Ak by ležal Katar na inom mieste, pravdepodobne by sme o ňom veľa nepočuli. Kataru však sudičky prihrali do vienka „čierne zlato“ a vďaka rozprávkovým zásobám ropy sa vyšvihol medzi elitu a najbohatšie krajiny sveta. Malý štátik v Perzskom zálive sa mení zo dňa na deň. Budovy rastú do výšky, budujú sa ostrovy v tvare perál a v dotyku tretieho tisícročia sa zmieta starý, takmer zabudnutý Orient rozťahaný po bazároch Dohy. Tak či onak, o Katare ešte v budúcnosti budeme počuť.
Moderné privítanie
Prvý dotyk s katarskou Dohou, hlavným mestom malej krajiny je zaujímavý. Sme na Arabskom polostrove, no absentuje tu chaos či špina. Všetko je uhladené, upravené a zovšadiaľ sa ozýva klimatizácia, bez ktorej sa tu od jari do jesene nedá fungovať. Na naše európske pomery je Doha mladým mestom, pretože ešte neoslávila ani svoju druhú storočnicu. Cesta z letiska vedie modernými štvrťami, ktorých panorámu dotvárajú žeriavy. V tomto si je Doha až veľmi podobná Dubaju či Abu Dhabi, pretože aj oni neustále stavajú a zveľaďujú svoje mestá. Široké cesty križujú drahé autá a len občas sa nimi prejde starý, indický autobus rozvážajúci robotníkov medzi stavbami. Domáci obyvatelia si žijú z príjmov ako v rozprávke a tisíce či desaťtisíce Indov, Pakistancov, Nepálcov či Filipíncov im medzičasom budujú ich mesto a starajú sa o neho. Aj to dokáže ropa. Dokáže zmeniť nielen ľudí, ale aj mesto a s ním celú krajinu. Odkedy sa objavila v Katare ropa, mesto naštartovalo raketové motory a len ťažko sa s ním drží krok. Najlepšie to vidno na promenáde a protiľahlom brehu, kde za posledné roky vyrástli mrakodrapy, aké by Dohe závidela ktorákoľvek svetová metropola. Mrakodrapy stoja vedľa seba akoby držali celé nebo. Mnohí sem prichádzajú len preto, aby sa na ne z diaľky dívali. Prídu, sadnú si do trávy, na múrik a počkajú kým mesto zhasne a ich svetlá ožiaria celý prístav. V modernom meste sa udomácnili pútače svetových značiek, portréty emíra al-Thániho a bilboardy pozývajúce na svetové veľtrhy, kongresy, tenisové podujatia, no objavia sa aj tie, ktoré sa tešia na majstrovstvá sveta vo futbale v roku 2022. Budú prvými v týchto končinách a Katar sa rozhodne bude chcieť predviesť v tom najlepšom svetle. Čo všetko si však dovtedy Katar ešte prichystá?
Na prahu starej Dohy
Miestni muži nosia často tradičné oblečenie
Pod katarskou vlajkou
Perly, lode, mrakodrapy
Dnes sa panoráma Dohy stala symbolom celého moderného mesta. Za starým mestom, ktoré pretkali uličky arabských súkov naráža krajina na záliv a jeho breh pokryla legendárna promenáda Corniche, ktorá si za roky vybudovala povesť miesta stretnutí. Práve ona je miestom, kde sa mieša starý nádych orientálnej Dohy s mestom tretieho tisícročia. Partia mladých dievčat s elegantne uviazanými šatkami sa spolu fotí pred obrovskou perlou. Perlový monument prezrádza čím sa obyvatelia živili pred tým, než sa tu objavila ropa. Ešte pred 60-70 rokmi bol Katar známy svojim lovom perál, no dnes ich nájsť na trhu už len z akejsi nostalgie či zapracované do luxusných šperkov, ktoré sem chodia kupovať ženy zo Saudskej Arábie, Emirátov či Kuvajtu. Koniec promenády ohraničuje kubistické múzeum islamského umenia plné nevyčísliteľných pokladov. Je jednou z mála pamiatok v meste, pretože Doha nimi nijako nevyniká. Skôr vsadila na príjemnú atmosféru, ktorá vojde priamo pod kožu. Promenádou sa prechádzajú skupinky ľudí, niekoľko z nich sedí na kamennom múriku a hľadí na prístav s mrakodrapmi. Zopár západniarov sa venuje behu a dokonca si cestu prebíja aj korčuliar. Ženy si vyšli na prechádzku s deťmi a okolo dvoch žien v čiernych abájach, ktoré im zakrývajú celé telo sa motajú na prvý pohľad filipínske slúžky. Každá bohatšia rodina v Katare ich má a bez nich by si už asi nevedeli predstaviť život. Prístav je plný lodí a okrem jácht sa na vlnách priezračne čistého mora pohupujú aj staré, tradičné loďky dhow. Je krásne vidieť, že ešte nezmizli. Na takýchto chodili starí otcovia dnešných obyvateľov na more za úlovkom alebo loviť perly, aby uživili svoje rodiny. Tým sa vtedy nesnívalo, že každodenne kráčajú po „čiernom zlate“ ako v týchto končinách ropu prezývajú. Na ich palubu sa nezmestí veľa ľudí, no sú autentické a kým tu budú kotviť a vyrážať na more hoci aj s turistami, nedovolia strácajúcemu sa Orientu zaniknúť.
Panoráma modernej Dohy
Perla je symbolom krajiny
Tradičné drevené lode parkujú v zálive medzi moderným a starým mestom
Mrakodrapy menia panorámu Dohy
Kroky v starej Dohe
Začiatok starého mesta je vidieť z diaľky vďaka nezameniteľnému špirálovitému minaretu Katarského islamského centra. Od neho sa rozlievajú ulice Dohy, ktoré patria k najzaujímavejším častiam celého mesta. Ráno tu krásne pulzuje život, no okolo obeda na pár hodín všetko ustane a trh s podnikmi sa preberú k životu opäť až podvečer. Každý kto bol v týchto končinách cez letné horúčavy dá miestnym za pravdu, že sa v tej páľave nedá existovať. Skupinka žien si v tieni budovy rozložila svoj obchod. Majú na hlavách snehobiele šatky a predávajú koberce, modlitebné koberčeky, podušky, vankúše. Ich tovar zabral takmer celé menšie námestie. Na domoch a obchodoch sa odráža tradičná arabská architektúra plná detailov. Dlhé múry majú v sebe vykrojené oblúky a po strechách sa rozutekali hranaté cimburie pripomínajúce hrad či pevnosť. Nad hlavami veje katarská vlajka „Biela farba vyjadruje túžbu po slobode a farba gaštanová naopak preliatu krv všetkých tých, ktorý padli počas dlhej cesty k nej“ vysvetľuje Nimeš, pôvodom zo Srí Lanky. Staré mesto pretína hlavná tepna, ktorá smeruje od promenády až k pevnosti, no okolo nej sa rozbiehajú desiatky malých, bočných uličiek do útrob bazáru. Za nenápadnou drevenou bránou sa skrýva ďalší kúsok mozaiky Arábie. Bez pomoci domácich, by toto miesto zostalo navždy utajené. Svoje pôsobisko tu totiž majú sokoliari, ktorých umenie patrí k odvekým tradíciám celej oblasti. Výstavné sokoly majú cez hlavy malé čierne čiapočky, aby v kľude sedeli. „Stačí týždeň, maximálne dve na ich vycvičenie“ prekvapí ma sokoliar svojou odpoveďou. „Cena? No povedzme, že by si za tie peniaze zohnal slušné auto“ rozosmeje sa. Bohaté arabské rodiny dodnes využívajú týchto dravých operencov na svojom love v obklopení púšte. Tmavá chodba vedie bazárom medzi remeselníkov. Sedia vo svojich obchodoch až úplne vzadu a každý niečo majstruje. Svoj tovar vyložili do ulice a kto chce, ten sa pristaví. Žiadne zvolávanie k nákupu, ťahanie za rukáv po vzore Tuniska či Egyptu, ale človek má čas všetko si pozrieť. Vyrábajú drevené škatuľky, maľované obrázky, dýky a dokonca sa tu jeden z nich venuje perlám. Niekoľko si ich vystavil pred dvere, aby každý vedel kde ho nájsť.
Deti na trhu so zvieratami
Zákutie starej Dohy
Katarský jazdec
Bazárové uličky
Srdcom starej Dohy je Souq al-Waqif, rozľahlý arabský bazár. Zaberá veľkú časť mesta a je miestom, kde sa stretávajú tradície Kataru. Hovorí sa, že Orient sa z tejto krajiny, ktorá má najvyššie HDP na osobu na svete, pomaly vytráca, ale tu na Souq al-Waqif to nie je pravda. Bazárové uličky sa vtesnali medzi kamenné uličky a rozvoniavajú korením, sladkosťami či kávou s kardamónom. Obchodníci posedávajú pred svojimi malými obchodíkmi, popíjajú čierny čaj, kávu, zahryzujú si voňavé datle, oriešky a hlasno sa medzi sebou rozprávajú. Čas tu beží úplne inak ako v uponáhľanej Európe. Miestni sú oblečení v dlhých, splývajúcich, bielych thobách so šatkou na hlave. Ženy sú naopak celé ponorené v čiernej abáji, z ktorých sa na svet pozerajú oči cez úzky pásik. Táto atmosféra pripomína starý Katar pred tým, ako objavili bohatstvo skrývajuce sa pod zemou, ktorou kráčajú. V prítmí sa miešajú orientálne koreniny, voňavé škoricové drievka, drahé látky z Indie, tradičné oblečenie, voňavky s nádychom exotiky alebo ďatle z neďalekého Ománu. „Pašmína?“ ozve sa keď ktokoľvek prejde okolo obchodíku s látkami. Z roka na rok je v Katare viac a viac turistov a tí sa zaplietli medzi domácich a túlajú sa trhom. Jedna celá ulica patrí chovateľom a tí predávajú okrem rýb, korytnačiek, malých chameleónov či plazov aj biele holuby, pestrofarebné papagáje, farebné kuriatka a dokonca aj malé kačky. Pre domácich je to poriadna exotika a mnohé deti sa vytrhnú svojim zahaleným matkám, aby sa pokochali pohľadom na kačku či zajaca. Chlapec chodí od obchodu k obchodu a na tácke roznáša poháriky čaju. Bez toho akoby tu nič nefungovalo. Alkohol v Dohe zoženiete, ale na verejnosti by si ho nikto nedovolil. Mladé dievčatá si premeriavajú látky žiarivých, pestrých farieb a zjednávajú s obchodníkom o cene. Aj keď v nich nikto nepôjdu na ulicu, na svadbu či rodinné oslavy sa im hodia. V tomto sú aj miestne ženy rovnaké a chcú sa páčiť, hoci sa musia vyrovnať s obmedzeniami. Bazárové uličky skončia neďaleko zaoblených vežičiek. Vtedy je najlepšie, obrátiť sa a prejsť bazár inými cestičkami. Čím dlhšie sa ním človek prechádza, tým viac si ho zamiluje.
Ulice Dohy dotvára minaret miestneho múzea
Záblesk tradičnej architektúry
Na prechádzke
S vôňou tabaku
Hlavnou tepnou starej Dohy je ulica, ktorá akoby pretína bazár na dve polovice. Prúdia ňou ľudia z nových častí až k promenáde a tak spája to najdôležitejšie, čo mesto ponúka. Prvé kroky by aj slepého presvedčili, že sa nachádza v arabskej krajine. Z podnikov, ktoré sa udomácnili po oboch stranách ulice sa rozlievajú k okoloidúcim voňavé obláčiky tabaku. Fajčenie vodnej fajky tu v Katare stále patrí k rituálom bez ktorého si mnohí nevedia predstaviť svoj deň. Kým viaceré arabské krajiny už obmedzili ich fajčenie v podnikoch, tu v Dohe by sa dali podniky bez vodnej fajky spočítať na prstoch jednej ruky. Fajčí partia dedkov hrajúcich karty, no aj ženy s perfektným make-upom, ktoré akoby si len na chvíľku odskočili z predvádzacieho móla. Hoci je katarská spoločnosť viac menej oddelená vo vzťahu muž-žena, podniky s vodnými fajkami a voňavým dymom tieto rozdiely stierajú. Atmosféru ulice dotvára zatočený minaret, ktorý vyrástol na jej konci. Malé reštaurácie, ale aj známe podniky priťahujúce turistov sa veľmi rýchlo zapĺňajú. Vôňa grilovaných kebabov napichnutých na špajdli sa mieša s pečenými rybami a do toho na stôl postavia cícerovú pastu pokvapkanú olivovým olejom a nakladané baklažány s rajčinami. Toto je raj nie len pre mäsožravcov, ale aj pre vegetariánov. Ozve sa dupot koní a vzápätí prejde mestom niekoľko arabských jazdcov. Vyzerajú ako z minulosti či zo stránok kníh. Cez hlavu majú uviazanú červeno-bielu beduínsku kúfiju a obliekli sa do dlhých tmavých rób pieskovej farby. Vznešene cválajú mestom a sú predvojom akcie, ktorá dokumentuje tradície Kataru. Je krásne, že na ne nechcú zabudnúť. Keď zmiznú, opäť sa sem vráti život. Zásobovači tlačia pred sebou vozíky so škatuľami, ktoré je treba odviezť do jednej z bazárovej uličky, deti sa naháňajú a motajú sa popod nohy a mladé páry sa snažia ukradnúť si nebadaný dotyk. Doha nezaspáva ani po tom ako na ňu padne tma. Práve naopak. Je živá, presne taká ako má byť. S nohami vykročenými do budúcnosti s myšlienkami vo výšinách, no so srdcom tlčúcim v orientálnej rozprávke.
Bazár starého mesta
Orientálny ráz Dohy
