Na západe Iránu neďaleko mesta Tabríz leží malá dedinka stratená v čase. Jej meno je Kandovan a prischla mu lichotivá prezývka „Iránska Kapadokia“. Na rozdiel od tej tureckej o nej počul málokto a ak sa sem rozhodnete zavítať, je veľká šanca, že ju budete mať len pre seba.
Kandovan leží približne 60 kilometrov od Tabrízu. Ak sa o nej bavíte s domácimi, každý jej povie Čandovan. Je to vďaka miestnemu dialektu, do ktorého si našlo cestu veľa tureckých aj azerbajdžanských slovíčok. Kandovan prezývajú „iránska Kapadokia“ avšak o tejto na rozdiel od slávnej tureckej Kapadokie, počul málokto. Sem tam do Kandovanu mikrobus ide, inokedy sa na ulici dozviete, že treba ísť do dedinky Osku a odtiaľ pokračovať taxíkom. Kto chce, ten sa do nej však vždy nejako dostane. Cesta do zabudnutého mestečka sa kľukatí raz dole, raz hore pomedzi kopce. Za pol hodinu sa začínajú z krajiny vynárať prvé zaujímavé domčeky, ktoré si domáci vyhĺbili priamo do nich. Kandovan pripomína malé, rozprávkové miesto skryté pred svetom, kde sa zastavil čas. Prach rozbitých ulíc sa rozvíri vždy keď okolo prefrčí auto a celý život sa tu odohráva vonku na ulici alebo pred domami. Deti znášajú odniekiaľ drevo a ukladajú ho na dvor či priamo dovnútra domu, aby sa ním mohlo kúriť v hlinenej piecke na ktorej sa upečú chlebové placky. Nie všetci bývajú v domoch vyhĺbených do tufových skál a tak si niektorí postavili príbytky z tehál či kameňov. Podobne ako v dedinke Abyaneh na pol ceste medzi Kašánom a Esfahánom, ani tu nie sú ženy zahalené v čiernych čádoroch, ale zdobia ich pestrejšie farby. Niektoré ulice sa končia náhle, bez upozornenia až sa človek ocitne takmer v niekoho dome. Pripomínajú malé bludisko, spleť uličiek zapletenú do seba, ktorej rozumejú len domáci. Ľudia tu žijú v súlade s prírodou. Zvieratá im nosia ťažký materiál, pre vodu chodia do studne a všetci sa navzájom poznajú. Odrazu sa ozve ťahavý hlas muezzína, ale nikde na okolí nevidno vytŕčajúci minaret. Tržnica so zeleninou je poobede už ospalá a pomaly sa ukladá na spánok, no ráno zase ožije. Rána sú tu najrušnejšie a čím viac hodín je, tým menší bzukot vládne v Kandovane. Človek tu ľahko stratí pojem o čase, pretože ten tu nebeží. Až slnko skláňajúce sa k obzoru prezradí, že je čas vrátiť sa nazad do Tabrízu.
