Pri vybavovaní víz do Iránu sa treba vyzbrojiť dávkou trpezlivosti a začať ich organizovať mesiac dopredu. Na ambasádu do Viedne treba ísť cca 2-3 krát, mne sa to podarilo na 1 krát, keďže som žiadosť poslal poštou. Vo formulári sú otázky typu: Beriete drogy? Budete sa zaujímať o politiku? Žili ste v zahraničí viac ako 6 mesiacov? Nie je dobré byť žurnalistom a už vôbec nie pracovať pre charitu alebo módny biznis. Všetky žiadosti faxujú do Teheránu kde si vás oťuknú v Google. Víza je jednoduchšie vybaviť na ambasáde v niektorej okolitej krajine napr. v Turecku alebo v Pakistane.
Rozhodol som sa íst do Iránu Hodvábnou cestou po zemi. Z Bratislavy do Sofie autobusom z Nív, kde mám celú dvojsedačku pre seba. V Sofii, kedže ju už poznám z predchádzajúcich ciest neostanem dlho a hneď odchádzam busom do Istanbulu. Autobus je turecký čomu sa veľmi poteším… kto pozná turecké autobusy, vie o čom hovorím. Sú maximálne pohodlné so stewardom, ktorý sa o vás príkladne stará, ponúka studené, teplé drinky, keksy… skrátka lepší servis ako lacné lietadlá. Celé to trvalo 28 hodín.
V Istanbule sa ubytujem v lacnom hoteli v štvrti Aksaray odkiaľ odchádzajú autobusy do Iránu. Aksaray je zvláštna štvrť, namiesto turečtiny tu počuť jazyky národov žijúcich v okolitých krajinách, sýrčinu, ruštinu, arménčinu… Večer mám stretnutie s kamarátom, ktorého poznám z Londýna, vyrážame do centra do Taksim, kde to teda žije…je sobota večer všade prúdia davy ľudí, atmosféra je podobná londýnskemu Leicester Sq., ľudia však nie sú až tak opití, kedže je pivo v baroch drahšie ako v Londýne….Ceny ma trošku prekvapia- sú vyššie ako ich poznám z predchádzajúcich ciest ale nevadí a strávim príjemnú nedeľu v milom Istanbule. Kúpim si lístok do Tabrizu za 35 euro na pondelok.
Z Aksaray nás spred iránskej agentúry odvezie dodávka pár km na parkovisko, odkiaľ odchádza bus o 14.00. Sedím na druhom sedadle vedľa šoféra, takže mám nádherný výhľad na cestu. Posádku tvoria hlavne Kurdi a Iránci žijúci v Istanbule. Vedľa mňa sedí Iránec idúci z výletu a za mnou iránska rodina žijúca v Štockholme, ktorá si urobila výlet v Istanbule. Všetci sa skamarátime a v buse je veľmi dobrá atmosféra. Bus má zastávku každé 3 hodiny na veľkých benzinkach plných reštaurácií, obchodov. Stále si dávame čaj a odhodlám sa aj pre Airan, čo je jemnejšia obdoba nášho kyslého mlieka, kedže to nemalo žiadnu žalúdočnú odozvu, tak tým pre mňa padli všetky zábrany týkajúce sa stravovania na nasledujúce 2 mesiace.
Veľa Kurdov, ako sa blížime k hraniciam, postupne vystupuje a zhruba o 22 hodín sme na hraniciach, kde je krásny výhľad na Ararat. Ešte pred hranicami všetky iránky nasadili šatky, zahalili ruky a všetci muži vrátane mňa jediného cudzinca si obliekli dlhé nohavice. Na hranici všetci vystupujeme z busu a pešo prechádzame z Turecka do Iránu, všade je veľa vekslákov a celé to ide veľmi pomaly. Iránsky policajt na mňa zakričí, že mám ísť dopredu, je mi to trápne ale poslúchnem ho- on sa len usmeje a povie: “Welcome to Iran”, ostatní policajti prezerajú batožinu a spovedajú ich, kde boli a čo robili… Oficiálne sa nemôže prenášať žiaden alkohol, cédečká, časopis s fotkou obnaženej ženy…. rozlúčim sa s mojimi novými kamarátmi a v buse pokračujeme už iba 5 do Tabrizu alebo Teheránu.
Autobus zastane v prvom meste za hranicami v Maku, všetci sa ideme spolu najesť. Som ešte trošku dezorientovaný a menu v reštaurácií je len v perzštine, tak sa moji spolucestujúci zhodnú, že najlepšie jedlo pre mňa bude Adana – kebab, za ktorý mi nedovolia zaplatiť! Hlavný tlmočník je Sohrab, ktorý sa stal mojím novým kamarátom, ide po 2 mesačnom cestovaní po Turecku a Kaukaze späť domov. Cestoval so svojou priateľkou z Hongkongu, ktorá odletela z Istanbulu, zoznámili sa pred 2 rokmi na ulici v Teheráne. Sohrab podobne ako väčšina mladých Iráncov sa chce dostať preč z krajiny. Pomôže mi zameniť peniaze a dostávam kompletný servis informácií, ako prežiť v Iráne. Posuniem si čas o 3,5 hodiny dopredu a v Tabrize sme o 23.00. Sohrab mi pred busom zorganizuje taxi, chce zaplatiť taxikárovi! a dohodneme sa na stretnuti v Teheráne…
Článok nám bol zaslaný na email a autorské práva patria autorovi.
