V Iráne sa píše dátum 12.4.1389{júl 2010} a z Esfahanu sa presúvam opäť pohodlným busom do pol miliónového mesta uprostred púšte, do Yazdu. Autobusový terminál sa nachádza za mestom, mesto je bohaté, Marco Polo ho spomínal svojho čašu ako centrum komercie.. bohatlo z hodvábu a kobercov. Silk Road Hotel je centrom asi všetkých turistov prichádzajúcich sem, nachádza sa priamo v historickom centre a poskytuje perfektné služby. Historické centrum tvorí niekoľko spletitých uličiek v červeno pieskovej farbe. Jameh-sova mešita, Väznica Alexandra Veľkého, Múzeum mincí, kde ma pokladník-vojak pustí na strechu vidieť panoramu Yazdu a veľmi sa poteší, keď mu dám na pamiatku pár slovenských centov. Keďže som v meste okolo obeda a je plus 54 stupňov, vanie horúci vzduch, som tam skoro sám a úplne si to vychutnám.. V hotelovej reštaurácii podávajú tradičné jedlá čomu sa veľmi teším.. napr. omáčka z granátového jablka s jahňacinou, čerstvý granatovojablčný džús, čerstvý syr….
Mesto je aj centrom monoteistického náboženstva zoroastianizmu, ktorého najväčším božstvom je Ahuda Mazda, dodnes v Yazde žije 20 000 zoroastristov, okrem iných tu žije aj mala židovská komunita.
Idem kuknúť aj do jednoduchého chrámu zoroastristov, kde horí večný oheň. Za mestom na 2 strmých kopcoch sa nachádzajú Towers of Silence. Úplne na vrchu je kruhový val s veľkou dierou v strede, kde zoroastristi ešte pred 6 rokmi spaľovali svojich mŕtvych, potom im to z hygienických dôvodov zakázali..
Veľmi príjemný majiteľ hotela Ali zobral mňa, jedného Argentínca a Nemca do asi 100km vzdialenej dediny KHARANAQ v horách. Išiel tam skontrolovať svoj budujúci sa nový hostel. Ešte predtým sme sa zastavili v malej dedinke plnej ovocných stromov a orechov. Nerástli len v záhradách, ale aj na uliciach, takže sme sa prejedli moruší, marhúľ, jabĺk, orechov…. Kharanaq je asi 1000-4000 rokov stará dedina, kde žije okolo 100 ludi.Za dedinou je starý aquadukt. Ali so svojim spoločníkom Danom Sebastianom tam prerábajú historickú budovu, ktorá je súčasťou pieskovcového červeného zámku, na nový hostel. Ľudia v dedine pôsobia tradične a sú tak aj oblečení. Bývalý backpacker Sebastian sa rozhodol, že v tejto dedinke ostane žiť a kúpil si tam dom, kde strávil rok, priniesol si tam svojho psa a kúpil si ťavu {domáci ťavy nechovajú}. Ťava sa dá ovládať len za pomoci kovového krúžku v nose, čo Sebastian neurobil a stalo sa, že ťava susedom spásla celú úrodu, na čo sa oni veľmi nahnevali, jeho to veľmi mrzelo, chcel im zaplatiť dvojnásobok spôsobenej škody, ale nepomohlo, hnevala sa na neho celá dedina, tak radšej odišiel preč. Na večeru ideme k Aliho zamestnancovej rodine, večera je samozrejme na dekách na zemi, na dvore..
V Iráne žije veľa utečencov z Afganistanu , ktorí tam pracujú ilegálne, snažia sa ich vyhosťovať, no po pár mesiacoch sú stále späť.
Rozlúčim sa s príjemným Yazdom a odchádzam do Shirazu- mesta básnikov, ruží, lásky a záhrad a v minulosti aj vína. Nachádza sa tu Hafezova hrobka s veľkou záhradou, Peržania si svojich básnikov veľmi vážia a chodia na ich hroby.
Ráno odchádzam minibusom do asi 50 km vzdialeného univerzitného mestečka HRVDASHT za asi 50 centov a odtiaľ taxíkom za necelé euro do 15 km vzdialeného PERSEPOLISu, neoplatí sa isť zo Shirazu organizovaným tripom. Tento architektonicky skvost vybudovaný na umelej terase bol symbolom Perzskej ríše, známy klinovými tabuľkami a sochami, zničený Alexandrom Veľkým. Pôsobí majestátne a sú tam pozostatky niekoľkých palácov.
Na Persepolis stačí jeden deň. Na bazáre v Shiraze ma zastavil Jefrey- polovičný Ír , ktorý sa narodil v Iráne, je zoroastrista a člen opozície, bol aktérom študentských nepokojov spred 10 rokov za čo si odsedel nejakú dobu aj vo väzení, kde ho aj mučili. Vyštudoval chémiu, ale nemôže pracovať v odbore, keďže bol trestaný. Chemický priemysel vlastní štát. Prebíja sa, ako sa dá… a pozval ma k nemu na návštevu do Teheránu, mám to v podstate po ceste, takže pozvanie prijímam. Keď sme sa prechádzali po bazáre, tak mi vysvetľoval základy zoroastrizmu a spomenul, že zoroastristi sú free, počúval to jeden človek idúci za nami a začal vykrikovať, že “Iran is free !” Radšej sme pridali do kroku a stratili sa medzi ľuďmi.. Ukázal mi mnoho zaujímavých vecí napr. mestské múzeum, mešity..
Niekoľko krát som videl, že v e-cafe alebo v office majú ľudia svoje veci ako napr. stoličku, ovládače, ale aj sedadlo v aute stále zabalene v pôvodnej fólii, tak si vraj vážia svoje veci.. inak elektronika je o hodne drahšia ako v Európe.
Svoj pôvodný plán isť k Perzskému zálivu mením, keďže je tam viac ako 50 stupňov…
Zastavím sa na pár dní ešte v Teheráne u Jefreyho, inak mimochodom u neho býval aj brazílsky spisovateľ Paulo Coelho, idem sa pozrieť na rozostavanú najväčšiu mešitu v Teheráne- Masalu z centra na taxíku- motorke, šofér priam letí a prvých 5-6 kilometrov ide v protismere na jednosmernej ceste, keďže nevie poriadne, kde to je, stále zastavuje a pýta sa dokonca aj policajta a pri tom ešte aj telefonuje, bola to asi najviac nervy drásajúca cesta…
