktoré pripomína moderné veľkomesto. Miestom, kde dnes stojí ukážková mešita Al-Amín prechádzala v časoch občianskej vojny povestná zelená línia. Práve tu prebiehali najťažšie boje a keď sa vojna vyparila z myšlienok ľudí, celá oblasť sa premenila na bolestivé ruiny „Paríža východu“. Socha Martýrov prevŕtaná guľkami ostala stáť na svojom mieste ako pamätník toho čo sa tu stalo. Ak človek narazí na staré fotografie pred vojnou a porovná si ich so skutočnosťou tak mu niečo nesedí. Martýrske námestie pomenované po martýroch, ktorí sa postavili proti osmanskej nadvláde, akoby zmizlo z povrchu zemského. Za posledné roky sa však aj toto miesto mení k lepšiemu. Nové projekty či nové stavby sa snažia oživiť miesto, kde sa ľudia tešili zo života. Mešita Al-Amín je akýmsi pomyselným symbolom nového Bejrútu. Jej vnútro je prekrásne zdobené a človek si sadne na mäkký koberec len s vlastnými myšlienkami. Otvoril ju len pred dvomi rokmi Saad Hariri, dnešný premiér a syn Rafika Haririho. Práve on stál na čele ľudí, ktorí chceli postaviť Bejrút opäť na nohy. Obnovili veľkú časť centra, domov, ulíc, pod ich plánmi sa sny stávali skutočnosťou. Patril k najobľúbenejším politikom celej krajiny, no pre niekoho bol tŕňom v oku. V roku 2005 na deň sv.Valentína vychádzal z hotela sv.Juraja, keď sa ozval mohutný výbuch. Dnes leží pochovaný v tesnej blízkosti mešity v provizórnom stane.
Martýrské námestie s rozstrieľanou sochou Martýrov
Symbol ničivej občianskej vojny
Mešita Al-Amín v centre mesta, niekedy ju nazývajú aj Haríriho mešita
Mešita Al-Amín
Nádherný interiér mešity Al-Amín
Al-Amín je neprehliadnuteľnou dominantou dnešného centra
Rafik Haríri je pochovaný vedľa mešity Al-Amín
Za celým areálom stojí hodinová veža na známom námestí Nemjeh. Keby sme sa na neho pozreli z výšky, vyzeralo by ako slnko s niekoľkými slnečnými lúčmi rozbiehajúcimi sa do okolia. To sú hlavné ulice dnešného moderného centra. K námestiu patrí aj malý ortodoxný kostol sv.Juraja, ktorý je patrónom celého Bejrútu. Vnútro je vyplnené podmanivým tichom a len sem tam sa ozvú ľudské kroky. Väčšina fresiek na stenách je zrekonštruovaná, ale nájde sa aj pár pôvodných. Tie majú v sebe obrovské diery po guľkách a miestami naháňajú strach. Pri kostole sú vykopávky rímskeho mesta. Vtedy sa volal Bejrút „Šťastné mesto“ a jeho knižnica mohla súperiť s rovnakými inštitúciami v Alexandrii či samotnom Ríme. Malý minaret mešity Al-Omari sa na seba snaží upozorniť, ale pomedzi vysoké budovy sa mu to príliš nedarí. Dnešná mešita má za sebou veľmi pohnuté osudy. Na začiatku bola kostolom, prišli však moslimovia a kríž vymenili za polmesiac, netrvalo dlho a križiacke ťaženia do Svätej zeme so sebou priniesli premenu na pevnosť či kostol a po ich odchode sa pristaval znovu minaret. Dnes je jednou z najstarších mešít celého mesta. Budovu parlamentu a poslaneckých kancelárii strážia vojaci s nebezpečne vyzerajúcimi samopalmi a kto sa chce prechádzať týmito ulicami musí pri vstupe ukázať batoh. Hlavná široká ulica je plná luxusných reštaurácii a butikov. Ľudia posedávajú pod provizórnymi prístreškami a spokojne si vychutnávajú vodnú fajku. Tie sú neodmysliteľnou súčasťou blízkovýchodného života, ale fajky aké majú tu v Bejrúte som ešte nevidel nikde inde. Treba si predstaviť ananás alebo melón, do nich zapichnutú hadičku a vodná fajka je na svete. Toto miesto je najčarovnejšie, keď sa slnko ukladá na spánok a tma sa rozprestrie nad mestom. Celá ulica žiari svetlami, hlasom ľudí, z reproduktorov sa ozývajú ťahavé tóny arabskej hudby, rozvoniavajú špeciality libanonskej kuchyne a námestím sa promenádujú mladé dievčatá. O Libanonkách sa hovorí, že sú najkrajšími na celom Blízkom Východe. Tu nieje problém stretnúť dievča v minisukni alebo oblečené do najmodernejších šiat. V susednej Sýrii, kde je spoločnosť viac konzervatívna na takýto pohľad môžeme natrafiť len zriedkavo.
Hodinová veža v centre mesta
Jedna z hlavných ulíc a priečelie mešity Al-Omari
Al-Omari je najstaršou mešitou Bejrútu
Mešita Al-Omari je zariadená veľmi skromne
Kostol sv.Juraja
Fresky v kostole sv.Juraja zdobia stopy vojny
Mešita vedľa kostola, aj to je Bejrút
Večer v centre mesta
Hodinová veža
Večer sa oplatí zatúlať sa aj do štvrti zvanej Hamra. Aj ona bola kedysi pulzujúcim centrom a dnes sa tu všetko vracia do svojich koľají. Dlhokánska ulica pomenovaná po celej štvrti pretína Bejrút a končí až na pobreží. Vysvietené neónové nápisy, hotely, reštaurácie či bary, kde všetci so zatajeným dychom sledujú zápasy ligy majstrov. Sadnem si do malého podniku a mladý kuchár sa so mnou hneď dáva do reči. Je prekvapený z akej krajiny to pochádzam až mu to musím krkolomne vysvetľovať, aby si to celé vedel predstaviť. Chvíľku ešte kecáme a nakoniec mi podáva objednané zemiaky s tým, že mi ich dal viac ako mal. Ľudia sa vonku bavia a človek ani nemá pocit, že je niekde na Blízkom Východe. Teda keby nebolo tak teplo. Práve Bejrút je vyhlásený svojim nekonečným nočným životom. Po meste sú rozmiestnené kluby, bary, diskotéky a takmer vždy praskajú vo švíkoch.
Štvrť Hamra večer prekypuje životom
Nový deň je najkrajšie začať na niekoľko kilometrovej promenáde Corniche lemujúcej pobrežie. Vzduch je ešte chladný, ale čoskoro ho prvé ranné lúče zohrejú. More sa bez prestania vlní a naráža do dvoch snehobielych skál, ktoré patria k najobľúbenejším miestam celého mesta. Reč je o tzv. Holubičích skalách kúpajúcich sa v Stredozemnom mori. Dá sa požičať loďka a dostať sa až k nim, oboplávať, alebo sa len tak nechať unášať vlnami. Vyhliadky na skaly postupne zapĺňajú ľudia a miesto začne ožívať. Chlapík nesie ťažkú termosku a predáva čaj či kávu. Mladí chalani pozorujú dievčatá alebo si púšťajú hudbu sediac na kovovom zábradlí. Pár metrov odtiaľto je malý zábavný park s ruským kolom. Oplatí sa odviezť sa a spraviť si nad hlavným mestom niekoľko koliesok. Ten výhľad stojí za to. Sem tam sa ulicou preženie staré auto ako vystrihnuté z amerických filmov a dokonca za hlasného trúbenia a potlesku okolostojacich prechádza v kabriolete nevesta v krásnych bielych šatách so svojim ženíchom. Tu na týchto miestach človeka ani nenapadne, že niekedy krajinu sužovala vojna. A tak to má byť! A prečo sa Bejrút často prirovnáva k bájnemu fénixovi? Aj on vstával z popola a Bejrútu sa to už v jeho histórii podarilo celkom 7 krát! Treba dúfať, že aj posledný.
Holubičie skaly cez deň…
…a pri západe slnka
