Do party nam pribudol dalsi clen. Ewin kamos z polska, tomek. Dostal nakazane doniest dajaky alkohol, inak sa nemal ani ukazovat. Prisiel so styrmi flasami roznej polskej vodky. chcem ho za muza.
Moja prva skusenost s kahirou bola divoka. Nahuleny sofer nas doviezol do mesta, vsade boli kopy odpadkov a taxikar nas obral nasou blbostou o 12 eur. Stale sme naladeni na to, ze nas chcu osklbat o peniaze, ale aj tak sa snazime, vytvorit si odlisny dojem z miesta, kde chceme stravit najblizsie dva tyzdne.
Pokial je to mozne, v kahire treba vyuzivat na prepravu metro. Ma jednoduchy plan a stoji smiesnu jednu egyptsku libru. Rozhegane vlakové súpravy vás dopravia rýchlo naprieč mestom. Vystúpili sme na tahrirskom námestí a peso sa vydali smerom na východ, k islamskemu starému mestu. Spočiatku boli ulice poloprázdne, nezvyčajný pohľad na kahiru, ale prvý deň postneho mesiaca zahnal mnoho ľudí spat do chládku ich domov.
V okoli tahriru bola premávka nezvycajne pokojná. Mohli sme si poobzerať okolité budovy. Vsetky tmavé, uspinene smogom posledných desaťročí, ale stále ešte ukazujuce na britské obdobie. Päť a viac poschodove obytné domy, s oknami a balkonami zdobenymi stukou.
Držiac sa stále východného smeru sme dokracali do rusnejsej časti kahiry, zdobené domy sa vytratili a objavovali sa v zástavbe zriedkavejšie. Pribudol hluk, ľudia a trubenie. V parciku posedavali mladíci a spokojne si pofajcovali. Evidentne sa tu Ramadan neberie tak prísne ako v jordánsku alebo v zálive.
Pol hodinová, možno o čosi dlhšia, prechadzka náš doviedla k námestiu medzi husejnovou mesitou a mesitou al-azhar. Al-azhar je jednou z najstarších mesit kahiry, postavenou v 10. Storočí, v čase založenia islamského mesta. Každá dynastia v každom mestskom centre islamského sveta sa snažila prezentovať stavbou pompeznej mešity. To čo je veľká mesita pre damask, mezquita pre cordobu, to je al-azhar pre kahiru. Úplne odlišná od dvoch ďalších veľkých mesit.
Prvý deň ramadanu, piatok. Nedával som veľké šance tomu, že sa do mešity dostaneme. Nesmelo sme to skúsili a nebol to nakoniec žiaden problém. Pri vchode sme u vrátnika odložili naše topánky a bosou nohou vykročili na koberce a studené mramorove podlahy.
Malé svetle nádvorie obklopuje stlporadie, navrchu zakoncene zdobenym cimburim. Naproti damasku, tu sa nenachádzajú žiadne nástenné maľby, ale tvorcovia stavby vsadili na zložitú stukatersku výzdobu. Najkrajšie je viditeľná na troch prekrásnych minaretoch mešity.
Oproti vchodu, cez nádvorie je vstup do hlavnej modlitebnej sály. Aj tam sa nám podarilo bez problémov dostať. Len dievčence, čo boli s nami museli ísť do častí vyhradenej len pre ženy.
Vnutro mešity mi hneď pripomenulo interiér mešity v cordobe. Nikdy som tam nebol, ale keďže som o nej už čo to napísal, je to skoro, ako keby som sa tade prechádzal. Ocitol som sa v lese stlpov, jedna rada za druhou. Medzi nimi na kobercoch posedavali, polihovali a pospavali ľudia. Ramadan by mal byt o obmedzeniach a rozjimani. Chvíľu sme si vychutnávali atmosféru mešity a jednej z najstarších univerzít sveta, ktorá je pri mesite zriadená. Pri návšteve mešity o nej nemáte ani len poňatia. Ako keby vôbec neexistovala.
Kráčal som okolo ležiaceho pána v šedej galabiji. Vyskocil na nohy a dal sa so mnou do reči. Spustil na mňa kanonadu slov, z ktorých som sa ako google snažil zachytiť aspoň použiteľné kľúčové výrazy. Keď som mu povedal, ze mu nerozumiem, prestal, zamyslel sa a znova spustil dávku. Ale čosi sme si predsa len rozumeli. Pán je rezbar, ukazoval mi svoju fotku v novinách. Vytesaval alegoricke sošky počas revolúcie. Spýtal sa ma, či som moslim. Keď som mu povedal, že kresťan, zacal ma srdečne vítať v egypte. Veľmi frekventovana fráza, ktorej sa vám tu dostane na každom kroku, ale keď je myslená srdečne, o to viac vás poteší.
Zaplatili sme si 20 ep za možnosť výstupu za minaret. Inak je mesita otvorená pre každého bez poplatku. Minaret ale stopercentne odporucam každému. Sú to dobre investované peniaze.
Uzuckym tocitym kamennym schodiskom, kadiaľ musel muezin chodiť päť krát denne sme sa vystverali až na malý ochoz, chránený kamennym zabradlim. Pred nami sa roztvoril výhľad na kahiru. Pod nami mesita, na ňu nalepene ubytovne pre študentov a smerom do diaľky nekonečné mravenisko malých domčekov. Na kopci oproti vymedzovali vysoké múry areal citadely. Pod ňou vycnievali dve veľké mešity so stihlymi minaretmi ako ihlami smerujucimi do neba.
Náš sprievodca náš ešte povodil po streche mešity a potom si vypýtal baksis 200 ep. Pozreli sme sa na neho a veľmi rýchlo sme mu vysvetlili, ze sa zrazil s koňom. Jednak sme si zaplatili za vstup kazdy skoro tri eura a navyše za baksis 30 eur by nám za tu pol hodinu musel dať aj inú pridanu hodnotu, ako len odomknute dvere. Dali sme mu štyri eura. On sa zacal dusovat, sťažovať ako málo to je. Tak som mu na to povedal, ze ja na to robím hodinu a viac od nas neuvidí.
Namestie pred mesitou rozdeľuje staré mesto na dva protikladné celky. Na sever sa rozprestiera turistická časť, kde vás stále niekto s niečím otravuje, sú tam uhladene ulice, kaviarne, obchodíky. Na juh sa nachádza iná káhira. Rozpadnute domy, kopy odpadkov do výšky hlavy, mačky, sliepky, zvyšky jedál rozslapane po zemi. Dve tváre starej kahiry. Jedna prekryta pozlatkom a jedna zabudnutá, ktoru radšej nik nevidí.
Na severnej strane, aby sme unikli dotieravym predajcom a casnikom tahajucim nás do kaviarní, sme zabocili do postrannych uličiek. Jedna takáto nás doviedla na miesto, kde po zemi posedavali v radoch ľudia okolo provizórnych nízkych stolikov. Pred sebou mali poháre s malinovkou a čakali na iftar, koniec postu, kedy sa budú môcť konečne najesť a napiť. Vošli sme práve na miesto, kde sa mala podávať večera pre chudobných. Museli sme takto prejsť okolo stovky vyhladovalych ale usmievavych očí. S drahým telefónom vo vacku a pomerne luxusnými hodinkami na ruke som sa cítil debilne pri každom pohľade. Aj keď mi nikto z nich nenaznačil žiadnu výčitku, necítil som sa tam dobre.
Stará káhira netvorí kompaktný celok, ale sú v nej roztrúsené nádherné mešity, mauzolea, pamätníky a rôzne iné historické budovy. Kamenne, obrovske, bohato prezdobene v exterieroch. Oproti jednoduchemu štýlu damasku to je podstatný rozdiel. Zatiaľ čo damask ukrýva všetko do vnútra, káhira okazalo ukazuje svoju krásu cudzincom.
Slnko sa už pomaly blížilo k západu. Spýtal som sa stankara, kedy bude vecerný azzan, spev z minaretov ohlasujuci koniec postu. Povedal, že za pár minút. Pokupili sme si u neho vody a nez sme to stihli aj zaplatiť, muezini spustili. Posadali sme si na obrubník, napili sa a zapálili si. Počas pôstu sme po uliciach nejedli a nepili ani my. Predavač na to reagoval prizvanim nás k večeri. Na zemi rozložili spolu s kolegami jedlo a konečne sa chystali zahnať hlad a smäd. Taktne sme pozvanie chceli odmietnuť, vysvetliť mu, že sme sa nepostili, ale nedalo sa. Museli sme s nimi povecerat. Neustále náš ponúkal cigaretami, ešte nám vsetkym nechal doniesť z kaviarne cez ulicu čaje. Strávili sme tam s nimi viac ako hodinu, konverzujuc o všetkom možnom. Ďalšia tvár kahiry, pohostinna nezistna, milá, usmievava. Snažil sa nám vysvetliť, že cez revolúciu sa ľudia zblaznili, aj jeho obchod bol vykradnuty, ale egyptania milujú cudzincov a chcu, aby sa v egypte cítili príjemne. Minimálne u nas ten dojem vyvolal.
Moje meno sa mu nezapacilo. Dostal som meno muhanath, podľa hlavného hrdinu tureckej telenovely. Vraj kvôli vlasom a očiam. Mať ešte tak jeho prachy…
Na večeru sme si dali dve fľaše vodky a šli sme spať. Preto sme sa na druhy deň nikam nedostali. Slečna domáca vyšla z postele až o tretej po obede.
„Prvy dojem: podvedeny taxikarom, ktory bezostysne klame do oci, pri nom sedi jeho zena s dcerkou na kolenach. V obchode sa predava turistom od buka do buka, na ulici sa ti kazdy snazi predat, co je prave po ruke servitky, prskavky, buraky, vydupat prachy. Zaroven tazko inde zazit taku nefalsovanu radost z turistov, pozvanie na caj, cigaretu, kus reci, z toho ze mozu hovorit „anglicky“. Druhy dojem: noc, matka sedi pri vchode do metra, dalsie dieta spi s hlavou na spinavej zemi. Treti dojem.. Skor otazka; Za koho som zodpovedny, za kazdeho cloveka..? Sme?
Welcome to Egypt.“
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
