Cesta do Jerashu, starovekého mesta na severe Jordánska, vedie cez kopcovitú krajinu, pokrytú starými zelenými olivovníkmi. V diaľke sa už rysujú stopy starovekej minulosti. História antickej Gerasy siahala ďaleko do doby bronzovej. Pomaličky sa vyvíjalo, až sa jedného dňa stalo súčasťou rímskeho impéria a zväzku významných miest na Blízkom Východe známych ako Dodekapolis. Rozpínavosť Rimanov mala za následok, že cisár Trajánus nechal vybudovať cesty, po ktorých preplnené obchodné vozy križovali ríšu. Gerasa sa vďaka svojej výhodnej polohe stáva rázom prekvitajúcim obchodným centrom. Jej dôležitosť podčiarkne aj cisárska návšteva v podobe Hadriána. Oblúk vítajúci dodnes návštevníkov na začiatku areálu, postavili obyvatelia pre cisára práve kvôli tejto návšteve. Panovník navštívil mesto v čase, kedy zažívalo svoje zlaté obdobie. Vysoké stĺpy lemovali dláždené ulice, chrámy prekypovali svojou krásou, v Hippodrome medzi sebou súťažili závodníci, obchodníci ponúkali čerstvý olivový olej a z divadiel sa ozývali hlasy antických tragédii. Gerasa bola domovom pre 25 000 ľudí. Zlatý vek však nikdy netrvá večne a ako väčšinu miest aj sem sa dostavil úpadok. S príchodom nového náboženstva zničili ľudia kvôli kameňu nádherné rímske stavby a objavujú sa prvé kostoly. Ranní kresťania si mesto obľúbili natoľko, že si tu vytvorili mnohopočetnú komunitu. Ani táto epizóda v dejinách netrvala večne a v 7.storočí sa celým Blízkym Východom prehnala vlna islamu, ktorá zapustila korene tak hlboko, že tu žije dodnes. Osudovú ranu mestu nezasadilo ani nové náboženstvo, ani ruky dobyvateľov, ale príroda. V roku 749 sa pod Gerasou triasla zem a po skončení z nej ostali len nič nehovoriace ruiny. Na niekoľko dlhých sto rokov upadla do zabudnutia. Začiatkom 19.storočia vzali Burckhardta, objaviteľa Petry, miestni Beduíni k starovekým ruinám a ten ich „znovu objavil“ pre Európu. Dnes patrí Jerash k najnavštevovanejším miestam severnej časti krajiny. Dá sa povedať, že keby neležala Petra v Jordánsku, práve Jerash by mal na hlave pomyslenú korunu víťazstva.
Za kamenným prechodom sa zrazu ocitneme na rozsiahlej ploche plnej zlatistého piesku. Nie, nie sme na púšti, ale dostali sme sa na oválny Hippodrom, kde sa počas jarných a letných mesiacov konajú historické preteky záprahov. Vystúpime na kamenné schodíky a v tieni improvizovanej striešky oddychujeme. Takto tu za vlády rímskych cisárov sledovalo 15 000 divákov so zatajeným dychom každý pohyb koňa ťahajúceho drevený voz. Rimania si vedeli svoje hry vždy vychutnať plnými dúškami. Niekedy by som sa tu veľmi rád na takomto festivale ocitol. Nad areálom je malé múzeum s rímskymi lampami, črepmi a zaujímavými sklenenými nádobkami. Najviac zo všetkého sa mi páči mozaika zobrazujúca egyptskú Alexandriu. Stačí zliezť pár schodov a rázom sa ocitneme na rozľahlom, oválnom námestí lemovaným iónskych stĺporadím. Celé námestie je vydláždené kameňmi, cez ktoré si dnes hľadajú cestu malé zväzky vyrastajúcej trávy. Od veľkého Oválneho námestia sa túlame dlhou širokou dláždenou ulicou Cardo, ktorá kedysi pretínala mesto. Okolo nás behajú štíhle stĺpy ako na bežiacom páse. Zaujímavosťou je, že kedysi niesli stĺpy iónske hlavice, ale pri výstavbe Artemidinho chrámu sa vtedajší stavitelia rozhodli, že ak ich nahradia korintskými, získa mesto honosnejší výraz. Na mieste, kde sa križovali dve hlavné cesty stál Tetrapylon. Dnes sú z neho už len štyri kamenné štvorce ako stvorené, aby si na nich návštevník posedel. Nemôžem sa vynadívať na tú krásu navôkol. Obloha je sýto modrá a pred očami stoja na konečné rady kamenných majákov minulosti. Do Katedrály nás vedie jeden domáci Jordánec. Hneď ako zbadal, že sa blížime, zahasil cigaretu a vyskočil z tieňa. Ukazuje nám reliéf srnky, ktorý si všimne určite každý aj bez toho a posunkom obracia našu pozornosť na väčšiu skalu, aby sme k nej podišli. Do ruky chytí menší kameň, zaženie sa a zrazu sa ozval zvuk ako keď o seba narážajú železné tyče. Ani by ma nenapadlo, že tá skala vydáva takýto ostrý kovový zvuk. Za toto minipredstavenie si neváha zapýtať pár dinárov. So zdvihnutým obočím sa na neho pozerám či to myslí vážne. Myslel a tak ideme ďalej. Pár metrov od katedrály je Nympheum a ja sa nemôžem ubrániť podobe s Celziovou knižnicou v Efeze. Vyzerá síce úplne inak, ale stále mi ho v niečom pripomína. Táto pozoruhodná stavba však nebola ničím iným, len obrovskou fontánou zasvätenou vodným nymfám. Využívame neprítomnosť ľudí a vylihujeme vo veľkej, prázdnej byzantskej nádrži zhotovenej z červenkastého granitu. Objavili sme schodisko, no nevidíme kde končí, ani čo je na jeho konci . Vyzerá ako schodisko do neba. Každým krokom sa odkrýva malý kúsoček tejto záhadnej mozaiky. Objavujú sa hlavice stĺpov, ich bronzové telá sfarbené storočiami a napokon aj samotná stavba. Zrazu máme pred očami krásny chrám bohyne Artemis. Schodisko po ktorom sme kráčali sú vlastne Propylae, alebo monumentálny vstup do posväteného chrámového komplexu. Opracované korintské hlavice sú malým umeleckým dielom. Dnes tu sem tam niekto z domácich predáva pár suvenírov. Prašnou cestou sa vraciame na dláždenú promenádu a kráčame ňou až na samotný koniec severnej časti mesta. Cestu zdobia dva neobyčajne zachovalé oblúky. Severnou bránou sa opúšťalo mesto a smerovalo do neďalekej Pelly. Tu, neďaleko oblúku a malého divadla sedíme v tieni figovníka. Trhám si jeho sladké plody a vychutnávam si ich pri pohľade na ruiny starovekého mesta.
Zo všetkých 15 odkrytých byzantských kostolíkov v Jerashi je veľká časť práve na neveľkom kopci nad mestom. Najväčším z nich je kostol sv.Teodora z konca 5.storočia. Ostalo po ňom len málo stôp, pretože jeho mramorová podlaha s mozaikami krášliacimi interiér sa stali obeťou času. Nad ním leží kostol biskupa Genézia. Dokončili ho v roku 611, len 3 roky pred perzskou inváziou. Medzi oboma spomenutými kostolmi vznikli v rokoch 529-533 tri nové svätostánky. Prvý z nich patril dvom bratom, dvojičkám Kosmasovi a Damiánovi. Na konci tretieho storočia študovali v Sýrii medicínu a celým krajom sa šírili príbehy o tom, že zadarmo ošetrujú prichádzajúcich ľudí. Podlahu zdobila jedna z najkrajších mozaík celého mesta. Kostol zasvätený tejto dvojici stojí dokonca v srdci samotného Ríma, priamo medzi chrámami na Forum Romanum. Dva ďalšie kostolíky zasvätili Jánovi Krstiteľovi a sv.Jurajovi, ale z oboch prežili len nepatrné kamenné základy a útržky mozaík. Úzkou vyšliapanou cestičkou ideme až k veľkému divadlu. Kúsok pri bývalých hradbách leží posledný z rady kostolov nesúci meno sv.Petra a Pavla. Divadlo je plné rekvizít, pretože práve prebieha v Ammáne hudobný festival a pár koncertov sa koná na tomto zaujímavom mieste. Zo zabudnutého rímskeho sveta prechádzame bránou von, do sveta moderného.
