Obrovská a mocná rímska ríša zasahovala takmer celý vtedajší svet. Od vĺn Atlantického oceánu, cez zahmlené údolia Británie, povodie Dunaju až po východné miesta naplnené pieskom. Ani oblasť dnešného Blízkeho Východu sa nevyhla rímskym vojskám pri objavovaní a dobývaní sveta a jeho oblasti sa rázom stali novými rímskymi provinciami. Rimania napokon Blízky Východ rozdelili na Arábiu, Júdeu a Sýriu.
Arábia
V systéme rímskych provincií Arábiu tvorili tri oblasti – Arabia Petraea, Arabia Deserta a Arabia Felix. V rímskom ponímaní je pokladaná za východnú, resp. helenistickú provinciu. Arábia sa nachádza južne od Sýrie a hraničí s Egyptom na juhu, a na západe s Judeou (Sýrska Palestína). V dnešnej dobe sa bývala provincia Arábia rozprestiera na území južnej Sýrie, Jordánska a na severozápade Saudskej Arábie. Politicky a ekonomicky bolo toto teritórium pomerne stabilné už od jeho pripojenia ako hraničnej provincie Trajánom medzi rokmi 105 – 106 pr.Kr.
V dobe pred Rimanmi toto územie obývalo semitské obyvateľstvo známe ako Arabi, ktorí pochádzali z regiónu medzi Egyptom a Mezopotámiou. Týchto Arabov spomínali už v čase biblickej Genesis ako obchodníkov a neskôr sa objavili v asýrskych a babylonských bojoch (kráľ Nabonidus z Babylonie bojoval v Arábii približne v roku 550 pr.Kr). Po babylonskej nadvláde bola Arábia podmanená Perziou (Kýros a Dáreios Veľký). Autonómna vláda prišla opäť až po Alexandrovi Veľkom a po jeho dobytí Perzskej ríše. V autonómii sa Arabi postupne rozvíjali na Nabateu (Nabatejské kráľovstvo). Už dlho prosperovali vďaka obchodným cestám vedúcim cez ich krajinu a cez ich cenné hlavné mesto Petra. Táto prosperita a strategické umiestnenie hralo určite kľúčovú rozhodujúcu rolu v neskorších výbojoch ríše zo západu.
Už pred rímskou nadvládou nad Arábiou tu bolo vzájomné pôsobenie dvoch štátov. V roku 62 pr.Kr Marcus Aemilius Scarus (švagor Pompeia Veľkého a správca Sýrie po Pompeiovom ťažení na východe) napadol Nabateu. Ako následok kráľ Aretas III. súhlasil s platením každoročného peňažného poplatku Rímu. Kráľ Aretas III. sa objavoval aj na razených minciach a bol zobrazený ako podriadený Scarovi pomocou olivovej ratolesti. V roku 26 pr.Kr prebehol ďalší, odvážny rímsky pokus získať vplyv nad Arábiou, keď vtrhli do Arábie Felix. S podporou nabatejských vojakov sa však aj tak nemohli dostať hlbšie do tohto regiónu a výboj sa nevydaril aj kvôli iným zahraničným vojnám, ktoré sa stali prioritnými (Germánia, Británia a boj o dunajské hranice). Až za vlády cisára Trajána a plnej pozornosti Rímu bola Arábia dobytá a konečne dosiahnuteľná.
Rímske dobytie Nabatei bol nanajvýš pochmúrny moment histórie. Rimania prostredníctvom rozkazu sýrskeho legáta Aulusa Cornelia Palmu dali do pohybu dve légie (Legio III. Cyrenaica a VI. Ferrata), aby obsadili Petru a Bosru v roku 106 pr.Kr. Na rozdiel od iných dobývaní bol odpor pri strete minimálny. Krátko potom sa Nabatejské kráľovstvo pripojilo k Rímu ako rímska provincia Arábia (Rimania sa neobťažovali odlišovať Arabov a Nabatejcov). Romanizácia Arábie bola hlavnou odmenou pre Rimanov, ktorí mali odteraz priamy vplyv a relatívnu kontrolu nad prichádzajúcim východným obchodom. Ďalšou výhodou pridaním Nabatei do rímskych teritórií bolo to, že hranice rímskych provincií Judea a južnej Sýrie boli teraz zabezpečené. Rimania sa teda zamerali na ochranu tohto územia najmä pre obchod a bezpečnosť.
Za vlády Trajána mali Rimania úplnú nadvládu nad všetkými prístupnými a dôležitými obchodnými cestami v Stredomorí. Za rímskej nadvlády ustanovili Bosru za hlavné mesto rímskej Arábie, ktorá nahradila Petru. Aj napriek tomu Petra stále prosperovala ako hlavné obchodné mesto. Rozmanitý tovar akým je cenné východné kadidlo, koreniny, a iné výrobky prúdili práve cez arabské mestá Petra a Bosra.
Arábia bola jednou z najosobitejších rímskych provincií. V priebehu rímskej nadvlády zostala relatívne stabilnou a nikdy sa tu nevyskytli vážne problémy, ktoré by mohli vyvolať vzbury a povstania. Jej schopnosť vytvárať bohatstvo a blahobyt podstatne pomohla Rímu vytvoriť ekonomickú mocnosť.
Judea
Rímsky vplyv na blízkovýchodné provincie Judea a Sýria sa začal uskutočnením výbojov Pompeia Veľkého. V roku 64 pr.Kr udržiavali Židia už takmer dve storočia nezávislosť od rôznych východných národov, ale vnútorné boje a otázky dedičstva po smrti kráľa Alexandra Jannaeusa ohrozovali stabilitu. Jeho synovia Hyrcanus a Aristobulus ako aj iné politické a náboženské frakcie súperili o židovskú korunu. Napokon hľadali sprostredkovateľa z veľkého Ríma, ktorým bol dobyvateľ Pompeius.
Pompeius súhlasil s Hyrcanom, ale Aristobulus a jeho prívrženci sa rozhodli sústrediť svoj čas na vzdorovanie voči tomuto rozhodnutiu. Zatiaľ čo bol Pompeius zaneprázdnený menšími bojmi proti Nabatejcom, Aristoubulus sa zmocnil Jeruzalema a Rím bol nútený robiť viac ako len sprostredkovateľa. Pompeius obliehal antické mesto a počas troch mesiacov urobil z Hyrcana najvyššieho kňaza a z Judei vytvoril závislé územie.
O dve desaťročia neskôr prišiel do Judei Gaius Julius Caesar počas svojho ťaženia na východe v roku 47 pr.Kr. Židom udelili rôzne výhody z dôvodu jedinečnosti ich monoteistického náboženstva a Hyrcanus bol oficiálne vymenovaný za kráľa alebo etnarcha. Antipatrovi Idumenskému bol udelený prvý rímsky územný titul a vymenovali ho za prokurátora. Jeho povinnosťou bolo pozorovať každodennú správu rímskych záujmov a provinčné chyby. Keď bol Antipatros krátko na to zavraždený, jeho miesto prevzal jeho syn Herodes, ktorý sa stal čoskoro slávnym panovníkom. Netrvalo dlho a partská invázia zo Sýrie vymenovala na trón Aristobula II., ale Herodes si obozretne opatril zákrok rímskeho senátu, ktorý ho potvrdil ako etnarcha v roku 37 pr.Kr. Neskôr vydal Marcus Antonius rozkaz celej východnej ríši so súhlasom Octaviana (Augusta), aby odovzdali provinciu spoločne s ďalšími rímskymi dŕžavami Kleopatre v Egypte. Zatiaľ čo Herodes v tomto období zotrval v pozícii správcu, podporoval aj Antónia a Kleopatru, ale s Octaviovým víťazstvom v občianskej bitke pri Aktiu v roku 31 pr.Kr sa situácia pre celý rímsky svet nezvratne zmenila.
Herodes odišiel na ostrov Rodos, aby sa stretol s víťazným Octavianom. Ten súhlasil, aby Herodes aj naďalej pokračoval ako vládca Judei, pravdepodobne vďaka dokázanej schopnosti stabilizovať provinciu. Herodes bol krutý kráľ, ale jeho surovosť pomohla držať často politickú a náboženskú nestabilitu na pokojných vzťahoch. Napriek jeho brutalite a zjavnom nezáujme tradičných židovských zvykov bol Herodes opatrný, aby ich neporušoval. Pre svoje vlastné dobro súhlasil so zriadením omší, čo bolo hlavným dôvodom pre jeho úspech a touto administratívou potlačil otvorenú opozíciu. Židia však boli obmedzení samovládou súvisiacou aj s ich náboženskými praktikami. Sanhedrin bol zavedený za vlády Heroda ako druh náboženskej rady, ktorá dohliadala na záležitosti okolo viery a náboženského práva.
Vláda Heroda skončila jeho smrťou v roku 4 pr.Kr a Augustus už ako rímsky cisár bol konfrontovaný rôznymi výzvami. Ako prvé menoval Herodových synov vládcami menších oblastí vo vnútri väčšieho kráľovstva, ale zlé spravovanie ho prinútilo zmeniť taktiku. Judea, ale bohužiaľ ponúkla Rímu len málo úžitku, akými boli poľnohospodárstvo či minerálne bohatstvo. Poloha Judei vo východnom Stredomorí bola medzi rímskymi provinciami Egypt a Sýria pričom hraničila s nabatejskými teritóriami v Arábii. Nestabilná politická história si vyžadovala pevnú rímsku kontrolu, čo znamenalo umožnenie bezpečnosti v tomto regióne. Augustus bol nútený umiestniť provinciu pod priamu kontrolu rímskeho prefekta, ktorý bol striedavo aj guvernérom Sýrie.
Najznámejším z rímskych prefektov bol Pontius Pilatus. Jeho pozícia v náboženskej histórii je zabezpečená tým, že bol pri tom, keď sa začala šíriť kresťanská viera v Judei. Život Piláta a Ježiša Krista sú v oboch prípadoch veľmi diskutované odborníkmi, ale je isté, že Pilát bol prefektom medzi rokmi 26 a 36. Bol považovaný za zodpovedného zo smrti a ukrižovania Ježiša. Aj keď mnohí, a to aj vrátane antických súčasníkov, to popierali a Piláta považovali za nevinného v celej afére a vina padala na vtedajšieho veľkňaza Kaifáša a jeho konzervatívnych židovských nasledovníkov. Vláda Piláta bola sprevádzaná obtiažnymi pomermi a mnohými nepokojmi, ktoré boli pokladané za mimoriadne silné. Niektorými z jeho činov týkajúcich sa náboženskej tradície si pohneval židovské obyvateľstvo natoľko, až musel zasiahnúť cisár Tiberius. Pilátovi sa vyhrážali, že ak mierová vláda nebude obnovená, tak jeho činy voči Ježišovi v biblických príbehoch by mohli byť viac neznášanlivé ako obavy z pomsty Ríma v prípade výskytu nových nepokojov. Do konca Pilátovho obdobia v roku 36 sa násilnosti a odpor voči rímskej vláde prehĺbil do nebezpečnej úrovne. Pokusy Piláta zaviesť sochy Tibéria a Caligulu a takisto sochy samého seba do židovských chrámov mali za následok blížiace sa otvorené povstanie. Jedine rozumný zásah Claudia potlačil rozbroje a obnovil stabilitu.
V roku 41 Claudius menoval Heroda Agrippu za kráľa, čím prinavrátil čiastočne samovládu židovskému štátu. Agrippa, vnuk Heroda, bol nesmierne populárny medzi ľuďmi a jeho správa bola schopná zmierňovať napätie. Agrippa bol oddaný tradicionalista vzhľadom na náboženstvo, udržiaval všetky dôležité židovské zvyky a pokračoval v niektorých snahách o nezávislosť od rímskych úradov. Jeho smrť v roku 44 však Judeu vrátilo späť pod priame riadenie rímskej prokuratúry na ďalších 20 rokov a nespokojnosť rástla až na kritickú úroveň.
V roku 66 všetky nepokoje napokon prepukli, keď prokurátor Gessius Florus zrejme zobral 17 talentov zo židovskej chrámovej pokladnice. To nebolo však nič v porovnaní s náboženským konfliktom, ktorý existoval medzi pohanským Rímom a židovskou vierou. Gessiov čin však bol poslednou kvapkou, ktorou sa zničila tolerancia ľudí a vojská boli rozostavené po celej provincií. Sýrsky guvernér Gallus sa pokúsil obliehať Jeruzalem, ale bol porazený, a dokonca stratil vzácnú štandardu Legio XII. Náboženskí horlivci (zelóti) sa zmocnili pevností po celej oblasti a všade prebiehalo etnické uvoľnenie. V roku 67 prišiel rímsky generál Vespasianus a veci začali byť pre Rimanov priaznivé. Zo Sýrie vtrhol do Palestíny a veľkou rýchlosťou potlačil odpor na severe. V lete roku 68 jedine Jeruzalem a pevnosť Masada zotrvali v opozícii.
V roku 69 po smrti cisára Nera nasledoval rok štyroch cisárov a Vespasianus bol jedným z účastníkov občianskej vojny, ktorý si nárokoval na trón. Jeho úspešným zámerom bolo vyslanie svojho syna Tita, aby dokončil podmanenie Judei. V roku 71 bol Jeruzalem napokon dobitý a jeho veľký chrám zničený, čím bol ukončený odpor podstatnej časti obyvateľstva. Významný židovský historik Josephus Flávius bol počas výpravy zajatý a časom sa stal tajomníkom cisára. Vespasianus a Titus sa vrátili do Ríma, aby oslávili triumf, ale masadská pevnosť a jej bojovníci vzdorovali. V roku 74 neskorší guvernér Judei Lucius Flavius Silva naradil légii X. Fretensis, aby obliehala horskú pevnosť až dokým nebude ukončený odpor. Táto stavba bola viac-menej nedostupná, keďže bola na strmom kopci a tak nebolo ľahké presúvať jazdeckú a pešiu pechotu. Rimania ale zistili, že ich dobýjanie si vlastne nebude vyžadovať žiadny boj. Postavenou rampou sa dostali dovnútra pevnosti, kde našli už len mŕtve telá. Obyvatelia Masady si radšej zvolili smrť ako život v rímskom otroctve.
Za vlády Trajána prepukol obrovský židovský odpor na Cypre a v Kyrenaike na africkom pobreží. Rímske pohanské chrámy boli zničené a konflikt sa rozšíril aj do najväčšieho židovského mesta v ríši, do egyptskej Alexandrie. Tu bolo zničených a ešte viac rímskych chrámov a okrem toho aj hrobka Pompeia Veľkého. Avšak Traján túto situáciu riešil a tak predišiel rozsiahlym vzburám v provincií Judea a chcel, aby boli odstránené všetky problémy. Jeho nástupca Hadrián tieto záležitosti však riešil viac ako len obtiažne a napokon ustúpil, dohodol sa na mieri a tak ukončil poslednú a najnebezpečnejšiu židovskú revoltu.
Hadrián bol tak zodpovedný za zastavenie rímskej expanzie a pokúsil sa priniesť kultúrnu jednotu v celej ríši. Zatiaľ čo prinášal obrovské úspechy na mnoho miest, náboženské rozdiely v Judei sa čoraz viac zväčšovali. Hadrián obnovil Jeruzalem, ktorý zničil Titus, a vytvoril z neho rímske mesto Aelia Capitolina. Dal tu vybudovať aj obrovský Jupiterov chrám, čím ukázal, že nebude podporovať židovského boha. Hadrián zakázal aj obriezku, čo Židia vnímali ako priamy útok na ich zvyky a v roku 132 znovu prepukli nepokoje. Pod vedením Simona ben Kosibu (Šimon Bar Kochba) boli nasledujúce tri roky bojov tými najkrutejšími v histórii rímskej vlády a boli umocňované etnickými, náboženskými a kultúrnymi konfliktmi. Tri celé légie boli potrebné na potlačenie konfliktu a tento boj nabral extrémne rozmery až pokým neboli nepokoje znovu ukončené. V roku 135 sa Rimania zmocnili Kochbu a jeho prívrženci v Betari boli vyhladovaní na smrť čím sa vojna skončila.
Židov Hadrián kruto potrestal. Zajatci boli v obrovských počtoch predaní do otroctva a judaizmus ako náboženstvo bolo pod stálymi útokmi. Zakázal šírenie židovského práva a vlastníctvo akýchkoľvek zvitkov s rukopismi. Pohanské symboly a chrámy boli vystavané po celej provincií a to dokonca priamo na mieste židovských náboženských stavieb. Provinciu dokonca premenovali a odteraz sa volá Palestína. Samozrejme ani Jeruzalem nemohol ostať Jeruzalemom a premenovali ho na Aelia Capitolina, čím boli potlačené akékoľvek zmienky židovských názvov. Ľuďom bolo taktiež zakázané vstupovať do chrámových komplexov a modlenie na ich vlastných posvätných miestach. Vonkajšie hradby komplexu sa napokon stali známe pod názvom “múr nárekov“.
Napriek krutosti Hadriánovej reakcie sa jeho postup napĺňal a Židia sa ocitli v dlhom období mierového útlaku. Hadriánov nástupca Antonius Pius obnovil ľuďom mnoho ich náboženských obradov a tak zdanlivo v dlhom čase dochádzalo k prinavráteniu strát. Ďalšie dve storočia rímskej okupácie Palestíny boli pomerme jednotvárnym obdobím. Toto územie prijímalo aj niektoré ďalšie kresťanské ustanovenia so súhlasom Konštantína Veľkého a náboženstvo pokračovalo vo vzraste v priebehu celého 4. storočia. Provincia zostala relatívne pokojná a nemenná aj napriek pádu západnej časti ríše v 5. storočí. Následne sa stala Judea časťou Byzantskej ríše až do roku 638, kedy bola oblasť obsadili Arabi.
Sýria
Staroveká Sýria je jedným z mála území, ktoré si zachovali nezmenený názov prakticky počas celej svojej histórie. Staroveká Sýria sa aj teraz približne zhoduje s územím a veľkosťou dnešnej Sýrie. Tomuto regiónu pôvodne vládla chetitská kultúra, no postupom času spadla Sýria pod vplyv rôznych iných národov – Amoriti, Egypťania, Asýrčania, Babyloňania a Peržania.
Feničania, ktorí vznikli zmiešaním pôvodných pobrežných Sýrčanov a biblicky slávnych Kanaáncov. Stali sa obrovským prínosom pre pokrok ľudskej civilizácie. Feničania neboli len najväčšími moreplavcami antického sveta, najmä vďaka ich umeniu stavby lodí, ale aj zlepšili a zdokonalili opracovanie železa na celom východe. Majú na svedomí aj najväčšie sýrske dedičstvo pre ľudskú civilizáciu, ktorým bola 30 písmenová semitská abeceda. Tá sa stala základom pre formovanie gréckej alfabety, a teda aj pre jazyky celého západného sveta. Snáď ešte viac rozhodujúci bol vplyv fenickej kolonizácie. Vďaka ich rozsiahlej sieti námorného obchodu a cestovania boli zriadené nezávislé fenické mestské štáty po celom Stredomorí, z nich vzišlo najdôležitejšie Kartágo v dnešnom Tunisku. Fenická kultúra v Kartágu prekvitala a ríša, ktorá sa dostala do všetkých kútov Európy a Blízkeho východu dominovala antickému obchodu.
V Sýrii bola nezávislosť ich vlastnej kultúry pod neustálym tlakom. Asýrsky kráľ Tiglatpilesar III. vpadol do Sýrie v polovici 8. storočia pr.Kr. a po jeho vpáde nasledoval vpád Babylončanov pod Nebukadnesarom II. koncom 7. storočia pr.Kr. Peržania sa sem dostali v 6. storočí pr.Kr a vládli nad týmto územím ďalšie 3 storočia, až do príchodu Alexandra Veľkého. Za nadvlády Peržanov bola pôvodným obyvateľom dovolená značná nezávislosť, vďaka čomu región prosperoval. Táto výhoda, ktorá dovoľovala odstup od cudzích vpádov však nemala dlhé trvanie a skončila vpádom a dobytím Alexandra v roku 333 pr.Kr. S ním prišla obrovská zmena kultúry, kde hrali veľkú rolu západné helenistické idey. Aj keď Alexander zomrel krátko po jeho víťazstve v roku 323 pr.Kr, tento región ostal aj naďalej pod správou macedónskej politiky. Alexanderov generál Seleukos sa stal dedičom krajiny a založil dynastiu, ktorá tu vládla nasledujúce 3 storočia, až dokým neprišla ich veľká porážka proti Rímu. Za vlády Seleukovcov Sýria pokračovala v prosperite a grécky vplyv značne rástol. Prisťahovalci prichádzali do tejto oblasti a nové mestá rástli všade naokolo. Obchod s Európou a blízkovýchodnými susedmi stále prekvital a sýrske výrobky dosahovali až také vzdialené kraje ako India a Čína. Pokrok v zavlažovaní, astronómií, filozofií a všetkých vied zjavne ukazoval silu helenistickej vlády.
Seleukovci si vôbec neuvedomovali rastúcu silu Rímu. Na začiatku 2. storočia pr.Kr. kráľ Antiochos III. dosiahol veľké zisky pre Sýriu zo západu aj východu. Pretože sa opakovali rozpory medzi dynastiami založenými Alexandrovými bývalými generálmi Ptolemaiovcami a Seleukovcami, tak vojny a teritoriálne boje boli takmer nepretržité. Zatiaľ čo sa rímska moc pomaly rozširovala na západ a Kartágo bolo už porazené, Antiochos ignoroval túto hrozbu a pokračoval v rozširovaní svojich vlastných hraníc na západ. V roku 191 pr.Kr sa relatívne malá sýrska armáda obsahujúca 10 000 vojakov stretla s rímskymi oddielmi s 2-násobne väčším vojskom na slávnom spartskom bojisku v Termopylách. Pod velením konzula Maniusa Aciliusa Gabriona bol Anitochos porazený a bol prinútený ujsť späť do Ázie. V priebehu ďalších rokov Rimania využili svoju výhodu a armáda vedená Scipiom Africanom a jeho bratom Gnaeom zdolala narýchlo vytvorenú sýrsku armádu pri Magnézii. S touto prehrou začala Seleukovská dynastia slabnúť a vonkajšie tlaky Nabatejcov, Arméncov a Partov ich podstatne oslabili.
V priebehu jedného storočia sa helenistická vláda ocitla v troskách a na východe zavládol absolútny politický zmätok. Na scénu prichádza Mithridatés VI. Pontský, ktorý svojimi vlastnými výbojmi pritiahol rímsky záujem aj na vzdialenejší východ. Stúpajúce šírenie pirátstva pozdĺž južného pobrežia Turecka (Kylíkia, Lýkia, Pamfýlia) si vyžadovalo ďalší zásah Rímu. V roku 66 pr.Kr sa ťaženie Pompeia Veľkého v podstate prenieslo na celú oblasť, vrátane Sýrie, ktorá sa ocitla pod rímskou kontrolou. V roku 64 pr.Kr vyhnali sýrskeho kráľa a Pompeius oficiálne pripojil Sýriu do systému rímskych provincií.
Pod rímskou nadvládou mohla Sýria napokon znovu prosperovať. Napriek tomu, že bola hraničnou provinciou, sýrske prístavy a obchodné cesty s ďalekým východom boli ekonomicky veľmi dôležité. Zo Sýrie sa vyvážalo do ríše obilie, ovocie, látky, sklo, vlna, ľan, textílie, keramika, živica a to všetko v dostatočných množstvách. A taktiež farbivá, najmä purpur vyťažený z mäkkýšov na sýrskom pobreží bol obzvlášť cenený.
Rovnako ako celá antická história Sýrie, tak aj počas rímskej doby ostala táto oblasť bojiskom. Slúžila ako východiskový bod v boji proti Partom, pri výbojoch do Judei a aj do iných častí. V Sýrii boli nastálo umiestnené vždy aspoň štyri légie: Legio III. Gallica, VI. Ferrata, X. Fretnesis, XII. Fulminata, III. Scythica, XVI. Flavia. Po úplnom páde západnej ríše sa Sýrie zmocnila Byzancia, ale z Perzie neustále prichádzali vojenské hrozby. V 7. storočí sa Sýria aj napriek silnému vplyvu ortodoxného kresťanstva dostala do arabského prostredia po vpáde Arabov sa z nej stalo islamské kultúrne centrum, kde sa objavili prví významní arabskí vládcovia Umajjovci.
Mapa s vyznačením rímskych provincií na Blízkom Východe
